OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Born to die - Prológ + 1. kapitola

05.02.2013 (20:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1085×

Prológ

pred dvoma týždňami

Zo sivej oblohy neprestajne padali studené chumáče snehu a ako ľadový plášť zakrývali moje havranie vlasy a farebnú paletu zeme, ktorou ich obdarila zlatistá pani jeseň. Posledné suché listy, ktoré odohrali svoju úlohu, zakryl sneh, ktorý sa lenivo povaľoval na unavenej zemi. Všetko na okolí bolo tiché a pokojné. Sem tam dal o sebe vedieť chladný vánok, ktorý narážal do vyzlečených stromov pokrytých bielymi vločkami, ktoré sa pod slabými lúčmi slnečného svetla odrážali a vytvárali dúhový efekt, aby to všetko pôsobilo rozprávkovo a zakrývalo zlovestnú realitu.

 V tej studenej kráse stojím ja ako samotný boh pomsty. Teší ma, volám sa Daren Dowell, ale môžete ma volať Pánom noci, netvorom, príšerou, pijavicou, chladnou bytosťou... ako si len želáte. Túto voľbu prenechám vám.

 Po vyslovení môjho mena všetko stmavlo, posledné lúče slnka zmizli, nastala mrazivá zima, tma a nočná obloha sa zmenila na čierne more posiate miliónmi striebristých hviezd odrážajúcich sny a nádeje obyvateľov malého mestečka, Daren Dowell, vitaj vo Falls Church. A nerob zlobu. 

 Kapitola prvá

Existenčná kríza je niekedy poriadny horor.

Čítam jej myšlienky, rozhodla sa dať prednosť smrti pred opovrhnutím a samotou. Rozmýšľa nad spôsobom svojej smrti. Má plnú hlavu skvelých nápadov na sebavraždu. Predstiera, že jej tá horúca biela čokoláda chutí, ale v skutočnosti jej to príde len ako zohriate mlieko s cukrom. Škoda peňazí. Tvári sa, že jej nikto nie je dobrý a užíva si túto chvíľku, keď je sama. Nikoho nepotrebuje.

Ale ja viem, že potrebuje. Nutne.

Dôstojne si podrežem žily. Najlepšie v kúpeľni. Krv sa bude fantasticky vynímať na bielych kachličkách.

Do baru vojde bezdomovec s palicou v ruke. Pýta si peniaze na polievku. Všetci vieme, že polievka je len zámienkou, aby si mohol kúpiť cigarety a chľast. 

Možno on. Poprosím ho, aby ma s tou palicou poriadne udrel, napadlo jej.

Pristúpi ku mne. Páchne ako storočná stoka. Pokrútim hlavou, že peniaze pri sebe nemám. Neklamem. Bola som pozvaná na kofolu, ale kamarátka uviazla na vécku. Prišlo jej nevoľno z toľkého množstva alkoholu, čo do seba neprestajne vlieva. Snaží sa zabudnúť na chalana, ktorý ju podviedol. V alkohole našla istý spôsob, ako si na to nespomenúť.

To dievča vedie vnútorný boj sama so sebou a prehráva.

Kúpim si zbraň a zastrelím sa. Nie, spúšť by som nikdy nestlačila. A čo lieky? Na tie nemám peniaze.

Uvedomím si, že to mladé dievča v mojom veku, ktoré sedí samé v rohu, skutočne rozmýšľa nad spôsobom svojej smrti. Jej neprítomný pohľad, ktorým sleduje padajúci sneh sa uprie na malú sekundu na mňa. Zoberiem svoj pohár a prisadnem si k nej bez opýtania. Pochybujem, že na niekoho čaká. Ale, čo jej poviem? Prečo som ju jednoducho neignorovala?

„Ahoj,“ poviem a usmejem sa na ňu. Neusmieva sa ani neodzdraví. Cítim, že jej musím pomôcť. Potrebuje pomoc, vidím to v jej zúfalom pohľade. Sama si o ňu nepožiada.

„Ja som Rae a ty?“ Všimnem si veľké kruhy pod očami a červené oči. Dlho nespala.

Na chvíľu zaváhala. „Abbie. Čo odo mňa chceš?“ spýta sa a premeria sa mi ostražitým pohľadom. Bojí sa ma?

„Nič, rada sa zoznamujem s novými ľuďmi.“ Tvárim sa nevinne a priateľsky. Moje oči hovoria ja ti neublížim. Teda... aspoň si myslím, že to hovoria.

Vypadni.

Mykla som sebou. Bolo to ako facka. Tvrdým pohľadom sa mi díva do očí a odháňa ma od seba preč. Aj keby som nevedela čítať myšlienka, vyčítala by som jej to z výrazu tváre.

Vrátila sa Alice. V ruke držala cigaretu a vyzerala ako po riadnej opici. Zbadala nás a tackavými krokmi sa pripojila k nám.

„Čo tu, dočerta, robíš?“ vyštekla na mňa.

„Toto je Abbie.“

„A?“ spýta sa a obzrie si ju.

Nikomu na mne nezáleží.

Nadvihnem obočie a prísne sa pozriem Alice do očí. Zamračí sa, fúkne mi dym rovno do tváre – vie veľmi dobre ako to neznášam, a podáva ruku Abbie.

„Alice. Ahoj. Vy dve sa poznáte?“ Ukáže na mňa a Abbie. Na tvári sa jej objaví falošný úsmev. Abbie pokrúti hlavou, naša spoločnosť jej nie je zrovna po vôli. Zberá sa na odchod, ale mám v pláne zabrániť jej v tom.

„Už musím ísť.“

„Kam?“ vyletí zo mňa, až som sama zo seba prekvapená svojou pohotovosťou.

Čo ťa do toho, ty krava.

Au. Ďalšia facka. Ja sa ti snažím pomôcť!

„Preč,“ odvrkne a oblieka si premočenú bundu.

„Hlavne si neublíž,“ poviem, keď sa postaví.

„Čo?“ vyletí jej z úst a prebodne ma pohľadom. Jej pohľad sa mi vryje do hlavy. Myšlienky ma zmiešané a sama nevie, čo presne si má o tom myslieť.

„Nepošmykni sa na ľade. Cesty sú dneska nebezpečné.“

„Aha.“

„Ahoj,“ zakričím za ňou. Sťažka si vzdychnem, že som jej asi moc nepomohla. Vlastne vôbec.

„Ty si divná,“ ozve sa Alice a pustí sa do smiechu. Prská na všetky strany. Priateľsky ma potľapká po chrbte. „Ale aj tak ťa mám rada.“

„Som hrozne unavená. Poďme domov,“ povie Alice, keď dofajčí cigaretu a ja dopijem kofolu, ktorá ma na môj vkus priveľa bubliniek. Ale nedokážem si ju predstaviť bez tých bubliniek. Cítim, ako sa mi za toto moje hrdlo pomstí.

Psychicky sa pripravím na to, čo má čaká vonku. Alice nestačí poriadne ani otvoriť dvere a na mňa príde známa bolesť hlavy a tisíce myšlienok tisícok ľudí.

Podviedla som ho. Som štetka? Určite som. Nenávidím sa za to! – Neznášam svoju prácu.– Zabudla som kúpiť vajcia! – Dúfam, že neprepadnem. Foter ma zabije. – Prečo tak po mne zíza?! – Som sama. Prečo som taká osamelá? – Musím schudnúť. – Mám veľký zadok? – Určite smrdím, ráno som sa nestihol osprchovať.– Sviňa, zlomil mi srdce! Nenávidím ho. Ach Bože, ako ho tak milujem! – Tak tú by som dal! – Prečo mi neodpísala?

Stop!

Chytím sa za hlavu až si skoro vytrhnem všetky vlasy. Alice si to ihneď všimne. Medzi obočím sa jej objaví vráska.

„Zase tá bolesť?“ opýta sa starostlivo. Prikývnem. Chytí ma za ruku, strká do okoloidúcich a snaží sa ma, čo najskôr dostať domov.

Duní mi v celej hlave. Prečo nemôžu stíchnuť tie hlasy v mojej hlave? Nech prestanú! Zbláznim sa z toho. Raz určite.

Vojdeme do nášho paneláku a začnem sa upokojovať. Dýchaj.

„Rae, vážne by si sa mala ísť vyšetriť. Toto nie je normálne.“

Nevie o tom. Nedokázala som to povedať ani len svojej najlepšej kamarátke, Alice. Ako by ste reagovali keby vám niekto povedal, že počuje vaše myšlienky? "Ahoj, ja som Rae Woodruff a práve počujem, čo si myslíš." Dokážem sa hrabať vo vašej hlave a čítať aj to, čo by malo byť navždy schované. Predo mnou nie je žiadna myšlienka bezpečne ukrytá. Je to tak jednoduché ako čítanie knihy. Knihy, ktoré píše sám život. Ale je toho na mňa priveľa. Sheds je mesto plné života a ľudí. Ľudí, ktorí sú všade. Najhoršie je to v škole. A ja prúdu ich myšlienok nemôžem nijako zabrániť. Vrhnú sa na mňa a celú ma prevalcujú. Zabraňujú prístup mojim vlastným myšlienkam.

Niekto by to bral ako dar. Ak ho chcete, rada vám ho podarujem. Nehovorím, že to bolo super. Bolo, ale len zo začiatku. Asi prvý týždeň. Prvýkrát sa to stalo na moje pätnáste narodeniny. Nemusím vám hovoriť aká som bola sama zo seba zdesená, zmätená a k smrti vystrašená. A prvá myšlienka bola od chalana, ktoré ho som nadovšetko milovala. Pobláznená pubertiačka do chalana v koženej bundičke a s nagelovanými vlasmi.

Chudera.

Nezabudnem na to. Nič sa na tom nezmenilo. Stále som tá istá chudera ako predtým, asi si to dám vytetovať na moje vysoké čelo, ktoré mi ešte pred pár mesiacmi zakrývala rovná ofina.

Má to však svoje výhody. Napríklad, keď odpovedám v škole a profesor mi sám hovorí odpovede. Alebo ak chcete vedieť, čo si o vás ľudia skutočne myslia a tak sa k vám nikdy nedostanú tí falošní.

Odpoveď na vašu otázku viem skôr, ako ju položíte.

Ale počujem myšlienky aj zlých ľudí so zvrhlými myšlienkami. Nemôžem sa pred tým schovať nikam. Ani doma nemám pokoj.

Raz som to chcela zo seba dostať a povedať to mame. Nešlo to. Poslala by ma ku psychiatrovi a toto mi vážne nechýbalo ku šťastiu. Budem s tým žiť celý život a nedokážem si s tým poradiť, ani to len ovládať.

Žijem s tým dva roky a už nevládzem.

„Jasné,“ odpoviem jej a pošúcham si čelo. „Necítim sa dobre, tiež si pôjdem ľahnúť.“ Súhlasne prikývne.

„Nemáš nejakú fóbiu zo spoločnosti?“ zasmeje sa, ale mne to nepríde vtipné.

„Tak ahoj.“ Pokúsim sa o úsmev a tentoraz sa pripravím fyzicky na toľko schodov. Prečo tu nie je výťah?! Chýba mi.

„A Rae?“

„Áno?“ otočím sa prekvapene.

„Kedy sa to máte odsťahovať?“ Dočerta! Úplne mi vyfučalo z hlavy, že dnes som mala mame pomôcť pri balení.

„Zajtra,“ poviem smutne a do očí sa mi hrnú slzy.

„Uvidíme sa ešte, však?“

„Samozrejme,“ poviem s úsmevom. Zakýva mi a odíde.

To bude doma zase monológ o tom, že som išla von a zdržala sa na dlhšie, ako som mohla. Mama a jej pravidlá, pomyslím si a odujem spodnú peru.

Potichu sa snažím vojsť do bytu, aby si nevšimla môj oneskorený príchod. Ale jej neujde nič – čakala na mňa.

„Mladá dáma, kde si bola? Mala si mi pomôcť!“ zvýšila hlas.

„Prepáč.“

„Ešte si musíš zbaliť svoje veci,“ povie pokojnejším hlasom a otáča sa mi chrbtom. Nedokáže sa na nikoho dlho hnevať. Ani kričať, odkedy odišiel on.

„Mami, ja nechcem...“

„Nezačínaj zase. Už sme to preberali. Odchádzame, bude nám lepšie.“ V jej hlase cítim smútok. Obrovský smútok. A viem, kto ho spôsobil.

Môj otec. Pred dvoma mesiacmi od nás odišiel. Malý Luke sa z toho rýchlo dostane, ale ja ani mama nie. Týždeň predtým ako odišiel sa neprestajne hádali. A ja som vedela, že odíde skôr než mama. Tá myšlienka mu vŕtala v hlave už pekelne dlho. A napokon sa tam úplne usadila a on odišiel. Krik nahradil mamin plač. Utápa sa v žiali. Zabuchol dvere a zmizol. Nevrátil sa. Prestal sa o nás zaujímať, myslím, že má novú rodinu. A je šťastný.

A toto je najväčší dôvod prečo odchádzame. Mama chce zmenu. Vypadnúť z miesta, kde jej všetko pripomína jeho. Začať nový život.

A na vyliečenie svojho srdiečka si zvolila tú najväčšiu dieru na svete, Falls Church. Jediné, čo sa mi na to pozdáva je, že tam žije málo ľudí. Menej ľudí, menej myšlienok, menej bolesti, menej trápenia. Hurá!**

Druhým dôvodom je naša starká, ktorá tam žije sama a mali by sme sa o ňu postarať, ako sa patrí. Nikto z nás s ňou už dlho nebol. A úprimne teším sa na ňu.

Ako decko som mala rada Falls Church. Behávala som ta po dvore s holým zadkom. Luke tam bude mať šťastné detstvo. Je tam krásna príroda, ktorá sa v Sheds nenachádza.

Ale napriek všetkému ja chcem zostať tu. Mám tu Alice. Domov. A spomienky na časy, kedy som nepochybovala o sebe, že som divná.

Tu som našla skutočné priateľstvo, zažila prvý vzťah a skúsila aké je to bozkávať sa.

„Alice hovorila, že by som mohla bývať u nich,“ ozvala som vo chvíli, keď som cítila, že mamin hnev úplne vyhasol.

„Zabudni,“ odvrkla a triedila Lukove hračky.

„Nedonútiš ma!“ vykríkla som nakoniec.

***

Ale donútila ma.

„Takže musíš odísť?“ spýtala sa ma Alice. Prikývla som a potláčala som slzy až som ich zatlačila niekam dozadu a tlačili ma na mozog.

„Budeme si volať, písať a niekedy ma prídeš navštíviť.“

Usmiala sa.

„Asi si dám vybrať slzné kanáliky,“ zasmiala sa a zaleskli sa jej oči.

„Čo?“ nechápavo som sa uškrnula.

Objali sme sa a ja som vedela, že keby som tu zostala po čase by som jej prezradila svoje tajomstvo. Teraz je už neskoro.

„Tak ahoj.“

***

Cesta bola nekonečne dlhá. Luke si spieval niečo vo vlastnom jazyku, mama púšťala staré pesničky a mne nefungovali slúchadlá.

Po dvoch hodinách cesty som si prečítala nápis: Vitajte vo Falls Church.

Uf. Sme tu.

 Falls Church by podľa mojich zemepisných znalostí malo existovať len v mojej hlave. A možno v hre World of Warcraft, odkiaľ som zobrala názov. 

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Born to die - Prológ + 1. kapitola: