OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 5. Idioti a zbabelosť

16.01.2013 (10:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 811×

Ráno som sa zobudila na zvonenie zvončeka. Vyšmochtala som sa z postele a doplazila som sa ku dverám. Otvorila som a predo mnou sa objavil vysmiaty Aleci. Zavrčala som a znova som ich zatresla. Vrátila som sa späť do postele. Z chodby sa ozvalo vyzváňanie kľúčov a veselý smiech. Ja ho zabijem. Na čo, preboha, zvonil, keď má kľúče. Dvere mojej spálne sa otvorili a Aleci sa hodil na moju posteľ.

„Je čas vstávať. Je vstávať. Je pol ôsmej a my odchádzame za štyridsať päť minút. Priniesol som ti raňajky. A fľašu čerstvej krvi.“

Zhodila som ho z postele a on sa iba smial. Idiot. Keď vypadol z mojej izby, vyliezla som spod perín a išla so sa osprchovať. Po dlhej sprche a dlhom vyberaní oblečenia som prešla do kuchyne. Aleci sedel za barovým pultom a nepchával sa muffinami.

Prisadla som si k nemu a zobral som si svoje raňajky. Napila som sa horúceho kakaa a a zahryzla som do ešte horúceho muffinu.

„Máš pre mňa nejaké správy?“ spýtala som sa ho, prežúvajúc muffin.

„Zabili Ajšu a Kirka. A malú Sofi uniesli. Andy s tým nič nerobí,“ mračil sa.

Táto správa sa mi nepáčila. Ajša a Kirk boli moji priatelia. A malá Sofi bola moja neter. Toto len tak nenechám.

„Ideme, Andy potrebuje návštevu.“

Vstala som od stola odišla z bytu, vedela som, že Aleci zamkne. Nasadla som do auta a čakala, kedy sa priplichtí Aleci.

Dvere na strane spolujazdca sa otvorili a Aleci nasadol. Cesta do klubu Bloodly Dream trvala od môjho bytu desať minút. Zaparkovala som na parkovisku za klubom a vystúpila. Auto som nezamykala nemala som to za potreby.

Prešla som ku dverám a chcela som vojsť. Lenže cestu mi zatarasili dvaja obrovskí upíri. Pozrela som na nich, lenže žiadnej reakcie som sa nedočkala.

„Pustite ma.“

Nič, žiadna reakcia. Tak nič, no chlapci, robím to nerada, ale nedávate mi žiadnu inú možnosť. Podišla som k jednému z nich a zlomila som mu väzy skôr, ako stihol zareagovať. To isté sa stalo aj tomu druhému. Prešla som popri nich a vošla som dovnútra. Prechádzala som chodbami a odrovnala som každého upíra, ktorý sa mi postavil do cesty. Bez klopania som vošla do Andyho pracovne. Ten idiot sedel na svojom čiernom koženom kresle a obchytkával nejakú štetku.

„Ako vidím, nemáš nič na práci. A to, že ti do rána v meste zabili dvoch upírov a uniesli dieťa, ťa asi veľmi neserie.“ Andy vypleštil oči a odstrčil tú štetku.

„Aleksia. Prečo ste mi nedali vedieť, že prídete, poslal by som po vás mojich strážcov a nemusel by vás doviezť tento blázon.“

Na Andyho tvári sa objavil podlízavý, slizký úsmev.

„Neviem, prečo by som ti mala niečo oznamovať, Andrew. Pokiaľ viem, toto je môj bar a ja sem môžem chodiť kedy sa mi zachce. A Aleci ma len oboznámil s tým, čo sa tu deje. Povieš mi, prečo som nebola informovaná o smrti Antonyho, Tymotyho, Shashi, Kleo a Artemis. A to nehovorím, že dodnes rána boli zabití moji priatelia Ajša a Kirk? A ako to, že som nebola informovaná o únose Sofi?“ Už som kričala.

Andy ma vytočil. Ten idiot vyplešti oči a začal cúvať. Dvoma krokmi som bola pri ňom a chytila som ho pod krk.

„Tak, Andy, povieš mi na svoju obranu niečo? Lebo ak už nemáš čo povedať, potom ťa budem musieť zabiť. Vieš, že ja nikdy netrestám smrťou, ale tentoraz si ma nasral. A nedávaš mi inú možnosť, ako ťa zabiť. Takže počúvam tvoje slová na obranu? Ako vieš, neber si to osobne, ale ja zradcov nenávidím. Hnusia sa mi. A preto pre nich nemám zľutovanie,“ pošepla som m do ucha.

Odtiahla som sa od neho a čakala som na to, čo povie. Lenže on nepovedal nič, vrazila som mu ruku do hrude a stlačila jeho srdce tak, až explodovalo. Vytiahla som ruku z hrude toho idiota a utrela som si ju do jeho košele.

„Odprace toho idiota a chcem vidieť všetky záznamy, ak vôbec nejaké existujú, chcem vedieť všetko o Ajšinej a Kirkovej smrti. A už teraz hovorím, že tí, ktorým sa nepáči, že som zabila Andrewa, môžu odísť.“ Posadila som sa do koženého kresla.

„No, až tak doslovne som to nemyslel. Vieš to bola to poďme im nakopať zadky.“

Aleci sa na mňa škeril z koženej sedačky. Prevrátila som oči a začítala som sa do papierov, ktoré mal Andy na stole. Boli tak fakt zaujímavé veci.

„Aleci, hneď teraz pôjdeš za Konrádom a povieš mu, aby okamžite otvoril firmu. Ten idiot ju totiž zavrel a argumentoval to tým, že krachuje. Čo je blbosť. Povedz Konrádovi, aby okamžite kontaktoval všetkých zamestnancov a informoval ich o tom, že zajtra nastupujú do práce.“

„Takto sa mi páčiš, šéfka. No a ak by si nič nenamietala, hneď ako pôjdem od Konráda, sa pôjdem pobaliť a pôjdem do Denali. Mám tam pár známych, ktorý by mohli vedieť niečo o Sofinom únose.“

„Aleci, odo mňa si povolenie nemusíš pýtať. Choď a urob to, čo uznáš za vhodné.“

Aleci prikývol a odišiel z miestnosti. S povzdychom som sa pustila do práce.

Za ten čas, čo som sa držala v ústraní, ten idiot toho napáchal veľa. Celý deň som sa zaoberala dokumentami, zmluvami a ďalšími blbosťami. K večeru som si objednala činu z čínskej reštaurácie, ktorá bola len ulicu od baru.

„Haly, mohla by si mi, prosím ťa, doniesť všetky záznamy ohľadom tých vrážd?“ požiadala som sekretárku. Prikývla a o chvíľu sa vrátila pár papiermi.

„To je všetko?“

„Áno. Andrew sa o to nestaral, spísala som to ja a Aleci. Sú tam aj fotografie tiel a všetko, čo sa mám podarilo zistiť. Ale viac toho nemám, pretože Andrew to všetko pekne zahladil. Nechcel, aby sa to dostalo až k tebe.“

„Dobre, Haly, ak by si ešte niečo objavila, príď mi to povedať a pošli listy všetkým deviatich strážcom. Chcem vedieť, či sa niečo nedeje aj v ostatných mestách. A mohla by si mi vyhľadať niečo o Liamovi Bierovi?“

„Ako si želáš, Aleksia. Do hodiny ti tie informácie donesiem.“

Haly odišla a ja som sa ponorila do svojich myšlienok. Liam som naposledy videla v tú noc, keď mi pomohol ujsť. Rukou som si inštinktívne chytila prívesok, ktorý mi visel na krku.

Bola to malá slzička. Bola z červeného rubínu a nachádzala sa v mešci, ktorý mi dal. Za celých päť storočí som ho nekontaktovala. Bála som sa, že by som zistila niečo, čo by sa mi nepáčilo.

„Aleksia, tu je všetko, čo som o tom Liamovi Bierovi zistila. Myslíš si, že by mohol niečo mať s tými vraždami? Je to vlkolak a navyše syn Thomasa Biera. Takže by to mohlo mať nejakú spojitosť, nie?“ Moje uvažovanie prerušila Haly, ktorá mi priniesla papiere.

„Neviem, Haly. O Liamovi Bierovi som iba počula. Inak o ňom neviem nič. Ale nemyslím si, že on s tým má niečo.“

Haly prikývla a odišla. Pozrela som sa na zložku v mojich rukách a hodila som ju do koša. Oľutovala som to, že som poprosila Haly, aby mi o vyhľadala informácie. Z kabelky som vytiahla škatuľku cigariet a zapálila som si jednu. 

Po dofajčení som sa zdvihla z kresla a prešla som ku košu. Pár minút som si nad nim postála, ale nakoniec som sa dostala do kresla aj s tou zložkou. Na vrchu bola fotografia. A v strede obalu tesne pod fotku bolo hrubým čiernym písmom napísane Liam Bier a pod menom boli dátumy 10. 5. 1445 - 15. 5. 1470 – nezvestný. To ma dostalo. Liam zmizol presne dva dni po tom, ako mi pomohol ujsť. Roztrasenou rukou som otvorila zložku a začítala som sa.

Liam Caleb Bier

matka: Elizabeth O'Leary 24. 9. 1428 – 10. 5. 1445

otec: Thomas Bier 8. 12. 1390 – súčasnosť (???)

stav: nezvestný

Zmizol 15. 4. 1470 po tom, ako pomohol utiecť mladej upírke, ktorú jeho otec Thomas Bier väznil na svojom panstve. Ani teraz, po päťsto štyridsiatich dvoch rokoch, nie je známy dôvod jeho pomoci. Meno upírky nie je známe a ani to, či ešte žije. Jediné, čo sa o tejto upírke vie, je to, že študovala na Akadémii a po počas vojny zabila veľké množstvo vlkolakov. Liam Bier nikdy nebol ženatý a ani nemal potomka.

P. S.: Nepodarilo sa mi zistiť, kde sa momentálne nachádza. Ale žije.

Tel. č.: 0101445025

To je všetko, čo sa mi podarilo zistiť.

Zavrela som zložku a vydýchla som. Ani som si neuvedomila, že počas čítania som zadržiavala dych.

Zo stola som zobrala môj telefón a vytočila som jeho číslo. Zazvonilo to raz, dvakrát, trikrát.

„Prosím?“

Zložila som. Po lícach mi tiekli slzy. Počula som jeho hlas po päťsto štyridsiatich dvoch rokoch, ale ja som sa nedokázala ozvať. Som zbabelec. Telefón v mojej ruke sa rozozvučal. A na displeji sa ukázalo jeho číslo. Zdvihla som a priložila som si telefón k uchu.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 5. Idioti a zbabelosť: