Devil's Night - 37. part • OurStories.cz ~ naše povídky

Wanda rozpráva Damonovi veľmi zaujímavý príbeh lásky...
Samozrejme že otec Javier pomôže Damonovi s neznámou, zranenou ženou. „Kto je to? Čo sa jej stalo? To je tvoje dielo?! Damon, zase si v problémoch?!“ Kňaz prská otázky, ale pomoc mu neodoprie. Oboch prišelcov ukryje na fare.
Pre čitateľov od 15 rokov

08.05.2013 (17:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 1112×

Všetky postavy poviedky s drobnou charakteristikou nájdete

v Zhrnutí od Ivetki.

„Ahoj, motýlik môj. Môžem?“ Vysmiaty Damon vykukol spoza stĺpu.

„Poď. Nie, nechytaj ma, som tak špinavá, až mi je úzko. Balila som veci... musím do sprchy.“

„Rád sa pridám.“ Upír žmurkol, zamkol dvere, ťahá sa za Wandou.

„Nepridáš, tam si sadni a povedz mi, čo sa stalo.“

„Prosím, chcem k tebe do sprchy.“

„Nie!“ Kategoricky zamietnuté.

„Ok. Nič vážne... s Lucienne sme si vymieňali názory na život, slobodu.“

„Ona tvrdila čosi iné.“

„Je mi to jedno.“

„Že si tvrdohlavý baran a potrebuješ pevnejšie vedenie. Postará sa o to.“

„Dobre. Môžeme teraz pekelnú ohavu vynechať a zabudnúť na ňu?“

„Môžeme. Som hneď hotová, počkaj ma vedľa.“

„Prosím, nevyhadzuj ma.“

„Damon! Nemal by si tu byť vôbec! Si ženatý muž.“ Wanda sa smeje, vystupuje zo sprchy, rovno do náručia upíra.

„Nie! Som mokrá... počkaj.“

„Nevadí, dopraj mi jedno objatie a bozk.“

Žieňa sa stratilo v mohutnom objatí, pery sa našli v náruživom bozku.

„Ľúbim ťa, motýlik môj, stále viac a viac.“ Šepká do pier.

„Viem, poď vedľa, mám tam príjemnú posteľ. Rozpoviem ti príbeh mojej lásky k tebe...“

Damon v izbe hľadá pero, papier, rýchlo píše – nie som ženatý so Zaidou. Kristián oficiálne oženil so Zaidou Fredericca. A ešte prepísal na seba a Fredericca túto vilu i pozemok a Zaida nemá na nič nárok.

Wanda číta, oči jej lezú z jamôk a doplní text – Zaida mala predsa zdediť obrovský majetok v Európe a prepísať ho na madam. A vilu s pozemkom mala dostať Lukrécia. To bude mazec, až sa to prevalí.

„Aj to mi je jedno.“ Damon mykol plecom, rád by stiahol osušku z Wandy, lenže ona sa uhla bokom a hrozí prstom.

„Si zlý chlapec, budem ťa musieť potrestať.“

Upír len roztiahol ruky, nechápe: „Prečo?“

„Chceš počuť príbeh mojej lásky k tebe?“

„Áno.“

„Ok. Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna nešťastná hnedovláska so zlomeným srdcom. Snívala o udatnom bojovníkovi, trápila sa a čakala. Uvedomila si, že aj ona musí niečo urobiť. Musí dať o sebe vedieť. Je zabalená v šupkách ako cibuľa. Musí sa ukázať, odkryť.“

Wanda s úsmevom pristúpila k Damonovi, vyzlieka mu tričko, nohavice a upír čaká, usmieva sa, hrá jej hru. Ostali mu len slipy.

„Áno, to je správna cesta, odkryť sa, poskytnúť informácie, aby bojovník vedel o hnedovláske viac. Ale hnedovláska má slušnú výchovu a to je jej pevný záchytný bod.“ Wanda vzala vreckovku, vtlačila ju Damonovi do dlaní a prinútila ho predpažiť a držať vreckovku oboma rukami vo výške očí.

„Čo to stv...“ Upír chcel zaprotestovať.

„Tíško, bojovník bude tíško. Odhodlaná hnedovláska čakala dlhú dobu doma a bojovník nechodil. Treba mu ísť naproti, ukázať cestu, aby nezablúdil.“

Wanda pomaličky obchádza Damona, dlane hladia vystreté paže, chrbát, bozkáva zamatovú kožu na hrudi, posúva dlane po krku, celej tvári.

Damon už pochopil, stojí mierne rozkročený, ruky vystreté pred sebou, stíska vreckovku. Zavrel oči, užíva si dotyky hebkých rúk, jemné bozky privolávajú rozrušenie bojovníka.

„Hnedovláska chodí horným koncom dediny a bojovníka nevidí. Možno ho zazrie na dolnom konci a keď ani tam, skúsi námestie v strede dediny.“ Wanda klesá k nohám, masíruje svaly, lýtka, stehná, občas pridá letmý bozk a Damon čaká hnedovlásku na námestí.

Wanda zbavila upíra poslednej šupky textilu, dlane sa podujali k putovaniu do stredu dediny, dôkladne obchádzajú celé námestie, zájdu do každého obchodíku, nazrú aj na druhú stranu, do skladov.

Upír sa zachvel, vzrušene vydýchol, ihravé ruky milenky podnecujú túžbu.

„Hnedovláska je zatiaľ smutná, nenašla bojovníka. Nevzdáva sa a vyrazí na ďalšie pátranie námestím s presvedčením, že keď ho nájde, musia sa spolu porozprávať.“

Wanda navádza dlane na stred námestia, konečne našla bojovníka, víta sa s ním, priateľsky zdraví a dajú sa do reči. Dlane spravia miesto pre jazyk, aby sa ich na námestie viac vošlo.

Damon drví vreckovku v predpažených rukách, oči slastne zavreté, tíško stoná, Wanda mu dopriava rozkoš obrovských rozmerov nekonečné minúty, až skončí rozhovor.

„Motýlik, poď ku mne. Chcem ťa držať v objatí.“ Damon rozpojil ruky.

„Nie! Vravela som, že si zlý chlapec. Zboril si mi pevný bod.“

„Prepáč.“ Upír poslušne spojil ruky pred sebou, uväznil v oboch vreckovku.

„Hnedovláska vzala bojovníka k sebe domov, kde je väčšie pohodlie.“

Wanda vtlačila Damona na posteľ, spojené ruky s vreckovkou mu vystrela nad hlavu.

„Opíš mi, bojovník, celú trasu kadiaľ si putoval. Bojovník rozpráva a hnedovláska celú trasu prešla s ním.“

Milenka opäť hladí telo upíra, na hornom konci dediny sa zastaví pri perách a dopraje obom zopár náruživých bozkov. Damon zasa porušil pevný bod, túži ju objať a Wanda ho riadne plesla po rukách.

„Áu, mučíš ma. Prosím, chcem ťa držať... poď ku mne.“

„Ešte raz a priviažem ťa!“

„Nie, priviazať sa nedám. Si zlá.“ Damon zabrblal, vrátil ruky hore.

„Nie som, nechaj ma dokončiť príbeh.“ Hnevá sa naoko Wanda.

„A teraz si ma vyhodil z koľaje... kde som prestala?“

„Chcela si ma priviazať.“ Pomáha upír.

„Houby, nechcela. To bola len reakcia na tvoju rebéliu... aha, už to mám. Hnedovláska nenašla bojovníka na hornom konci, tak beží dole a určite sa vráti aj na hlavné námestie, čiže rínok.“

Wanda zastala, nehýbe sa, tajomne sa usmieva, uprene hľadí do očí upíra.

„Čo? Rukami som ani nepohol.“ Hneď sa bráni.

„Vidím, ale... neviem od teba odtrhnúť oči. Si krásny, majstrovské dielo prírody, daj mi ešte raz ochutnať pery, prosím.“

Milenka kľačí bokom, načahuje sa k perám. Rozohráva nové kolo bozkov, hladí mohutnú hruď Damona: „Ponáhľam sa na námestie, dávam tam rozhovor.“

Wanda žmurkla na upíra, pomaličky sa presúva k vzrušenej mužnej pýche, radostne sa zvíta s bojovníkom.

Ladné pohyby rúk a jemný jazyk privádzajú Damona do extázy. Tep vyletel vysoko nad červené pásmo a práve rozbil sklíčko na ciferníku. Zrýchlený dych, tlmené vzdychanie a ešte jeden divný zvuk... aha, to Damon práve pretrhol vreckovku vo dvoje.

Wanda sa zasmiala a ďalej sa venuje láskaniu milenca.

„Motýlik, nesmej sa mi... och... keď sa tu nezbláznim... sľubujem, kúpim ti novú sadu... vreckoviek... prosím, poď už ku mne.“

Wanda sa načiahla pre novú vreckovku, vymenila za roztrhané cáry: „Aby si nepodvádzal.“

„Ty potvora, ja ti naplácam na holú! Nechcem už ďalšiu!“ Damon konečne mohol slobodne dosiahnuť na milenku a ona mu okamžite vložila do rúk novú prekážku!

„Môj príbeh pomaly končí, bojovníka som našla, sme priatelia a sľúbili sme si lásku i pochopenie. Ľúbim ťa, Damon, mám rada tvojho bojovníka a preto ti dovolím... milovať sa so mnou podľa tvojich predstáv. Som len tvoja.“ Wanda zahodila vreckovku.

„Ďakujem, díky za slobodu! Díky za vyznanie i príbeh. Tiež ťa ľúbim, Wanda, túžim po tebe, si prekrásna...“ Damon konečne objal milenku, šepká vyznanie do pier.

Prehupol sa na vrch, razí si cestičku bozkov dolu tvárou, šijou, poláska jazykom obe bradavky, neobíde ploché bruško, cieľom je venušin pahorok.

dn-w+d-37

Wanda túži bozkávať jeho pery, pritiahne si ho k sebe, špitne: „Chcem ťa... hneď.“

Damon vstúpil do Wandy, rozvlnil boky, zastonal slasťou, schoval ju v pevnom objatí. Náruživo bozkáva celé pery milenky, vrní najvyšším blahom.

Vzal oboch do rozmeru naplnených vášní, fyzickej rozkoše, psychickej radosti, kde sa nachvíľku rozdelia... každý si vychutná sladké okamžiky podľa vlastných predstáv a na konci cesty sa opäť stretnú, preletia spoločne cieľom.

„Nie, ešte ma nepúšťaj z objatia. Prosím, ponúkni sa zo mňa.“ Wanda odhrnula vlasy bokom, nakláňa hlavu.

„Motýlik... ja... neviem, čo povedať. Zasa si ma zaskočila.“

„Damon, si v maximálnej pohode. Budem ti chutiť, ty si pošmákneš a ja budem mať super pocit.“

„Nie je to nutné, nie som hladný.“

„Ja viem, ponúkam ti dezert.“

„Díky, dezert si dám, som na sladké baby a ty si priam medová!“

Žart zmizol, ako rezáky v žile. Upír sa kŕmi, zažíva blaho. Jeho milovaná sa mu oddala pred chvíľkou a vzápätí ho nakŕmi. Neslýchané, nevídané a bez ovplyvnenia! Po hodnej chvíli kŕmenie končí, dáma si dá obligátne drink zo zápästia upíra.

„Som unavená, chvíľku si pospím. Budeš so mnou?“

„Postrážim ťa, láska. Spi.“ Wanda sa otočila bokom, zacúvala mu do náručia a o pár chvíľ spí, ako mimino.

Damon nepotrebuje spať, nie je unavený, ale v tme zavrel oči, znížil všetky zmysly na polovičný výkon a podriemkáva.

Do hlavy sa mu derú divné obrazy – Šéfka Pekla ja napálená, šoféruje tmou, rádio podfarbuje muzikou rýchlu nočnú jazdu.

Ostrá zákruta vľavo, prudký skok vpravo na vyvýšený nájazd k domu. Lucienne nadáva, tresne dverami a chvíľku stojí pri aute.

„Aby parom skáral takú robotu! Už som ho takmer mala! Chýbal milimetrový kúsok a Damon by mi už podliehal! Kurva!“

Prudký výkop lodičkou, halúzka zaletela až k tretím susedom. Všade vôkol je tma, pouličné lampy osvetľujú časti domov.

„Bože, je to tu stavané ako cez kopirák! Bez štipky ducha. Nechutné.“ Jedno až dvoj poschodové domy, svetlých farieb, rovnaké predzáhradky, líšia sa len výsadbou. Lucienne stojí pri dvoch veľkých kríkoch, po oboch stranách stromy a všetko to spája úzky pás letničiek. Zvláštne, letničky má len tento tmavý dom, do ktorého sa zakráda Lucienne.

Skutočne sa zakráda, počúva okolie, prejde pár krokov a zasa načúva.

Vošla zadným vchodom, pohybuje sa po tme, schádza do pivnice. Jeden zámok, druhý zámok, vŕzganie dverí.

„Kde si zaliezla?! Počuješ ma?“ Lucienne rozsvietila malú baterku, lúč svetla olizuje podlahu... až nájde na zemi bezvládne telo ženy.

Hruď sa dvíha, ale inak sa zdá byť v bezvedomí. Krvavé rany po celom tele, zašpinená, rozcuchané vlasy.

„No výborne! Ešte žiješ! Vydrž ďalšie dva dni a pocestuješ v prepravke pre zvieratá. Tvoj cieľ je Európa. Medzi nami, dosť zapáchaš. Á, teba hľadám, ty cestuješ už teraz so mnou!“

Lucienne zdvihla prepravku zo zeme, zviera v nej sa pohlo, zašuchotalo. Pekelníčka nevrlo zabuchla dvere, zamkla. Odchádza nespokojná a žena v bezvedomí na podlahe je ponechaná svojmu osudu. Ako dlho bude ešte schopná dýchať?

- - -

„Damon, sníva sa ti?“ Wanda trasie s upírom.

„Čo... čo?“

„Zaspal si, niečo si hovoril a nespokojne vrčal.“

„Sorry, zobudil som ťa?“

„Hej. Nevadí, aj tak musím ísť baliť. Čaká ma Európa.“

„Európa? Lucienne a divné svetlé domy!“ Vyhrkol zmätený Damon, spomenul si na sen.

„Prosím? Lucienne a svetlé domy? Uškodila ti moja krv, miláčik?“

„Nie, motýlik môj. Chutila si božsky, len sa mi ozaj snívalo. Musím ísť. Uvidíme sa neskôr. Žiadnu Európu si neplánuj. Nepustím ťa.“

„Heh, ty letíš tiež... podľa Lukrécie.“ Zašklebila sa Wanda.

„Kašli na ňu, ľúbim ťa, musím ísť. A myslím to vážne, žiadna Európa... teda nie s Lucienne.“

Upír zmizol ako dym a Wanda len neveriacky vrtí hlavou.

- - -

Damon sa plíži tmou do izby Kristiána.

„Spíš, parťák?“

„Nie. Vieš, že nemôžem spávať. Už si skončil, Rómeo?“

„Čo? Ako to...“

„Mám citlivé uši, tenké steny, sorry.“

„Ech!“

„Ale príbeh Wandy bol super osviežujúci! Ty si tomu nasadil korunu, rozdrapená vreckovka!“ Škerí sa chlapča do tmy, pobavený smiech drása uši upíra.

„Parťák!“ Jeduje sa Damon a cíti sa žinantne pred chlapcom.

„Som starší ako ty, milovanie poznám. Nič nové ma už nenaučíš!“

„Skočme to!“

„Ok.“

„Musím preč z vily... ísť niečo preveriť. Môžeš mi dať rušičku na sledovanie od Lucienne?“

„Nepýtam sa pre koho. Za tebou v šuflíku, také isté púzdierko, ako si mal ty.“

„Dík za dôveru. Máš ma na radare, keď neprídem do rána, hľadaj ma, prosím.“

Upír zmizol a Kristián stisol pery, nemá rád prichádzajúce problémy a zjavne sa už dajaké zakrádajú poza pekelné kríčky. Damon, Damon, zasa ťa budem ťahať z problémov?

- - -

Damon jazdí nočným mestom Henderson, jasne videl vo sne cestu Lucienne, len musí nájsť tú správnu uličku. Jazdí už takmer hodinu, keď sa mu zazdá... žeby... táto odbočka? Yes, to je ona.

Prudko vľavo, nájazd vpravo a... áno, dva kríky, dva stromy a pás letničiek.

Damon sa zakráda tmou, je v dome, v pivnici, zámky nie sú problém... žena leží, ako ju Damon videl v sne. Otočí ju, skúma telo... kopec bodných rán, niektoré ešte krvácajú... veľa života v nej nezostáva. Pohla hlavou, otvorila oči, nič nevidí na rozdiel od upíra, ktorý má dokonalý zrak aj v tme.

Je to väzeň Lucienne, určite bude mať v sebe jej sledovačku. Damon rozhutuje ako dostať rušičku, veľkosti špendlíkovej hlavičky do ženy.

Mohol by zabiť dve muchy jednou ranou. Guľôčku jej strčiť hlboko do hrdla a potom ju prinútiť vypiť pár hltov jeho krvi. Je doráňaná, dlho nevydrží, je iba obyčajný človek, to všetko jasne cítia zmysly upíra.

Ok, rozhodnuté. Vzal ju do náručia, trasie s ňou, burcuje k životu a darí sa mu, žieňa zakňučalo, mrví sa.

Damon si pripravil rušičku do prstov, rýchlo jej otvoril ústa, rušičku posunul hlboko do krku a už má žena zápästie pri perách, krv steká do úst a ona zarazená i preľaknutá poslušne prehĺta.

Upír pracuje bez hluku, po tme, úsporné pohyby. Musí ešte chvíľku počkať, kým sa aktivuje rušička a môžu vyraziť.

Zničená žena je opäť v bezvedomí, pripútaná v aute. Damon sa rúti na faru za otcom Javierom. Dohodol sa s ním vopred, už ho očakáva.

„Dobré skoré ráno, otče. Sorry, ale súrne potrebujem vašu pomoc.“

„Svitá, poďme rýchlo dnu.“

Damon nesie ženu, kňaz otvára dvere, na konci dlhej chodby malá izbietka.

Posteľ, umývadlo, stôl, stolička, malá skrinka... internátna izba.

„Kto je to?“

„Neviem, otče. Zachránil som ju katom spred nosa. Budem tu s ňou, kým sa preberie. Môžete jej doniesť niečo piť a zajesť? A niečo na ošetrenie rán? Ja ju zatiaľ poutieram.“

„Samozrejme.“ Pohotový kňaz nezaváha. Je dávny priateľ Damona, už si zvyká na nečakané a tajomné dianie okolo neho.

Damon si namočil uterák do teplej vody a postupne zotiera špinu z tela ženy. Vyperie uterák a zasa sa vracia pracovať. Podľa povahy rán to vyzerá, že si ich spôsobila sama. Dobrovoľne sa chcela rozlúčiť so životom? Jasné, trpela ako kôň... bože, je samá kosť a koža. Podrbaná pekelníčka ju tam držala bez jedla a zaručene mučila.

Masáž kože jej vracia život. Pohla viečkami, pomrvila sa. Upír zastal s prácou, čaká. Pohla rukami, šmátra okolo seba, hmatká po posteli, ruky analyzujú látku, okraj postele. Stále má zavreté oči.

„Počuješ ma?“ Tíško sa spýtal Damon a žena vykríkla, stočila sa do klbka.

„Neboj sa, už si v bezpečí.“ Tíško skúša znova. Opäť výkrik, ruky kŕčovito priložené na tvár a telo ženy sa trasie strachom.

Prišiel kňaz s jedlom a lekárničkou.

„Otče, asi bola týraná. Bojí sa aj šepkania.“ Tíško oznamuje Damon.

„Dieťa moje, žiadne strachy, tu si na fare, nikto ti neublíži.“ Kňaz sa jemne dotkol jej ruky. Srdcervúci výkrik, natlačila sa do rohu postele a usedavo plače.

„No neviem, či toto zvládneme, Damon. Je zrelá do nemocnice.“

„To sú skoré uzávery, otče. Potrebuje čas a ten jej doprajme, prosím.“

„Dobre. Postaraj sa o ňu, ja musím na rannú modlitbu.“

„Nechcem ti ublížiť. Tu máš čerstvý čaj a niečo pod zub. Prosím, pozri sa na mňa.“ Damon dúfa, že ju ovplyvní, rýchlo zakročí a pomôže.

Žena neochotne a plná strachu otočila hlavu, otvorila oči a Damonovi skoro padla sánka údivom...

damon-pst-stredny