OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (15)

13.10.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 732×

Kapitola 15 *Sloboda*

„Touto chodbou sa dostaneme k východu cez zadné dvere.“ Ukazoval Declan pred seba. „Tam čaká Aileen v aute.“

Kráčali sme čo najtichšie, najrýchlejšie a opatrne sa zakrádali. Vzali sme to okľukou, čiže zatiaľ čo všetci bežali k miestu masakry, kde sme boli my dvaja uväznení, šli sme opačným smerom, ktorý pre nás zaistil Declan.

„Nebudú nás sledovať?“ spýtal sa Dimitri. To bola dobrá otázka. Bez boja sa určite nevzdajú a zdá sa, že niekto veľmi túži po mojej spoločnosti.

Declan sa lišiacka usmial. „O to sa už postará Aileen.“ Ten úsmev ma vydesil. O Aileeniných praktikách som už mala istú predstavu a toto sa mi vôbec nepáčilo. Okrem upírov sú tu aj ľudia, hoci niektorí by si zaslúžili smrť, predsa nie sme vrahovia!

Radšej som si zahryzla do jazyka a nevypustila z úst ani slovo. Čo ak to bude naša jediná možnosť? Ak by to stálo za životy týchto dvoch, neváhala by som.

Postupovali sme ďalej a ďalej, až som sa začala čudovať, že sa tu nikto neobjavil. V momente ako som na to pomyslela, Declan zastavil a začal ustupovať dozadu. Nepotrebovala som vysvetlenie, čo sa deje, takže som hodila spiatočku a vkĺzla do otvorených dverí. Hneď na to stál vedľa mňa  aj Dimitri.

Čakali sme tam celú minútu, kým niekto prešiel popred nás. Nechápem ako ho mohli tí dvaja počuť z takej diaľky. Sú fakt dobrí a zohraní tím.

Našťastie ten niekto nebol upír, ale jeden z dvoch fúzatých chlapíkov, ktorí ma napadli ako poslední a mohli si pripísať na účet moje dolapenie. Nakukol dnu do miestnosti a Declan ho okamžite zneškodnil.

Chytil ho pod krk, čím mu zabránil v kriku a dusil ho dovtedy, kým nestratil vedomie. Potom telo opatrne s Dimitriom preniesli do rohu miestnosti a odzbrojili. Musím uznať, že ten muž mal pri sebe poriadny arzenál zbraní.

Keď boli obaja hotoví, pohli sme sa ďalej. Prešli sme len zopár metrov, keď sa začal opakovať scenár z cintorína. Odnikadiaľ sa zjavili traja upíry a pustili sa do nás. Všetci sa nechytili do pasce.

Zlikvidovať ich, nám netrvalo dlho, takže za okamih sme sa rozbehli k východu. Delilo nás iba pár metrov, keď sa pred nami objavila živá reťaz pijavíc a zatarasila jedinú cestu von. Toto traja  veru nezvládneme. Bolo ich veľa.

Dimitri ma chytil za ruku a ťahal preč, Declan upaľoval za nami. Prešli sme niekoľko prázdnych miestností a ukryli sa v obrovskom sklade. Boli sme všetci traja spolu, pretože som dosť nahlas protestovala proti rozdeleniu. Ustúpili takmer okamžite. Môj hlas by hneď odhalil našu pozíciu a neplánovala som stíchnuť, pokiaľ nebudú so mnou súhlasiť.

„Chce to plán,“ šepkal Declan najtichšie ako vedel a rozhliadal sa po okolí.

„Tak niečo vymysli. Mne už došla šťava,“ odpovedala som mu rovnakým šeptom. Prevrátil oči a hľadal pomoc u Dimitria. Ten ho nevnímal a rukou si pretieral oči.

„Čo sa deje?“ jemne som sa dotkla jeho ramena. Vyzeral zle. Bol príšerne bledý a po čele mu stekal pramienok potu.

Uprel na mňa červené oči. „Myslím, že tá uspávacia látka má nejaké vedľajšie účinky.“

„Zvládneš to?“ okamžite sa zaujímal Declan. Vykukol spoza obrovskej skrine, za ktorou sme sa skrývali. Nikto. Ešte nás nenašli. Zatiaľ.

Prikývol, ale nebolo to presvedčivé. Necítil sa dobre a maskoval to. Ako inak. Typický Dimitri!

„Musíme sa dostať k jednému zo západných východov a sme na opačnej strane!“ zašomral dlhovlasý lovec po mojej pravici a očami prečesával vysoký strop. Zaujímalo by ma kvôli akému dôvodu. Lietať predsa nikto z nás nebude a ani sa tu nepovaľovali žiadne rebríky alebo mobilné plošiny.

Udivila ma aj informácia o svetovej strane. Ako to môže stíhať všetko registrovať? Ja som rada, keď nájdem otvorené dvere do miestnosti, kde sa môžem ukryť. Ani v najmenšom sa nezamýšľam, z ktorej strany bude vychádzať slnko a prebúdzať ma.

„Kiara, choď vpredu, ale buď opatrná,“ dodal ihneď ako sa stretol s Dimitriovym nesúhlasným pohľadom. „Budeme za tebou.“

Vykročila som do tmy a zapojila všetky zmysly. Našťastie tu nebola úplná tma, ale to svetlo tomu veľa nepridávalo. Vždy som odsledovala situáciu a až potom spravila krok vpred. Najprv som bola z toho nervózna, ale pomaly som naberala istotu a postupovala ďalej. Declan vliekol Dimitria okolo ramien za sebou a ako sľúbil, boli mi hneď v pätách.

Podarilo sa nám dostať bližšie k dverám, ktoré viedli späť na chodbu, ktorou sme sa tu dostali. Netuším, koľko upírov nás tu hľadalo, ale všetci sa rozpŕchli okrem dvoch. Tí stáli ako bodyguardi pred dverami a strážili ich. Super! Čo teraz?

Declan ma chytil za rameno a niečo posunkom naznačil. Vyvalila som oči a dala mu jasne najavo, že neviem, čo odo mňa chce a nerozumiem jeho bojovým znakom. Zrejme nepochopil môj zmätený výraz, lebo niečo zhodil z police a to narobilo malý rámus.

Upíry okamžite spozorneli a obaja sa vydali naším smerom.

To bol naozaj úchvatný plán! Pomyslela som si.

Gestom som mu naznačila, či sa zbláznil a on len pokrčil ramenami. A to som práve jeho považovala za opatrného. Mýlila som sa.

Upíry sa pomaličky blížili. Nestrácali na obozretnosti a rovnako ako ja pred každým krokom skontrolovali priestor. Dimitri sa postavil na vlastné nohy a hoci sa ledva držal vo vzpriamenom postoji, keď sa pri ňom objavil jeden z nich a nestihol si ho všimnúť, pustil sa do neho. To isté spravil Declan. A ja? Ja som tam zase len stála a dívala sa na nich.

Declan dostal nepriateľa takmer okamžite na lopatky. Lenže toto neboli žiadni upíry- nováčikovia. Ten vysoký, dokonca vyšší ako on, so strniskom na tvári a mierne našedivelými vlasmi, sa ho nemal problém zbaviť. Pretočil sa na neho a pevne zvieral jeho hrdlo. Kým som však stihla priskočiť na pomoc, Declan už bol na nohách a vysvetľovali si to ručne.

Tak do toho sa miešať nebudem.

Dimitri to tiež zvládal s prehľadom, napriek tomu skončil na zemi viackrát ako útočník. Rozhodne sa mu hodí pomoc.

Len čo som spravila krok k druhej zápasiacej dvojici, niekto ma potiahol za bundu a zhodil na zem takou silou, že som si hlavu udrela o jeden zo stojanov, za ktorými sme sa skrývali.

Už dosť! Hlava nie! Kvílila som.

Zatmelo sa mi pred očami. Vďakabohu pád nebol dostatočne silný, aby ma opäť poslal do snovej fantázie. Je čas vracať údery!

Zaprela som sa do vratkej konštrukcie stojana a zhodila ju na upíra, ktorý ma napadol. To, že niečo padlo aj na mňa, som nedomyslela. Našťastie, som nemala problém sa vyhrabať z neidentifikovateľných harabúrd. Najviac si to odniesla moja ľavá noha. Budú to len modriny a nepekné.

Upír ostal ležať pod vecami, ktoré sa naňho zosypali a myslím, že ho aj niečo prebodlo. Dôležité bolo vyradenie z hry.

„Za tebou!“ skríkol na mňa Dimitri a dostal zásah do zraneného ramena. Na tvári sa mu objavil bolestivý úškrn. Vzápätí bol vystriedaný naštvaným výrazom. Bude v poriadku.

Otočila som sa v správnej sekunde a vyhla sa úderu kovovou tyčou. Edwardov príbuzný sa však nevzdával. Vyceril zuby a zahnal sa druhýkrát. Opäť som sa šikovne vyhla útoku. Keď sa rozmachol ešte raz, nemala som šancu niekam uskočiť. Pevne som chytila do rúk tú vec, ktorou mi plánovou rozmlátiť vnútornosti, ignorovala náraz a bolesť v oblasti brucha a snažila sa mu ju vytrhnúť z rúk. Kto by povedal, že to bude taký problém?

Upír ju držal takmer nechtami a spoločne sme sa hašterili. Ani jeden z nás to nechcel pustiť. Bola som vytrvalejšia a jeho to zjavne už nebavilo, tak ju upustil. Až v tom momente som si uvedomila aká je tá tyč ťažká. Nezdvihla by som ju nad hlavu za žiadnu cenu, za to zahnať sa ňou, to som mohla skúsiť. Bude mi to na nič, pretože kým by som ju pevne uchopila, už by som mala na krku zavesenú cucajúcu kreatúru. Takže som ju pustila aj ja a začala s obrannou pozíciou a blokovaním úderov, ktoré na mňa pán nadprirodzený chrlil.

Toto bol jednoznačne jeden z najdlhších bojov, ktorý som musela absolvovať. Aj keď som sa iba bránila, stálo ma to všetky sily, ak vo mne vôbec ešte niečo zostalo. Môj protivník bol vysoký takmer ako ja s dlhými mastnými vlasmi lepiacimi sa k tvári. Oči mal desivo temné. Farbu som určiť nevedela. Ďalšia vec, ktorá ma na ňom upútala bola jazva tiahnuca sa cez polovicu tváre až ku kľúčnej kosti. Musel ju získať ešte za života, pretože takéto zranenie by sa upírovi zahojilo za pár minút.

Ak by ste ho stretli v noci na ulici a nebol by fiktívnou postavou z rozprávok, aj tak v danom momente by sa z vás stal vrcholový športovec v behu. Bol strašidelný a neporaziteľný!

To druhé dával jasne najavo a to prvé bol môj osobný pocit. Videl, že už nevládzem, a preto neustále stupňoval svoju aktivitu. Nakoniec mi úspešne jednu vrazil a skončila som na zemi so zakrvavenými perami. Vypľula som krv a utrela si ústa do rukáva. Mamina by ma za to veru nepochválila.

Zarazilo ma, že absolútne nereagoval na krv. Akoby som ani nekrvácala. Zaujímalo ho len jedno. Rozdupať ma ako švába. A treba uznať, že mu to zatiaľ šlo!

Pristúpil ku mne a zdvihol ma zo zeme. Držal ma vo vzduchu niekoľko sekúnd. Usilovala som sa mu vykrútiť zo zovretia. Márne! Odhodil ma k stene, čím som si narazila chrbát a na chvíľu som lapala po dychu. Do mojich pľúc pomaly prichádzal kyslík a musela som rýchlo konať. V zúfalstve som hodila po ňom nôž. On ho zachytil tesne od svojho tela. Do riti! Toto sú nevyrovnané sily!

Prechádzkovým tempom sa blížil. Sledovala som ho vystrašenými očami. V hlave mi šrotovalo, ale žiadne vnuknutie sa neobjavilo. Zbraň som mala... ani neviem kde. Nemala som s čím na neho zaútočiť až... až na povraz, ktorý sa motal okolo jeho nôh. Všimla som si ho v správnej chvíli. Koniec bol pri mne a nebol čas na váhanie. Potiahla som ho najviac ako len šlo. Lano sa omotalo okolo jeho dolných končatín, stratil rovnováhu, avšak nespadol na zem. Toľko k môjmu malebnému pokusu o záchranu.

Napokon svitla nádej.

„Hej!“ zvolala som. „Za tebou!“

Zamračil sa na mňa, no predsa sa otočil. Stihol to takou rýchlosťou, ktorá zabránila Declanovi sa čo i len zahnať zbraňou. Tú mu vytrhol z ruky a poriadne mu vrazil. Skončil na zemi rýchlejšie ako ja.

Nemala som čas sledovať, či je v poriadku, určite bude. Dimitri mi podhodil dýku. Dokĺzala sa presne k mojim nastaveným rukám. Svižne som ju chytila, vyšvihla sa na nohy a prebodla upíra práve v momente, keď sa otočil späť na mňa. Pri bodnutí zapraskali kosti, cez ktoré sa musela dýka predrať, aby mohla zasiahnuť srdce. Nie je to ľahké. Sama som bola prekvapená koľko síl musíte vynaložiť, aby ste hrot dostali cez všetko, čo chráni základ vášho bytia.

Nasledovali čierne oči, prázdny výraz, tlmený výkrik a pád na zem. Nebol až taký starý.

„Super tímová práca,“ uznanlivo kývol hlavou Dimitri. Zdá sa, že sa mu vrátili sily alebo to skôr bude tým adrenalínom. Niekedy mám pocit, že jeho telo ho produkuje dvakrát viac ako je u ľudí bežné.

„Declan,“ postavila som sa nad ležiace telo Dimitriovho priateľa. „Si v poriadku?“

„Ten magor mi rozrazil peru!“ sykol naštvane a ťažko sa zdvíhal zo zeme.

„Vitaj v klube,“ uškrnula som sa a pomohla mu na nohy.

Teda! Jedna rana ale poriadna. Jeho zranenie vyzeralo o dosť horšie. Hádam, že mňa ešte šetril.

Bolo zvláštne, že ten hurhaj a náš posledný boj nepritiahol väčšiu pozornosť. Pomohla tomu veľkosť haly- skladiska, kde sme sa skrývali a spln. Istotne dosť otupoval ich zmysly.

Ani zďaleka sme z toho neboli vonku. Aj napriek tomu, že to vyzeralo nádejne, každý z nás čakal ďalšie komplikácie a tie prišli v podobe ženskej upírky a obra. Ten muž meral vyše dvoch metrov! Bol obrovský, svalnatý a zdá sa, že iba človek. Ani to ho nerobilo menej hrôzostrašným. Dúfam, že sa žiadny osobný stret konať nebude.

Zahliadli sme ich v dostatočne bezpečnej vzdialenosti od nás, čím sme získali čas na útek. Postupne nás upírka doháňala a museli sme konať. Dimitri s Declanom po nej strieľali, lenže ona tancovala medzi guľkami a pochybujem, že ju aspoň jedna zasiahla! Mrcha!

Prebehli sme okolo miestnosti, kde som si všimla naukladané plynové bomby. Dostala som šialený nápad. Namierila som zbraň a vypálila niekoľko rán. Netuším, čím boli naplnené, ale možno nám to zachráni život. Prvé guľky sa od nich odrazili. Nakoniec jedna prenikla dnu a spôsobila výbuch práve v momente, keď tadiaľ utekali tí dvaja. Vlna červeného jasu zasiahla iba upírku. Muž bol príliš pomalý, jeho šťastie. Začal sa odtiaľ šíriť oheň, ktorý vytvoril za nami barikádu. To sa mi podarilo!

Negatívum bolo, že nasledoval ďalší výbuch, väčší, ktorí nás prinútil ľahnúť k zemi.

Hm, asi tam bolo tých bômb viac.

„Ty si blázon!“ Šokovane vykríkol Dimitri odlepujúci sa od zeme.

Declan sa prevalil na chrbát a sledoval ohnivé divadlo, pričom si kryl zrak rukou. „Vy dvaja ste spolu rozhodne príliš často.“ Zamračila som sa. Dimitri nadvihol obočie. On sa uškŕňal.

To ma prinútilo si uvedomiť aký to bol sprostý nápad! Mohlo nás to zabiť! Vôbec nepremýšľam! Čo sa to so mnou deje?

Rýchlo som sa pozberala na nohy, nečakala na Dimitria s Declanom, a vykročila k východu. Dokonca som videla otvorené dvere! Musela ich vyrvať explózia.

Niekto mi však zabránil priblížiť sa k víťazstvu. Alex! Pevne ma chytil okolo pásu, pritiahol k sebe a zbraň mi priložil k hlave.

Declan a Dimitri zamrzli na mieste. Na Dimitriovej tvári sa mihol hnev a venoval čiernovlasému mužovi rozzúrený pohľad. „Pusti ju!“ namieril na neho zbraň. Vlastne na nás. Ten kretén sa kryl za mojím telom!

Alex sa zachichotal a ešte viac pritlačil zbraň k mojej pokožke. Bolo to vážne nepríjemné, ale potom všetko, čo som dnes zažila, som necítila žiaden strach. Len zlosť vriacu pod povrchom.

„Zložte zbrane, lebo jej vypálim guľky do tej peknej hlávky,“ povedal výhražne. Declanovi to nebolo potrebné hovoriť dvakrát. Zbraň sklopil okamžite, Dimitri bol tvrdší oriešok. Bojoval so sebou a striedalo sa v ňom odhodlanie a bezradnosť. Po dlhých sekundách aj on držal zbraň vedľa tela. Mračil sa ešte viac ako je u neho bolo zvykom.

„Ty bastard!“ zašvitorila som zlostne a chytila sa Alexovej ruky, ktorou ma držal v páse. Zovretie nepovolil, na čo predsa?

„Ku mne!“ prikázal im a mrkol na zbrane. Zovrel ma ešte pevnejšie. Bolo to bolestivé, no nedala som to na sebe poznať. Po stykoch s upírmi už vydržím viac bolesti ako obyčajný človek.

A predsa ho nenechám len tak nás poraziť, keď sme takto blízko! Nemôže ma zabiť. Jedna výhoda pre mňa.

Snažila som si v hlave vybaviť tréningy s Dimitriom. Učil ma ako sa dostať zo zovretia nepriateľa. Nikdy mi to poriadne nešlo, pretože som vždy bola rozptýlená jeho prítomnosťou a dotykmi. Tu neboli nijaké faktory, ktoré to mohli spôsobiť. Musela som konať! Lakťom som ho udrela do hrudníka. Do ruky, ktorou ma stále držal som zaryla nechty. Povolil zovretie a ja som sa ocitla voľná. Pravou rukou som držala jeho ľavú, kde mal zbraň. Kolenom ho kopla ešte raz do oblasti hrudníka a druhou rukou ho od seba odsotila. Nech bol Alex akokoľvek vyšší a ťažší ako ja, upíry ho zrejme v sebaobrane nezaškolili. Druhá výhoda pre mňa!

Keď som zbraň držala pevne v rukách, čo sa mi po menšej bitke úspešne podarilo, praštila som ho ňou do hlavy. Rana bola dosť silná na tom, aby padol na kolená. Nakoniec som ho nohou odkopla a ostal ležať na zemi.

Vymenili sme si pozície.

Za mnou sa ozval pochvalný hvizd patriaci Declanovi.

„Bez zbrane si bezradný, čo!“ povýšenecky som mu to vychrlila do očí, ktoré upieral na mňa. Videla som v nich strach. Tak je to správne! Rukou si držal miesto zranenia na hlave a z pravej ruky mu odkvapkávala krv ako hlboko som zaryla nechty do jeho kože. Zranený a bez síl. Užívala som si ten pohľad. Cítila som zadosťučinenie a hrdosť. Bili sa vo mne pocity hnevu a odporu, na druhej strane to bol smútok s bolesťou.

Na chvíľu prestal existovať svet okolo mňa. Vnímala som len zbraň v ruke a ležiaceho Alexa pred sebou. Tak veľmi som túžila ukončiť utrpenie, ktoré mi spôsobil!

„Kiara,“ prerušil moje myšlienky Dimitriov hlas. „Daj mi tu zbraň,“ žiadal ma.

Nie! Nemohla som!

„Je to človek,“ vložil sa do toho Declan.

„A tvoj bývalý,“ doplnil ho Dimitri. Cítila som ako sa ku mne priblížil. Prezrádzal ho tieň spôsobený ohnivou šou za nami.

„To sa navzájom vylučuje!“ zavrčala som. Prečo sa ma snažia od toho odhovoriť? Paktuje s upírmi! Zapredáva životy nevinných ľudí! Uniesol ma a ohrozoval niekoho, na kom mi záleží! Ohrozoval teba, Dimitri!

„Kiara, prosím,“ znovu sa ozval za mnou ten neodolateľný hlas. Ostala som v rovnakej pozícii. Alex na mňa upieral zrak. Ja tu zbraň nezložím! No aj napriek tomu som dovolila Dimitriovi pristúpiť ku mne bližšie a bližšie. Načiahol sa a dotkol mojej ruky. Pomaly ju skláňal k zemi až sa ocitla vedľa tela. Zhlboka som vydýchla, zatla zuby a nechala ho nech si ju vezme. Sakra!

Netuším ako som sa prinútila vyjsť von. Nabrala som do pľúc studený vzduch a začala sa upokojovať. Nepomáhalo to! Zúrivosť sa stupňovala a ja som ju musela ovládnuť.

„Rovno,“ zavelil Declan a prešiel tesne popri mne. Pred nami blikali dve svetlá. Bola to Aileen v aute. Ako sme sa my blížili k nej, ona sa blížila k nám. Zastala tesne pred nami. Otvorila som dvere a sadla si dozadu za sedadlo vodiča. Musím vychladnúť!

„Ste v poriadku?“ prezrela si nás všetkých a pohľadom ostala visieť na mne. Neodpovedala som. Dimitri nebadane pokývol hlavou a Aileen toho nechala. Dupla na plyn a uháňali sme preč z tejto prekliatej neviem-čo-to-je plnej osôb, ktoré z duše nenávidím.

V tme som videla nejaké siluety, čo si všimli aj ostatní. Tí sa nevzdajú! Parchanti jedni!

Ako povedal Declan, Aileen bola pripravená. Vzala do ruky akýsi ovládač a stisla čierny čudlík. Za nami sa ozvalo niekoľko rán nasledovaných zbesilým ohňom. Prezieravo odrezala únikovú cestu. Nikto nás nemohol sledovať a my sme konečne boli v bezpečí. A ja som sa pravidelným dýchaním upokojila.

***

A sme v polovici!!!! Keďže plánujem niečo okolo 30 kapitol, tak by to mohla byť pravda. Záleží ako sa mi podarí celý dej vtesnať do zostávajúcich pätnástich. Radšej sa ani nezamýšľam nad tým, koľko mi trvalo napísať týchto 15. Budem sa snažiť pridávať každý týždeň, ale viete, že občas sa to nepodarí. Školy budem mať tento semester menej, ale povinnosti zrejme neubudnú.

Konečne si môžeme vydýchnuť, naši hrdinovia sú v poriadku a v relatívnom bezpečí. Ďalej budú nasledovať pokojnejšie kapitoly, ale nie dlho. V 17. sa zoznámime aj s Jensesom. Táto postava niečo zamotá, iné rozmotá. Nechajte sa prekvapiť.

Chcela by som ešte poďakovať Lived a Simones, ktoré sú verné príbehu od začiatku a vždy ma potešia milým komentárom. Vďaka dievčatá, nesmierne si to vážim!

A my sa vidíme o týždeň :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (15):