OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 16.

13.02.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1153×

Časť 16.

Kaya sa s nadávaním obliekala. Popravde, keby jej teraz niekto miesto trička podal vrece od zemiakov, ani by to nepostrehla, iba by si ho pretiahla cez hlavu a odkráčala by do sveta a medzi ľudí. Bez zaváhania alebo žmurknutia. Teraz ju trápilo mnoho iných vecí, takže slušné alebo k sebe ladiace oblečenie nebolo na vrchole jej priorít. Jej šťastie bolo, že preferovala tmavé farby, takže tým nemohla nič pokaziť.

Trochu viac svedomito sa však ozbrojila. Áno, išla na miesto, kde ju budú pri vchode prehľadávať, ale bolo jej to jedno. Však nech jej Tom skúsi zobrať revolver v puzdre na páse alebo nôž na členku. Bola schopná pobiť sa s ním, hlavne v rozpoložení, v akom sa práve teraz nachádzala. Čo si vlastne Sarren o sebe myslel? Že jej neustále mohol zasahovať do života, o jeho dcére ani nehovoriac? Už predtým mala podozrenie, že je úplný magor a teraz o tom mala aj dôkaz. Len tak neohlásene odviesť vlastného potomka zo školy? Ak doteraz nikto netušil, že s ním bola nejako spriaznená, teraz to bude vedieť úplne každý. A väčšina z nich to aj patrične zneužije.

Rýchlo siahla po koženej bunde a vypochodovala zo svojho bytu. Bola taká vytočená, že takmer zabudla zamknúť. Schody brala po troch, no odrazu jej rýchly postup zastavila vysoká postava. Zastala a pozrela sa hore, komu to zase má vynadať, aby sa dostala tam, kam potrebuje. Prekvapením otvorila ústa a znovu ich zavrela, ako nejaký prekliaty kapor. Čakala by hocičo, len nie Toma, ktorý sa na ňu mračil, akoby bola malé decko a namiesto robenia si úloh sa hrala s bábikami.

„Čo tu chceš? Nepamätám si, že by som vo svojom byte organizovala večierok a teba naň pozvala.“

Tom si založil ruky na rozložitej hrudi a vyzeral, akoby mu práve stúpila na kurie oko na veľkom palci. „Skôr by som volil druhú možnosť – Sarren si vyžaduje tvoju prítomnosť a ja ťa tam dostanem, takže sa nesnaž nijako protestovať.“

Takmer sa zasmiala. Ale len takmer. Šklblo jej kútikmi pri myšlienky, ako sa ju Tom snaží dostať niekam, kam ona nechce. Hej, bol väčší a svalnatejší, pravdepodobne aj silnejší, ale na svete predsa nešlo o veľkosť. Ľahko by sa mu vyhla a ešte by mu stihla poslať bozk na rozlúčku. Ale prečo si komplikovať život? Vyhovovalo jej, že ju odvedie až k svojmu šéfovi. Aspoň nebude musieť predčasne zničiť krásne predstavenie, ktoré si v duchu predstavovala. Začínalo salvou nadávok a končilo sa zlomeným nosom. V jednoduchosti je predsa krása.

„Tvoj šéf by sa mal naučiť, že niekedy stačí niekoho niekde pozvať, nie automaticky požadovať jeho prítomnosť. Asi mu nikto nepovedal, že sú to základy slušného správania.“

Zamračil sa na ňu. „Prečo som predpokladal, že sladké rečičky nebudú fungovať?“ S tými slovami sa po nej natiahol, no ešte skôr, ako jej stihol ruku položiť na rameno, vyskočila o dva schody vyššie a odstrčila ho stranou. Na chvíľu vyzeral, akoby musel hľadať stratenú rovnováhu.

„Nedotýkať sa, súkromný majetok,“ zasyčala naňho. Kto si vôbec myslel, že bol? „A ja som nepovedala, že s tebou nepôjdem, to len ty si to automaticky predpokladal.“

Zdvihol na ňu obočie. „Ty? A dobrovoľne ísť so mnou? Udrela si si niekde hlavu?“

Okato ignorovala jeho zjavnú urážku, „Moja hlava je v úplnom poriadku, ale možno tvoja nebude, ak do piatich sekúnd neustúpiš, aby som mohla prejsť.“

„Vážne ti nič nie je? Ešte nikdy v živote si Sarrenove pozvanie neprijala.“

Sladko sa usmiala. Hotové neviniatko. „Možno som zmenila názor.“ Možno mu potrebujem nakopať zadok a takto získam dokonalú šancu.

Dlho si ju podozrievavo prezeral, nakoniec ale len pokrčil ramenami a ustúpil stranou, akoby jej dávala najavo, že môže prejsť. Prižmúrila naňho za to oči. Len málokomu dovolila, aby išiel za ňou. Medzi tých niekoľkých vyvolených ale tento chlap rozhodne nepatril. Pokynula mu rukou, aby išiel prvý. Nakoniec ju len veľmi neochotne počúvol a zbehol až ku hlavnému vchodu, Kaya mu bola v pätách. Navonok sa tvárila neutrálne, ale vnútorne všetko plánovala.

Jedno však stále nedokázala pochopiť – hoci bol Sarren akýkoľvek a mala voči nemu výhrady, ešte nikdy sa nesprával takto nezodpovedne. Dopekla, veď keby sa Natalie nepreriekla, ani by nevedela, že je s ňou nejako rodinne spriaznený. Na verejnosti pravdepodobne nosil kontaktné šošovky, takže ani rôznofarebné zreničky by ho neprezradili. Tak prečo by ju teraz odvádzal zo školy?

Potriasla nad tým hlavou a sadla si do tmavomodrého Mercedesu so zatemnenými sklami. V duchu sa bavila ironickosťou toho pohľadu. Akoby sa ocitla v béčkovom filme o mafii. Tom sa nestaral o to, čo si myslí. Sotva za sebou zavrela dvere, vystrelil akoby ho niekto nakopol. No pre Kayu to nebolo dostatočne rýchlo. Odmietala si čo i len okrajovo priznať, že ju do baru ťahalo ešte niečo iné než nájdenie Natalie. Tá malá čarodejnica by ju nemala zaujímať, no opak bol pravdou. Čo nebolo dobré, ale teraz sa tým nemienila zaoberať. Vylúčiť ho zo svojho života môže aj potom, ako sa uistí, že je v pohode. A jej otec už nikdy viac nepredvedie podobný kúsok.

Jej vražedné myšlienkové podchody odrazu prerušilo tiché vibrovanie v jej vrecku. Mobil si zobrala len tak zo zvyku, ale podobne ako to bolo s jej domácim telefónom, číslo naň malo len pár vybraných ľudí. Medzi nimi hlavne jej zamestnávatelia. Nemala chuť s nikým hovoriť, ale napriek tomu hovor prijala. Momentálne to bolo lepšie než vyrábať si ešte väčšie problémy.

„Haló?“ ozvala sa a čakala, kto ju zase otravuje.

Na druhej strane sa ozvalo tiché odfrknutie. „Znieš dobre. Na mŕtvolu.“

Tak sa zdá, že super tajná konferencia sa skončila a asi nie dobre, keď bol Chris taký nabrúsený. „A ty si prežil tú svoju konferenciu.“

„Radšej o tom nehovor a vysvetli mi, ale rýchlo a stručne, kde, v riti, si bola posledných dvadsať štyri hodín a radšej to urob ešte predtým, než mi rupnú nervy a urobím niečo, čo by som mohol ľutovať.“

Kaya sa trochu zarazila. Ešte nikdy nebol takýto rozzúrený. „Nemôžem teraz hovoriť, ale raz ti určite ten rozkošný príbeh rozpoviem. Mám ale niečo iné, čo s tebou chcem prediskutovať.“

„Ale nehovor. A kde berieš tú istotu, že som povinný čokoľvek pre teba urobiť? Ty kašleš na všetko a všetkých a ja potom musím žehliť tvoje prúsery. Keby si bola teraz tu, uškrtil by som ťa.“

„Ak sa ma chceš zbaviť, zariaď, aby moju úlohu dali nikomu inému.“

Na druhej strane sa rozhostilo ticho. „To by som veľmi rád, Kaya, ale nemôžem. Posledných šesť hodín som strávil presviedčaním vedenia, že táto úloha sa pre teba nehodí. Nechceli o tom nič počuť. V tejto hre ťahá za špagátiky niekto ešte mocnejší než sú oni sami, možno významnejší než riaditeľ FBI. Si v tom až po uši a vyzerá to tak, že aj sama.“

„Sama, hej? To by som za prdelou nesmela mať stále tých dvoch trkvasov.“

Chris sa zasmiala. „Dokonca aj tí ťa nechajú na pokoji. Očividne si niekto myslí, že toto je sólo akcia.“

„To sa mám nechať zabiť len kvôli tomu, aby som potešila nejakých páprdov, ktorí si sedia za stolom a ani netušia, čo sa tu deje? Nech sa oni postavia do palebnej línie a nechajú si rozstrieľať zadky. Nie som terč na strelnici, kurvafix!“ rozohnila sa. Napriek svojim predsavzatiam ostať pokojná. Tí idioti na najvyšších poschodiach jej vždy dokonale zdvíhali krvný tlak. „Čo ak proste z tejto úlohy odkráčam? Čo potom?“

„Nadhodil som tú možnosť. Človek by takmer nečakal, že by si niečoho takého ako úteku z misie bola schopná.“ Jeho hlas pretekal iróniou. Takmer sa tomu zasmiala. „Bohužiaľ to nie je možné. Ak by sa niečo také stalo, suspendovali by ťa. A teraz nemám na mysli pár týždňov nútenej dovolenky. Prišla by si o odznak natrvalo. Bez možnosti návratu.“

Tomu sa hovorí dostať po hube. Tak sa totiž Kaya cítila. Bez ohľadu na to, že svoj odznak nikdy so sebou nenosila, lebo ho považovala len za príťaž, keďže pracovala len ako príležitostný vrah, nechcela oň prísť. Ale ani ona nebola taká naivná, aby si myslela, že by sa bez neho niekam dostala. Tých pár jednoduchých číslic a písmeniek otváralo dvere, ktoré sa nedali ani rozstrieľať. Ak by o tú výhodu prišla, zbohom šanca na nájdenie vraha celej jej rodiny. Už nikdy v živote by sa nedostala k nijakej skutočnej stope. Ani keby niekoho podplatila, aby sa mohla stať súkromným detektívom.

„Klasické vydieranie ešte stále funguje, ako tak vidím,“ skonštatovala nakoniec sucho, snažiac sa nevnímať Tomov pohľad, ktorým ju sledoval.

„Budeš to musieť dokončiť.“

Ale nehovor, génius, bez teba by som to nevedela. „Dobre, ale potom im daj preplatiť môj pohreb.“ S tými slovami ukončila hovor a celý telefón vypla. Nemala náladu s nikým sa teraz rozprávať. Bola ešte viac nabrúsená ako pred pár minútami a bola si istá, že si to vybije na Sarrenovi. Mala by sa kvôli tomu cítiť zle, ale na to bola momentálne až príliš rozzúrená.

„Na čo pozeráš. Cesta je pred tebou, tak ju sleduj,“ odsekla Tomovi, keď už nemohla zniesť ten jeho upretý pohľad. Ťažko povedať, či pochopil, čoho sa tento jej malý rozhovor týkal, no mohla si byť istá, že do konca tohto dňa o tom bude Sarren vedieť. Snažila sa veľmi predstierať, že ju to trápi.

S pokrúteným hlavy Tom ešte pridal, čím si vyslúžil salvu trúbenia od okolitých vodičov. Ani jeden z nich si to nevšímal. Potrebovala mať toto rýchlo za sebou, aby mohla ísť za Chrisom osobne a zistiť, čo sa dá robiť. Áno, uvedomovala si, že sa správala ako beštia, ale dokonca ani on nebol taký sviniar, aby sa jej nepokúsil pomôcť, keby mu predložila príbeh o tom, aká je táto úloha pre ňu nebezpečná. Čo tam na tom, že ju viac ako fyzické ohrozenie jej života odradzovalo nebezpečenstvo pre jej osobnosť a to, čo si budovala dlhé roky. Nezahodí pätnásť rokov pretvárky len pre to, že na ňu nejaký idiot bude neúnavne žmurkať.

Keď konečne zaparkoval na parkovisku za barom, vyskočila z auta, akoby po celý čas sedela na pripináčiku. Nezáležalo jej na tom, ako pri tom vyzerá. Len vykročila ku hlavnému vchodu, keďže zadný bol vždy zamknutý. A ešte nikdy nikoho skutočne nevidela, že by ho používal. Bolo jej to jedno, dokonca by sa nepozastavila ani nad tým, keby niekto vchádzal a vychádzal cez okno na treťom poschodí. Nebol to jej bar, len práca, ktorú musela dokončiť. Pravdepodobne.

Keďže spala dlhšie, než si uvedomila hneď po prebudení, zábava bola u konca a väčšina zamestnancov bola bezpečne zalezená doma v posteli, kde mohla teraz byť aj ona, keby nebolo jedného nemenovaného a dosť neznesiteľného chlapa. Opakovala sa vo svojich urážkach na jeho osobu, ale očividne si jej originalita dala dovolenku bez jej vedomia. Miesto toho sa teda spoľahla na staré a pomerne spoľahlivé vyhrážky a svoj revolver. S tým uvedomením si rozrazila dvere, aby za nimi našla malé stretnutie pozostávajúce z Barb, Nicka, chlapíka, ktorého meno znelo podobne ako Lucian a jej terajšieho nadriadeného, ktorý chodil okolo ako lev zavretý do príliš malej klietky. Nebolo tam ani stopy po Natalie, ale to neznamenalo, že sa teraz nerozvaľovala v jednom z kresiel v zasadačke a nebavila sa touto absurdnou situáciou.

„Kde je moja dcéra?“ vybafol na ňu bez zbytočných prieťahov.

Zodvihla naňho obočie a ruky si založila v bok. Nerobila to kvôli dramatickosti toho gesta, ale kvôli praktickosti. Bola tak bližšie svoje zbrani. „Nebuď smiešny, veď ty si ju odviedol zo školy. Mimochodom, veľmi zlý ťah. Teraz všetci vedia, že je s tebou nejako spriaznená.“

„Odviedla si ju zo školy, takže by si ju radšej mala priviesť sem, kde ju viem ochrániť.“

Kaya sa zasmiala. Nemohla si pomôcť. „Si úbohý, vieš o tom?“ poznamenala sucho. „Ale dovoľ mi ti to vysvetliť. Natalie je podľa úradov niečo ako moja nevlastná sestra. V skutočnosťou ňou však nie je. Netrávim s ňou svoj čas, nehrám sa s ňou a určite ju neodprevádzam do školy a potom z nej. Tak prečo, preboha živého, aby som sadla do auta a odviedla ju z vyučovania? Nemám tú potrebu. To sa ale nedá povedať o tebe. Tak prestaň predstierať, že je u mňa, keď je očividne tu.“ Ešte skôr, ako stihol niečo povedať, zodvihla ruku a dodala: „Takže máš dve možnosti. Buď ju pošli domov a postaraj sa jej o dobrú ochranu, pretože s tebou v okolí nebude dlho v bezpečí, alebo si ju nechaj tu, ale nepredstieraj, že tu nie je. Nie predo mnou.“

Miestnosť na chvíľu stíchla, pričom všetky oči kmitali z nej na Sarrena a zase späť. Nech sa tu dialo čokoľvek, niečo v jej vnútri jej hovorilo, že to zo strany toho mamľasa to asi nebola plánovaná oslava Nataliiných narodenín. V jej vnútri začínalo niečo pomaly, ale isto bublať. A nepáčilo sa jej, akú to malo príchuť.

„Kde je Natalie?“ spýtala sa, keď sa nikto k ničomu nemal.

Sarren si prehrabol vlasy. „Dúfal som, že mi to povieš ty. Asi pred hodinou mi volala jej matka, hoci netuším, odkiaľ na mňa zohnala kontakt, aby mi oznámila, že veci mojej dcéry sú pripravené a ak si ju chcem nechať v trvalej opatere, budem musieť platiť výživné.“ Kaya vedela, že Amelia je kurva, ale toto bolo príliš aj na ňu. „Keďže ja som Natalie neodviedol zo školy, predpokladal som, že si to bola ty. A to som jej aj povedal.“

„Nemám dôvod, aby som také niečo robila. V mojom živote nie je pre deti miesto.“ S tým vyhlásením akoby v nej niečo ožilo a hrozilo, že to začne kontrolovať jej konanie. Rýchlo sa to snažila potlačiť, ale nebolo to jednoduché. Sústredila sa na svoj hnev a snažila sa to teda aspoň ignorovať.

„Ak som ju nedoviedol ja a ani ty, ako tvrdíš, kde potom Natalie je?“

Kaya na sekundu zavrela oči. „Nechaj ma hádať. Niekto z tvojich nepriateľov zistil, že máš dcéru, ktorá sa teší až príliš dobrému zdraviu. Uniesol ju a drží ju niekde v zajatí. Byť teraz tebou, skontrolujem si poštu a svoj bankový účet. Možno budeš čoskoro potrebovať veľkú sumu peňazí na výkupné.“

Keď vyslovila tie slová, akoby to bolo ešte viac reálnejšie. Keď sem dnes ráno išla, nemyslela si, že to takto dopadne. Dúfala, že Sarrenovi len vynadá, po prípade mu vypáli jednu do brady, ale ani vo sne jej nenapadlo, že sa k tomu nedostane, pretože on túto situáciu na svedomí nemal. Zamrazilo ju v chrbte, keď si predstavila zoznam možných väzniteľov tej malej. Ani netušila, kde by mala začať.

„Fakt to z tvojej strany nie je len pokus o pomstu?“

Kaya naklonila hlavu na bok. „Som suka, ale nie až taká, aby som sa vŕšila na dieťati. Je Natalie nemám, vlastne som ju nevidela už niekoľko dní.“ Naposledy na povinnom nedeľnom obede a to to malé stvorenie vyzeralo, že je duchom niekde úplne inde. Nie, že by ju za to vinila. Jej matka mala vtedy jeden zo svojich záchvatov výčitiek. Keby ju brala vážne, teraz by sa cítila ako zle vyžmýkaná handra.

„Doriti!“ zanadával Sarren. „Kde ju mám akože začať hľadať? Môže byť kdekoľvek!“

Prekvapivo zdieľala jeho frustráciu, ale to len do toho momentu, keď ju doslova nakopla jedna spomienka. Zamyslene zodvihla ruku a zadívala sa na jediný šperk, ktorý nosila – teda, ak nepočítala náušnice a medailón po matke ukrytý v zásuvke v nočnom stolíku. Jej zápästie zdobil niekoľko centimetrov široký plát striebra zdobený čiernymi drahokamami, ktorý jej tesne objímal kožu. Trochu nepraktická ozdoba pre niekoho, kto pracoval hlavne rukami, ale bola ochotná to riskovať. Práca pre FBI jej priniesla mnohé výhody. A takisto aj niektoré úlohy, ktorých sa nepriamo zúčastnila.

Podobne bol na tom aj prípad s chlapíkom, ktorý za pomoci svojho úžasného intelektu vymyslel dvojice čipov, ktoré na seba nadväzovali. Jeden fungoval na princípe USB kľúča, ktorý obsahoval špeciálne dizajnovaný program a ten zaručoval hneď niekoľko istôt. Jednou z nich bola aj tá, že dokázal prinútiť toho, kto mal druhý čip, urobiť čokoľvek. Alebo ho nájsť, kdekoľvek sa skrýval. Perfektné zariadenie pre väzňov, škoda, že vynálezca ich rád používal na otročenie žien.

Čírou náhodou vtedy jednu dvojicu tých malých zázrakov „zabudla“ odovzdať a nechala si ich. Hlavný náramok nosila ona a druhý anonymne darovala Natalie na Vianoce. Bol jej príliš veľký, takže ho musela nosiť na nohe, ale pokiaľ si pamätala, ešte nikdy ho nedala dole na dlhšie ako pár minút, ktoré strávila umývaním. Trochu hlúpy krok od niekoho, kto sa nikdy nenechával ovládať svojimi citmi, ale to bolo Kayi jedno. Teraz bola za svoju vtedajšiu slabosť v podstate rada.

„Máš po ruke počítač?“ spýtala sa a pomaly si odopínala náramok.

Sarren zavrčal. „Teraz sa chceš hrať s poondiatym počítačom?“

„Len mi ho daj. Potrvá to len pár sekúnd.“

S nevôľou kývol ku skupinke pohoviek, kresiel a stolov v rohu baru. Ach, takmer na to zabudla. VPI sekcia tohto dokonalého miestečka. Nikdy nechápala, prečo tam bolo niekoľko počítačov s prístupom na internet, hlavne v dobe, keď niečo také triviálne pokojne dokázali nahradiť mobily a tablety. Teraz za to bola vďačná.

Bez zaváhania sa tým smerom vybrala, zvierajúc v dlani náramok. Stačilo ho prevrátiť na druhú stranu a bolo jasné, že to nie je len kus bižutérie. Rýchlo zapla jeden z počítačov v napojila naň čip. Bolo jej jedno, že sa za ňou zhromažďujú ľudia a pozorujú, čo robí. Odmietala si priznať, že sa správa na svoje štandardy nevhodne. Nad tým bude uvažovať neskôr. Teraz mala čo robiť, aby ovládla svoju netrpezlivosť, keď program nefungoval dostatočne rýchlo.

Keď sa zobrazila zeleno-šedá mapa s množstvom čiar a krúžkov, takmer vydýchla od úľavy. Okato ignorovala príkazový riadok a sústredila sa na vyhľadávanie. Mala pocit, že tie čiaročky nabiehajú až podozrivo pomaly. Už ani nedúfala, že to bude fungovať, keď vtom sa rozsvietila na obrázku zelená kontrolka nasledovaná tichým pípnutím. Ak Natalie ten náramok ešte stále mala, bola teraz na pol ceste cez celý štát. Pochybovala, že by tam došla sama. Zovrela ruku do päste, keď ňou prešla vlna zúrivosti. Dokonca ani ona by nevyužila dieťa na dosiahnutie svojich cieľov a to sa väčšinou správala ako poriadna potvora.

„Natalie je tu,“ ukázala prsom na zelený trojuholníček, ktorý blikal a pomaličky sa posúval po mape vyššie a vyššie, až ku hraniciam štátu.

Sarren zanadával. „Môžeš mi povedať, čo jej toto?“ Ukázal smerom k náramku, ktorý trčal zo strany počítača.

Pokrčila ramenami. „Veľmi zaujímavý príbeh, raz ti ho možno porozprávam. Ale verím, že teraz máme inú prácu. Ak mi dáš dve sekundy, skopírujem ten program do mobilu, takže ho budeme môcť použiť namiesto GPS.“

„Dobre,“ prikývol neochotne po niekoľkých sekundách ticha, „postaraj sa o navigáciu, ja zoženiem zbrane.“

Na to len prikývla a pustila sa do práce. Zabralo jej to len pár minút, no jej myseľ ostávala voľná a mohla si robiť, čo chcela. Okrem plánovania spôsobov, ako umučí tých bastardov, ktorí majú na starosti tento cirkus, sa snažila ignorovať aj nástojčivý hlas niekde vzadu v mysli. Spieval niečo o tom, že napriek svojej fasáde nezaujatosti a chladnosti to teraz vyzerá, akoby jej na niekom predsa len záležalo. Rýchlo ho umlčala a radšej sa sústredila na niečo iné. Napríklad na skutočnoť, že to po prvý raz vyzerá, akoby ona a Sarren predsa len mohli tvoriť celkom obstojný tím. Len netušila, či to pokladať za dobrú správu, alebo prekliatie.

***

Muž za volantom odhodil telefón na miesto spolujazdca a šťavnato zanadával. Akoby nestačilo, že sa v tej smiešnej maske potil akoby bol tučniak a práve teraz na výlete na Sahare, ani ten idiot mu nezdvíhal telefón. Kde bol, keď ho najviac potreboval? Mal dnes proste pech. Karma bola poriadne hnusná vec a ako sa tak na to pozeral, v minulom živote musel byť masový vrah, že si toto zaslúžil.

„Kam ideme?“ spýtalo sa dievčatko zo zadného sedadla. Napriek tomu, že sedelo v jednom aute s chlapíkom, ktorý si maskou zakrýval tvár a nikdy predtým ho nevidela, správala sa až príliš pokojne. Akoby vedela niečo, čo on nie.

Pod priliehavou gumou sa usmial. „Nikam konkrétne, len potrebujem získať čas.“

„Vieš, nebude to fungovať. Mal si celkom dobrý nápad, ale za pár minút príde kavaléria a to by si tu radšej už nemal byť. Pochybujem, že ich tvoje vysvetlenie presvedčí, aby ťa nezabíjali.“

Takmer sa zadusil vlastným nádychom. Bez rozmyslu zastavil na krajnici. Aj tak poslednú pol hodinu ani netušil, kam smeruje. „Ak ich zastavím aspoň na pár minút, som si istý, že ich presvedčím o svojich dobrých úmysloch. Niekedy človek musí urobiť niečo, čo je veľmi zlé, aby niekoho ochránil.“

„Som dieťa, ale nie som hlúpa. Neviem síce kto si, ale nie si tu pre to, aby si mi ublížil. Čo je divné, keďže si ma v podstate uniesol.“ Dievčatko si poklepalo po brade. „Zaujímalo by ma, ako to bude vidieť môj otec.“

Muž si povzdychol. „Snažil som sa k nemu dostať celé týždne, no odmietol sa so mnou stretnúť. Toto bolo posledné riešenie. Raz mi za to poďakuje.“

„Rada si pozriem to, ako ho presvedčuješ.“

Otočil sa k nej. „Nemala by si byť nevinné malé dievčatko, čo sa ustráchané krčí v kúte?“

„Prepáč, že som ťa sklamala. Nabudúce sa budem snažiť zahrať to lepšie,“ povedala a zasmiala sa. Ten nevinný zvuk sa k jej predošlým slovám absolútne nehodil. To malé stvorenie by sa malo hrať s bábikami a nie byť racionálne ako dospelý človek, ktorým ešte aspoň desať rokov nebude.

„Ak toto dopadne tak, ako by malo, žiadne nabudúce nebude.“ S tými slovami sa zadíval do spätného zrkadla, aby si všimol auto, ktoré sa rútilo za ním. Nevidel, kto sedel za volantom, ale boli len dve možnosť. Ani jedna z nich však preňho nevyzerala nádejne. Toľko k jeho snahe zase raz vykonať nejaký dobrý skutok. Jeho otec mal pravdu. Keď ste bastard a všetkým ubližujete, ľudia si vás všimnú skôr, ako keď ste vzorný občan a všade okolo seba rozdávate len radosť.

„Tvoja záchranná čata je tu.“

Dievča prikývlo. „Hej, ja viem. Hovorila som ti o tom. Hoci musím povedať, že som sklamaná. Trvalo im to dlhšie, než som predpokladala.“

Práve teraz musel snívať. Inak si nevedel predstaviť, že by skončil v aute s malým usmrkancom s vychovaním princeznej a jazykom dláždiča. Aspoň, že nenadávala, už jej ironický pohľad na svet bol dosť. A potom, že on mal mizerné detstvo. To stvorenie za ním nemalo asi žiadne.

S povzdychom vystúpil z auta a postavil sa doprostred cesty. Spoza masky sledoval, ako Mercedes zastavil za ním a urýchlene z neho vystúpil pár, ktorého sa bál ako čert kríža a predsa len ho potreboval stretnúť viac, ako kohokoľvek iného. Bol si istý, že keby mohol pohľad zabíjať, teraz by sa tu váľal v kaluži vlastnej krvi. Preto rýchlo zodvihol ruky, aby im ukázal, že nie je ozbrojený. Čo sa o nich povedať nedalo. Bolo na nich viac kovu ako v železiarňach.

„Ešte skôr, ako ma zastrelíte, mali by ste vedieť, že som ju neuniesol so zlým úmyslom. Skôr naopak.“

Tá žena, Kaya, sa pohŕdavo za smiala. „Neodporuješ si tak trochu? Uniesol si dieťa. A chceš mi nahovoriť, že to nebol zlý úmysel?“

„Urobil som to, aby som ju ochránil!“ vykríkol takmer zúfalo. Prečo mal predstavu, že to pochopia, ak sa im to pokúsi vysvetliť?

„Neverím ti,“ ozval sa druhý z páru, Sarren. Vedel o nich tak veľa, no oni ho nikdy poriadne nezaregistrovali. Alebo aspoň nie tak, ako by chcel. No čo, každý si vyberá svoju úlohu v každom životnom príbehu. On to asi zobral zo zlého konca.

„Naozaj som ju chcel len ochrániť,“ zopakoval, hoci zbytočne.

Kaya naňho namierila svoj revolver. Poznal tú hračku, no nikdy netušil, že by ukončila jeho biedny život. „A pred kým by si ju mal chrániť?“

Skôr, ako stihol odpovedať, ozval sa vedľa neho šialený smiech. Nevidel toho, komu patrí, hoci to tušil. Myslel si, že sa ho striasol ešte v meste, ale opak bol pravdou. Len sa naňho zavesil, keď bol zahalený svetlom a čakal na vhodnú príležitosť. Ako to mohol takto spackať?

„Ak dovolíš, na to odpoviem ja,“ prehovoril neviditeľný muž hlasom plným pohŕdania. „Chcel ju ochrániť predo mnou. A pozri, čo sa mu podarilo! Priviedol mi vás všetkých až sem, takže to môžem skoncovať. To mám dnes narodeniny, že som dostal taký dar?“

Časť 15. ¦¦ Časť 17.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 16.: