OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 7. Odhalenia

12.02.2013 (11:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 822×

Prešla som dlhou chodbou až k dverám mojej kancelárie. Otvorila som dvere a naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Ian sa rozvaľoval na mojom gauči a čítal Joshovu zložku.

„To sú súkromné papiere.“

Zdvihol hlavu a pozrel mi rovno do očí.

„Prekvapilo ma, keď som na tej zložke uvidel meno Josh Karsten. Veď koho by neprekvapilo, kebyže na zložke v kancelárii upírky, ktorá ani nemôže tušiť, čo bola Akadémia a už vôbec nie Josh Karsten, plus, bol to môj brat.“

No a záhada, prečo mi je taký povedomý, je vyriešená.

„Ian Karsten. Mladší brat Josha Karstena. Prekvapuje ma, že si tak otvorene priznal, že Josh je tvoj brat.“

Trpko sa zasmial.

„Prečo by som mal niečo popierať pred tebou. Bola si tam. Zažila si to. A prežila si to. Švagrinka, ty ma chápeš a vieš, že my dvaja pred sebou nemusíme nič skrývať.“

Premerala som si ho, za tie storočia se veľmi nezmenil. Ostrihal si vlasy a teraz mu odstávali na všetky strany. To bolo všetko.

„Ako to, že žiješ. Bolo mi povedané, že všetci moji priatelia sú mŕtvi. A prežil len môj brat. Nechápem to, aj keby si prežil vojnu, zabili by ťa, lebo si brat zradcu.“

Zamyslene som sa pozrela na obraz, ktorý visel na stene. Bola tam Akadémia, nebol to presný obraz, ale aj tak stačil na to, aby som si spomenula na všetky tie roky, ktoré som tam prežila.

„Dany ma zachránil, keď ma zranili a pomohol mi ukryť sa a potom sme spolu odišli do Ameriky. Bol som s ním pár storočí a pomáhal som mu. Ale potom som sa osamostatnil a d teraz som sa ukrýval.

Pred pár mesiacmi som sa stretol s Danym a pýtal som sa ho na klan. Povedal mi, že mám nájsť klan Dark. Trochu mi trvalo, než som tento klan našiel, ale nakoniec sa mi to podarilo. A dnes som sa mal stretnúť s vodcom, ale ty si mi oznámila, že je tu vodkyňa. Takže by som sa s ňou rád stretol.“

Týmto mi dal jasne najavo, že ho moje otázky otravujú. Postavila som sa a prešla som ku gauču. Natiahla som k nemu roku.

„Aleksia Bennet. Zakladateľka a vodkyňa klanu Dark. Zároveň som aj jedna so starších. Teraz iste chápeš, prečo som ti kládla tie otázky.“

Dosť zaskočene na mňa pozrel a nakoniec moju ruku prijal.

„Potrebujem o tebe vedieť všetko. Iste chápeš, že teraz, keď niekto vraždí mojich priateľov a uniesol moje krsňa, musím si dávať pozor na to, komu dôverujem," vysvetlila som mu. Prikývol.

„Uniesli ti krsňa? Ako vyzerala?“ spýtal sa.

„Prečo? Videl si niečo? Vieš, Ian, ja ani neviem, čo sa tu v posledných dňoch, alebo presnejšie mesiacoch, deje. Som zmätená. Neviem, kde mám začať, niekto mi rovno pod nosom zabíja bojovníkov, uniesol moje krstňa. Neviem, kde mám začať pátrať, neviem nič. Preto ťa prosím, ak vieš niečo, čo i len malú informáciu, ktorá mi pomôže začať v pátraní, tak mi to povedz. A vitaj v klane.“

Postavila som sa a prešla som k trezoru, ktorý sa nachádzal v miestnosti. Otvorila som ho a vybrala som z neho malú čiernu škatuľku a podala som mu ju.

Otvoril ju a vytiahol s nej pletený koženým náramok so zlatým príveskom. Bol na ňom znak Akadémie a dvoma obradnými dýkami.

„Ďakujem. Počul som, že väčšina vlkolakov z Nemecka sa sťahuje do Ameriky. Prechádzajú cez Archorage až k moru. Pár ich prešlo aj cez tvoje územie. Neviem, kam presne sa sťahujú, ale sťahujú. Na ceste sem som sa stretol s jedným. Nedostal som z neho veľa, ale niekto ich združuje. Cvičí a vytvára nových a nových vlkolakov. Viac ti neviem povedať, ale mám číslo na jedného vlkolaka a ten by možno vedel niečo viac.“

Prikývla som. Tento návrh sa mi pozdával.

„Si si istý, že bude na našej strane? Po vojne sú vzťahy s vlkolakmi stále krehké. Ale ak áno, môžeš ho sem zavolať. Ja sa skontaktujem s mojim zástupcom a dáme veci do pohybu. Ale varujem ťa, tento rozhovor ostane medzi nami. Nedozvie sa to nikto okrem môjho zástupcu. A nepovieš to ani tomu vlkolakovi, pokiaľ si nebudem istá, že mu môžeme veriť,“ prikázala som Ianovi.

Prikývol a postavil sa, nemotorne ma objal a s úškrnom odišiel preč. Uvidíme sa zajtra ráno. A nemeškaj, prídem aj s vlkolakom. Dovidenia, švagrinka, doľahli ku mne jeho myšlienky. Usmiala som sa a znova som sa zahĺbila do papierov. Musela som prejsť všetky zmluvy, ktoré boli uzavreté bez môjho súhlasu. Potom sa skontaktovať s dodávateľmi. Okolo desiatej večer som zobrala telefón a zavolala Alecimu.

„Tu je odkazová služba Aleciho Tomu, po zaznení tónu zanechajte odkaz. A ak si to ty, Aleksia, tak ho radšej nezanechávaj,“ ozval sa Aleciho hlas.

„Veľmi vtipné. Mohol by si sa aspoň na chvíľu prestať správať ako prerastené päť ročné dieťa?“

„Hm. Nie, nemohol. Čo potrebuješ, šéfka? A ako to vždy prekukneš, veď tam nikdy nie je ani jedna chybička,“ fňukal ako malý.

„Aleci, potrebujem, aby si sa hneď vrátil do Creek Darku. Dneska som sa stretla s tým Ianom. Prijala som ho do klanu a poskytol mi dosť závažné informácie. Zajtra príde aj s vlkolakom, ktorý by mohol vedieť viac.“

„Ako vieš, že neklamal?“ zaznel jeho tichý a pokojný hlas v telefóne.

„Viem to, poznám ho. Už sme sa predtým stretli. Verím mu, Aleci. Poslal ho sem Dany.“

„Dobre. Viem, že cez telefón mi nepovieš nič. Prídem ráno okolo desiatej. Počkaj ma, chcem byť pri tom, keď sa budeš rozprávať s tým vlkolakom. Vieš, že pre teba chcem len to najlepšie, si ako moja maličká sestrička. Pri tom to maličká myslím doslovne.“

Jeho tichý smiech sa mi ozýval v ušiach. Aleci si vždy robil srandu z mojej výšky. A ja som mu oplácala vtipmi o Nemcoch.

„Dobre, uvidíme sa zajtra ráno.“ položila som.

Zahľadela som sa do steny a povzdychla som si. Zajtra to bude náročné. Postavila som sa zobrala som si moju koženú bundu a vyšla som z kancelárie. Vyšla som pred klub a rozhliadla som sa. Nikde nikto. Bolo to divné, väčšinou v noci bolo počuť zvierat a mnoho ďalších zvukov. Ale teraz ani jedno zahúkanie sovy.

Vykročila som smerom k centru mesta. Prechádzala som cez tmavú uličku, keď som zacítila pach vlkolaka. Zastala som a započúvala som sa. Nepočula som nič. Tichými krokmi lovca som sa presunula k požiarnemu schodisku a vybehla som na strechu.

Toto mesto bolo navrhnuté tak, aby sa dalo plynule prechádzať po strechách z budovy na budovu. Pod mestom sa ťahala spletitá zmes tunelov. Takže sa upíri mohli pohybovať bez toho, aby ich niekto videl.

Prebehla som po strechách až do centra, tam bol pach vlkolaka najsilnejší. Postavila som sa na kraj strechy a prikrčila som sa. V tichu, ktoré občas narušilo auto, som počúvala. Vlkolak bol o ulicu ďalej. Pozrela som sa na ulicu podo mnou.

Prechádzali po nej teenageri a pár dospelých, nemohla som dovoliť, aby vlkolak napadol niektorého z nich. Pozrela som na budovu oproti mne a jemne som sa usmiala. Kris.

Posledný z bojovníkov, čo ostal v meste. Pozreli sme si do očí a ja som jemne kývla hlavou. Pochopil - otočil sa a zmyzol v tme. Ja som ho nasledovala. Kris zahnal vlkolaka do slepej uličky a odrezal mu cestu spredu. Vlkolak sa zvrtol a chcel ujsť, ale ja som mu odrezala cestu z ulice.

Ticho zavrčal a prikrčil sa. Bol pripravený zautočiť.

„Pokojne. Nechystáme sa ti ublížiť. Len chceme pár odpovedí. Totižto - prechádzaš cez územie nášho klanu,“ prehovorila som pokojným hlasom.

Odpoveďou mi bolo len vrčanie. Povzdychla som si. Prečo to musí isť s podaktorými vlklakmi tak ťažko. Pozrela som sa Krisovi do očí a naznačila som mu, že teraz má dávať väčší poor na vlkolaka.

Zavrela som oči a vyhľadala som jeho myseľ.

To je tá upírka, o ktorej hovorili Liam. Vedel som, že má dobý vkus. Ale až takto? Na upírku je mimoriadne pekná. Ups. Ona vie čítať myšlienky. Ehm. Ahoj, volám sa Harry. Prišiel som ti pomôcť. Teda, ak moju pomoc príjmeš. Má pekný zadok.

S rýchlym potrasením hlavy som sa vynorila z jeho myšlienok a chýbalo málo, aby som nevybuchla od smiechu.

„No, ďakujem za komplimenty. A tvoju pomoc príjmem s radosťou, ale najprv sa premeň. Rada by som sa s tebou porozprávala.“

Sorry, lady. Ale je spln, do rána budem pripomínať prerasteného psa. Nie všetci vlci majú tú úžasnú schopnosť udržať sa v ľudskej podobe ako Liam. Oh. Sorry, zabudol som, že pred tebou ho nemám spomínať.

„Fajn, čo povieš na obojok a vodítko? Do rána by si mohol prespať u mňa v obývačke,“ navrhla som mu. Pokýval svojou obrovskou hlavou a ja som k nemu prešla. Od Krisa som si zobrala obojok aj s vodítkom a dala som ho vlkolakovi okolo krku.

Kývla som Krisovi a aj s vlkolakom som sa pobrala preč. Do môjho bytu sme prišli až po pol hodine, totižto “pán“ vlkolak sa rozhodol, že označkuje každú lampu v meste. Dopriala som si dlhú, a hlavne horúcu, sprchu a uložila som sa do prikrývok. Zajtra ma čaká náročný deň.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 7. Odhalenia: