OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 2. Zistenie

10.01.2013 (15:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 965×

Niesol ma späť do mojej izby. Vošli sme dnu. Prešiel so mnou k posteli a chcel ma na ňu položiť, ale zarazil sa. Jeho pohľad smeroval na krvavý fľak na prestieradle. Jeho pohľad sa premiestni na mňa.

„Je to vaša krv?“ povedal to priam až zúfalo. Zavrtela som hlavou a ešte viac som sa k nemu pritúlila. Pevne ma objal a zamieril k dverám mojej izby.

Vyšli sme na chodbu a on zamieril ku schodom, zišli sme po nich do haly, sály, neviem ako to mám nazvať, na halu je to veľmi malé a na sálu tiež. So mnou v náručí si to zamieril na opačný koniec domu. Vyšiel so mnou po schodoch a zamieril k dvojkrídlovým dverám.

Vošli sme dnu a ja som sa zvedavo začala obzerať okolo seba.

Nachádzali sme sa v obrovskej spálni, ktorej hlavnou dominantou bola obrovská posteľ. Položil ma na ňu a prikryl ma hrubou prešívanou prikrývkou. Ako náhle a moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. Zobudila som sa na to, že ma niekto objal okolo pásu. Zvrtla som sa a moje oči sa stretli s jeho modrými.

„Čo to robíte, pane?“ šepla som.

„No, toto je moja posteľ. No a v posteli sa môžu robiť len dve veci. Spať a niečo, čo nepatrí do uší slušne vychovanej dámy.“ Ticho som sa zasmiala. Vážne si o mne myslí, že som vychovaná dáma. Tak to sa chlapec škaredo mýli. Ja a vychovaná. Pche.

Otočila som sa mu chrbtom a zavrela som oči. Jeho ruka sa znova omotala okolo môjho pásu. Uchopila som ju do svojich rúk a začala som si ju obzerať. Od lakťa až po hánky sa mu ťahala dlhá jazva.

„Kde ste k nej prišli? Také jazvy sa neurobia sami od seba,“ šepla som do ticha izby.

„To máte pravdu. Prišiel som k nej pred pár dňami pri záchrane šarmantnej, ale nezodpovednej upírky.“

Aká záchrana? Nechápem. Priložila som si jeho ruku k ústam a jemne som ho pobozkala na jazvu pri hánkach.

„Milý pane, a to vám nepovedali, že tá upírka sa vie o seba postarať? Ale aj tak vám musím položiť jednu otázku. O akej záchrane hovoríte?“

Otočil si ma k sebe a zamračene na mňa pozrel. Jeho pohľad blúdil po mojom tele, ale najviac sa zameral na moju tvár. Akoby nechcel veriť tomu, že moju otázku myslím vážne.

„Chcete mi povedať, že si nepamätáte na to, ako som vás zachránil z pazúrov Monteregiho a jeho kumpánov? Dokonca sme spolu aj bojovali, zabila ste päť mojich priateľov, ktorí, bohužiaľ, prešli na druhú stranu. Nepamätáte si na to, ako som vás sem priviedol? Neverím tomu. Ste upír a tí majú dobrú pamäť.“

„Musím vás sklamať, jediné, čo si pamätám je, ako som bojovala s vlkolakom a niekto ma napadol zozadu. Potom som sa prebrala v cele. Pamätám si na to, ako do mojej cely prišiel Monteregi a ja som ho zabila a jeden z vlkolakov, ktorí ho prišli zachrániť, mi zlomil väzy.“

„Slečna, mám na vás ešte jednu otázku, tá krv na prikrývke vo vašej izbe nebola vaša, ale koho potom bola?“

„Tú krv mi priniesla slúžka. Chutila odporne, akoby bola otrávená. Alebo... neviem s niečím takým som sa ešte nestretla.“ Prikrývku som si pritiahla bližšie k telu a stúlila som sa pod ňou do klbka. Síce v kozube horel oheň, ale aj tak tu bolo dosť chladno. Vlkolak vedľa mňa to ale necítil, pretože oni majú vyššiu teplotu ako my, upíri. Akoby mali stále teplotu.

„Chcete povedať, že tú krv niekto otrávil?“ Jeho obočie sa stiahlo a on sa zamračil.

Zavrtela som hlavou. Nepovedala by som, že tá krv bola otrávená. A ak hej, tak to potom musel byť jed, s ktorým som sa ešte nestretla. A to by sa stať nemalo. Moja výučba na Akadémii spočívala na príprave a použití jedov.

„Nie, alebo neviem. Ale ak bola otrávená, musel to byť jed, ktorý nepoznám. A taký neexistuje. Poznám všetky využitia známych, ale aj už zabudnutých jedov. Na Akadémii bolo moje štúdium zamerané prevažne na prípravu a použitie jedov.“

Pozrela som mu do tváre, vyzeral akoby o tom uvažoval, ale stále mu tam niečo unikalo. Presne ako mne.

„Zajtra sa porozprávam s tou slúžkou. A teraz by ste mali ísť spať.“

„Pane, už ma unavuje toto vaše rozkazovanie. Po prvé, neviem, kto ste. Po druhé, neviem, ako sa voláte. Po tretie, neviem, kde presne sa nachádzam. Po štvrté, čo sa stalo s mojimi priateľmi? A po piate, čo je s mojim snúbencom?“

Posadila som sa a prepaľovala som ho pohľadom. Jeho tvár sa zmraštila do grimasy.

„Po prvé, som kto som. Zachránil som vás z tej cely. Vlkolak, čo vám zlomil väzy, sa vás potom, ako ste sa mu zrútila do náručia, chcel pohrýzť. Čo by pre vás znamenalo smrť, ale našťastie som tomu zabránil. Takže to môžeme brať tak, že som váš záchranca. Po druhé, moje meno je Liam Bier. Po tretie, nachádzate sa na zámku môjho otca uprostred Čierneho lesa. Lenže neviem, či som ten pravý, aby som vám odpovedal na posledné dve otázky. Som trochu hrubý a čo sa týka takých vecí, môj otec by vám to vedel povedať šetrnejšie.“

Zamračila som sa. Takáto odpoveď mi nestačila. Potrebovala som vedieť, čo je s mojimi priateľmi a čo je s mojim Joshom. Vedela som, že Maggie je mŕtva, videla som ju padnúť tesne pred tým, ako som dostala ranu od chrbta. A dvojčatá padli ešte v prvej vlne bitky. A môj brat - ešte tu bol Daniel. Aj keď sme spolu veľmi nevychádzali, je to môj brat.

„Prosím, povedzte mi, čo je s mojimi priateľmi, mojim snúbencom a mojim bratom. Verte, že mi to môžete povedať aj neohrabane, teraz ma to nezaujíma. Hlavne sa chcem dozvedieť, čo s nimi je. Liam, prosím, odpovedzte na moje posledné dve otázky a ja vám už dám pokoj. Prosím!“

Dlho ma skenoval pohľadom. Akoby hľadal zaváhanie, ale čakal, že si to rozmyslím a nechám to tak. Ale to ma ešte nepoznal. Pretože ja sa nevzdávam a keď niečo chcem, tak to aj dostanem.

„Vaši priatelia sú mŕtvi, pokiaľ môj informátor neklamal, prežil len váš brat a Neville Thomas, ale ten je na tom zle. Je dosť zmrzačený, pokiaľ viem. A Josh Borner neprežil, to viem naisto. Pokúšal sa predať vašich priateľov a pri tom ho zabili. Hľadali ste ho, pred tým, ako ste sa pustili do boja, pri ktorom vás zranili, a viem, že ste ho nenašla. Vtedy sa stretol s mojim strýkom a predal mu informácie o vás, vašom bratovi a o iných upíroch. Kvôli tomu, že vás zradil, vás zajali. Viem to, lebo som pri tom bol.“

Všetko to, čo povedal, mi nedávalo zmysel, to, že zradil môj Josh. Nie, to nie je pravda. Vyskočila som z postele a vybehla z izby. Našla som halu a vybehla dom noci. Bežala som záhradou a snažila som sa nájsť miesto, kde by som sa mohla v pokoji a nerušene psychicky zrútiť. V diaľke som začula žblnkot vody a hneď na to sa predo mnou objavilo bludisko. Poobzerala som sa okolo seba a vbehla som dnu.

Chvíľu mi trvalo, kým som našla stred, ale nakoniec sa predo mnou objavila malá fontána. Prešla som k nej a posadila som sa na lavičku, ktorá bola pri nej. Odtrhla som jednu ružu z kríka, čo tam rástol, privoňala som k nej a rozplakala som sa. Toto všetko bolo na mňa priveľa.

Veľa informácii, ktoré ma len zraňovali. Nechcela som tomu veriť lenže, a zase sme pri tom prekliatom lenže, všetko to dávalo zmysel. Tie jeho zmiznutia, ustavičné zmeny nálad. Pokladala som to za strach z boja, ktorý sa deň odo dňa blížil. Lenže bol to strach z odhalenia. Ako som mohla byť taká hlúpa. Prečo som si to nevšimla, prečo?

A všetko to zaklincoval fakt, že moji priatelia sú mŕtvi. Už ich nikdy neuvidím, nikdy nebudem počúvať tie nezmyselné hádky pri obedoch medzi dvojčatami. A nikdy nebudem môcť riešiť chlapcov s Maggie, Rybou a Noah. Nikdy sa ráno nezobudím s pocitom, že dnešok bude úžasný a to len pre to, lebo budem s priateľmi. Moje vzlyky sa niesli tichou nocou. Bolo mi jedno, kto ma môže počuť. Ignorovala som fakt, že dnes v noci je spln. Teraz som chcela len jediné a to byť sama a utápať sa v mojom žiali. Možno by som prijala aj smrť, ak by som sa jej ocitla zoči-voči.

Ticho noci prerušilo vytie. Na chvíľu som sa prestala zadúšať vzlykmi a započúvala som sa do noci. V labyrinte niekto bol, moju pozornosť od ťažkých krokov, ktoré sa niesli ku mne, znova vyrušilo vytie, ale tentoraz sa ozvalo z bližšia. Zvnútra labyrintu. Opatrne, tak aby ma bolo počuť čo najmenej, som sa postavila a prešla som k jednej zo stien. Sukňu nočnej košele som roztrhla. Takže mi teraz siahala do pol stehien. Kus látky zo sukne som pretrhla na poli a každý z nich som si omotala okolo rúk. Pretože ako dôjde k boju, moje hánky budú zraniteľné a takto ich aspoň trochu ochránim.

Prikrčila som sa a čakala. Kroky boli ešte zreteľnejšie a už som dokázala rozoznať aj myšlienky toho tvora. Zabiť. Upír, teba ho zabiť. Neujde mi, to teda nie. Do stredu labyrintu vošiel vlkolak. Bol celý čierny a z papule mu kvapkali sliny. Prikrčila som sa ešte viac a vycerila som zuby, cez ktoré mi uniklo vrčanie.

Vyčkávala som. Bez strachu som mu pozerala do očí a čakala som na to, kedy zaútočí. Moja myseľ bola zameraná len na vlka predo mnou, a tak som si nevšimla osobu, ktorá sa ku mne blížila od chrbta. Uvedomila som si to až keď som jej ruky pocítila na mojom páse.

Začala som sa metať a brániť, ale neznámy bol silnejší. Pri uchu sa mi ozvalo hlboké zavrčanie a vlkolak predo mnou zbabelo ušiel. Fajn, teraz sa už potrebujem zbaviť len toho za mnou. Tri, dva, jedna. Chlapík za mnou dostal poriadny kopanec medzi nohy. Lenže mi to nejako nevyšlo, síce sa skrčil, ale jeho zovretie sa ešte zosilnilo. Bezmocne som sa prestala metať a čakala som na môj ortieľ.

„Kriste, ženská. Vy ste už rozum potratili alebo čo. Au. Toto som si zaslúžil za to, že som vás zachránil?“ skuvíňal “môj záchranca“.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 2. Zistenie: