OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (16)

20.10.2013 (15:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 670×

KAPITOLA 16 *Nanútená bezpečnosť*

Bolo dvadsať minút po siedmej, keď som otvorila zadné dvere od otcovho domu a vošla dnu. Toto je jediné miesto, kde sa cítim v bezpečí. Ak nepočítam hoci aj výťah s prítomnosťou istého jedinca.

Kľúče som zastrčila späť do dverí a vybehla hore schodmi do obývačky. Nasledoval ma Declan, ktorý podopieral Dimitria a za nimi sa vliekla Aileen. Dimitri bol stále omámený a príliv adrenalínu v jeho krvi sa prudko znížil, čo spôsobilo opätovné prejavenie nevoľnosti a pocitu na omdletie ako to sám opísal. Bol iba bledý a bez zranení.

Declan ho uložil na gauč, kde sa automaticky zvalil a ostal ležať nehybne niekoľko minút. Tvrdil, že sa s ním všetko točí a cíti sa ako po desiatom poháriku tequily. Aileen si sadla vedľa neho a pozorovala medovo hnedé zreničky, ktoré neochotne držal otvorené.

Ja som ticho stála opretá o stenu v kúte zahĺbená do vlastných myšlienok. Potrebovala som byť chvíľu sama, no zároveň som sa tej samoty desila. Nikdy som nezdieľala pocity s inou osobou, ale v tomto momente som sa chcela vyrozprávať. Presnejšie vykričať! Bol tu jeden háčik. Nikomu som nemohla povedať o upíroch a o tom, čo sa stalo dnes v noci. Nikomu okrem troch ľudí. A tí nestoja o výlev od niekoho ako som ja.

Z dumania ma vyrušila nezmyselná konverzácia, ktorú medzi sebou viedli Aileen s Dimitirom.

„Nič mi nie je,“ šomral na protest dotykom, ktorými sa snažila otvoriť jeho oči.

„Hej! Ja som tu tá, ktorá študovala medicínu, tak hybaj robiť, čo ti poviem.“

„Mohlo to byť uspávadlo pre hrochy. O tom nemôžeš vedieť nič,“ protestoval naďalej.

„Ty nebodaj áno?“ Dimitri sa zamračil.

„Študovala si na medicíne hrochy?“ pochybovačne sa opýtal.

„Jasné, že nie. Po treťom semestri ma vykopli,“ priznala nakoniec. „Prečo hrochy?“ nechápavo krútila hlavou.

„Neviem, mohlo to byť aj na medvede.“ Dimitri sa rozosmial. Ten smiech bol úprimný a srdečný a vyčaril úsmev aj na mojej tvári. Aileen sa oproti nám tvárila vražedne. To malo za následok okamžité vytratenie úškrnov.

Takto sa dohadovali najbližších desať minút. Došli k záveru, že netušia, čím bola šípka naplnená a zhodli sa na jednom, nebolo to dostatočne silné. Dimitri sa prebral skoro. Celá nočná akcia stihla prebehnúť za pár hodín. Počas ktorých sme utekali, bojovali, strieľali, dokonca nás uniesli, opäť sme bojovali, odhaľovali skryté tajomstvá, vyhodili do vzduchu budovu a nakoniec odkráčali so vztýčenou hlavou. Že sa to nedá stihnúť za jednu noc? Čudovali by ste sa.

Mňa zlosť a hnev prešiel a bola som schopná udržať si chladnú hlavu. Aspoň navonok som sa snažila pôsobiť v pohode. Vnútri to ale vyzeralo ako na futbalovom zápase. Jedna emócia prekrikovala druhú, tretia skončila udupaná štvrtou, piata skórovala nad šiestou. Bola som opäť raz totálne zmätená. Niekedy mám pocit, že okrem zmätku a neistoty nie som schopná nič iné cítiť.

Ako som tam nehybne stála so založenými rukami na hrudi, Declan zdvihol pohľad od zeme a bolestne sa uškrnul. On z nás troch skončil najhoršie. Bolo mi ho ľúto. Nezaslúžil si to. Ktovie koľko rán musel vydržať, kým sa dostal ku mne s Dimitriom.

Zbehla som do kuchyne a z mrazničky vybrala ľad. Od prvého útoku a stretu s upírmi som bola vždy pripravená. Niekoľkokrát som sa presvedčila, že táto vecička sa zíde v každom prípade.

„Tu máš,“ podala som mu ľadovú podušku. Vďačne sa usmial.

„Počas dňa odtiaľto ľahko nevykĺzneme,“ zadíval sa oknom a začal si vyzliekať bundu.

Och! Skoro som zabudla. Policajná hliadka pred dverami. Do čerta! Prečo sa musí všetko komplikovať?

„Ja sa o nich postarám. Potrebujem odvoz do práce.“ Dimitriovi sa zmienka o práci nepozdávala. Zamračil sa. Tento výraz tváre mu nepristal. Radšej by sa mal usmievať, takto si narobí len zbytočne vrásky. A nemá to žiadny zmysel. Aj tak bude po mojom!

Pomohla som Declanovi vyzliecť jeden rukáv. Zhadzovanie oblečenia odhalilo zopár krvavých rán. Pocítila som nával výčitiek. Je to ďalšia vec, ktorú cítim. Pocit viny.

„Hore mám lekárničku, potrebuješ to ošetriť,“ ukázala som na krvavú škvrnu na jeho krku. Všimla som si ju až teraz, keď si odmotal šál. Nekrvácalo to veľmi, ale aj upírie uhryznutie zanecháva nepekné stopy.

Vstal zo sedačky a vydal sa za mnou s ľadom pritisnutým na líce, ktoré dnes dostalo riadne zabrať. Už v aute to začala napúchať, ale teraz to bolo ešte horšie. Nevyzerala to až tak zle, no ľad tomu zaručene pomôže. Za dva dni sa to spraví.

Znášala by som to lepšie, keby som takto vyzerala ja. Všetko sa odohralo len kvôli mne. Nepoznám Aileen s Declanom ani dvadsaťštyri hodín a už som ich stihla poslať na smrť. To som teda hostiteľka!

V kúpeľni nad umývadlom bola malá skrinka, kde som mala uložené všetky potrebné veci. Bála som sa, že pri uvidení môjho obrazu v zrkadle, začnem kričať. Nekričala. Vlasy som mala rozcuchané, no vyzeralo to akoby som sa predrala veterným tunelom bez Taftu. Čelo mi zdobili dve malé krvavé ranky a pravú stranu tváre modrina.

Najhoršie na tom boli pery. Mierne zaschnutá krv a polovica pravej napuchnutá. Všetko sa to ale dalo zamaskovať make-upom, čo budem musieť podstúpiť skôr, ako sa ukážem policajtom. Nepotrebujem odpovedať na ich podozrievavé otázky, prečo vyzerám, akoby som večer bojovala v ringu.

Declan sa oprel o vaňu a užíval si dotyk studených kachličiek. Sadla som si vedľa neho s lekárničkou, ďalšou škatuľou s obväzmi a dezinfekčnými sprejmi a sponkami.

„Čo to robíš?“ spýtal sa udivene, keď som odkryla krk od jeho dlhších hnedých vlasov a bola pripravená ich zopnúť sponkou.

„Zavadzajú mi.“ Pripla som ich bez ďalších námietok. „Kedy sa ti to stalo?“

Declan sa na mňa zahľadel. „Ešte na cintoríne, keď sa nám s Leen podarilo zmiznúť z jeho brán. Prečo sa vždy musia lepiť na krk,“ zlostne mumlal.

Bolo to logické. Upíry hľadajú najľahšiu cestu ku krvi jedinca. Cez krčnú tepnu zabijú dve muchy jednou ranou. Ochabia tým telo a dostanú poriadnu dávku pre nich životodarnej tekutiny. Nechutné.

Na svetlej koži mal dva hlboké odtlačky po tesákoch. V okolí boli menšie ranky a zaschnutá krv. „Zaštípe to.“

Priložila som gázu s dezinfekčným sprejom na poranenie. Ani sa nepohol. Začínam si myslieť, že on a Dimitri nemajú žiadne receptory bolesti alebo sa len snažia pôsobiť drsne pred dámou.

Boli si neuveriteľne podobní. Najviac ma fascinovali ich oči. Priezračne hnedé zreničky dívajúce sa na vás s pokorou a intenzívnosťou. Pred Dimitriovym pohľadom som nikdy nemohla ujsť a rovnako tomu bolo aj u Declana. Boli ako dvaja božskí bratia. Dokonalí, príťažliví, neodolateľní a sexi. Ženy sa im museli hádzať k nohám a oni si aj napriek tomu vybrali bolestnú cestu životom. Zachraňovali svet a ľudí, no každou záchranou stratili kus seba. Obdivovala som ich.

„Si v poriadku?“ Nechápala som, prečo sa to pýta. Na chvíľu som zabudla, čo robím a namiesto odhodenia použitých gáz som ich obracala v rukách a neprítomne pozerala pred seba.

„Hej,“ zaklamala som a dúfala, že to postačí. Ani náhodou.

„Vážne?“ nadvihol jedno obočie presne ako to robieval Dimitri. „To, čím si dnes prešla by zatriaslo s každým. Nemáš dôvod báť sa to priznať.“

Po dlhej odmlke som zdvihla zrak a stretla sa s jeho. Declan na mňa nepôsobil ako Dimitri. Nebola som z neho v rozpakoch, no aj tak som nemohla utiecť pred spýtavým pohľadom, ktorým prepaľoval moje vnútro. Ako to tí dvaja robia?!

„Budem v poriadku.“ Ďalšia lož, ale čo som mala povedať? Sama som nevedela ako sa cítim. Declan nerýpal, namiesto toho začal hovoriť.

„Viem, čo sa ti teraz honí hlavou. Nie je to tvoja vina. A vyslovene ťa žiadam, nie prikazujem... nevyčítaj si to!“ nadýchol sa. „Zažil som presne to, čo zažívaš ty teraz. Bolo to síce pred mnohými rokmi, ale my sme tu preto, aby sme ti pomohli. Nejde len o teba, ale o ľudí, ktorí vôbec netušia, že niečo ako upír existuje. Zabíjame upírov, lebo sme blázni, túžime po vzrušení, vysvetli si to ako chceš. Aj keby nešli po tebe, my by sme šli po nich... pretože to robíme. Je to naša práca. Mnohokrát nevďačná ako vidíš, ale robíme to dobrovoľne.“

Jeho slová ma prinútili usmiať sa. Bol to smutný úsmev, ale v mnohom mal Declan pravdu. Moje pocity to nezmenilo. Dlho ich nič nezmení a bála som toho, že sa to bude len zhoršovať.

„Cítim sa lepšie... spokojný?“ Prilepila som leukoplast na vyčistenú ranu na krku. Už to nekrvácalo. Za pár dni sa to zahojí. A za pár týždňov zmizne aj jazva.

„Nie tak celkom... tým úsmevom si ma neoklamala,“ ukázal na mňa ľadom a hneď si ho priložil späť k tvári. „Ty a Dimitri máte viac spoločného, ako si myslíš.“

„Prečo to hovoríš?“ Vyhrnula som mu rukáv a pricapla na reznú ranu šatku, aby som zastavila krvácanie, ktoré sa spustilo po znovu otvorení zranenia. Declan položil ľad na malý plastový stojan pri vani a chytil šatku namiesto mňa.

„Obaja ste toho prežili veľa. Aj Dimitri stratil svoju rodinu...“

„Polonevlastnú,“ skočila som mu do reči. Existuje vôbec také slovo? Nič to na tom nemení, ale je to pravda.

Zarazil sa. „... takže o tom vieš. Aha... Vravel som mu, že tie lži sú hlúpy nápad, ale on ma väčšinou nepočúva. Aileen je tá, ktorá má nad ním akú- takú moc... niekedy.“

„Aileen? Prečo?“ Bola som zvedavá, príšerne zvedavá, no nedala som to na sebe poznať. Strihala som leukoplast a vyhýbala sa priamemu očnému kontaktu. Už asi stá vec, ktorú majú tí dvaja spoločnú. Neznášam ich!

„Kedysi dávno spolu niečo mali...“

„Aileen a Dimitri? Myslela som, že...“ zahryzla som si do jazyka. Pravdepodobne nestojí o moje konšpiračné teórie. Neuspokojil sa tým a prepaľoval ma očnými buľvami. Psychicky ma nútil, aby som pokračovala. Idiot jeden! „...že ty a Aileen,“ dokončila som pomaly myšlienku.

Declan sa rozosmial. „Vieš, veľa ľudí si to myslí, ale nie... my dvaja sme ako súrodenci.“

Super! Teraz som sa cítila trápne. Už žiadne blbé dohady, Kiara! Prikázala som si.

„Sľubujem, že už ťa nebudem prerušovať,“ povedala som previnilo. Declan sa len naďalej usmieval. Bral to s humorom.

„Pre ujasnenie, nie sú spolu. Nevydržali by to a navzájom by sa pozabíjali. To, čo si videla dole, je len slabý odvar toho ako sa dokážu hádať.“ Pri predstave ešte viac bizarnejších dialógov som sa pousmiala.

„Dostať sa k Dimitriovi je ťažké. Vytvoril okolo seba nepreniknuteľnú škrupinu, cez ktorú púšťa málo ľudí. Okrem mňa a Leen sa dostávaš k nemu aj ty. Možno to sám popiera, čo určite robí, ale záleží mu na tebe a verí ti. Nerobí to len pre sľub, ktorý dal Jensenovi.“

„Počkaj! Aký sľub? Ty tiež poznáš môjho brata?“ prekvapene som sa opýtala. Declan zrejme pochopil, že povedal niečo, čo nemal. Zanadával.

Zaklonil hlavu a zátylkom sa oprel o okraj vane.

Čakala som a prenikala cez zatvorené viečka k jeho očiam. Bránil sa, ale neúspešne. Sám to povedal. Trávim s Dimitriom veľa času. „Declan...“

„Nič viac ti nepoviem. Vytiahni to z Dimitria alebo z Aileen.“

„Čo má Aileen s mojím bratom?“ Začínam mať pocit, že ho tu pozná každý okrem mňa. Och! Veď ešte aj cudzí človek vie o mne viac ako ja sama.

„To by si sa čudovala.“ Bola to posledná vec, ktorú som z neho vypáčila. Sakra! Prečo sú všetci takí tajnostkári.

Ošetrila som poslednú reznú ranu, zvyšné Declan zvládne sám. Boli to väčšinou modriny a podliatiny s niekoľkými odreninami a škrabancami. Bol čas, aby som sa venovala sebe. Ak chcem odlákať strážnikov, ktorý kempujú pred domom, musím sa poľudštiť a to hneď!

Bol práve na odchode a chystal sa zatvoriť dvere, keď ma napadla ešte jedna otázka.

„Môžem sa niečo opýtať?“ Chvíľu váhal, no nakoniec prikývol. „Ty a Dimitri, ste bratia?“

Zoširoka sa usmial a odhalil biele zuby. „Nie, sme bratranci,“ a zatvoril dvere.

***

Vylákať osobných strážcov von, nebol žiadny problém. Skúste povedať pred policajtmi slovo „jedlo“ a „pozývam“ a hneď vám ležia pri nohách. Po akomkoľvek jedle som túžila aj ja, keďže som takmer dvadsaťštyri hodín nič nekonzumovala.

Dočkala som sa iba jednej výzvednej otázky týkajúcej sa nepuchnutých pier. Snažila som sa to zamaskovať, ale pokiaľ nemáte ústa napichané botoxom, ide to ťažko. Zvalila som to na opar, ktorý sa mi vytvára si vypätých stresových situáciách. Uverili tomu. Ďalej som načrtla niečo o tom, že sa učím sebaobrane pre prípad, že by zbadali na mojom tele modriny, ktorých som mala požehnane. Celou cestou ma kŕmili historkami zo zatýkania, osobných stretov s podozrivými a dávali mi cenné rady ako sa v takýchto okolnostiach zachovať. Pri najbližšej príležitosti ich otestujem. Bola som si istá, že šancu na to budem mať.

Boli to fajn chlapíci milujúci fastfood. Tam smerovala naša prvá zastávka. Nenamietala som a dopriala si poriadnu porciu! Syrový hamburger, trikrát hranolky, káva a džús. Muži zákona k tomu ešte kúpili čokoládové šišky a ja som začala chápať spojenie „nebíčko v papuli“.

Cítila som sa fajn. Spomienky na ráno, noc a obed som úspešne vytláčala z hlavy. Ide to ľahšie, keď máte okolo seba ľudí, ktorí o tom nemajú ani šajnu a neustále bľabocú. Neprišlo mi to otravné, práve naopak. Povzbudzovala som ich v pokračovaní.

Vyhodili ma v práci, kde som sa ohriala asi pätnásť minút aj s výstupom z auta. Neviem ako Dawson zistil, že som prišla do redakcie. Vie o každom, kto strčí čo i len prst do budovy. Vždy ma to prekvapovalo, ale dnes to bolo dvakrát šokujúce.

Prešla som sklenenými dvermi a než som stihla zamieriť ku schodom, stiahol ma do výťahu. Nechápavo som gúľala očami a dúfala, že to je len hlúpy vtip. Výťah? Ako vážne?!

„Obsadené,“ zavrčal na mladú blondínu, ktorá sa chcela zviesť s nami, “nie ste stará, použite schody.“

Ostala som na neho civieť s otvorenými ústami rovnako ako slečna. Dvere výťahu sa zatvorili a Dawson namieril svoj ukazovák na mňa. Medzitým stlačil gombík a ostali sme uväznení na prízemí.

„Čo tu, do pekla, robíš?“ vyštekol na mňa.

Ostala som vykoľajená  z jeho správania. Zmohla som sa len na tri slová. „Ja.... pracujem tu...?“

Dawson sa zamračil. Prečo to každý v mojej prítomností robí. „A chceš tu ešte pracovať?“

Zarazene som sa na neho zadívala. „Čo tým myslíš?“ pokrčila som ramenami. Chce má vyhodiť?

„Počul som o tom, čo sa stalo včera. Všetci o tom počuli a nik o ničom inom nehovorí. Mohla si byť mŕtva! Mala by si sedieť v ochrannej väzbe a nie potulovať sa mestom!“

„Hej! Hej! Spomaľ,“ zastavila som ho. „Mám policajnú ochranu.“

Neupokojila som ho tým. „To je super! Vystúpiš z výťahu a vrátiš sa domov. Pracovať môžeš aj odtiaľ. Tu,“ strčil mi do rúk usb kľúč, „toto ťa zabaví aspoň na jeden deň a tieto dva na ďalšia štyri aj celý týždeň. Nechcem ťa tu nasledujúcich sedem dní vidieť, rozumieš?“

Vzala som si od neho tri usb kľúče pravdepodobne s témami článkov, ktoré mám pripraviť. Stále som nechápala, prečo nemôžem pracovať v mojej kancelárií. Potrebovala som rušivé elementy, ktoré zabránia mojim myšlienkam blúdiť nesprávnym smerom. A on ma ich zbavoval!

„Dawson,“ začala som opatrne, no len začala.

„Pozri. Dobre viem, že včerajšok nemá nič spoločné s vykradnutím zlatníctva alebo vybavovaním si účtov s vlastníkom. Toto môžeš vtĺkať do hlavy hlavného spravodajstvu v televízií. Neviem presne o čo ide, ale mám svojich informátorov a začul som zvesti. Kiara, nechcem mať na svedomí tvoju smrť a úprimne mám o teba strach, takže ťa prosím, ostaň v bezpečí.“ Šokovalo ma koľko toho vie. Avšak Dawson nie je hlúpy a ako povedal, má svoje kontakty. Občas vie o veciach, o ktorých by nemal ani len tušiť. A táto situácia je presne takáto.

Prečo všetci vedia viac ako ja! Skutočne ma to už začína rozčuľovať!

„Myslíš si, že doma budem v bezpečí?“ neveriacky som krútila hlavou.

Uprel na mňa svetlohnedé oči a zahľadel sa do mojej tváre. „A tu? Si v centre mesta. Títo muži chcú na seba pritiahnuť pozornosť presne ako to urobili včera, takže áno. Doma si v bezpečí. Ver mi... viem o čom hovorím.“ Z jeho hlasu znelo presvedčenie aké som u neho nikdy nepočula. Vyvolávalo u mňa otázky. Vedela som, že mi nič viac nepovie. Dawson viedol tajomný život. Nikto nevedel, čo robil predtým ako sa pustil do novinárčenia a stal sa vlastníkom najprestížnejších novín v meste. Táto časť jeho života je zahalená dobre stráženým závojom.

„A navyše mi tam hore behá päť študentov, ktorí sem prišli praxovať a musím ich niečím zamestnať, takže hoci osobne mi budeš chýbať, zvládneme to bez teba,“ povedal presvedčivo.

Chvíľu som stála a žmurkala na neho. Došli mi slová a to sa nestáva často, zvlášť pri Dawsonovi. Vydolovala som zo seba len chabé „Fajn“, ktoré aj napriek mojej snahe neznelo odmerane ale kapitulujúco. Dawson sa víťazoslávne usmieval, hoci len očami. Pery mal pevne stisnuté a dalo mu riadnu námahu nedať na seba poznať ten úžasný pocit víťazstva. Kretén! Toto mu vrátim!

Odpochodovala som z budovy v jeho sprievode a nasadla späť do policajného auta. V tomto momente som sa mračila ja a začala spriadať plány ako sa vyhnúť tomu prekliatemu domu, kde som sa nechcela vrátiť za žiadnu cenu! Aspoň v najbližších hodinách nie.

 ***

Vitajte v druhej polovici príbehu, ktorý začíname menej záživne. Akcia pôjde v nasledujúcich kapitolách bokom, no úplne sa jej nezbavíme. Upíri sú veľmi otravní :). Ani neviem koľkokrát som sľúbila, že sa konečne stretneme s Jensenom, Kiarinym bratom. V ďalšej kapitole sa na neho môžete tešiť určite! Mal sa objaviť už tu, ale nejak neviem natrepať viacero scén do jedného pokračovania. Jedna z obrovských nevýhod, preto všetko trvá tak dlho a je to rozťahané. Prepáčte za to. S tým čo som si naplánovala v hlave to vyzerá, že 30 kapitol nebude, ale čaká nás toho viac. Na ďalší týždeň sa môžete tešiť na 17, ktorá je už napísaná. Ďalej nemám nič, takže záleží ako na tom budem s časom, ktorého mám teraz veľmi málo. Možno si dáme jednotýždňovú pauzu, uvidím.

Veľká vďaka za čítanie a komentovanie. Vždy ma tým veľmi potešíte. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (16):