OurStories.cz ~ naše povídky » A Beautiful Lie - 15. kapitola

03.04.2011 (10:00) • Euriphia • • komentováno 2× • zobrazeno 1051×

„Nie! Prepáč. Nemôžem to spraviť.“ Okamžite som sa od neho odtrhla. Dúfam, že to ešte nezačalo účinkovať. Rozbehla som sa preč.

„Kaitlyn! Počkaj!“ Netrvalo mu dlho, kým ma dobehol. „Nechápem to. Čo sa stalo?“ spýtal sa. Vôbec ničomu nerozumel. A vlastne ani ja.

„Potrebujem čas,“ povedala som iba.

„Čas na čo?“

„Aby som si uvedomila, čo som chcela spraviť a aké by to malo následky,“ vysvetlila som mu.

„Myslíš ten bozk?“ Samozrejme. A hlavne to, že si už mohol byť mŕtvy.

„Áno, ale inak si myslíš ty. Ide o niečo úplne iné. Niečo, čo by skončilo katastrofou. Nechaj ma odísť. Už sa ma na to nepýtaj, prosím,“ naliehala som.

„No tak. Čo sa stalo? Spravil som niečo?“ Tie jeho otázky ma už nebavili. Aj tak som mu nemohla povedať pravdu. Tak na čo je to dobré? Keby zistil, čo som chcela spraviť, už by to neváhal s mojou smrťou.

„Nie. Ale ja som niečo mohla spraviť. A to by už nešlo vrátiť späť.“

„Nerozumiem,“ povedal.

„Na tom nezáleží. Musím ísť.“ Už viac som naňho nemohla pozerať. Ten jeho pohľad, túžiaci po odpovedi... A na druhej strane, tie jeho modré oči...

„Ako chceš.“ Rezignovane si povzdychol. Ja som už nad nerozmýšľala, radšej som čo najrýchlejšie odtiaľ vypadla.

Nasadla som do auta a znova som musela uvažovať o tom, čo sa mohlo stať... Nemôžem ho zabiť. Mám ho rada. Ten podliak, duch, alebo čo to bolo, ma chcel oklamať a ja som mu naletela. Som taká sprostá. Krava! Čo by ti pomohlo, keby ste boli mŕtvi obaja! Zabila by som Blakea a potom by zabili mňa. Možno som mu to mala povedať. Aj keď pochybujem, že by vedel, čo to bolo a ako sa tomu vzoprieť. Možno by pomohlo, keby som spáchala samovraždu, ale to by som nedokázala. Som príliš slabá. Prechádzala som po diaľnici, našťastie som sa nedostala do žiadnej zápchy. Išla som rýchlo, príliš rýchlo, lebo som už chcela byť s Lecom. Pri ňom by som mala byť v bezpečí.

Keď som k nemu dorazila, všimla som si, že tu stálo veľa áut. Možno má nejaký večierok. Išla som zadným vchodom, aby ma nikto nezbadal. Zaklopala som. Najprv nikto neotváral. Už som chcela odísť, keď sa vo dverách zjavil Lec.

„Ahoj. Chýbal si mi,“ povedala som mu úprimne. Bola som taká šťastná, že som s ním.

„Kaitlyn!“ Objal ma. „Kde si bola? Všetci sa o teba báli. Volal som ti, ale mala si stále obsadené.“

„Vyhodila som mobil. Možno je ešte stále niekde na diaľnici.“

„Hlavne, že ty si v poriadku. Kde si vlastne bola?“ zaujímal sa. Keby len tušil, čo všetko sa stalo počas môjho „výletu“.

„Tak rôzne. San Jose, Los Angeles. Dokonca som bola aj v Thousand Palms, ani som netušila, že také mesto existuje,“ rozpovedala som mu časť môjho príbehu.

„Kaitlyn, naozaj som veľmi rád, že si tu, ale mala by si ísť domov.“ Možno hej, ale netúžim vidieť mojich rodičov po tom, čo som sa dozvedela. No to teraz nechcem riešiť.

„Ja viem. Len som ťa najprv chcela vidieť.“ Objala som ho. „Milujem ťa,“ povedala som mu.

„Aj ja teba,“ odvetil. Chcel ma pobozkať, no prerušila som ho.

„Zistila som, že som polovičná španielka,“ ironicky som sa zasmiala.

„Čože?! Nerozumiem.“ To je jasné. Kto by niečo také tušil?

„To je na dlhšie. Môžem ísť dovnútra?“ opýtala som sa.

„Samozrejme. Poď.“ Chytil ma za ruku a viedol do svojej izby. Sadli sme si a ja som mu začala všetko vysvetľovať. Trvalo to niekoľko minút. No on tomu stále nemohol uveriť.

„Ako ti mohli tak dlho klamať?” opýtal sa nakoniec.

„Neviem. Najhoršie je, že aj Ethan o tom vedel a nič mi nepovedal.“ Nikdy mi neklamal. Vždy bol viac ako len mojím bratom. Bol to aj môj najlepší kamarát, ktorý však nevedel všetko. Predsa len, bolo tu riziko, že by to povedal rodičom. Zahľadela som sa do prázdna.  „Chcela by som o svojej mame vedieť viac. Mrzí ma, že som ju nikdy nevidela. Neviem, ako vyzerala, aká bola. Neviem o nej nič,“ uvažovala som nahlas.

„Prečo o nej hovoríš v minulom čase?“ nechápal. Aha, zabudla som mu povedať to najdôležitejšie.

„Zomrela. Krátko po mojom narodení.“

„To ma mrzí,“ povedal sústrastne. Znova ma objal. Chcel ma utešiť, ale ja som to nepotrebovala. Áno je to moja matka, ale ja som ju vôbec nepoznala. Prečo by som za ňou mala smútiť? Možno som bezcitná... ale tým sa nič nemení.

„Zaujímalo by ma, či sa na ňu podobám.“

„Mala by si sa na ňu spýtať svojho otca,“ poradil mi Lec. Určite to raz spravím, ale na to potrebujem čas.

„Máš pravdu. Ale momentálne ani neviem, ako sa mám na neho pozrieť. Ako sa s ním rozprávať... Už to nikdy nebude ako predtým. Navyše, čo ak je toho viac? Neviem, či im ešte môžem veriť.“

„Nech sa stane čokoľvek, máš mňa, Kaitlyn. Na to nikdy nezabudni. Milujem ťa.“

„Neviem, čo by som bez teba robila. Aj ťa milujem.“ Teraz to už viem. Som si na sto percent istá. Pobozkala som ho.

Vtedy sa to stalo. Nemohol dýchať. Lapal po dychu, ale zbytočne. Stratil vedomie. Rýchlo som zobrala jeho mobil a zavolala záchranku. Kým prišla, boli to tie najdlhšie minúty v mojom živote. Dala som mu prvú pomoc, ale nepomáhalo to.

„Lec! Lec! Preber sa! Musíš! Prosím...“ vzlykala som. Čo som to spravila? Čo ak... Nechcela som na to myslieť. Dúfala som, že to prežije. Bola som zúfalá, nevedela som, ako mu mám pomôcť. Ležal na zemi, bola som úplne bezmocná. Prebehli mi hlavou všetky momenty, keď sme boli spolu. Ako sme sa stretli. Náš prvý bozk, posledný. Hádky. Všetko. Jeho slová: Nech sa stane čokoľvek, máš mňa. „Nesmieš mi to spraviť. Milujem ťa. Počuješ ma? Otvor oči a povedz niečo,“ kričala som, ale zbytočne.

Vtedy prišla záchranka. Zobrali ma od neho.

„Slečna, ste v poriadku?“ opýtala sa ma postaršia žena.

„Preber sa! No tak!“ Plakala som. Pozerala som sa naňho, ale nehýbal sa, nič sa nedialo. A to nebolo dobré.

„Dám vám niečo na upokojenie. Nebojte sa, bude v poriadku.“ Nie, nebude. Kvôli mne. „Poďte so mnou,“ povedala.

Keď ho odviezli do nemocnice, povedali, že je to otrava. Ale to som už vedela. Síce už mohol dýchať, ale ten jed mu rozožieral orgány. Zobrali ho na operáciu, ale dávali mu len malú šancu na prežitie. Sedela som na stoličke a hľadela na stenu. Prišla ku mne sestrička.

„Ako je na tom?“ opýtala som sa ustráchane.

„Ešte stále ho operujú,“ odvetila.

„Aká je šanca, že prežije?“

„Poviem vám to úprimne. Je veľmi malá, ale stále tu je. Veľmi by nám pomohlo, keby sme vedeli, o aký jed sa jedná. Mohli by sme zohnať protijed, ale takto... Neviete náhodou, čo to bolo?“ Keby som to vedela, tak mu nič nie je.

„Bohužiaľ, nie,“ odpovedala som. Pretrela som si uslzené oči rukou. Tá sestrička si sadla vedľa mňa a chvíľu váhala, ale napokon ma objala.

„Urobíme všetko, čo je v našich silách. Ale teraz by ste už mali ísť. Nemôžete tu zostať.“ Postavila sa.

„Ale ja som jeho priateľka,“ namietala som.

„Je mi to ľúto, ale nie ste jeho rodina. Prosím, odíďte. Môžete sa vrátiť, keď mu bude lepšie.“ Ak to vôbec prežije, však? pomyslela som si. Nechcem ísť domov, ale musím. „Dáme vám vedieť, ako na tom je, dobre?“

„Tu máte moje číslo.“ Strčila som jej do ruky papierik, na ktorý som roztrasenou rukou napísala číslo na môj druhý mobil.

Bolo náročné dostať sa domov. Cez slzy som poriadne nevidela na cestu. Ale zvládla som to. Otvorila som dvere. Pôvodne som mala v pláne vylíčiť otcovi všetko, čo som zistila, všetko, čo mi až do teraz úspešne tajil. Ale po tom, čo sa stalo, som nemala chuť na nič.

„Kaitlyn! Kde si bola?“ jačala na mňa mama. Chcela ma objať, ale nedovolila som jej to.

„Na tom nezáleží,“ odsekla som.

„Čo sa stalo?“ Nechcela som odpovedať na všetky tie sprosté otázky. Prečo mi nemôžu dať všetci pokoj?!

„Kaitlyn! Odpovedz svojej matke!“ kričal na mňa otec. Mala som sto chutí povedať mu, že to nie je moja matka, ale to by iba vyplodilo ďalšie otázky. A takto by sme sa naozaj nikam nedostali.

„Dajte mi všetci pokoj.“ Rozbehla som sa a utekala som až do svojej izby, kde som zabuchla dvere a potom ich aj zamkla. Potrebovala som niečo rozbiť. Ale bola som taká slabá, že som len padla na posteľ a pozerala sa na prázdny strop. Asi tak som sa cítila. Prázdna. Počula som iba, ako sa moji rodičia snažia dostať dovnútra. Ale všetka ich snaha vyšla nazmar.

„Kaitlyn, prosím, otvor tie dvere. Keď sa nechceš rozprávať s nami, pusti dovnútra aspoň Ethana.“ Nič som nepovedala.

„Kaitlyn? Mohol by som ísť dovnútra?“ opýtal sa Ethan.

„Povedz niečo,“ naliehal na mňa. Ale aj keby som chcela niečo povedať, nedokázala by som to.

Zazvonil telefón. V okamihu som vstala z postele a bežala k nemu. Neviem, čo som čakala, že sa dozviem, ale dúfala som, že... že už je v poriadku.

„Áno?“ ozvala som sa.

„Ste Kaitlyn Marksová?“

„Som. Je niečo nové?“ spýtala som sa roztraseným hlasom.

„Bohužiaľ, mám pre vás zlú správu. Alexander pred piatimi minútami zomrel. Je mi to ľúto. Nedalo sa tomu zabrániť. Ešte behom operácie...“ Ďalej som už nerozoznávala žiadne slová. Bolo to, akoby ma niekto zastrelil. Guľky, jedna po druhej, prerážali môj hrudník a nechávali tam po sebe stopy. Malé dierky, ale čím ich bolo viac, tým väčšia bola diera vo mne. Myslím, tá skutočná. Mala som v sebe obrovskú dieru, ktorá prechádzala priamo cez srdce. Už som žiadne nemala. Odišlo spolu s ním. Ešte predvčerom sme boli spolu a bozkávali sa. Všetko bolo také jednoduché, ale aj tak som váhala. Nevedela som, koho si mám vybrať, koho skutočne milujem. Nevedela som, čo k Lecovi cítim. Teraz to už viem. Ale už je neskoro. Príliš neskoro. Asi je pravda, že človek nevie, čo má, kým to nestratí. Mohla som byť taká šťastná, ale ja som to všetko komplikovala. S Markom, Alyson, Blakeom a všetkým ostatným. Teraz je nenávratne preč. Nikdy na teba nezabudnem. Mrzí ma, čo som ti spôsobila. Milovala som ťa... Milujem ťa.

Všimla som si, že vedľa mňa, na stole, je váza s kvetmi. Boli od Blakea. Už si nespomínam presne, kedy mi ich dal. „To ty! Zabil si ho!“ Chytila som vázu a zúrivo ju hodila do steny. Črepy sa rozleteli všade naokolo. Začala som rozbíjať všetko, čo som zbadala.

„Kaitlyn! Otvor!“ kričal Ethan, ale ja som ho neposlúchla.

Obviňovala som z toho Blakea, aj keď väčšia časť viny patrí mne. Sadla som si do rohu izby a schúlila sa do klbka. Plakala som. Nedokázala som prestať. Potom Ethan vyvalil dvere. Bežal ku mne.

„Čo je?“ spýtal sa. Videl slzy v mojich očiach, môj nešťastný pohľad mu vravel, že niečo nie je v poriadku. Že sa niečo deje.

„On... on...“ začala som, ale bola som príliš slabá na to, aby som niečo povedala.

„Kto?“

„Lec... on...“ nedokázala som to vysloviť.

„Čo?“

„On... zomrel,“ povedala som nakoniec. Potom prišiel ďalší nával sĺz a vzlykov. Chvela som sa, postupne som prestávala vnímať realitu.

„Čože?!“ Objal ma. Pochopil, že ďalšie otázky sú zbytočné.

„Je to moja vina,“ povedala som skôr sebe, ako jemu.

„Nie! Nech sa stalo čokoľvek, nesmieš sa z toho obviňovať.“ Chytil ma do náručia a položil ma na posteľ. Ani neviem ako, ale zaspala som.

Vo sne som videla jeho. Bol taký krásny. Bol. A kvôli mne už nie je. Prehrala sa mi celá scéna, ako sa to stalo. Sledovala som to z pohľadu tretej osoby. Videla som všetko, na čo som chcela zabudnúť. V mojom podvedomí sa odohrával fiktívny posmrtný dialóg.

„Lec. Prepáč mi to,“ ospravedlňovala som sa.

„Neobviňuj sa z toho. Stalo sa. Už to nevrátiš späť,“ povedal mi. Boli sme... vlastne ani neviem, kde sme sa nachádzali. Prostredie nebolo dôležité. To podstatné bolo, že sme tu spolu.

„Ale ja by som to tak strašne chcela zmeniť. Chýbaš mi.“

„Kaitlyn, už som preč a nikdy sa nevrátim. Ale budem na teba myslieť. Odpúšťam ti, všetko. Ži si svoj život. Užívaj si ho. Nemysli na mňa, lebo by si nikdy nebola šťastná. Budem na teba dozerať a dávať pozor.“

„Milujem ťa, Lec,“ povedala som mu znova a naposledy.

„Aj ja ťa milujem, Kaitlyn. Zbohom.“ To boli jeho posledné slová. Potom zmizol. Respektíve, ja som sa prebudila. A nielen z tohto sna.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 15. kapitola: