OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Born to die - 2. kapitola

09.02.2013 (10:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 939×

Kapitola druhá

Žiarlime na šťastie druhých, pritom zabúdame na to vlastné.

Starká bola šťastná, že nás vidí po tak dlhej dobre. Luke bol šťastný, že objavil v jej dome starého ryšavého kocúra s obrovským vykrmeným pupkom, ktorý jej umýval dlážku a veľmi pripomínal Garfielda, len som si nie istá či to šťastie bolo obojstranné. Mama bola šťastná, že urobila krok vpred.

Ja som bola na nervy, že sa o izbu musím deliť s Lukom. Malá izba s dvojposchodovou posteľou. A ja mám spať hore pretože Luke je malý a mohol by spadnúť. V pravom rohu je jeden menší šatník, začínam pochybovať, že sa tam zmestí moje oblečenie, nie to Lukove. A celú izbu zaplnili Lukove hračky. Má ich fakt dosť.

Zoberiem si svoje šminky, voňavky a všetky hygienické potreby do kúpeľne, ale poličku mi už stihla obsadiť mama. Vďaka mami.

Všetko hádžem naspäť do kufra a nechám to tam, pokým nenájdem pre tie veci správne miesto.

Úplne mi vyfučalo z hlavy, aký je tento domček maličký. Dúfam, že si nájdem priestor na dýchanie.

***

A je to tu.

Môj prvý deň v novej škole. Zvonku vyzerá biedne. Zanedbaná, stará budova, kde sa hemží desiatky študentov. U nás v Sheds to boli stovky. A je tu kopa schodov z ktorých budem mať asi, nie asi, ale určite svalovicu. Zopár skupiniek sa schováva za holými stromami a fajčia. Tak to bývalo aj u nás. Naivne si myslia, že ich nikto nevidí a sú nenápadní.

Všetci si ma tu obzerajú. Asi tu často nevidia nových študentov. Premeriavajú si ma. Dievčatá závistlivo, chalani so záujmom. Bohužiaľ, ja som pre vás nezaujímavá, pomyslím si. V ruke zvieram svoj nový rozvrh. Potia sa mi dlane a radšej kráčam so sklonenou hlavou. Dlhé kučeravé vlasy mi našťastie zakryjú skoro celú tvár. Nemyslela som si, že budem taká nervózna. Nebuď srab. Ukáž im, že Rae sa ničoho a nikoho nebojí, nakopla som sa.

Škola je malá, takže celkom rýchlo nájdem svoju triedu. Zhlboka sa nadýchnem a otvorím dvere a zistím, že som triedu asi nenašla tak rýchlo ako som si pôvodne myslela. Trieda je rovnako zanedbaná a malá, ako všetko ostatné. Ale je tu čisto. Je po zvonení, meškám. Noví spolužiaci zízajú a profesorka je prekvapená.

,,Ach, skoro som na vás zabudla,“ ospravedlní sa a usmeje. Pôsobí sympaticky. Je vysoká, trochu guľatej postavy a má krátke červené vlasy. Hanblivo sa usmejem. V ruke drží hrubú knihu literatúry a takú istú mi podá zo stola. Je vážne ťažká. Dobre, že ma nezlomila na dve polovičky. Vlastne možno by bolo lepšie, keby ma zlomila.

„Rae, však? Tamto dozadu sa môžeš posadiť,“ povie a ukáže na miesto kam sa mám posadiť. V duchu jej ďakujem, že vynechala tú časť, kde sa budem musieť predstaviť celej triede. Všetky hlavy sa otáčajú smerom ku mne.

Budem sedieť vedľa nejakého chalana. Je to fešák. Usmeje sa na mňa.

„Ahoj, ja som Zeke,“ povie a stále sa pritom usmieva.

„Rae.“ Tiež sa usmejem.

„Odkiaľ si?“ spýtal sa.

„Sheds,“ odpoviem a všimnem si, že profesorka začala po nás škúliť.

„Uf. Tak to je celkom rozdiel oproti Falls Church.“ Je to sakramentsky veľký rozdiel. Sheds je obrovské mesto plné života a ľudí.

„Áno, je,“ potichu sa zasmejem a v tej chvíli vydá môj žalúdok veľmi divný zvuk. Ráno som zaspala a nestihla som sa naraňajkovať. Začervenám sa, ale všimnem si, že to nikto nepočul.

„Páči sa ti tu?“ spýta sa. Znervózňuje ma jeho uprený pohľad na mne. A jeho vôňa. Nech prestane. Nemám záujem. Prečo musím sedieť vedľa pekného chalana? Ako sa mám potom vôbec sústrediť na učenie?

Páči sa mi tu? Hlas vo mne povedal áno. A druhý zase nie. Nepočúvala som ich.

„Neviem. Trošku,“ odpovedala som úprimne. Nie je to tu až také zlé – uznávam, ale...

„Počkaj, po pár týždňoch. Budeš chcieť ujsť,“ zasmial sa. Mne to neprišlo smiešne. Keby som mohla, ušla by som už teraz.

„Tebe sa tu nepáči?“ spýtam sa udivene a všimnem si jeho ľadovo modré oči.

„Neznášam to tu,“ vzdychol a zadíval sa na popísanú lavicu.

Zvoní.

***

Pozriem sa do rozvrhu – teraz ma čaká dejepis s profesorom Thatcherom. Uf. Nemám zrovna v láske dejepis.

„Čo máš teraz?“ spýta sa Zeke, keď zbadá môj utrápený pohľad.

„Deják s Thatcherom.“

„To mám aj ja. Poď so mnou, ak teda... chceš.“ Všimnem si, že sa trošku začervenal. Usmejem sa. Nemám rada hanblivých chalanov pretože sama som celkom hanblivá.

„Jasné, veď nikoho iného tu nepoznám.“

Chodba je úzka, dlhá a plná študentov, ktorí sa združujú do skupiniek. Bifloši, počítačoví závislaci a víkendoví alkoholici.

 „Zeke!“ zakričí jedno dievča za nami. Otočíme sa. Vysoká blondína s prenikavými zelenými očami. Je pekná. Vážne veľmi pekná. V tichosti jej závidím topánky a rozmýšľam odkiaľ ich asi má. Odtiaľto určite nie.

„Ahoj, Mary. Toto je Rae, Rae - Mary,“ predstaví nás Zeke. Mary si ma celú obzerá a nesnaží sa to ani zakryť. Hodnotí ma, no super.

„Ahoj,“ vycerí na mňa biele zuby a znovu sa začne venovať Zekovi.

„Dnes Bree nemôže ísť. Pôjdeme iba my dvaja?“ spýta sa s nádejou v hlase.

„Ach, nie. Ani ja nemôžem. Odložíme to, okej?“ Vidím sklamanie v jej očiach.. Mary blysne po mne očami. Žiarli? Nie, na to nemá dôvod.

„V pohode,“ odpovie a usmeje sa. Očividne je sklamaná. A Zeke si aj tak nič nevšimol. Nevidí, že jeho kamarátka Mary ho má rada. Alebo sa len tvári, že je slepý a nechce to vidieť. Čo mi nedáva zmysel. On je pekný, ona je pekná. Oni budú pekní pár.

„Idem na matiku, čaute!“ povie, odhrnie si padajúce vlasy z tváre a odkráča preč. Krúti zadkom tak, že búra steny napravo i naľavo a nos ma tak vysoko, že búra strop.

„Mali by sme ísť. Thatcher býva presný a neznáša, keď niekto mešká. Hlavne nie nováčik.“

„Nemám rada dejepis,“ zafňukám.

„Ani ja nie.“

„A čo ťa baví?“ spýtam sa. Hladí do zeme a tvári sa, že rozmýšľa. Možno skutočne rozmýšľa. Neviem. Nepočujem jeho myšlienky. Len zopár študentiek zavzdychá nad ním, keď prejdeme okolo.

Toho chcem!

Zeke asi nemá núdzu pre nápadníčky. Na jeho postave vidno, že na sebe maká. A ak sa na niektorú pozrie tými svojimi modrými očami, nečudovala by som sa keby sa jej roztriasli kolená a nakoniec sa jej podlomili.

„Telesnú. Futbal. A mám rád matiku. A teba?“ Matika? To vážne? Dúfam, že ju budeme mať spolu. S matikou si zrovna nerozumiem.

„Hmmm...“ zamyslím sa. Čo ma baví? No ták, hádam nie si taká nezaujímavá.

Či?

„Vo voľnom čase rada kreslím, píšem a spím,“ poviem nakoniec.

„Kreslíš? Portréty a tak?“ Prikývnem.

Vojdeme do triedy, kde je poriadna zima. Niekto nechal všetky okná otvorené. Všetci sa tu trasú od zimy, ale nenapadlo ich zavrieť okná.

„Zavri ich, ty idiot!“ zakričí jedno ryšavé dievča a na to sa postaví na nohy a vykročí k jednému chalanovi, ktorý sa pučí od smiechu.

Haha.

Dievča praskne oknom až si myslím, že sa rozbije na malé kúsočky a vracia sa na svoje miesto.

„To malé, jedovaté dievča, je Bree,“ zasmeje sa Zeke.

Zbadá nás a príde k nám. Posadí sa na lavicu. Zblízka vyzerá ako krehká bábika s malými pehami na tvári. Dlhé ryšavé vlasy ma zviazané v konskom chvoste.

„Ahoj. Ja som Bree.“ Nepredstiera úsmev ani nič. Stále sa tvári dosť naštvalo.

„Rae.“

„Ty si mi ale poriadne vytočené dievčatko,“ smeje sa Zeke. Mám dojem, že mu strelí facku.

Ale nestihne to. Do triedy vojde Thatcher. Vysoký, chudý profesor s obrovskými okuliarmi, ktoré mu zakrývajú celú hornú časť tváre.

A nemá vlasy. Iba dlhé fúzy.

***

Po škole so Zekom čakáme na Mary a Bree. Neskôr sa musíme aj tak rozdeliť pretože Zeke aj Mary bývajú na opačnom konci. Bree ide so mnou.

Býva len tri domy odo mňa. Teda susedka.

„Odkiaľ si?“ spýta sa, aby prerušila ticho.

„Sheds.“

„Vážne? Niekedy tam chodím so sestrou a Mary na nákupy. Tu nič nemajú,“ zamrmle sklamane. Znova ticho.

„Mala si tam chalana?“

„Nie,“ poviem smutne.

„To nič. Bez nich nám je lepšie,“ zasmiala sa spevavým hlasom a mne to nedalo, pridala som sa k nej.

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Born to die - 2. kapitola: