OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 6. Naozaj?

17.01.2013 (15:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 794×

„Kto si a odkiaľ máš moje číslo?“ ozval sa v telefóne jeho hlboký hlas.

Prudko som sa nadýchla a zadržala som dych. Mám sa ozvať? V mojej hlave sa bili moje dve ja, jedno hovorilo, aby som sa ozvala a druhé, aby som držala hubu.

„Tak bude to?“

Otvorili sa dvere a dnu vošla Haly.

„Aleksia, mám pre teba ďalšie papiere. Oh, prepáč, nevedela som, už idem,“ vycúvala z kancelárie a zavrela za sebou dvere.

„Lexie?“ Liamov hlas okamžite zmäkol.

Čo teraz? Ozvať sa alebo nie?

„Lexie, maličká, ak si to ty, tak sa ozvi.“ Teraz už bol jeho hlas zúfalý.

Položila som. Postavila som sa a telefón som hodila do steny. Z úst sa mi vydral naštvaný, ale aj zúfalý výkrik. Toto som prehnala. Nemala som sa mu ozvať.

„Haly,“ vykríkla som.

Dvere sa otvorili dnu vbehla Haly. V rukách mala štós papierov.

„Aleksia, prepáč, ak som dačo pokazila. Nevedela som, že telefonuješ,“ rapkala.

„To je teraz úplne jedno. Všetko je aj tak v... prepáč, Haly, toto som prehnala. Daj mi tie papiere a choď preč. Na zvyšok dňa máš voľno.“

Haly prikývla a odišla. Zobrala som tie papiere a pri ich čítaní som dojedala moju večeru. Z tých dokumentov som sa nedozvedela nič. Zaujímavé bolo asi len to, že cez územie klanu v posledných dvoch mesiacoch prešiel väčší počet vlkolakov ako v poslednom storočí.

Na poslednej zložke bolo meno. Josh Karsten. A na nej bol malý, nalepovací lístoček. Na ňom stálo. Myslím, že keď už sa šprtáš v minulosti, tak by si si mala pozrieť toto. Dany

Iste, môj veľký braček. Ozve sa len keď si myslí, že ma treba poučiť. Tak ako napríklad teraz. Už som ho nevidela poriadne dlho. S povzdychom som otvorila zložku a začítala som sa.

14. 3. 1451- 13. 5. 1470 (???)

otec: Josh Karsten starší 30. 1. 1400 – 25. 2. 1460

matka: Jane Karsten 8. 6. 1401 – 25. 2. 1460

stav: zasnúbený (Aleksia Bennet), mŕtvy???

Počas vojny bol informátorom vlkolakov. Vo svojich sedemnástich rokoch sa zasnúbil s mladou upírkou Aleksiou Bennet. Vyrastal v rodine kováča. Rodičov mu zabil vlkolak v roku 1460 a od tej doby vyrastal na Akadémii. Tam sa spoznal s Aleksiou a jej priateľmi. Počas vojny hral na obe strany a bol zabitý počas informovania vodcu vlkolakov. Ale táto informácia nie je potvrdená. Telo sa nikdy nenašlo. A podľa informácii, ktoré sa našli v jeho denníku, informoval vlkolakov o pobyte mnohých upírov.

P. P. S.: Tvoj úžasný snúbenec žije na Floride. Daj si na neho pozor, sestrička.

P. S.: Nemáš za čo.

Pousmiala som nad poslednou poznámkou. Dany vždy vedel, keď som mala problémy. Párkrát som sa ho pokúsila vyhľadať, ale bolo mi to prd platné. Vždy vedel, keď som ho hľadala a vždy bol krok predo mnou. Zložku som zavrela a položila na stôl vedľa tej Liamovej. S povzdychom som sa postavila a prešla som ku dverám. Vyšla som von a pred barom som si zapálila cigaretu.

„Nie ste na to primladá?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

„Nie. Primladá určite nie. Ale kto ste vy, že ste taký drzý,“ otočila som sa k mužovi, čo stál za mojim chrbtom.

Mal na sebe čierne rifle, čierne tričko a koženku. Tmavohnedé vlasy mu padali do očí a na na tvári mal drzý úsmev. Celkovo vyzeral ako arogantný blbec.

„Som Ian. Presťahoval som sa sem pred pár dňami. Dnes v noci som sa mal stretnúť s Andym. Neviem, či ho poznáte.“

„Naozaj?“

„Áno. Nevieš, či tu je?“

„Je mŕtvy. Dnes ráno ho zabila pani klanu,“ informovala som ho. Na tvári sa mu mihol tieň prekvapenia, ale okamžite ho zakryl.

„Naozaj?“ čudoval sa.

„Presne tak. Nerobil to, čo mal a jej sa to nepáčilo,“ povedala som mu.

„A nevieš, kde by som mohol nájsť tu paničku?“

„No pôjdeš dnu a rovno do Andyho kancelárie, tam si sadneš do kresla a počkáš na ňu.“

Prikývol a zamieril ku dverám. Keď som na parkovisku osamela, vytiahla som môj druhý telefón a vytočila som Aleciho číslo.

„Pri telefóne Aleci Toma. Ak ste Aleksia Bennetová, po zaznení tónu položte telefón a ak nie, tak zložte tiež a počkajte, kým sa vám ozvem,“ zaznel Aleciho hlas v telefóne hneď po tom, čo mi zdvihol.

„Vtipné, ty komediant. Nebol si ty v minulosti náhodou dvorný šašo?“ zasmiala som sa.

„Ach, evidentne ti už veľmi chýbam. Čo potrebuješ? Lebo ak ide o zdvorilostné klábosenie, tak nemám čas, momentálne som veľmi zaneprázdnený.“

„Dnes som volala Liamovi, ozval sa mi Dany a kto a čo je Ian, ktorého priezvisko neviem.“

„Zbláznila si sa? Volať Liamovi? Je to vlkolak a je mi jedno, čo pre teba v minulosti urobil. No evidentne máš problém, keď sa ti Daniel ozval po osemdesiatich rokoch. A nijakého Iana nepoznám. Prečo sa pýtaš? A zistila si niečo? Ja sa mám s mojim informátorom stretnúť zajtra o desiatej ráno.“

„No, pretože som si vyšla zapáliť pred klub a simsala bim kde sa vzal, tu sa vzal, stál za mnou voľajaký Ian. Priezvisko mi nepovedal. Povedal len to, že sa má stretnúť s Andy a bol dosť prekvapený, keď som mu povedala, že je mŕtvy. No zistila som, že môj snúbenec je stále nažive a pravdepodobne v tom má prsty. To je všetko a keďže mi môj braček poskytol minimum informácii, tak o ňom niečo zisti. Čo robil posledných päť storočí, veď však ty vieš.“

„Aleks, dávaj si pozor, keď s ním budeš jednať a zistím, čo budem môcť.“

„Ahoj, Aleci, a ďakujem. A teraz si môžeš v pokoji užívať svoj živočíšny sex.“ Zložila som skôr, ako mi stihol niečo povedať.

Zo škatuľky som vytiahla ďalšiu cigaretu a zapálila som si ju.

Kto si, Ian?

Bol mi veľmi povedomý, ale nevedela som, koho mi pripomína. Pomaly som vdychovala nikotín do pľúc. Toto všetko bolo na mňa veľa. Potrebovala som čím skôr nájsť Sofi. Toto len tak nenechám. Nikto mi nebude zabíjať členov klanu a už vôbec nikto nebude unášať moje krstňa.

Ohorok cigarety som hodila na zem a vybrala som sa čeliť neznámemu, ale strašne povedomému, Ianovi.

Liam:

Sedel som vo svojej pracovni a neprítomne hľadel na telefón. Stlačil som zelené tlačítko a znova, ako už mnoho ráz v tento deň, som vytočil jej číslo.

A zase, ako už aj pretým, mi nezdvihla. Pravdepodobne si vypla telefón. Takto som sedel už celý deň.

S povzdychom som sa pozrel na jej fotografiu, ktorú som získal pred dvoma storočiami. Sedela v kresle a jemne sa usmievala.

S hlasným výkrikom som ju hodil do steny a so vzlykmi som sa zosunul hlbšie do kresla. Napil som sa z fľaše whisky, ktorá sa pre dnešok stala mojou spoločníčkou.

Ale bolo mi to prd platné, pretože ako vlkolak sa opiť nemôžem. Whisky skončila tak ako aj Lexiina fotografia rozbitá o stenu.

Zapol som notebook položený na mojom pracovnom stole a začal som ju hľadať. Prahol som po tom znova ju zovrieť v objatí, moje pery prahli po jej.

Už prešla dosť dlhá doba od nášho posledného stretnutia. A vtedy som ju nechal ísť, ale teraz nie.

Už mi v tom nezabráni nikto. 

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 6. Naozaj?: