OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 17. kapitola

06.05.2011 (19:00) • Euriphia • • komentováno 0× • zobrazeno 617×

Nenachádzala som sa vo svojej posteli, ale v Blakeovej spálni. Už zase.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa ho. Zaškeril sa.

„Ja tu bývam,“ odpovedal.

„Tak potom mám lepšiu otázku. Čo tu robím ja?“ Ešte stále som ležala na posteli. No už som tam nebola sama, pretože si z ničoho nič ľahol vedľa mňa. Nahol sa ku mne.

„Čo myslíš?“

„Prestaň.“ Tieto jeho, niekedy až úchylné reči, ma naozaj už nebavili.

„Ešte som ani nezačal.“ Usmial sa a pri tom sa mi stále pozeral do očí. Vyzeral, že sa veľmi dobre baví.

„Nerozumiem tomu. Ako je možné, že som zaspala vo svojej posteli a  teraz som v tvojej posteli...“, odkašľala som si, „s tebou.“

„Ilúzia... niečo ako sen,“ povedal pokojne. Mňa táto jeho tajomná hra vôbec nebavila.

„Takže všetko, čo sa stalo, sa vlastne nestalo?“

Chvíľu rozmýšľal nad zmyslom toho, čo som povedala.

„Áno. Bol to sen, ktorý si sama ovplyvňovala a menila,“ vysvetlil mi.

„Chceš mi povedať, že som si to vymyslela?“

„Nie, to ja,“ odvetil. Takže sa so mnou zahrával? Ako mačka s myšou... No o to teraz nešlo.

„Čo z toho bola pravda?“ opýtala som sa, pretože som ničomu nerozumela.

„Skoro nič,“ odpovedal mi.

„Skoro? A čo Lec? Je v poriadku?“ spýtala som sa so strachom.

„Ako sa to vezme. Z tvojho uhla pohľadu asi nie.“ Blakeov hlas neznel vôbec rozrušene. Bol úplne pokojný.

„Prečo to zľahčuješ? Nemôžeš hovoriť vážne?“ Na chvíľu sa zatváril vážne.

„Nechcem, aby si to brala tragicky,“ povedal.

„A je to tragické?“ pýtala som sa.

„Viac-menej.“ Zase to robí. Tá irónia...

„Prosím, povedz mi pravdu.“

„Dobre, mám pre teba dobrú a zlú správu. Ktorú chceš počuť ako prvú?“ opýtal sa ma.

„Dobrú?“ hádala som. Aj tak sa dozviem obe, tak je jedno, ktorá bude prvá.

„To by nemalo zmysel.“ Už ma naozaj štval.

„Tak načo sa, dopekla, pýtaš?!“ vybuchla som. Prestala som sa ovládať. Blake si možno myslí, že je to hra, ale mňa to nebaví. Všetko, čo chcem, je počuť pravdu.

„Upokoj sa. Zlá správa je, že Lec je naozaj mŕtvy.“ Bol zvedavý, ako sa zatvárim. Nebola som prekvapená, čakala som to. Veď som to už raz zažila. Všetok smútok, výčitky, sklamanie, bolesť... Tentoraz som bola pokojnejšia, aj keď to bolo až teraz skutočné. Ale to som si asi ešte neuvedomovala. Pozrela som sa do steny.

„A tá dobrá?“ spýtala som sa po chvíli.

„Nezavinila si to ty. Teda, aspoň nie priamo.“ Takže z toho vyplýva, že to bola moja vina. Rovnako, ako aj predtým. No určite to bolo také absurdné ako ten smrtiaci bozk.

„Čo tým myslíš?“ nechápala som.

„Mal autonehodu,“ povedal mi súcitne. No to bolo len naoko. Všimla som si, že v skutočnosti je rád. On predsa nič také ako súcit nepozná.

„Tomu nerozumiem. Veď bol dobrý vodič...“

„To je možné, ale keď človek šoféruje pod vplyvom alkoholu, riziko havárie sa prudko zvyšuje. Nezáleží na tom, aký dobrý je ten šofér,“ vysvetlil mi.

„Prečo by pil? On nie je alkoholik,“ namietala som. Samozrejme, občas si vypil, ale nikdy nie veľa. Nikdy za celý ten čas, čo sme spolu, som ho nevidela opitého.

„A to je presne tá časť, ktorú si spôsobila ty.“

„Chceš ma obviniť z toho, že on pil? Veď som bola preč! Aspoň pokiaľ viem ja.“ To je vylúčené. Spôsobila som to, aj keď som pri tom nebola?

„Opil sa kvôli tebe. Sklamala si ho,“ povedal mi.

„V čom?“ nechápala som.

„Porozmýšľaj. Som si istý, že na to prídeš.“ Sledoval každý môj pohyb. Možno sa podľa toho snažil uhádnuť, čo si myslím a o čom premýšľam. No na nič som neprišla.

„Naozaj neviem. Nemôžeš mi to povedať?“

Zasmial sa.

„To by nebolo zábavné. Ale poradím ti. Iná osoba, láska, bozky... Sex. Hovorí ti to niečo?“

„Nemusel si byť až taký priamy. Pochopila som to. Ale ako sa to dozvedel? Povedal si mu to?!“ bez rozmýšľania som sa spýtala.

„Zbláznila si sa? Nikto nesmie vedieť, že existujem,“ povedal.

„Ja to viem,“ pripomenula som mu.

„Ty si výnimka, pretože...“

Prerušila som ho:

„Môj čas sa kráti, je mi to jasné,“ dopovedala som zaňho.

„Vráťme sa k téme,“ navrhol. „Choď na to vylučovacou metódou. Kto to vedel? Keď zoberieš do úvahy, že ani ty, ani ja sme mu nič nepovedali.“ Zostávala už iba jediná osoba. Ale prečo by to spravil? Veď by v podstate nič nezískal.

„Nie! To by nespravil!“ zakričala som. „Prečo by to urobil?“

„Aj keď poznám odpoveď na túto otázku, spýtaj sa jeho,“ povedal. Takže Mark môže za Lecovu smrť. To mu neodpustím.

„Zo žiarlivosti?“ opýtala som sa. Blake mi neodpovedal, iba mykol plecami. „Fajn, keď mi nechceš k tomuto už nič povedať, povieš mi aspoň, prečo si ma klamal?“

„Ilúzia nie je klamstvo. Vravel som ti, je to ako sen. Keby sa to, čo sa stalo v tvojom sne nestalo v skutočnosti, brala by si to ako podvod?“

„Nie. Samozrejme, že nie. Ale to je niečo úplne iné,“ namietla som.

„Poviem ti, čo som spravil, dobre?“ Prikývla som. „Vložil som ti do hlavy predstavu, že máš možnosť zabiť ma. Chcel som vedieť, čo by si spravila.“ Takže to bolo podstatou toho celého? Bola to skúška?

„A čo si zistil?“ spýtala som sa.

„Nechala by si ma žiť,“ odpovedal. S tým som vôbec nesúhlasila. Veď to nebolo v skutočnosti. Keby to bolo naozaj, neváhala by som a už by bol mŕtvy.

„Nie, to ty si ma prinútil, aby som ťa nezabila.“

„Mýliš sa. Svoje rozhodnutia si ovplyvňovala iba ty,“ povedal mi. Ak je to pravda, prečo som to nespravila? Tomu nerozumiem, veď ho nenávidím. Ničí môj život.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Skús, ale nehovorím ti, že ti aj odpoviem.“ Vstal z postele a sadol si do kresla. Pozorne ma sledoval a čakal na moju otázku.

„Mohla by som ťa zabiť?“ spýtala som sa.

„Myslíš tým jedom alebo tak celkovo?“

„Celkovo.“ Neviem, prečo ma to tak zaujímalo, ja predsa nechcem byť vrah. To je jeho práca.

„Samozrejme, že by to išlo, ale nebolo by to vôbec jednoduché.“ Dalo mi to aspoň nejakú nádej. Ak by som nad tým niekedy v budúcnosti uvažovala.

„Ako?“ pýtala som sa ďalej.

„Prečo by som ti to hovoril? Naozaj nepotrebujem, aby si vedela niečo, čo môžeš použiť proti mne,“ povedal s pobavením. Celý náš rozhovor nebral vôbec vážne. Proste sa iba zabával, bolo mu jedno, či ide o môj, Lecov alebo dokonca jeho vlastný život.

„Tak načo si mi toho toľko porozprával?“

„Verím ti,“ priznal. Aj keď som si nebola istá tým, že je to pravda.

„Tak ver aj tomu, že by som nič nepoužila proti tebe,“ snažila som sa presvedčiť ho. No nepomohlo to.

„Je to priveľké riziko,“ namietal.

„Mala som pocit, že ty sa rizika nebojíš. Že nemáš strach z ničoho.“

„Každý ma strach.“ Zahľadel sa do prázdna. „Aj ja.“ V tejto chvíli sa mi zdal taký zraniteľný. Išla som za ním. Nesledoval ma, všimol si ma, až keď som si mu sadla na kolená. Objala som ho. „Čo robíš?“ nechápal. Cítila som, že je v rozpakoch.

„Odpúšťam ti ten sen,“ zašepkala som mu do ucha. Chytila som mu hlavu do dlaní a prstami som mu prechádzala po jeho dokonalej tvári. „Možno by nemusela byť všetko len ilúzia.“ Nemal poňatia o tom, čo robím. Pobozkala som ho. Neviem, prečo som to spravila. Jediné, čo som vedela, bolo, že to chcem. A on tiež. Nechcel to prestať, nemohol. Cítila som, že som našla jeho slabosť. Prstami mi prehrabával vlasy, no potom sa začal presúvať stále nižšie, až sa mi dostal pod tričko. Toto som nechcela. Okamžite som prestala a vstala som.

„Prepáč mi to. Mala si pravdu, som idiot,“ povedal ospravedlňujúco.

„Asi som to nemala robiť. Teraz si budeš myslieť, že...“ Skočil mi do reči:

„Nebudem. Ľutuješ, že si ma pobozkala?“ opýtal sa. No to som nevedela. Mala by som, ale... Keď on je taký nádherný, sexy a... Niečo na tej jeho zvrátenej povahe ma priťahuje. Je to zvláštne. Možno som sa zamilovala... Ale nie. No má pravdu v tom, že by som ho nezabila. Nedokázala by som to, aj keby... To vrátilo Lecovi život. Zrazu som si uvedomila, že je to sprostosť. Prečo nad tým uvažujem, keď to aj tak nie je možné? Blake stále čakal na moju odpoveď. Čo mu mám povedať? Nie, neľutujem to? Možno to potom skúsi znova. A ja neodolám...

„Nebudem to ľutovať, ak sa už o nič nebudeš pokúšať, dobre?“ Všimla som si, že mu zaiskrili oči. Neviem, či to bolo pocitom víťazstva, ale myslím, že nie. Myslím, že mám pravdu. Ja som jeho slabosť.

„V poriadku,“ súhlasil s úsmevom na tvári.

„A žiadne ilúzie.“

„To ti, bohužiaľ, nemôžem sľúbiť.“

„Čakala som to.“ Až teraz som si uvedomila, že som na niečo zabudla. Na jednu dosť podstatnú otázku. „Ako dlho som tu?“

„Štyri dni, plus ďalší jeden, keď si bola na výlete, spomínaš si?“ Áno, ten výlet som si veľmi dobre pamätala. Veď som skoro prišla o život. Ale štyri dni?! To je vylúčené.

„To som už nebola doma skoro týždeň?!“ začala som panikáriť.

„Skoro. Ale tie dva dni aj tak neboli tvoji rodičia doma, takže oni ťa nevideli už týždeň,“ vysvetlil mi.

„No pekne. To budem mať domáce väzenie poriadne dlho,“ uvedomila som si. Už žiadne výlety ani nič podobné.

„Asi hej. Čo budeš robiť?“

„Nudiť sa?“ Usmiala som sa. „Nemohol by si sa niekedy zastaviť?“ spýtala som sa. Akákoľvek spoločnosť sa zíde. Aj keď je to Blake.

„Bude mi potešením,“ povedal šťastne. Musela som mu niečo ujasniť.

„Ale žiaden sex.“

„Ako inak. Neočakával som, že by si na niečo také pristúpila.“ Flirtoval so mnou a mne sa to páčilo. Myslím, že je čas odísť. Vykročila som smerom k dverám.

„Kam ideš?“ spýtal sa.

„Žeby domov?“

„Chceš byť nenápadná?“ Nechápala som, kam tým mieri.

„Bolo by to fajn, ale myslím, že sa mi to nepodarí,“ povedala som.

„Podaj mi ruku a zavri oči.“ Urobila som, čo mi povedal.

„Môžeš ich otvoriť.“ Keď som otvorila oči, zistila som, že som vo svojej izbe. No sama. Otvorila som dvere a vyšla som z izby. Pomaly, a hlavne potichu, som zišla dolu schodmi a vošla do jedálne, kde sedeli moji rodičia, Ethan a bola tam aj Miranda. Všetci sa na mňa pozerali. Ako na nejakého ducha.

„Kaitlyn! Kde si, dočerta, bola?! A prečo nezdvíhaš mobil?!“ kričal na mňa otec. Myslím, že to až veľmi prežíva. Veď sa nič nestalo. Som tu.

„Katie, si v poriadku? Čo sa stalo?“ spýtala sa mama milšie. Keby som nebola v poriadku, tak tu asi nie som, pomyslela som si. Prečo ma tu Blake nechal? Mohol ma rovno pustiť do výbehu rozzúreným tigrom.

„Nemysli si, že ti to len tak prejde. Z tohto domu už tak skoro nevyjdeš,“ hovoril otec, ale ja som to ignorovala.

„Nechajte ju, nech to sama vysvetlí,“ povedal Eth. Pozrela som sa naňho ďakovným pohľadom.

„Tak? Akú máš výhovorku?“ pýtal sa otec.

„Prečo výhovorku? Jednoducho som bola preč. Nestačí ti to, oci?“ Zahrávala som sa s ním, ale jemu sa to nepáčilo. No mala som chuť na menšiu vzburu. Prečo by som mala byť poslušné dievčatko (ktorým som mimochodom ani nikdy nebola) a prijať trest bez námietok?

„Ako si dovoľuješ takto sa so mnou rozprávať!“

„Veď som bola iba v Kalifornii. Prečo z toho robíš takú drámu? A inak, som v poriadku.“ Nikdy som sa s otcom takto nerozprávala. No užívala som si to.

„Nevieš si predstaviť, čo sme tu prežívali. Báli sme sa o teba, nemali sme ani poňatia, kde si. A s kým si,“ prízvukoval.

„Bola som sama,“ upokojila som ho, ale neviem prečo za tým hľadal klamstvo. Keď sa to tak vezme, bolo to klamstvo. Ale ja som si svoju spoločnosť predsa nevybrala. Odišla som sama.

„Neklam mi, Kaitlyn. Dobre viem, že sama si určite nebola.“

„Takže ja ti klamem?! O to ide? O klamstvo?“ Teraz som už bola naozaj nahnevaná. Takže ja nemôžem klamať, ale oni môžu? Je to nespravodlivé. A navyše, to moje klamstvo nikomu neublížilo. Ja neskrývam minulosť a nesnažím sa zatajiť niektoré dôležité veci.

„Vždy sme sa ťa s mamou učili, že klamať je zlé a navyše úplne zbytočné. Aj tak sa pravda skôr či neskôr vyplaví na povrch,“ povedal.

„V tom máš pravdu. Aj tvoje klamstvo je už odhalené,“ povedala som mu na to.

„Neviem, o čom hovoríš.“

„O Cataline Vasquez Rivera. Hovorí ti to niečo?“ Teraz mi už nemal čo povedať. Iba sa na mňa pozeral. Trafila som presne do stredu terča. Vyhrala som. No namiesto pocitu víťazstva som cítila niečo iné. Bolesť. Zahrávala som sa so svojím otcom na účet niekoho iného. Mojej mamy. Namiesto otca alebo mamy sa ozval Ethan.

„Ako si sa to dozvedela?“ spýtal sa.

„Záleží na tom?“

„Asi nie.“ Obrátil sa na Mirandu. „Bolo by lepšie, keby si odišla.“ Pobozkal ju na rozlúčku a už jej nebolo.

„Čo všetko vieš?“ pýtal sa ďalej.

„Nie veľa. Iba, že to bola naša,“ otočila som sa k Sophii, „skutočná mama a že zomrela.“ Otec ma chcel chytiť za ruku, no ja som sa odtiahla.

„Kaitlyn, poviem ti, ako to bolo,“ snažil sa to napraviť so smútkom v hlase. No ja som mu nedala šancu.

„Teraz to nechcem počuť,“ odsekla som.

„V každom prípade, máš domáce väzenie tri mesiace. Vo februári si už môžeš znova robiť, čo chceš.“ Išla som do izby, Ethan ma nasledoval.

„Chcel som ti to povedať,“ priznal. Nič som mu na to nepovedala. Objal ma.

„Viem, že je to teraz pre teba ťažké.“

„Zvládnem to,“ odsekla som. Neviem, prečo som sa snažila odohnať ešte aj jeho. Aj keď... On to tiež vedel a nič mi nepovedal. V podstate aj on na tom nesie svoj podiel viny.

„Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť. Týka sa to Leca.“ Nechala som ho, nech mi povie, čo sa stalo, aj keď som už poznala pravdu.

„Čo to je?“ opýtala som sa smutne.

„Mal autonehodu...“ začal.

„A?“ Nechcel som to počuť znova, ale musela som. Za pár dní som prišla o dve blízke osoby. O Leca, ktorého som milovala, ale nezachovala som sa k nemu čestne. To, čo som mu spravila, bola chyba. Ale už je neskoro ľutovať to. Tá druhá osoba je moja mama, ktorú som nikdy nepoznala.

„Ako vieš, že to má pokračovanie?“ spýtal sa nechápavo.

„Vždy to má nejaké pokračovanie,“ vysvetlila som mu.

„Zomrel.“ Smútok som nemusela predstierať. Aj keď som sa myšlienky naňho snažila zatlačiť do úzadia, vždy sa vrátili späť. No to, že som to všetko už raz prežila, v tej ilúzii, mi pomohlo. Nakoniec to, čo Blake spravil, nebola až také zlé, ako som si spočiatku myslela. „Pohreb je zajtra. Ak tam nechceš ísť, tak nemusíš,“ povedal.

„Chcem tam ísť. Pôjdeš so mnou?“ spýtala som sa. Potrebovala som psychickú oporu. Sama by som to nezvládla.

„Samozrejme. Bol to môj kamarát.“

„Mohla by som ťa o niečo požiadať?“

„Iste,“ odpovedal.

„Nechaj ma samu,“ prosila som ho.

„Myslíš si, že je to dobrý nápad?“ pochyboval.

„Neboj sa, budem v poriadku,“ uistila som ho, to ho presvedčilo.

„Keby dačo, vieš, kde som.“ Zabuchol dvere. Vytiahla som zo zásuvky mobil, ešte šťastie, že mám dva, a vytočila som Markovo číslo. No keď to zdvihol, ja som položila. Neviem prečo.

„Nedokážeš to?“ Keď sa za mnou objavil Blake, zľakla som sa. „Nechcel som ťa vyľakať.“

„Asi by som to mala radšej vybaviť osobne,“ povedala som.

„Čo keby si mu napísala esemesku?“ navrhol.

„Porozmýšľam nad tým. Ale kvôli tomu tu asi nie si,“ hádala som.

„Nie. Prišiel som sa rozlúčiť. Musím odísť.“ Teraz? Keď sme sa v podstate stali priateľmi? A keď niekoho potrebujem?

„Navždy?“ spýtala som sa.

„Nie, týždeň alebo tak nejako,“ odpovedal. To ma trochu upokojilo, ale aj tak. Nechcem tu byť sama. Nie teraz.

„Ja to tu zvládnem aj bez teba. Nemusíš sa báť,“ upokojovala som ho, aj keď to bolo menšie klamstvo. Nebola som si istá či to tu zvládnem bez neho.

„Musím. Prosím, buď opatrná. A nikam nechoď sama. Najlepšie by bolo, keby si vôbec nikam nechodila. Iba do školy a naspäť.“

„Nedúfaj,“ povedala som. Nemôžem zostať zavretá na jednom mieste. Zbláznila by som sa.

„Myslím to vážne. Dávaj si pozor,“ naliehal.

„Prečo ma stále chrániš?“ pýtala som sa.

„Zabil som tvojho strážneho anjela. Teraz musím robiť aj jeho prácu.“ Usmial sa a ja som bola zrazu strašne slabá. Jeho slová, jeho úsmev, pohyby, všetko to má na mňa obrovský účinok a robí ma to bezmocnou.

„Nebudem sa snažiť dostať do nebezpečenstva, môže byť?“ spýtala som sa.

„Môže.“ Cítila som tú chémiu medzi nami. Chcela som ho znovu pobozkať, ale nespravila som to. No on to urobil.

„Čo si myslíš, že tým dosiahneš?“ pýtala som sa.

„Naozaj neviem, ale nemám čo stratiť,“ povedal. V tom má pravdu. Ale ja mám čo stratiť. Už som stratila Leca, nechcem prísť ešte aj o Marka. „Ja viem, že je teraz pre teba najdôležitejší Mark.“ Akoby mi čítal myšlienky...

„Keď budeš preč, budem s ním,“ priznala som. Nebol prekvapený.

„Ja viem.“

„Môžem sa ťa spýtať, prečo musíš odísť?“

„Mám prácu.“ Aha. Tak, už je mi to jasné.

„Koľko ľudí zomrie tentoraz?“ spýtala som sa s miernym náznakom hnevu.

„Chápem, že sa ti to nepáči, ale nemám na výber,“ povedal.

„Ty nechceš mať na výber.“ Zľahka sa dotkol mojich viečok a zavrel ich. Cítila som, ako mi prstami prechádza po tvári, pobozkal ma a potom som  okolo seba ucítila vietor. Keď som znova otvorila oči, už tam nebol. Tým, že zmizol bez toho, aby nejako reagoval na to, čo som povedala, iba potvrdil moje slová.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 17. kapitola: