A Beautiful Lie - 18. kapitola OurStories.cz ~ naše povídky

Táto kapitola začína Lecovým pohrebom, kde sa Kaitlyn stáva obeťou Lecových kamarátov, ktorí ju obviňujú z jeho smrti. Ale našťastie má Marka, ktorý ju miluje. V závere kapitoly sa na niekoľko dní vráti domov Markov brat, Sebastian.

07.05.2011 (10:00) • Euriphia • • komentováno 1× • zobrazeno 926×

Na Lecovom pohrebe bolo mnoho ľudí, väčšinu z nich som ani nepoznala. Niektorí povedali pár slov, aký bol, čo pre nich znamenal. Ja som tiež chcela niečo povedať, ale nedokázala som to. Po asi troch vetách som sa rozplakala a to bol koniec môjho prejavu. Potom sa niektorí, vrátane mňa, presunuli do baru, kde bola taká súkromná rozlúčka. Videla som tam Lecových najlepších kamarátov. Celý čas sa na mňa pozerali ako na vraha. Pravdupovediac, nikto sa na mňa nepozeral priateľsky. Škoda, že tu nemohol zostať Ethan, mala by som aspoň nejakého spojenca. Takto som iba trpela. Mala som obrovskú chuť odísť, ale vedela som, že kvôli nemu tu musím zostať. Po asi dvoch hodinách som si pomyslela, že už by to stačilo a najlepšie bude, keď odídem. Ako som vyšla von, za mnou sa zjavili niektorí z jeho kamarátov. Boli to chalani z jeho kapely.

„Hej, Kaitlyn!“ Pootočila som sa za nimi. Ale vedela som, že toto nedopadne dobre. Navyše keď niektorí boli opití.

„No tak, prečo už odchádzaš?“ ozval sa ďalší.

„Cítiš sa previnilo?“ Vtedy som zastala. Ako sa opovažuje pýtať sa ma niečo takéto?!

„Nie. Prečo by som sa mala? Veď ja za to nemôžem,“ povedala som im.

„Si si istá? Pretože my máme iný názor,“ povedal Jack. Jeho som poznala.

„Milovala som ho. Ale to, čo spravil, bolo iba jeho rozhodnutie. Keby aspoň trochu uvažoval, mohol byť ešte medzi živými,“ vravela som.

„Obviňuješ ho z toho, že je mŕtvy?“ spýtal sa Steve.

„Nie! Ale nemusel piť,“ namietla som. Chcela som sa odtiaľto čo najskôr dostať preč, ale myslím, že sa mi to nepodarí.

„Pil kvôli tebe, ty hlupaňa!“ kričal na mňa ďalší.

„Z toho ma neobviňuj!“ bránila som sa. Aj keď som vedela, že je to aj moja vina.

„Asi si ho nemilovala tak, ako hovoríš. Si obyčajná mrcha! Ublížil ti niekedy? Spravil ti niečo?“

„Nie. Nikdy.“ Hovorila som pravdu. Lec mi nikdy nijako neublížil, to ja. Ja som vinná za to, čo sa stalo.

„Tak prečo si ho potom podviedla?“ Po lícach sa mi kotúľali slzy.

„Ja neviem,“ povedala som medzi vzlykmi.

„Som si istý, že teraz pôjdeš za ním, však?“ Netušila som, odkiaľ to oni vedia. Pravdupovediac, mala som v pláne ísť za Markom, ale teraz... Naozaj neviem.

„Nezaslúžila si si ho,“ hovorili mi.

„Nepoznáte ma. Myslíte si, že som zlá. Ja si myslím, že to, čo sa deje mne, je zlé. Áno, viem, že nie som svätica a urobila som chybu, ale... Toto si nezaslúžim. Keby som to mohla vrátiť späť, tak to spravím, ale to sa nedá. Chýba mi, tak isto ako aj vám, ale tým, že ma budete obviňovať a odsudzovať, to nezmeníte. Jednoducho, je preč... Navždy...“ Čakala som, že po týchto slovách mi už dajú pokoj, ale mýlila som sa.

„Je to s ním aspoň lepšie ako s Lecom?“ spýtal sa niekto. Cítila som sa taká bezmocná. Bola som tu sama a oni si zo mňa spravili svoju obeť. Najhoršie bolo, že som sa nedokázala nijako brániť. Všetko bolo proti mne.

„Tak na túto otázku ti naozaj nebudem odpovedať.“ Vykašlala som sa na nich. Veď čo ma po tom, čo si oni myslia. Aj tak ich už pravdepodobne neuvidím. Nastúpila som do svojho auta a išla domov. Ešte som započula nejaké nadávky, ktoré za mnou kričali, ale ignorovala som to.

Keď som prišla domov, chcela som na všetko zabudnúť a znova žiť normálny život. Môžem sa o to aspoň pokúsiť. S otcom som sa celý víkend nerozprávala, mama zase nemala odvahu mi niečo povedať a Ethan bol cez víkend na výlete v New Yorku, spolu s Mirandou. Dostala som niekoľko esemesiek od Marka, ale rozhodla som sa, že si to s ním vyriešim až v pondelok. Napadlo mi, že by som mohla niekedy v piatok usporiadať nejakú párty, aby som sa odreagovala a zabavila. Potrebujem kontakt s ľuďmi. A v pondelok zistím, či tam pozvem aj Marka.

„Ahoj,“ pozdravil ma Mark.

„Ahoj.“ Neusmievala som sa, bola som naštvaná.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa nechápavo.

„To sa ma pýtaš ty? Čo si povedal Lecovi?“ Stále sa tváril, ako keby ničomu nerozumel. Ale on bol jediný, ktorý mu o nás mohol povedať. A Blake mi dokonca potvrdil, že mu to povedal Mark.

„Čože?! O čom hovoríš?“

„Hovorím o tom, že si išiel za Lecom a povedal mu o nás,“ vysvetlila som mu.

„Ale ja som za ním nebol. Ani neviem, kde býva. Prisahám.“ Cítila som, že neklame. Mark predsa nie je klamár. Verím mu. Ale ak to nebol on, tak kto?

„Potom ničomu nerozumiem. Niekto mu to určite povedal.“

„Ale aj tak si myslím, že teraz je to už jedno,“ povedal. Bohužiaľ, mal pravdu.

„Vieš, čo sa stalo?“ opýtala som sa ho.

„Počul som o tom. Úprimnú sústrasť,“ chytil ma za ruku, ale ja som sa odtiahla. Nebolo to preto, že by som to nechcela, ale nebolo by dobré, keby nás niekto videl.

„Nechcem, aby nás niekto videl spolu,“ povedala som mu. Pokračovala som vo svojej ceste smerom do triedy, no Mark ma nasledoval.

„Chcem byť s tebou,“ pokračoval v konverzácii. Úplne ignoroval moje predchádzajúce slová.

„A čo Alyson?“ opýtala som sa.

„Rozídem sa s ňou.“

„Tak ako si sa rozišiel aj so mnou?“

„To bola chyba. Odvtedy už prešlo veľa času a obaja sme dospeli,“ povedal. Mal pravdu, teda aspoň s tým časom. Vedela som, že chcem byť s ním a to mi stačilo. Teda skoro.

„Si si istý, že ma už nepodvedieš?“

„Som,“ odpovedal. Chcela som, aby to bola pravda a dúfala som, že je. Ak nie, tak neviem, čo spravím. Ale to teraz nebudem riešiť.

„A Rebecca?“ nadhodila som.

„Čo s ňou?“ nechápal.

„Cítiš k nej niečo?“

„Samozrejme, že nie. Veď už ani nie sme v kontakte,“ vysvetlil mi. Usmiala som sa, ale potom môj úsmev zase zmizol.

„Pozri, aj keby som s tebou chcela chodiť, tak teraz nemôžem. Vyzeralo by to, že mi Lec vôbec nechýba a to nie je pravda,“ povedala som mu úprimne.

„Chápem to. Stačí mi len vedieť, či sa ku mne chceš vrátiť.“

„To, čo si spravil, ti nemôžem len tak odpustiť,“ povedala som, aj keď som mu to už odpustila. Ale to on ešte nemusí vedieť. Chcem, aby o mňa bojoval.

„Neodpovedala si mi,“ naliehal.

„Nič si sa nepýtal.“

„Chceš sa ku mne vrátiť?“ Áno, Mark, chcem. Veľmi po tom túžim, ale čo sa tým vyrieši? Navyše, čo ak aj jeho podvediem? Napríklad s Blakeom. Ale povedala som si, že sa vrátim k normálnemu životu a budem si užívať. Napokon, nikdy neviem, kedy mi Blake pomôže ukončiť toto trápenie a zabije ma.

Vtom mi niečo napadlo. Viem, prečo ma ešte nezabil. Najprv sa chce so mnou vyspať. Veď je to logické. Je muž a chce svoju trofej. „Stále čakám...“ Usmial sa na mňa Mark.

„Prepáč, zamyslela som sa,“ povedala som ospravedlňujúco.

„A na čo si prišla?“

„Chcem,“ priznala som. Zdvihlo mu to náladu. „Pretože ťa milujem.“

„Aj ja ťa milujem.“ Pobozkal ma, no ja som ho okamžite zastavila, aj keď sa mi to veľmi páčilo.

„Každý nás vidí,“ namietala som.

„Mne to nevadí. Ale ako chceš. Daj mi vedieť, kedy to chceš spraviť oficiálne.“

„Dám. Inak, v piatok robím párty, takže keď chceš, môžeš prísť, aj s Alyson,“ povedala som mu. Aj keď by som bola radšej, keby prišiel iba on. Síce aj tak sa k nemu nebudem môcť správať tak, ako by som chcela. Ale olizovanie na verejnosti je neprípustné, aspoň zatiaľ.

„Určite prídem, ale neviem, či príde aj ona.“

„To je jedno. Ale, prosím ťa, rozíď sa s ňou skôr, ako spolu zase začneme chodiť. Nechcem, aby si myslela, že je to kvôli mne.“ Uvedomila som si, že som presne v tej istej situácii ako v máji. Akurát som na Alysoninom mieste. Tajne randím s Markom, zatiaľ čo on má vzťah s mojou najlepšou kamarátkou, teda bývalou najlepšou kamarátkou. A keď sa s ňou Mark rozíde, Alyson príde na to, že to bolo kvôli mne. Rovnaká situácia...

„Ako chceš, ale nemyslíš si, že by to bola dobrá pomsta?“ spýtal sa. Chvíľu som nad tým premýšľala, ale potom som to zavrhla.

„Asi hej, ale nebudem taká krutá.“

„Už si,“ povedal mi.

„Nehovor mi to, lebo si to ešte rozmyslím. Teraz už choď,“ naliehala som.

„Uvidíme sa v piatok. Milujem ťa.“ Bol nesmierne šťastný. Dúfam, že toto rozhodnutie neoľutujem.

Po zvyšok dňa som rozdávala letáky, ktoré pozývali ľudí na moju párty, dala som ich každému, koho som stretla. Alyson som jeden hodila do skrinky. Pravdupovediac, bolo mi jedno, kto tam príde, hlavne som sa chcela baviť. Nezáležalo mi ani na tom, že mám domáce väzenie.

Ďalší deň mi cez hodinu španielčiny prišla esemeska od Marka.

´Čo keby si sa dnes u mňa zastavila?´ Okamžite som mu odpísala.

´OK.´ No jemu to asi nestačilo.

´Už sa teším:)´

´Vážne? A čo také máš v pláne robiť?´

´Čo myslíš?´

´Radšej nemyslím.´

´...myslím na teba...´

´Nebuď zvrhlý.´

´Nie som. Zatiaľ:)´ Neuvedomila som si, že som sa nahlas zasmiala.

„Slečna Marksová, zdá sa vám španielčina smiešna?“ spýtal sa učiteľ španielčiny. Dokelu! Nechcem mať nejaký prúser.

„Nie, prepáčte.“

„Keď nemáte v pláne učiť sa po španielsky, tak aspoň nevyrušujte,“ povedal mi. Keď sa tak zamyslím, španielčina by mi mala ísť, keďže moja mama bola Španielka. Možno keby som sa viac snažila. Kedysi mi nejaký učiteľ povedal, že mám pre to predpoklady.

´Už ti nemôžem písať, Rodriquez je nervózny.´ Napísala som Markovi.

´Nachytal ťa?´

´Čomu na „už ti nemôžem písať“ si nerozumel? A nie, nenachytal ma. Iba sa mu asi nepáči, keď má niekto dobrú náladu.´ Zvyšok vyučovania som už nejako vydržala, aj keď to bolo utrpenie, hlavne ten test z algebry, ktorý dopadol katastrofálne, ale vôbec ma to netrápi.

Zazvonila som na zvonček vedľa Markových dverí. Na moje prekvapenie mi neotvoril on, ale jeho brat, Sebastian.

„Ahoj, Sebastian, dlho sme sa nevideli.“ Myslela som si, že keď ma Mark zavolal k sebe, tak bude doma sám. Ale Sebastian nebýva doma často, takže mu to odpustím.

„Kaitlyn... Aké milé prekvapenie. Ako si ma spoznala?“ čudoval sa. Mark a Sebastian sú dvojičky. Síce vyzerajú úplne rovnako, ale ja som si ich nikdy nemýlila.

„Veľmi dobre vieš, že ja si vás nepletiem,“ povedala som.

„Máš pravdu. A stále tomu nemôžem uveriť. Veď si nás niekedy pletie aj náš vlastný otec.“

„Čo tu vlastne robíš?“ opýtala som sa ho.

„Nemôžem sa niekedy zastaviť doma?“

„Samozrejme že môžeš. Len som ťa tu dlho nevidela,“ poznamenala som.

„Áno, naposledy sme sa videli, keď si ešte chodila s Markom.“ A to ešte nevieš, že onedlho s ním budem chodiť znova, pomyslela som si. Premeral si ma od hlavy až po päty. „Zmenila si sa.“

„Dúfam, že k lepšiemu,“ odvetila som. Ešte stále ma sledoval.

„Určite. Si... krásna,“ povedal.

„Myslíš, ako keď sa škaredé káčatko zmení na krásnu bielu labuť?“

„Nie. Ty si nikdy nebola škaredé káčatko,“ lichotil mi. To sa mi veľmi páčilo.

„Ďakujem.“ Ani on nie je škaredý. Je rovnako krásny ako Mark. Ale povahu rovnakú rozhodne nemajú.

„Hm... Prišla si za Markom?“ spýtal sa. Nevedel, čo si má myslieť. A, pravdupovediac, ani ja. Našťastie sa za ním zjavil Mark.

„Áno, prišla za mnou. Ahoj,“ pozdravil ma. Chytil ma za ruku a ťahal do svojej izby.

„Mark, nezabudol si na niečo?“ spýtal sa ho Sebastian.

„Myslím, že nie,“ odpovedal.

„Alyson,“ pripomenul mu. Mark sa zastavil. Ale nenechal sa vyviesť z miery.

„Ja viem, že s ňou chodím,“ povedal.

„To som rád. Mysli na to aj keď... Vieš čo. Mal by si si vybrať iba jednu.“

„Že to vravíš práve ty...“ Tomu som nerozumela. Nikdy som sa nezaujímala o Sebastianov súkromný život, ale možno by som mala. „Už som si vybral,“ dodal Mark a pobozkal ma. Potom mu už dal Sebastian pokoj a my sme sa mohli presunúť do jeho izby.

Spočiatku bolo všetko v poriadku. Bozkávali sme sa, zavrela som oči, no potom som zbadala Leca. Okamžite som sa odtrhla od Marka.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa.

„Videla som ho. Videla som Leca,“ povedala som mu. Do očí sa mi tlačili slzy. Mark ma pohladil po vlasoch.

„To bude dobré,“ chlácholil ma.

„Ja to nemôžem spraviť. Ešte na to nie som pripravená. Potrebujem čas.“ Utrel mi slzy a objal ma. Ešte stále som bola v šoku z toho, čo sa práve stalo. Nikdy som sem nemala chodiť.

„V poriadku. Ja počkám,“ odvetil a sadol si na posteľ. Prisadla som si k nemu. Pozeral sa na mňa súcitným pohľadom.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ opýtal sa po chvíľke. Prikývla som. „Ak by nezomrel, pre koho by si sa rozhodla?“ Bola to naozaj ťažká otázka. Veľakrát som nad tým premýšľala, ale nikdy som sa nerozhodla. A naozaj neviem, ako by som to vyriešila. Osud to zariadil za mňa, pomyslela som si.

„Neviem,“ odpovedala som úprimne. „Milovala som ho,“ priznala som. Pobozkala som Marka a potom som vstala a vybrala sa k dverám.

„Počkaj, odprevadím ťa.“ Keď som sa naňho pozrela, všimla som si, že je nešťastný z toho, čo som práve povedala. A ani sa mu nečudujem. Práve som priznala, že si nie som istá tým, že chcem byť s ním. Alebo skôr tým, či by som s ním zostala, aj keby Lec žil. Tak či tak, je to istým spôsobom prehra.

„Nie, vďaka,“ povedala som mu.

Cestou k východu som ešte stretla Sebastiana.

„Neskončili ste nejako skoro?“ opýtal sa, ale ja som mu neodpovedala. Potom zbadal slzy v mojich očiach. „Kaitlyn, stalo sa niečo? Ublížil ti?!“ Spočiatku som nevnímala jeho slová, ale potom sa spamätala. Aspoň trochu.

„Čo? Nie. Nič sa nedeje,“ zaklamala som.

„Naozaj si v poriadku?“ opýtal sa.

„Nie som. Ale to bude dobré. Inak, nechceš prísť v piatok na moju párty?“ zmenila som tému.

„Uvidím, či budem mať čas,“ odpovedal.

„Ak by si prišiel, môžeš zobrať aj svoju priateľku.“

„Nemám priateľku. Momentálne som sám,“ priznal. Ale nevyzeral, že by ho to trápilo.

„Nechodil si s... Ako sa to volá?“ Nevedela som si spomenúť na jej meno. Pravda bola, že som sa nikdy nezaujímala o jeho život, takže mám značné nedostatky.

„S Ashley? Chodil, ale rozišli sme sa už pred piatimi mesiacmi,“ povedal.

„Aha, tak to som nevedela.“ Nachvíľu sa zamyslel.

„Nemáš chvíľu čas?“ opýtal sa.

„Mám, prečo?“ čudovala som sa. Nevedela som, čo má za lubom. Len dúfam, že neplánuje nejaké rande. To by sa naozaj nehodilo.

„Či by si nemala chuť pokecať si?“

„Dobre, ale nie tu,“ povedala som.

„Fajn, čo keby si zašla domov a ja ťa potom vyzdvihnem?“ navrhol. To by nebolo zlé, ale malo to jeden nedostatok.

„A ako sa dostanem potom domov?“

„Odveziem ťa.“

„V poriadku. Ale, prosím ťa, nehovor to Markovi. Asi by to nepochopil,“ povedala som. Súhlasne sa usmial.

„Tak sa uvidíme potom.“

„Teším sa,“ povedala som úprimne.