OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (17)

27.10.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 638×

Kapitola 17 *Súrodenci*

Prechádzali sme po ulici Montepet. Na semafore svietila červená. Jim, vodič auta a moja osobná ochranka, príkladne zastavil. Zaujímalo by ma, či sa takto správajú aj bežne. Sú to policajti a je jasné, že dodržovať zákon patrí k ich povinnosti, ale všetci vieme, ako to chodí.

Otočila som hlavu doľava a sledovala ľudí kráčajúcich prechodom. Jedni sa ponáhľali, aby náhodou žiadne auto nevyštartovala skôr a druhí veselo klábosili, ba dokonca sa zastavili uprostred cesty. Typické! Pomyslela som si a pohľad sústredila na kvetinárstvo situované na rohu ulice Montepet a Wokarovej.

Je šialený nápad vracať sa niekde, odkiaľ som pred pár hodinami ušla, lenže túžba nevidieť dom a Dimitria, ktorý tam zaručene nedočkavo vyčkáva, bola silnejšia. Poprosila som osobnú ochranku o zaparkovanie a aby boli spokojní, jedného som vzala so sebou. Oliver bol nadmieru rád, že si môže pretiahnuť svaly a galantne mi otvoril dvere, aby som mohla vystúpiť. Späť sme sa vrátili o necelých desať minút.

Pol hodinu na to som kráčala po chodníku vedúcemu ku skupinke hrobov. To bol môj cieľ. Poviete, že som blázon. V noci som sa potulovala po cintoríne a hľadala upírov a teraz som späť. Avšak tento je iný. Je nový, mestský a chránený kamerovým systémom, niežeby mi to v prípade krv cicajúcich pijavíc pomohlo. Ale hlavne je deň a hoci sa teplota ledva šplhá k pätnástim stupňom, vonku je krásne slnečno a žiadny obláčik. Ideálne počasie, kedy pijavice ostávajú doma zalezené v pivnici!

Pánov policajtov som presvedčila mojim šarmom, aby za mnou neliezli z auta. Dalo mi to dosť námahy ubezpečiť ich, že mi tu nič nehrozí. Hovorila som pravdu, aj keď len čiastočne. Nakoniec ostali v aute a ja som s kyticou bielych ruží vystúpila.

Položila som ich pred náhrobný kameň, ktorý bol zapustený v zemi a posadila sa vedľa na ešte stále zelenú trávu. Očami som behala po lesklej doske s vyrytými zlatými menami mojich rodičov.

Seeley Speller & Nathalie Salman Speller

Okrem kytice, ktorú som priniesla a uložila na vlhkú trávu, tam svietila jedna sviečka na baterky. Podobnú som doniesla sem pred mesiacom. Nie je možné, aby vydržala takto dlho.

Možno to bol Dimitri. Poznal otca alebo to mohol byť...

„Ahoj, sestrička,“ ozval sa za mnou známy hlas. Hlas, ktorý som naposledy počula pred pár rokmi. Postavila som sa a pomaly otočila. Zrak mi padol na postavu stojacu tesne za mnou.

Pokojne tam stál. Výraz v tvári mal nečitateľný. Svetlohnedý plášť plápolal v slabom vetre a biela košeľa obopínala jeho hruď. Celkový výzor doplňovali čierne topánky a nohavice. Pôsobil prívetivo, no zároveň z neho vyžaroval rešpekt. Vyzeral inak. Pamätala som si ho s bezstarostným výrazom a očami, ktoré boli vždy plné radosti a smiechu. Ale to bolo dávno preč. Stál predo mnou muž s tmavými vlasmi dlhšieho strihu. Svetlo hnedé zreničky vykukovali spod hustých čiernych rias. Rysy tváre mal rovnaké, ale predsa už to nebol ten starý Jensen, ktorého som vídala celý život. Bol to niekto iný. Neznámy člen rodiny, ktorého som vytlačila z môjho sveta.

Nevedela som, čo povedať. Možno pozdraviť? Ale chabé ahoj mi prišlo smiešne. Sme predsa súrodenci! Tí by si mali skočiť okolo krku a vystískať sa. Ja som ale nemohla. Nedokázala som spraviť ani krok a hodiť sa mu do náručia. Niečo mi v tom bránilo a nedovoľovalo mi to, hoci som po tom túžila.

Viem, že zabil dvoch ľudí, ale stále som nevedela pravdu. Pochybovala som a pociťovala výčitky, že som pri ňom nestála, keď ma potreboval najviac. Odkopla som ho, pretože som cítila hnev a zlosť. Bola som naštvaná, pretože ja som bola tá, ktorá sedela pri našej matke na smrteľnej posteli. Ja som videla ako umiera na rakovinu. Ja som musela zariadiť pohreb a všetko ostatné. Bola som na celé toto utrpenie sama, pretože on sa nechal chytiť za vraždu, ktorú spáchal. On od nás odišiel a dal prednosť drogám pred vlastnou rodinou!  Nechal nás s matkou osamote a pri tom sme ho obe tak veľmi potrebovali. Ja som ho potrebovala! Lenže on tu nebol.

Ale je tu teraz! Keď môj život je hore nohami a bojujem o prežitie.

Z očí mi vyhŕkli slzy. Nemala som síl ich zastaviť alebo zotrieť. Jensen vykročil ku mne a pevne ma objal. Urobila som to isté, aj keď som to nepovažovala za správne. Obmotala mu ruky okolo krku a hlavu položila na jeho rameno.

„Je mi to veľmi ľúto... všetko,“ šepkal mi do ucha slabým hlasom, „som príšerný brat.“

Zasmiala som sa. „Ja ešte horšia sestra,“ odtiahla som sa od neho a utrela zvyšné slzy.

„Čo tu robíš?“ odstúpila som o pár krokov dozadu.

On ostal stáť na mieste a vložil ruky do vreciek na plášti. „Sledoval som ťa. Chcel som sa porozprávať.“

Zapozerala som sa na neho. Ako dlho som ho nevidela? Štyri roky alebo viac? Aj obrázky z novín som zahadzovala do koša, keď sa tam zjavila jeho tvár. Cítila som sa príšerne, ale stále som bola na neho nahnevaná. Už ani neviem prečo. Dôvody z minulosti alebo vedomosť o upíroch a živote otca? Jedno sa bilo s druhým.

„Máš asi tak dvadsať minút. Toľko voľného času som dostala od osobných strážcov,“ mrkla som smerom za seba, kde bolo v diaľke zaparkované auto s mužmi čakajúcimi vo vnútri.

„Si dobre chránená,“ usmial  sa.

Ani jeden z nás nevedel ako začať. Chcela som sa opýtať na veľa vecí, no najviac som túžila, aby mi objasnil čiernu dieru vo svojom živote.

„Fajn,“ pustil sa do rozprávania. „Počul som, že si sa s upírmi už stihla zoznámiť.“

Prikývla som. „Odkedy o tom vieš?“

Na chvíľu zaváhal. „Od sedemnástich,“ zapozeral sa do diaľky akoby počítal spätne roky, počas ktorých mi tajil pravdu.

Prekvapene som vyhŕkla. „Čože?“ Veď to nie je možné! Tak dlhá doba a ja som nič nespozorovala? Jasné, že som nič nevidela. Vtedy začali jeho problémy s drogami. A čo ak to vôbec neboli drogy?

„Raz v noci som videl... niečo zvláštne a stretol človeka, ktorý tvrdil, že poznal otca. Bol jeden z lovcov, a tak som začal pátrať. Najprv som sa snažil nájsť strýka Jonathana. Bol otcovým najlepším priateľom a predpokladal som, že ak niekto bude niečo o tomto svete nadprirodzena vedieť, bude to práve on. Nemýlil som sa.“

„Tak si spoznal Dimitria.“ Nebola to otázka len prosté konštatovanie. Kývol na súhlas.

„Úprimne toho chlapa neznášam, ale dá sa mu veriť a splnil svoju časť dohody.“

„Dohody, že dá na mňa pozor?“ nadvihla som obočie. Jensen opäť prikývol. „Nikdy ti nenapadlo, že by bolo oveľa ľahšie povedať mi pravdu?“

Zasmial sa a rukou prehrabol vlasy. „Vedel som, že mi toto budeš vyčítať.“

„Jasné, že ti to budem vyčítať! Vieš koľko problémov by sme týmto ušetrili?“ začínala som byť naštvaná. V poslednom čase mám problém ovládať emócie.

„Nemáme čas sa teraz hádať,“ povedal rozhodne.

Sakra! Mal pravdu. Ostávalo nám málo času, kým sa tu dovalia tí dvaja cukruši, ktorých musím trpieť celé dni. Inak mi nevadia, ale teraz áno!

„Dobre,“ založila som si ruky na hrudi. „Nebudeme sa hádať, ale vysvetli mi, prečo si musel na mňa poštvať jedného z najväčších gaunerov v meste?!“ Keby len v meste, opravila som sa v duchu.

Jensen sa zatváril previnilo. Nebolo mu jedno, že po mne okrem upírov idú ešte aj magori so zbraňami. Je to jeho chyba! Nemal vraždiť a nebolo by nijaké väzenie, vyslobodenie a následná túžba po pomste.

„Bola to jediná možnosť ako sa dostať na slobodu. Nemohol som dopustiť, aby ťa dostali!“ urobil krok ku mne. Cúvla som. Potrebovala som medzi nami udržovať bezpečnú vzdialenosť. „Myslíš si, že mi na tebe nezáleží? Viem do čoho som ťa zatiahol a ver, že to napravím!“

„Nie!“ zvýšila som hlas. „Už žiadne zabíjanie!“

„Nie je tu iná alternatíva!“ skríkol rozzúrene a v očiach sa mu mihal nebezpečný plameň pomsty, ktorý som u neho za celý život nevidela. Zmenil sa viac ako som si myslela.

„Upíry fajn,“ tento krát som sa ja priblížila k nemu. „Ale toto sú ľudia! Nemôžeš ich len tak zabiť. Viem, čo sú zač, lenže za svoje činy si zaslúžia ísť pred súd a nie visieť na povraze na tvoj rozkaz!“

Hodnú chvíľu sme sa jeden na druhého pozerali. Jensen pochopil, že ma o opaku nepresvedčí. Stála som si za rozhodnutím a bola pripravená zabrániť mu v akejkoľvek akcii namierenej na JJ-ovych gangstrov.

Uhol pohľadom. „Sľubujem, že nebudem používať násilie... len v prípade, ak by to bolo nevyhnutné. Ak na mňa vytiahnu zbraň, budem sa brániť!“

„Do pekla s tebou! Prečo to nemôžeš nechať na políciu! Máme na krku väčšie problémy a jeden človek už je mŕtvy!“ Náhodný okoloidúci, ktorý bol v ten deň na obed zasiahnutý guľkou, ktorá mala patriť mne, zomrel v nočných hodinách. Túto smutnú novinku sa mi podarilo vytiahnuť z tých dvoch fízloch parkujúcich pod cintorínom.

Ako by nestačilo, že nevinní ľudia končia ako potrava pre upírov. Ešte aj v boji so zločinom niekto umrie. Som magnet na problémy!

„Nechcem o tom hovoriť. Vyriešime to inokedy.“ To určite! Povedal to len z jediného dôvodu. Vyrieši to sám a bohvie ako to dopadne.

Prinútila som sa mlčať a nepreťahovať čas, ktorého nám aj tak ostávalo málo. Tichom som dávala dostatočný súhlas na odklad témy. Ak by som znovu otvorila ústa, zrejme by som sa nezdržala neslušných nadávok.

Jensen sa rozhodol pokračovať v rozprávaní toho, čo mal v pláne mi povedať.

„V deň, keď ma zatkli... som šiel po Cyndie. Otec sa snažil s ňou dohodnúť. Streli sa a on jej odovzdal dýku a myslel si, že tým ju obmäkčí a tá mrcha dá pokoj našej rodine. Mýlil sa. Zabila ho. Vzala si jeho život ako daň za to, že nás s matkou nechá žiť.“

„Vedela o tom mama?“ To, že Cyndie zabila otca, ma neprekvapilo. Hoci som to doteraz nemala potvrdené, vedela som to. Mala som pravdu. Preto tá zmienka a podkopaní otcovej pamiatky. Kúsky skladačky začali do seba zapadať.

„Nie, nemala tušenia, čo sa v tú noc stalo. Žila v presvedčení, že jej manžel sa zase zaplietol s upírmi a stálo ho to život. Pravdu som sa dozvedel od strýka Jonathana. Povedal mi všetko.“

„Prečo si otec myslel, že dýka vykúpi naše životy?“ nechápala som. Nemohol byť až taký hlúpy! Je nad slnko jasné, že Cyndie túži po krvi lovcov a dýky sú len hmotná trofej, nič viac.

Vnútorný hlas mi našepkával, že to nie je všetko. Ona chce niečo viac. Ale čo? Prečo si myslela, že Dimitria použije ako hračku na vydieranie? Čo mohla odo mňa chcieť?

Nie je predsa nič, čo by som vedela. Nič z toho, čo ukrývam v mozgu nestojí za mučenie s cieľom získania informácií. Tak prečo to chcela robiť? Možno mučila pred smrťou aj otca a dúfala, že jej to povie. Nepovedal. Možno nevedel a ona si myslí, že to viem ja.

A celé to môže byť len výtvor mojej fantázie a chorej mysle!

Jensen bol na tom rovnako. Netušil, prečo otec v minulosti konal tak ako konal a tiež mu to nedávalo zmysel. Z jeho výrazu sa dalo jasne vyčítať, že ho to trápi a nepozná odpoveď. Znepokojovalo ho to.

„Netuším,“ zašepkal. „Dýku sa mi podarilo získať späť a Naccon ju uložil do trezoru v banke. Tam si ju našla ty, správne?“

Mal pravdu. Našla som ju tam a doteraz žila v presvedčení, že on o tom nič nevie. Aká som len hlúpa! „Hej. Prečo nemáš rád Dimitria?“ Zaujímal ma dôvod a potrebovala som to vedieť. Oslovil ho priezviskom. To neveští nič dobré.

„To je iný príbeh, teraz na to nie je čas.“ Zamračila som sa. Nikdy nie je čas na informácie, ktoré chcem vedieť ja!

Stále mám eso v rukáve. Hm, no ako sa to vezme. Vytĺcť niečo z pána Naccona bude ešte zložitejšie ako to vytiahnuť z vlastného brata. To som teda dopadla.

„Ako dlho prenasleduješ Cyndie?“

„Keď sa to začínalo ťahať niekoľko rokov, prestal som počítať,“ uškrnul sa.

„Stretli ste sa už?“ Ja som tú česť ešte zatiaľ nemala. A nechcela som ju.

„Áno. Raz.“ Niečo mi hovorilo, že to bolo práve v ten deň, kedy bola nakrútená tá páska. Je možné, aby to bol podvrh a môj brat bol skutočne nevinný?

Chcela som sa ho to opýtať, no predbehol ma. Presne vedel nad čím uvažujem. „Musím ťa sklamať. Tých dvoch mužov som zabil ja. Boli to ľudia, ale spolupracovali so Cyndie. Keď som tam vtrhol s cieľom prebodnúť jej srdce dýkou, nečakal som, že súčasťou jej poskokov budú aj ľudské bytosti. Zistil som to neskoro. Vrátiť čas späť nejde, a hoci by som to druhýkrát neurobil, neľutujem, že som tých dvoch zabil. Tiež by si to urobila, keby si vedela, čomu sa venovali.“

„Čo tým myslíš?“ nerozumela som. Ten tón akým povedal poslednú vetu bol plný znechutenia a naháňal mi strach.

„To je ďalší dlhý príbeh.“

„To si si na tú vetu kúpil práva?“ Štval ma! Nesmierne ma štval! A to je v mojej prítomnosti len pár minút. Stihol tromfnúť aj Dimitria.

 „Raz ti všetko rozpoviem,“ sľúbil.

„Hej, to určite,“ dodala som ironicky. Jensen sa len usmial a nekomentoval moju poznámku.

„Ostaneme v kontakte,“ podal mi malú kartičku s telefónnym číslom, „keby si hocičo potrebovala, stačí zavolať.“

Vzala som si ju a pritom nespúšťala z neho zrak. Nechcela som, aby odišiel. Ale pre nás oboch bude lepšie, ak sa zatiaľ nebudeme vídavať často. Boli sme súrodenci, no s poriadnymi vzťahovými problémami. Celá záležitosť s Jensenovým životom si vyžadovala čas, pretože nikomu nie som schopná odpustiť zo dňa na deň. A neverím mu. Mám pochybnosti a nechcem spadnúť do niečoho, čo by som mohla následne ľutovať.

Neverím vlastnej rodine! Jedinej rodine. Je to smutné.

„Mal by si ísť,“ snažila som sa o úsmev, no mimické svaly ma odmietli poslúchať.

Jensen sa aj tak letmo usmial. „Rád som ťa videl,“ otočil sa a kráčal preč.

Chvíľu som ešte postávala na mieste a dívala sa na hrob rodičov.

Do čoho ste nás to zatiahli?

Možno keby sme sa nikdy nedozvedeli o upíroch, naše životy by boli normálne. Tu sa naskytla otázka, či je lepšie žiť pokojne a v klamstve alebo vedieť pravdu, ktorá vás môže stáť život. Nepoznala som odpoveď na tento problém. Neviem, čo by som robila na mieste matky a otca. Áno, chceli nás chrániť, ale za akú cenu? Obaja sú mŕtvi! Je to spravodlivé?

Nie. Život nie je spravodlivý.

Aj keď je pravda bolestivá, vybrala by som si ju. Možno je to mojou povahou. Rýpem do všetkého tak dlho, kým neobjavím podstatu problému. Nenechám sa zastrašiť a nebojím sa následkov. Ale teraz? Toto nie je písanie článku do novín, kde chcem ponúknuť skutočnosť a otvoriť ľuďom oči. Toto je o živote, ktorý vediem a uberá sa smerom, ktorý nedokážem ovládať. Vždy som mala všetko pevne v rukách. V tomto momente sú ďalšie minúty môjho bytia zahalené tajomstvom, ktoré sa odkrýva po malinkých kúskoch. A čím viac krívd odhaľujem, tým väčší strach zachvacuje moje vnútro.

Je len jedna možnosť ako žiť ďalej. Bojovať! Pretože bez boja budem mŕtva.

***

Potrebujem spánok! Rozhodne. Zívla som viackrát ako bol počet krokov, ktoré ma priviedli k dverám. Otvorila som ich a starostlivo za sebou zamkla. Udržať viečka otvorené bolo neuveriteľne náročné. Potrebovala som trafiť do spálne bez ujmy. Nasilu som ich od seba odlepila a kráčala do obývačky. Nechcela som ísť náhodou do postele?!

Dimitri sedel v kresle a niečo čítal. Videla som ho nejasne, ale bol to on. Keď som vošla do miestnosti, odlepil zrak od novín a pokúsil sa o krivolaký úsmev. Stále mu chýbala tá správna farba, ale vyzeral lepšie. Bola som rada, že ho vidím, hoci moje pocity boli totálne zmätočné.

Jedna časť môjho ja ho túžila vidieť a vyobjímať, tá druhá chcela pred ním ujsť.

Bola som tu s ním sama. To nebude mať dobré následky. Naposledy to dopadlo... hm, nie práve najlepšie a tentoraz som cítila vo vzduchu nepriateľskú atmosféru.

„Cítiš sa lepšie?“ položila som otázku a sadla si na gauč. Vyzula topánky a nohy vyložila na pohovku. Vankúš som si hodila za hlavu a čakala so zavretými viečkami. Hoci som bola príšerne unavená, potrebovali sme sa porozprávať. Ja som sa potrebovala vyrozprávať. Možno Dimitri nie je tá pravá osoba, ale je jediný, s kým môžem hovoriť otvorene aspoň o niektorých veciach.

Hrýzla som si peru a vyčkávala, kým zaznie jeho hlas.

„Je mi fajn,“ odpovedal sucho a zložil noviny. Všimla som si stranu, ktorú čítal. Nie číslo, taký skvelý zrak nemám, ale ten design som poznala. Bola to sekcia krimi a môj článok! Mám byť poctená? Ja moje články v novinách nečítam. Predtým ako sa publikujú áno. V prvom skúšobnom tisku tiež, ale nikdy som si nekúpila noviny s cieľom prečítať si niečo z môjho pera.

Dimitri sa nehrnul do žiadnej konverzácie. Prišlo mi to divné, tak som začala ja. Odrazu som cítila potrebu zdieľať s ním novonadobudnuté informácie.

„Stretla som sa s... Jensenom.“ Nazvať ho mojím bratom sa mi videlo nesprávne. Bolo to príliš skoro a zvláštne.

Konečne sa na mňa pozrel. „Kedy?“ zvraštil obočie.

„Hovorili sme spolu asi pred pol hodinou,“ odpovedala som nezaujato. Chcela som u neho vyvolať záujem. Nepodarilo sa.

Inokedy by okamžite vyskočil z kože. Teraz? Tváril sa akoby sa nechumelilo.

„A je všetko v poriadku?“ opýtal sa z donútenia. Bolo to prvýkrát, čo som ho videla takého chladného. Správal sa akoby sme sa nepoznali. Pripadala som si len ako človek na zozname svedkov, ktorých musí vypočuť. Pritom sme spolu za posledných pár hodín zažili veci, ktoré dokážu dostatočne zblížiť ľudí. To som si aspoň myslela. Mýlila som sa.

„Hej, neuškrtila som ho, ak narážaš na to.“ Ďalej sa nevypytoval, len mlčky sedel a nad niečím premýšľal.

To ticho ma ubíjalo. Cítila som sa previnilo. Ale prečo? Nič som neurobila. Alebo áno?

Zadumane som ho sledovala spod zatvorených rias. Nevydržala som to. „Stalo sa niečo?“

Postavil sa. „Myslím, že bude vhodné, ak sa na nejaký čas stiahnem.“

Otvorila som oči do korán. Čo to práve povedal? „Ako to... myslíš?“ nerozumela som.

Behal zrakom po celej izbe, nakoniec sa zastavili na mojej tvári. Tie jantárové zreničky, ktoré vo väčšine prípadov mali za následok zvýšenie telesnej teploty, ma dnes naopak schladili. Jeho pohľad bol mrazivý a díval sa na mňa prižmúrenými očami. „Bude lepšie, ak na zopár dní odídem. Budú nás určite sledovať, a keď nás uvidia spolu, môžu zistiť tvoju lokalizáciu.“

To je biedne vysvetlenie! Vstala som a ocitla sa oproti nemu. Delil nás od seba iba malý konferenčný stolík. To nemôže myslieť vážne?! Ja... ranilo ma to. Zraňoval ma jeho nezáujem. Sakra! Prečo?!

Videl, že nie som spôsobila odpovedať, tak pokračoval ďalej. „Musím sa venovať práci a vypátrať, kto na teba včera strieľal.“

To bolo všetko, čo povedal. Civela som na neho a hľadala odpoveď. Tváril sa... tak neprívetivo. To správanie, jeho postoj, napnutá sánka... toto nebol Dimitri, ktorého som poznala doteraz. Ten starý ma chcel chrániť a byť mi v pätách. Odrazu je to nebezpečné? Prečo? Čo také sa stalo, že musí odísť?

Z jeho pohľadu som nevedela nič vyčítať. Bol kamenný bez akejkoľvek výraznejšej emócie. Jediné čo som videla bola odhodlanosť. Odhodlanosť na čo? Čo predo mnou zase skrýva?

Siahol do vrecka na bunde a vybral odtiaľ mobil a nejakú malú vecičku. Podával mi ich cez stôl. „Tu je mobil so zabezpečenou linkou. Máš tam okrem môjho čísla aj Declanovo a kontakt na Aileen, rovnako aj na detektíva Delleyho. A toto,“ chytil tú menšiu vec medzi prsty, „je GPS lokátor. Nos to vždy pri sebe.“

Natiahla som ruku a bez slova si to od neho vzala. „To ma má ochrániť pred upírmi?“ pochybovačne som sa spýtala a obracala to v rukách.

„Nie je to ochrana proti upírom.“ Obrátil sa k odchodu.

„Dobre,“ mrzuto som prikývla a ani sa za ním neobzrela. Odišiel. Jednoducho bez slova, pozdravu sa zobral a odišiel!

On odišiel!

Otočila som sa. Nebol tam. Počula som len zavŕzganie dverí. Je preč!

Len si choď! Zvládnem to sama. Aj predtým som zvládla takéto situácie. V čom je táto iná?

Začala som pociťovať zúfalstvo a chcela som plakať. Nie! Nie! Nie!

Nemám na to jediný dôvod. Mobil a tú druhú vec som odhodila na miesto, kde pred pár minútami sedel. Sadla si na gauč a hlavu ponorila do dlaní.

Vírila mi v nej jedna jediná otázka.

Prečo ja?!

 ***

Je tu nová kapitola. Okrášlila by som ju príslastkami ako zlá, divná a ozaj sa mi hrozne písala. Dúfam, že sa to dá aspoň čítať. Snažila som sa ju všemožne opraviť, ale v posledných dňoch mi to nejde. Ospravedlňujem sa za to :). Zoznámili sme sa s Jensonom (fotka v zhrnutí) s predposlednou postavou, ktorá sa ešte neobjavila v príbehu. Ostáva nám už len jedna a s tou sa stretneme za dva/tri kapitoly. Chystám tiež kapitolu, ktorá nebude iba z pohľadu Kiari, pretože je načase trocha poškádliť aj Dimitria, čo vy na to?

Pokračovanie bude za týždeň. Vďaka za čítanie a komentáre :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (17):