OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 16. kapitola

18.04.2011 (12:00) • Euriphia • • komentováno 0× • zobrazeno 648×

„Dáme si to ešte raz,“ povedal som chalanom. Práve sme skúšali našu novú pesničku. Volala sa Just another day. Zložil som ju za jeden deň, bola to taká rýchlovka, ale myslím, že celkom vydarená. Až na to, že im to vôbec nešlo.

„Stop,“ zakričal som. Všetci prestali hrať. „Ben, ty nepočuješ, že si absolútne mimo rytmu?“ Už som bol z toho zúfalý. Veď je to úplne jednoduché a oni to nedokážu zahrať...

„Prestaň!“ zakričal na mňa Steve. „Prestaň sa správať ako idiot. To, že si spevák neznamená, že môžeš všetkým rozkazovať.

„Ja?“ opýtal som sa nechápavo. „Myslím, že som jediný, ktorý tu skutočne maká. Vy sa iba flákate. Keď nedokážete zahrať niečo také jednoduché, tak naozaj nechápem, čo tu robíte!“ Strácal som nervy.

„Myslím, že by sme si mali dať pauzu,“ povedal odrazu Jack. „Budeme pokračovať zajtra. Môžeš na slovíčko?“ spýtal sa ma. Ostatní sa behom pár minút vytratili a mi sme tu ostali sami.

„O čo ide?“ opýtal som sa ho.

„To mi povedz ty. Čo sa to s tebou deje?“ Nechápem, prečo má pocit, že sa so mnou niečo deje.

„Ja som v pohode,“ odpovedal som pokojne.

„No to vidím,“ povedal ironicky.

„Veď vieš, že sa rodičia rozvádzajú. Nie je to jednoduché,“ vysvetlil som mu.

„Lec, ja nie som Kaitlyn. Ona ti možno uverila, ale ja viem, že o toto vôbec nejde. Ty nie si padavka, aby ťa rozhodil nejaký rozvod.“ V tom mal pravdu. Toto ma vôbec netrápilo. Naopak, potešilo ma to. Rozvedení rodičia znamenajú menšiu kontrolu. Takže si budem môcť robiť, čo chcem a oni to nezistia. A ak áno, môžem sa vyhovoriť na to, že nie sú spolu.

„Fajn. Poviem ti pravdu.“ Nemal som na výber. Jack ma pozná veľmi dobre na to, aby odhalil, kedy klamem. Bol to predsa môj najlepší kamarát a to už dosť dlho. Tú výhovorku som vymyslel hlavne kvôli Kaitlyn, nemôže sa dozvedieť pravdu. To by bol koniec.

„Spomínaš si na tú párty u Josha?“ spýtal som sa Jacka.

„Áno. A čo s ňou?“ nechápal jej súvislosť s mojím správaním.

„No...“ začal som. „Zostal som tam trochu dlhšie, bol som opitý a... nechcem zachádzať do detailov, ale podviedol som Kaitlyn.“

„Teda. To by som o tebe nepovedal. Myslel som, že už si sa z toho dostal. No ako vidím...“ Pousmial sa. „Cítiš sa previnilo?“ opýtal sa ma celkom vážne.

„Isteže. Veď ju milujem. Nikdy som niečo také nemal spraviť. Keby to len išlo vrátiť späť. Keď to zistí...“ Jack ma prerušil.

„Ona sa to nesmie dozvedieť. A ani sa to nedozvie. Buď pokojný a tvár sa, že sa nič nestalo. A ešte jedna vec. Boli v tom aj drogy?“ opýtal sa. Nechcel som odpovedať. Sklonil som hlavu a pozrel sa na zem.

„Takže áno. Znova si sa do toho namočil?“ Čakal nejakú moju reakciu, ale ja som sa naňho nedokázal pozrieť. Veľmi dobre poznal moju minulosť a ja tiež. Keď som stále nič nehovoril, Jack sa otočil a odišiel. Ja som tam ešte chvíľu stál a premýšľal nad všetkým, čo som spravil. Za jeden večer som dokázal zničiť všetku svoju niekoľkomesačnú snahu.

Vrátil som sa do izby. Zapol som telku a prepínal som jeden kanál za druhým až som to napokon vzdal a vypol ju. Vzal som do ruky mobil a už neviem po koľký krát som vytočil číslo, ktoré patrilo Kaitlyn. Znova nič. Už niekoľko dní mi nezdvíhala. Bol som aj u nej doma, ale tam tiež nie je. Nikto netuší, kde sa môže nachádzať. Ale aj tak neverím tomu, že by sa jej niečo stalo. Som si istý, že je v poriadku.

„Lec?“ začul som otcov hlas. Zrazu sa dvere otvorili a vkročil dovnútra. No nebol sám.

„Máš návštevu,“ povedal mi. Toho chalana, ktorý práve vstúpil do mojej izby som nikdy predtým nevidel. Bol vysoký, svalnatý, s modrými očami a blonďavými nagélovanými vlasmi. „Nechám vás tu samých,“ povedal otec a odišiel.

„Kto si?“ spýtal som sa ho. On sa pousmial a pokojne mi odpovedal.

„Tvoja nočná mora.“ Chvíľu som nad tým premýšľal a potom som nechápavo zakrútil hlavou. „Som Mark. Určite si už o mne počul.“ Teraz mi už jeho predchádzajúce slová dávali zmysel. Ostal som zarazene stáť. Nemohol som uveriť, že predo mnou práve stojí Kaitlynin ex.

„Čo tu chceš?“ opýtal som sa naštvane.

„Prišiel som sa pozrieť na môjho súpera.“ Ten jeho postoj sa mi vôbec nepozdával. Akoby dopredu vedel, že vyhrá. Chcel ma pripraviť o to jediné, čo mi zostávalo.

„Vypadni!“ povedal som navonok pokojne, no v mojom vnútri to vrelo.

„Vzdaj to, Lec. Nemáš žiadnu šancu. Veľmi dobre vieš, že miluje mňa. A navyše, ja nemám čo stratiť.“

„Ale je so mnou a je šťastná.“ Pousmial som sa a snažil som sa pôsobiť sebavedomo.

„No dokedy? Hráš sa na niekoho, kým nie si. Chceš pred ňou vyzerať ako dobrý chlapec, ktorý trpí a je obeťou osudu?“ opýtal sa ironicky. Na tvári sa mu pohrával úsmev. „Raz odhalí tvoje klamstvá.“

„Čo tým myslíš? Ja jej neklamem.“ Bál som sa, čo všetko vie. A odkiaľ...

„Predo mnou nemusíš predstierať. Ja poznám tvoje tajomstvá.“

„Nevieš o mne nič!“ vyhŕkol som. Prešiel som k oknu a pozeral sa von. Už som sa viac nedokázal pozerať naňho. Zatínal som päste, chcel som do niečoho udrieť. Najlepšie doňho.

„Tak to sa veľmi mýliš. Ako sa má tvoj brat? Ten, ktorý neexistuje?“ Pozrel som sa mu do očí. „Stále nechápem, prečo si si ho vymýšľal.“ Nachvíľu sa odvrátil, odmlčal sa, no potom pokračoval. „Aha, to bolo pre to, aby tvoj plán dokonale sedel. Aby si Kaitlyn nemusel hovoriť pravdu o Vanesse...“

„Daj mi pokoj! Odíď!“ kričal som naňho, ale on ma absolútne ignoroval.

„Tá Vanessa sa volá Emma. Teda, volala, však? Kvôli tomu ste sa presťahovali. Aby nikto nevedel, že spáchala samovraždu, kvôli tebe.“ Cítil som obrovskú zlosť. Vrhol som sa naňho. Chcel som ho udrieť, ale zachytil moju ruku ešte skôr, ako som mu stihol ublížiť. Otvoril som dvere a snažil sa ho odtlačiť preč, ale nepodarilo sa mi. „Mimochodom, aké to bolo s Vivien?“ Nevedel som, o čom hovorí. Asi som sa tváril zmätene, tak mi to vysvetlil: „To je tá, s ktorou si sa vyspal. Čo by asi na to povedala Kaitlyn?“

„Ja viem. Spravil som veľa chýb, ale milujem ju a vždy budem,“ snažil som sa ospravedlniť svoje správanie.

„Ale ona teba nie,“ odvetil. Ja som sa iba zasmial. No v skutočnosti som už o jej láske začínal pochybovať.

„Vážne? To by som nepovedal. Keby ma nemilovala, prečo by bola stále so mnou?“ Znova som nadobudol sebavedomie, aspoň naoko, ale jeho to nerozhodilo.

„Vieš, máte niečo spoločné. Aj ona ťa podviedla.“ Neveriacky som sa naňho pozeral a postupne som si uvedomoval, čo práve povedal. „S tým rozdielom, že Kaitlyn to neľutuje.“ Víťazoslávne sa usmial a odišiel.

Klesol som na zem a zúfalo sa díval do zeme. Dosiahol, čo chce. Má ju, no ja som ju stratil. Prehral som. Opieral som sa chrbtom o posteľ a pozeral som sa na jej fotku na mojom nočnom stolíku. Neviem, ako dlho som sa na ňu díval, čas pre mňa prestal existovať. Náhle som tú fotku chytil do ruky a rozzúrene ju hodil o stene. Sklo z rámčeka sa rozbilo a hlasno dopadlo na zem. Ako mi to mohla spraviť? Premýšľal som nad tým. Cítil som nenávisť, ale nie k nej. Nenávidel som Marka, sám seba, ale nie ju. Milujem Kaitlyn. Viem, že je vinná, ale...

Zišiel som dole schodmi a namieril si to rovno ku gitare. Začal som hrať nejakú melódiu, no po chvíli som si uvedomil, že stále premýšľam o nich. Spolu. Doriti! Ja som bol pre ňu iba náhrada. A teraz ma už nepotrebuje. Otrieskal som gitaru o zem. Potreboval som si vybiť zlosť a navyše, vždy som to chcel spraviť. Vrátil som sa do izby. Na zemi ešte stále ležala jej fotka. Bez rozmýšľania som ju roztrhol na polovicu. Bolo mi jasné, že toto je koniec...

Túžil som iba po jednom. Zabudnúť na ňu. A vedel som, čo mi v tom pomôže. Išiel som do baru, ktorý bol našťastie zavretý. Otec robí inventúru, ale teraz tu nie je. Vzal som do ruky prvú fľašku a nalial som si. Onedlho bola skoro prázdna. Počul som zvonenie môjho mobilu, ale nezdvihol som. Potom niekto zaklopal na dvere.

„Kto je?“ opýtal som sa naštvane.

„To som ja, Jack. Niečo som si zabudol. Otvoríš mi?“ Predsa len, je to môj najlepší kamarát, tak som mu otvoril. On na mňa iba vyvalene civel.

„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa zdesene.

„Vôbec nič. Dáš si?“ ponúkol som mu whisky, ktorú som práve držal v ruke.

„Pôvodne som si iba prišiel zobrať šál, ale dobre, prečo nie.“ Sadli sme si k baru, kde som už mal nachystané ďalšie fľaše. Pokúsil som sa nám obom naliať, ale väčšinu som vylial.

„Ja to spravím, ty mi zatiaľ povedz, prečo piješ. Veď keď som odchádzal, bol si ešte v pohode. Súvisí to s tým, čo si spravil?“ Usmial som sa a vypil ďalší pohárik.

„Nie. Súvisí to s tým, čo spravila ona.“

„Čo také urobila?“ opýtal sa ma.

„Podviedla ma,“ povedal som zúfalo.

„Ale veď aj ty si ju podviedol. Ste si kvit.“ Vzal som do ruky pohár, ale on mi ho vytrhol.

„To teda nie sme. Lebo ona to urobila z lásky,“ prízvukoval som s ironickým podtónom.

„Ale aj tak by si nemal piť. Tým si nepomôžeš. Chceš to snáď vzdať?“ spýtal sa. Položil som si hlavu na drevenú dosku a rozplakal sa ako malé dieťa. Ten alkohol na mňa dosť výrazne pôsobil.

„Ale ja ju milujem. Nechcem byť taký, aký som bol predtým.“

„Myslíš, drogovo závislý?“

„Okrem iného...“ povedal som do prázdna. Jackovi zazvonil mobil, ale nerozoznával som, s kým a o čom sa baví.

„Musím ísť. Úplne som zabudol, že idem s Carie do kina. Môžem ťa tu nechať samého?“

„Iste. Uži si to, kým sa to neskončí. Kým sa nevráti k svojmu bývalému.“ Nevidel som Jackovi do tváre, ale bolo mi jasné, že sa na mňa pozerá ako na idiota.

„Neurob žiadnu hlúposť. A vyspi sa z toho. Čau.“ Potľapkal ma po pleci a už bol preč.

Naposledy som si nalial a potom som odišiel. Vzal som do ruky mobil a napísal Kaitlyn esemesku. Trvalo mi to dosť dlho, pretože som často stlačil inú klávesu a potom som tu musel vymazať a napísať znova. No keď som ju konečne sformuloval a prečítal si ju, vedel som, že je to pravda. ♥ Milujem ťa a odpúšťam ti, Lili. ♥

Nevzdám sa. Ešte nevyhral. Nasadol som do auta a premýšľal, kde je. Doma alebo uňho? Napokon som sa rozhodol, že pôjdem k nej a ak tam nebude, tak na ňu počkám.

Spočiatku cesta prebiehala pokojne, no zrazu sa predo mnou objavil nejaký stĺp a ja som sa mu už nedokázal vyhnúť.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 16. kapitola: