OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 1. Začiatok

08.01.2013 (16:00) • Kim • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1101×

Všade vládla znepokojujúca atmosféra. Všetci očakávali blížiaci sa boj. Niektorí sa lúčili so svojimi blízkymi, iní sa snažili pomôcť zraneným. Nik nevedel, či prežije. Nik nevedel, ako to skončí. Ani ja nie. Jediné, čo mi ostalo, bola len nádej. To bolo jediné, čo som mala ja a aj ostatní. Nič viac, nič menej.

Obzerala som sa a hľadala som pre mňa najdôležitejšiu osobu. Nikde som ho nevidela. Chcela som ho isť hľadať na nádvorie, ale niečo mi našepkávalo, že tam nemám isť. Otočila som sa a zamierila do Krištáľovej siene. Bolo tam plno zranených, medzi nimi boli aj moji priatelia, ale aj neznámi bojovníci.

Prešla som k mojim priateľom a sklonila som hlavu. Všetci sme boli ticho a vychutnávali sme si posledné chvíle, ktoré sme mohli stráviť spolu. Lenže on tam nebol. Dúfala som, že ešte žije a nezabili ho.

Nikto z nás nevedel, či prežije.

Nikto nevedel, kedy to skončí.

Nikto z nás nevedel, ktorá strana vyhrá.

Nikto nevedel, či sa ešte uvidí so svojou rodinou.

Nikto ani nedúfal v našu prehru, všetci verili, že vyhráme, ale teraz, keď sme prišli o toľko bojovníkov, viera vo víťazstvo pomaly upadala. Pozrela som sa po svojich priateľoch a kývla som im na rozlúčku a vykročila som v ústrety môjmu osudu.

„Počkaj...“ Danielov hlas ma zastavil. Otočila som sa a rozbehla som sa späť k môjmu bratovi. Objala som ho. Možno to je poslednýkrát, čo sa vidíme. Odtiahla som sa od neho a objala som sa so všetkými mojimi priateľmi.

„Mám vás rada. Uvidíme ,keď bude po všetkom.“

S týmito slovami som odišla do boja. Vyšla som zo zámku a prešla cez nádvorie. S bojovým pokrikom som sa vrhla na nepriateľov. Boj bol krutý a neľútostný. Videla som padnúť svojich priateľov a učiteľov z akadémie. Utržila som mnoho zranení, ale ja som ich nevnímala. Bojovala som a zabíjala nepriateľov. Zo zápalu boja ma vytrhla len bolesť medzi lopatkami, klesla som na kolená a ešte predtým, ako som stratila vedomie, pozrela som sa do očí. Na tie oči nikdy nezabudnem. A potom som upadla do hlbokej tmy.

Precitla som v tmavej miestnosti, ktorú som nepoznala. Cez mreže do nej presvital malý pás svetla. V chrbte som cítila bodavú bolesť a keď som sa spamätala natoľko, aby som si tam mohla siahnuť. Pod prstami som pocítila látku. Bola trochu vlhká a keď som sa pozrela na svoje prsty, leskla sa na na nich karmínová krv. Svoju pozornosť som preniesla na celu, v ktorej som sa nachádzala. Bola malá a vyznela byť murovaná a nie vytesaná do kameňa.

Bolo tu teplo narozdiel od ciel vytesaných v kameni, ktoré boli v podzemí akadémie. Jedno okno, ktoré sa nachádzalo skoro až pri strope. A oceľové dvere bez jedinej mreže. Drevená pričňa zavesená na hrubých reťaziach bez jedinej prikrývky a vankúša. Patrne som sa posadila na drevenej dlážke. Rukou som sa zaprela o stenu a pokúsila som sa postaviť. Chvíľu mi trvalo prinútiť moje nohy spolupracovať, ale nakoniec som sa dostala k drevenej prični a usadila som sa na ňu.

Spoza dverí sa začali ozývať hlasy. Nevedela som rozoznať, o čom sa rozprávajú, ale vedela som, že ide o mňa. Dvere sa s vrzgotom otvorili a dnu vošiel muž. Nevidela som mu do tváre, ale bol mladý.

„Ááá, slečna sa nám prebrala. To je dobre.“ Xavier Monteregi. Nikdy by ma nenapadlo, že to on bol ten zradca. Zradca, ktorý predal mnoho mojich priateľov. Ten bastard prišiel ku mne.

Áno, len poď bližšie a spoznáš moje zuby. Ešte trošku. To je už príliš. Nakláňal sa cezo mňa a kontroloval moju ranu. Krčnú tepnu mal presne vo výške mojich úst, stačilo otočiť hlavou a zahryznúť sa. Pomaly som otočila hlavu a zahryzla som sa mu do krku. Odporne zreval a snažil sa ma od seba odsotiť. Bohužiaľ, teda aspoň pre neho, sa mu to nepodarilo. Rukami som ho objala okolo krku a sala som jeho krv. Aj keď to bol odporný zradca, jeho krv chutila lahodne. Pomaly ale isto sa mi do tela vracala sila, o ktorú som prišla počas boja a aj kvôli mojim zraneniam.

Dvere mojej cely sa prudko otvorili a dnu vbehli dvaja vlkolaci. Vytrhli z môjho zovretia teraz už bezvládne telo Xaviera Monteregiho. Bol mŕtvy a ja som tak aspoň sčasti pomstila mojich priateľov. Jeden z vlkolakov prišiel ku mne a zlomil mi väzy.

Znova ma pohltila temnota. Precitla som po pár hodinách. Nachádzala som sa v úplne inej miestnosti. Ležala som v mäkkej posteli prikrytá hodvábnymi prikrývkami. Bola to spálňa podobná tej mojej v akadémii. Dvere sa otvorili a dnu vošiel starý muž. Prešiel k mojej posteli a posadil sa na jej kraj.

„Pokojne lež. Mohla by si si znova potrhať stehy a to by tvojmu zdraviu len uškodilo.“ Pozrel na mňa cez hranaté okuliare. Vľúdne sa na mňa usmial a postavil sa. Prešiel k oknu a zahľadel sa na panorámu hôr.

„Iste sa pýtaš, kto som. Moje meno je Thomas Bier. Áno, ten Thomas Bier. Vodca vlkolakov. A iste chceš vedieť, kde si. Si na mojom zámku. Nemusíš sa báť, tu sa ti nič nestane. A to by bolo pre začiatok všetko. Nechám ti sem priniesť jedlo a myslím, že pohár teplej krvi by ti neuškodil. Keď sa poriadne zotavíš, môžeme sa porozprávať o všetkom. Zatiaľ ti tieto informácie musia stačiť.“ Venoval mi ešte jeden vľúdny úsmev a odišiel.

Pár minút po jeho odchode do izby vbehla nízka vlkolačica s podnosom. Podnos položila na nízky stolík pri posteli. Prešla ku mne a pomohla mi posadiť sa. Skontrolovala mi rany a vymenila obväzy. Potom mi bez slova podala ponos s jedlom a odišla.

Na podnose sa nachádzalo ovocie, šunka, čerstvý chlieb a sľúbený pohár krvi. Do jedla som sa pustila ako taký nevychovanec.

Všetko som to zhltla a krv som vypila na dva dúšky. Lenže hneď som ju aj vypľula. Chutila odporne. Skazene. Pozrela som na krvavý fľak na prikrývke. Tam kde sa krv dotkla bieleho zamatu, sčernela. Ústa ma pálili a hrdlo taktiež. Prikrývku som zhodila na zem a opatrne som spustila nohy z postele.

Postavila som sa a kolísavým krokom som prešla k oknu. Vyzrela som z neho a môj pohľad padol na priestrannú záhradu, ktorá sa prelínala s lesom. Spoza lesa vyčnievali vrcholce hôr. Odišla som od okna a z pohovky, ktorá sa nachádzala pri konci posteli, som si zobrala župan. Obliekla som si ho a uviazala si ho pod prsiami. Obula som si mäkké papuče a vykročila som ku dverám.

Otvorila som ich a ocitla som sa na dlhej chodbe. Na stenách viseli rôzne obrazy. Na jeden strane sa chodba končila dvojitými dverami a na druhej schodiskom. Opatrne pridržiavajúc sa steny som prešla ku schodom. Pomaly som po nich zišla do priestrannej sály. Ticho som sa zakrádala popri stene až k hlavným dverám.

Otvorila som ich a vyšla som do priestrannej záhrady. Zišla som po troch schodíkoch a prešla som cez štrkovú cestu. Obzerala som sa a snažila som sa zapamätať si každý kúsok záhrady. Bosé nohy sa mi zabárali do pokosenej trávi. Do nosa mi vnikala vôňa kvetov, sena a čerstvo pokosenej tráy.

„Ale, ale, koho to tu máme? A krásnu a nebezpečne talentovanú upírku. Tom mi neklamal, keď vravel, že ste prekrásna,“ ozval sa za mnou slizký hlas.

Otočila som a v chrbte som pocítila prudkú bolesť. Ktorú som okamžite potlačila. Prikrčila som sa a vycerila som zuby. Iné zbrane som tu nemala. Premeriavala som si toho muža. Bol vysoký, plavovlasý a dobre stavaný. Presne ako každý vlkolak.

„Pokoj, maličká, ja ti neublížim.“

Jeho hlas už nebol taký slizký, ale znel ako zvonkohra a keď si k nej domyslíme rapkáč. Bude presne sedieť.

„Kto ste?“ precedila som cez stisnuté zuby.

Na chrbte som cítila moju krv, malými pramienkami mi stekala po chrbte a pomaly premáčala nočnú košeľu, ktorú som mala na sebe. Ten vlkolak si to ale ešte nevšimol vďaka karmínovo červenému županu. Vlk sa rozosmial.

„To ste si udreli aj hlavu, slečna Bennetová? Alebo som si len hlúpo namýšľal, že by ste si mohla pamätať muža, ktorý vás zachránil?“

Zachránil? To mi nedávalo zmysel. Síce neviem, ako som sa dostala z tej cely. Jediné, čo si pamätám je, že som zabila toho zradcu Monteregiho. A potom tam prišli dvaja vlkolaci a jeden z nich mi zlomil väzy. A keď som sa prebrala, bola som tu. Zatočila sa mi hlava a všetko okolo seba som začala vidieť rozmazane.

„Si v poriadku, pijavica? Nevyzeráš práve najlepšie,“ začula som pred tým, ako som úplne stratila vedomie. Prebrala som sa na to, že pod nohami necítim pevnú zem.

„Šípová Ruženka sa nám prebrala? Keď ste na tej záhrade odpadla, zostarol som minimálne o desať rokov.“

„Pokiaľ len o desať,“ zamrmlala som mu do ramena.

Jeho hruď sa začala otriasať pod náporom smiechu. Príjemne voňal. Trochu som sa pomiesila, pretože rukoväť jeho meča ma tlačila do spodnej časti chrbta. Pevnejšie si ma privinul k sebe a dal mi jemnú pusu do vlasov.

„Pokojne. Rany na chrbte sa vám znova otvorili, môžete si znova ublížiť. Pokiaľ sme sa na záhrade “zoznamovali“, vy ste krvácala a stratili ste príliš veľa krvi. Čo nechápem. Rany ste už mala mať zahojené. Slúžka vám mala priniesť džbán krvi. Povedzte, mýlim sa, ak teraz tvrdím, že krv upírov drží pri živote a lieči ich rany?“

Zastal a jemne odtiahol moju hlavu od svojho pleca. Tým pádom ma donútil pozrieť mu do očí. Bol nádherný, lenže... Bolo tu jedno lenže, bol nepriateľ. Mal modré oči a mal v nich také zvláštne iskričky.

„Nie, nemýlite sa,“ zamrmlala som.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko je ťažké, ale láska je najťažšia - 1. Začiatok: