OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 8. On?

28.02.2013 (10:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 838×

Ráno ma zobudila vôňa vyprážanej slaninky a vajíčok. Posadila som sa a rozospato som sa poobzerala okolo seba. Bola som v mojej spálni. Takže to bolo v poriadku. Lenže kto varí v mojom byte. Aleci to nebude, ten sa vareniu vyhýba ako čert krížu. Potichu som prehodila nohy na kraj postele a opatrne som sa postavila.

Z kúta izby som zobrala golfovú palicu a prešla som ku dverám. Potichu som vošla do obývačky a kráčala som do kuchyne.

Pri sporáku stál nejaký chalan. Skríkla som a zahnala som sa palicou. Tresla som ho po hlave. Sklátil sa na zem ako hruška.

Golfovú palicu som pustila na zem a čupla som si k tomu chlapcovi. Nedýchal. Ups. Asi som ho zabila.

Vyskočila som na nohy a utekala do obývačky. Tam som z konferenčného stolíka zobrala môj telefón a vytočila som Iana.

„Prosím,“ ozval sa jeho hlas po dvoch pípnutiach.

„Ahoj, tu je Aleksia. Prosím ťa, mohol by si prísť ku mne do bytu, práve som asi niekoho zabila golfovou palicou.“

„Čo si spravila? Za chvíľu som u teba.“

Zložil. Pochodovala som po byte a nervózne som sa pozerala na dvere. Po pár minútach sa ozvalo zaklopanie. Pribehla som k nim a otvorila som. Stál tam Ian a niekto zahalený v kapucni.

„Tak kde máš tú mŕtvolu, švagrinka?“ škeril sa Ian.

„Je v kuchyni.“

Prikývol s zamieril do nej. Ten neznámy išiel za ním. Ja som poslušne cupitala tiež. Tesne pred kuchyňou som zastala a poobzerala som sa okolo seba.

„Asi viem, kto to bol.“

Ian zastal a ten neznámy tiež.

„Kto?“

„Včera večer, keď som išla z klubu, som zacítila vlkolaka. Vydala som sa po jeho stope, a tam som sa stretla s mojim posledným živým bojovníkom Krisom. Toho vlkolaka sme zahnali do slepej uličky. No rozprávali sme a vysvitlo, že chce pomôcť. Tak som ho zobrala k sebe do bytu. Lenže vtedy bol vo vlčej podobe. A mám taký pocit, že dnes ráno to bol v kuchyni on," priznala som previnilo. Ian sa rozosmial a pokrútil hlavou.

„Tak poď, ideme skontrolovať tú tvoju mŕtvolu,“ natiahol ku mne ruky.

Povzdychla som si a prešla som k nemu. Keď som prechádzala popri tom zahalenom neznámom, zacítila som známy pach.

Lenže som ho nevedela rozoznať.

„Žije?“ spýtala som Iana.

Ten zdvihol hlavu a jemne sa usmial.

„Harry.“

Ten neznámy prehovoril. Ten hlas. Nie, to nemôže... Aleksia to sa ti iba sníva. Presne teraz sa zobudíš a všetko bude tak, ako má byť. Ten vlkolak bude spať na gauči a ty sa stretneš v klube s tým Ianovým kamarátom.

On?

Nie, on to nie je.

Kriste, Aleksia, nájdi si už chlapa, chýba ti. Veď ty vieš čo.

A ty si kto? Že mi tu diktuješ, čo má robiť.

Ja? Ja som tvoje rozumnejšie Ja.

No to určite, ja som to rozumnejšie.

Hádali sa dva hlasy v mojej hlave. Ale aj tak mi nedochádza odkiaľ sa tam nabrali.

Zahryzla som si do pery. A ticho som počúvala moje dva hlasy. Fajn už asi viem, prečo ich počujem. To bude tým, že som sa zbláznila. Áno, presne tým. Som už stará a a už mi ťuká na karbit.

Fajn, ty idiot, ja odchádzam.

A kam? Ideš sa vyplakať? Baba.

Css. To ty si baba. A nie idem na WC.

A čo že tam budeš robiť? Smrčko.

Idem otvoriť tajomnú komnatu. A vypustím odtiaľ Baziliska a ten ťa premení na sochu a ja budem mať konečne pokoj.

Na to určite keď ťa ten tvoj bazilisk uvidí utečie s krikom.

No no kamarát, pozrel si sa už do zrkadla?

Áno, ale mám taký pocit, že ty nie. Ale vieš, čo choď do kúpelne a spýtaj sa ho kto je najkrajší na svete. A vieš, čo ono bude najbližšie storočie menovať ľudí, ktorý sú krajší ako ty.

Mohli by ste už čušať? zvreskla som po mojich dvoch hlasoch.

„Švagrinka, vnímaš?“ mával mi pred očami rukou Ian.

„Ehm. Áno,“ neprítomne som zatiahla.

Miesto toho, aby ste mi poradili, sa tu hádate. Čo myslíte je to on, alebo nie?

No nie, nie je to on. Je to pápež. Jasné, že to je on a vieš, čo ti poviem. Obaja ste už mali ležať na gauči nahí a oddávať sa dobrému, živočíšnemu...

Ničomu. Aj keď nerada, ale musím súhlasiť, je to on. Ale nesúhlasím s tou časťou so živočíšnym...

Ha, ja mám vždy pravdu. Tak poďme, strhaj z neho to oblečenie a znásilni ho na tom prekliatom gauči.

Preboha, ja som sa vážne scvokla.

Poobzerala som sa okolo seba a hľadala som Iana. Ale miesto toho som našla len toho zahaleného muža.

„Išiel s Harrym von," odpovedal neznámy na moju nevyslovenú otázku. Hej, ako si vedel, na čo myslím, to ja som tá, čo vie čítať myšlienky, chcela som po ňom zakričať.

S tichým povzdychom som prešla ku gauču a hodila som sa naňho. Neznámy mi zdvihol nohy, sadol si ku mne potom si ich položil na svoje nohy.

„Skrývaš sa,“ šepla som.

„Nie. Len by nebolo dobré, ak by sa môj otec dozvedel, že som tu. Jemu priamo pod nosom.“

„Prečo si sa mi v priebehu storočí neozval. Vieš, stačil by aspoň jeden list. Som v poriadku, žijem, neboj sa o mňa. Táto jedna veta by stačila.“

„Nemohol som, maličká.“

„Prečo?“

„Nechcel som ťa ohroziť. Chcel som, aby si žila svoj pokojný život. A ten by si pri mne nemala.“

„To sú výhovorky.“

„Nie, to je rozumné vysvetlenie, prečo som ťa nevyhľadal.“

„Hmm. Práve sa vo mne hádajú moje dve ja, o ktorých som ani nemala tušenia, pokým si dnes neprehovoril. Jedno tvrdí, že ťa mám hodiť na gauč a znásilniť. A to druhé tvrdí, že ťa mám vyhodiť z môjho bytu von oknom. Otázka znie, ktoré má pravdu.“

Pozrela som sa na neho. Stále mal kapucňu a ja som mu tým pádom nemohla vidieť do tváre. Stiahla som nohy z tých jeho a posadila som sa. Preliezla som cez gauč až k nemu a usadila som sa mu do lona.

Opatrne som chytila kraje jeho kapucne a ťahala som mu ju dolu. Kapucňa mu padla na chrbát a on sklonil hlavu.

Otrávene som zavrčala a prinútila som ho pozrieť sa mi do očí.

Šok. Inak to popísať nemôžem.

Presne to som v tej chvíli zažila.

Cez tvár sa mu ťahala obrovská jazva. Oči, ktoré boli kedysi modré, boli teraz žlté. Aj v ľudskej podobe mal oči vlka.

Toto nebol môj Liam. Môj Liam mal totiž nádherné modré oči, v ktorých bola vždy iskra šťastia.

Tento neznámy Liam mal oči vlka a boli plné nenávisti.

Na lícach som pocítila niečo mokré. Boli to slzy. Slzy smútku. Opatrne som sa rukou dotkla jeho líca a palcom som mu prešla po jazve, ktorá sa ťahala popri jeho oku.

Nahla som sa k jeho tvári a jemne som ho pobozkala na pery.

Znova som sa od neho odtiahla a pozrela som mu do očí. Boli modré. Znova v nich boli iskry. Ale pár sekúnd po tom, ako som opustila, jeho pery tými svojimi znova sa zmenili na chladné vlčie.

„To ti spravili pre to, že si mi pomohol?“

„Áno,“ dostala sa mi chladná odpoveď.

Rozplakala som sa. Nie len, že mi ten bastard zobral Sofii, ale on mi zničil lásku. Prinútil Liama celé storočia pykať za to, že sa zamiloval do nesprávnej osoby. Do mňa.

Ale Thomas Bier sa hrozne mýli, ak si myslí, že ja sa stiahnem. Nie, ja budem bojovať. A pomstím svojich priateľov. Thomas Bier bude pykať.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 8. On?: