OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 15.

11.02.2014 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1114×

Časť 15.

Pohodlnejšie sa oprel na stoličke a sám pre seba sa usmial. Po telefonáte, keď mu jeden z jeho špehov potvrdil jeho podozrenia, sa cítil takmer nadnesene. Celé roky plánovania sa odrazu zdali ako veľmi dobre investovaný čas. Veď ako by to inak bolo, keď mu to teraz tak dokonale vychádzalo?

Zasmial sa a otočil sa na stoličke, akoby to bol kolotoč. Akoby on sám bol malým dieťaťom. Možno to aj bola pravda. Niekedy bolo ťažké rozlíšiť samého od seba od tej osoby, o ktorej si len každým myslel, že ňou je. Pravdepodobne bol lepším hercom, než si ktokoľvek kedy myslel.

Už čoskoro dokončí to, čo kedysi jeho otec začal. Možno potom sa naňho bude môcť jeho matka pozrieť bez tých večných výčitiek a nikdy nekončiacich nadávok. Uprie naňho tie svoje letargické oči a konečne v ňom uvidí syna, ktorým jej vždy bol a nie len vec, ktorá jej zničila život.

Len trošku viac trpezlivosti...

***

Kaya si šomrala popod nos celý čas, keď sa obliekala. Nevšímala si nikoho a nič, snažila sa len predstierať, že ju nič nebolí a hlava sa jej netočí, akoby práve strávila niekoľko hodín na nezastaviteľnej atrakcii v nejakom lunaparku. Nebola ochotná ukázať komukoľvek čo i len maličký náznak slabosti. Nech jej šéf tvrdil čokoľvek, nikto niky nebol skutočne na jej strane. Nemala chuť počúvať jeho lži, hoci niektorá časť z nej by si ich rada prehodnotila.

Len by si tým vyrobila zbytočné problémy.

Rýchlo na seba natiahla oblečenie, ktoré bolo navrhnuté na niekoho oveľa nižšieho, než bola ona. Nestarala sa o to, ako v tom vyzerá. Jej šťastím bolo, že aspoň jej topánky ostali nedotknuté. Nie, že by bola nejaká maniačka, čo má úchylku pre kožené topánky, hoci by sa to dalo chápať. Lenže okrem toho, že to boli pohodlné spoločníčky, z ktorých ju nikdy neboleli nohy, boli aj špeciálne upravené. Občas bolo úžasné pracovať pre FBI. Človek sa tak dostal k prototypom, o ktorých verejnosť ani len netušila. Ako napríklad plný opätok, z ktorého sa vysúvala falošná podrážka, aby odhalila malý revolver. Bola si takmer istá, že niektorý tajný agent vo filme niečím podobným disponoval, ale v osobnom živote sa s tým nikdy nestretla. To, že bola ozbrojená, aj keď to tak navonok nevyzeralo, jej dodávalo pocit istoty.

S o trošku lepším vnútorným pocitom vykročila ku dverám na malej miestnosti. Pôsobilo to dojmom nemocničnej izby, ale nechcela si to vedome priznať. To by potom sama sebe musela dovoliť uvedomiť si, že skutočne takmer prišla o život, aj keď jej telo nenesie žiadne známky. Len ružové jazvičky, ktoré vyzerali byť takmer niekoľko dní, možno týždňov staré. Sama to kontrolovala a niekoľkokrát sa uisťovala, že nesníva.

Jej život naberal smer, ktorý sa jej nepozdával. Nútil ju vnútorne sa krčiť a čeliť démonom, ktorých celé roky ignorovala, alebo objímala v najslabších chvíľkach svojho nového života. A Sarren jej ešte ponúkal, že jej ich pomôže preskúmať. Do očí mu povedala, že nikoho z nich nepotrebuje a vie všetko, čo jej práca vyžaduje, no vnútorne ju niečo presviedčalo, aby prestala klamať a konečne niečo robila s tou fraškou, ktorou sa riadila od vtedy, ako o všetko prišla. Lenže útek bol jednoduchší ako čeliť tomu, čo ju mátalo ešte aj v snoch.

Zamierila ku schodom dole do baru a len matne si uvedomovala, že je opäť večer a zábava je v plnom prúde. Zdalo sa jej, akoby bola uväznená v podivnom vákuu. Všetko okolo nej k nej prichádzalo s ozvenou, pohľady akoby sa na ňu upierali len z veľkej diaľky. Poznala všetky tie tváre, ale nepriradzovala k nim mená. V rozpoložení, v akom práve bola, by pokojne mohla hovoriť aj s vlastnou sestrou a niečo v nej by si to neuvedomilo.

Klepala sa, akoby jej bola zima a pravdepodobne to tak bolo. Mala na sebe len čierne tielko, z ktorého jej vykúkal pupok, a vyťahanú mikinu, ale husia koža, ktorá zdobila jej pokožku, nebola spôsobená len tým. Pripisovala to najmä tomu, čo jej predtým povedal Sarren. Jedna vec bola otvorene mu klamať, ale už niečím úplne odlišným bol fakt, že ju prinútil zamyslieť sa nad momentami vo svojej minulosti, ktoré si až tak dobre nepamätala. Alebo skôr pamätať nechcela. Jediné, čo si z toho strašného dňa vybavovala, bola krv, posledné slová svojej sestry a oči, o ktorých až donedávna nevedela, komu patria. Teraz už vedela, že tam Sarren bol a vďaka svojim snom tušila, že bol niečo ako jej ochranca, ale už nemala potuchy, čo to všetko znamená. A hlavne kto je ona. Nerobila si ilúziu, že by bola len človek.

Keď takmer vypadla cez dvere, ktoré viedli do baru, nikto jej zjavne nevenoval pozornosť. Okrajovo si uvedomovala Barb, ktorá tancovala za barom. Dvere za ňou strážil párik, ktorý nikdy predtým nevidela. Ani toho muža, ani ženu. Ale ako sa uistila už niekoľkokrát predtým – v Nexe mali zamestnanci veľkú cirkuláciu a priemerná dĺžka pracovného pobytu jednotlivca bola niekoľko mesiacov. Prečo to tak bolo, to netušila. Sarren jej už niekoľkokrát naznačil, že toto miesto bolo viac ako opilecký brloh, ale bolo tomu ťažké uveriť.

Potriasla hlavou a násilne sa nútila myslieť na niečo iné. Musela dostať svoje myšlienky pod kontrolu, rovnako ako svoje telo. A hneď potom kontaktuje Chrisa, aby sa odtiaľto čo najskôr dostala. Nikdy v živote neutekala, ale toto už hraničilo s ohrozením jej zdravého rozumu. Teda, väčšinou pochybovala, že jej ešte nejaký ostal, ale aj ten zanedbateľný kúsok by sa jej ešte niekedy mohol hodiť. Ale zo všetkého najviac sa musela zahriať, roztopiť ľad, ktorý neustúpil ani teplému vzduchu, ktorý na ňu fúkal zo stropnej klimatizácie. Potrebovala sex, hoci po ňom v podstate netúžila, alebo pohárik. Nemala v úmysle vybavovať sa teraz s Barb, lebo nezaručovala za to, čo by jej bola schopná povedať. Bola z nej len kopa sračiek a za to všetko vďačila chlapovi, ktorý stále dookola opakoval, že ju chce len chrániť. Ona osobne si niečo také predstavovala inak, ako on.

Privrela oči, keď sa jej mierne zatočilo v hlave, čo jej len pripomenulo udalosti spred celého dňa. Sama sebe odmietala priznať, že by ju niekto dostal, ale očividne sa tak stalo. Nech bol ten muž ktokoľvek, teraz bol mŕtvy. Aspoň toľko pochopila. Takže by si s tým nemala zaťažovať hlavu. Ale opak bol pravdou. Mal také schopnosti ako ona. Nikdy ich nechápala a očividne ich nevedela použiť. Dopekla s tým bastardom. Aspoň mohol mať toľko slušnosti, aby jej najskôr povedal kto je, predtým, než sa ju pokúsil zabiť.

„Celý tím ťa hľadá po celej zemi a ty sa zatiaľ promenáduješ v tomto prekliatom bare, akoby sa nič nedialo!“ ozval sa pri nej známy hlas. Mierne sa mykla pri ostrosti toho zvuku, ale inak na sebe nedala znať najmenšiu slabosť.

Lenivo sa usmiala na Jacka. „Pozor na ten tón, niekto by si mohol myslieť, že ti na mne záleží.“

Šťavnato zanadával. „Mohla by si aspoň raz predstierať, že ti záleží na vlastnom živote?“

„A kvôli komu?“ spýtala sa.

Bolo to myslené skôr ako rečnícka otázka, no Jack to očividne nepochopil. Ešte nikdy predtým ho nevidela takého nabrúseného. Ale to ju teraz netrápilo. Skôr uvažovala, ako ho dostane von, aby si s ním mohla trochu užiť. Nebola nymfomanka, ale musela urobiť niečo so svojou hlavou predtým, než vynadá Chrisovi a pokúsi sa odstúpiť z tejto úlohy.

„Napríklad aj kvôli sebe samotnej? O ostatných nehovorím. Nikto by nechcel upravovať svinčík po tvojom mŕtvom tele.“

„Za to by som mala byť vďačná?“

Povzdychol si a prstami si stláčal koreň nosa, akoby sa snažil upokojiť. „Keď si sa včera večer neohlásila, ako si sa mala, Chris vyslal mňa a ešte dvoch agentov, aby sme po tebe pátrali. Nikto sa s tebou nedokázal spojiť. A teraz si nakráčaš do baru, akoby sa nič nestalo. Tak prepáč, že ti to nežeriem.“

„Dvadsať štyri hodín je príliš málo na to, aby Chris vyhlásil po niekom takom, ako som ja, pátranie.“

„Toto je tvoja prvá úloha v utajení.“

Kaya pretočila očami. „A ako sa tak na to pozerám, bude aj posledná. Teraz by som odtiaľto rada vypadla, takže ak sa ku mne nechceš pridať, aspoň mi ustúp z cesty.“

Nečakala kým tak urobil a rovno okolo neho vykročila smerom ku vchodu. V polovici kroku ju zastavila jeho ruka, ktorá ju schmatla za rameno a rýchlo si ju pritiahla do náručia. Bola zaskočená jeho nemotorným objatím. Len tam stála s rozhodenými rukami a nijako nereagovala na jeho prekvapivú vrúcnosť. Zdalo sa, že mu to nevadí. Rovnako rýchlo, ako sa k nej priblížil, sa od nej aj odtiahol.

Odkašlal si. „Som rád, že si v poriadku.“

Toto zaváňalo citmi a to sa jej nepáčilo. Vybrala si ho pre to, lebo dokázal chladne pristupovať dokonca aj ku svojim aféram. „Na niečo zabúdaš, Jack. Sme milenci, nie partneri. Nepleť do toho city, nedopadne to dobre.“

„Kriste, Kaya! Ty to vážne nechápeš. Myslel som si, že som pre teba viac, ako len náhrada vibrátoru.“

Kaya si odfrkla, hoci sa začala cítiť nepohodlne. Nemala rada takéto rozhovory. „Vedel si, na čom si, keď si so mnou liezol do postele. Mesiace do fungovalo. Nepokaz si to len tým, že začneš pre zmenu rozmýšľať niečím iným než tým, čo máš medzi nohami.“

„Takže to sme? Priatelia s výhodami?“

Zasmiala sa a opäť vykročila k dverám. „Nenazvala by som to ani tak. Len občas zdieľame trochu vášne. Inak jeden druhého nepoznáme. Čo sa mňa týka, vyhovuje mi to. Ak sa u teba niečo zmenilo, choď klopať na iné dvere. Ja si nájdem nikoho iného.“

„Inými slovami je v tvojom živote každý nahraditeľný?“

Pokrčila ramenami a bez toho, aby sa otočila, vedela, že kráča po jej boku. Dobre pre neho. „Ľudské vzťahy sa vždy preceňovali.“

Bez ďalších slov kráčala k východu, snažiac sa ignorovať najmenej jeden pohľad, ktorý sa jej pri tom zabáral medzi lopatky. Po chrbte jej prešiel mráz z tej intenzity. Nepochybovala o tom, že ju svojou pozornosťou poctil jej terajší šéf. Ani najmenej sa jej to nepáčilo. Nedokázala to ovládať tak, ako s Jackom. Nevedela vypnúť emócie a predstierať, že telesné rozkoše jej stačia. Lebo to bola pravda, to bolo to, čo skutočne očakávala od „vzťahu“. Lenže pri Sarrenovi... ten chlap bol ako pušný prach pre jej iskru. Stačilo málo a všetko okolo nich by sa vznietilo plameňom citov, ktoré teraz nemala ani odvahu pomenovať.

„Šoférujem. Musíme späť na základňu.“

Pokrútila hlavou. Hoci by to nepriznala, jeho ponuku, že ju odvezie, len vítala. Nebola až taká nezodpovedná, aby sadla za volant, keď mala problém ísť rovno. Ale nemala v úmysle nechať sa hneď zatiahnuť do práce.

„Nie, ideme ku mne.“ Keď otvoril ústa, aby niečo namietol, zodvihla ruku. „Potrebujem to.“

Na to, našťastie, neodvetil už nič, len ich viedol k jeho Audi. Jack nebol idiot, na akého sa občas hral. Bol až priveľmi vnímavý, dokonca aj na jej štandardy, ale nemienila byť prieberčivá. On vedel vycítiť, keď potrebovala vášeň, aby držala pohromade jej novú osobnosť a on jej ju ochotne dával. Bol takmer neustále vzrušený kvôli nejakej inej žene, ale ju to netrápilo. Spoločne sa perfektne doplňovali, hoci to nikdy nemali v pláne. Hlavne, že menovite od nej nežiadal nič viac.

Preto ju viac ako prekvapilo to, ako reagoval. Bolo nebezpečné čo i len na sekundu podľahnúť ilúzii, že sú skutočne niečo viac ako dvaja nezávisle zmýšľajúci ľudia. Nebola jedna z tých pipiek s vymytým mozgom, čo sa naháňali za peniazmi. A on nebol žiadny macho, čo trávil denne hodiny v posilňovni, aby sa tam vyzliekol do pol tela a kúpal sa v pozornosti okolitých žien.

Nevnímala, ako okolo nich mizne cesta a pomaly sa prepracúvajú až k jej bytu. V tú chvíľu bola taká paralyzovaná tým, čo sa jej preháňalo v hlave, že nevládala ani ovládať vlastné telo. Dúfala, že malé povyrazenie si s Jackom je pomôže vrátiť sa do normálu. Niečo v nej odmietalo vrátiť sa ku zvykom, ktorými sa riadila pred viac ako desiatimi rokmi. Drogy ju držali nad vodou, hoci o nich panoval presne opačný názor. Lenže po nich odmietla siahnuť. Nielen kvôli tomu, že to tak bolo lepšie, ale hlavne kvôli faktu, že si chcela udržať prácu. Najmenšie podozrenie, že je pod vplyvom a zbohom kariéra v FBI. Nezáležalo jej na tej práci až tak veľmi, ale výhody s ňou spojené už neboli na zahodenie. A ona stále mala pomstu, ktorá čakala zavesená niekde v rohu v skrini jej priorít a nikdy nebola naplnená.

„Sme tu,“ ozval sa vedľa nej Jackov hlas, čím ju prebral. Kývla hlavou a ako robot vystúpila.

Siahla do vrecka a poťažkala v nich kľúče. Ešte, že jej napadlo spýtať sa na ne, keď jej doniesli nové oblečenie. Inak by sa do vlastného bytu musela vlámať. Nie, že by jej to prekážalo. To miesto nenávidela. Ale nepáčilo sa jej pomyslenie, že by jej tam fúkalo na zadok, zatiaľ čo si bude užívať. Telo sa jej pri tej predstave zachvelo. Vášeň ešte stále bola nelimitovaným liekom na všetky jej vnútorné mindráky.

Schod po schode šliapala hore. Jack ju nasledoval a bola si istá, že jej pozorne sleduje zadok. Vždy to tak robil, hoci netušila, čo ho na ňom tak fascinuje. Ale na druhej strane, musela uznať, že tie rifle, ktoré mala teraz na sebe, jej boli trošku tesné a priliehali k nej ako druhá koža. A pri každom kroku sa natiahli viac a viac, až hrozilo, že nakoniec skončí nahá. Spodná bielizeň asi nebola v repertoári toho, kto to oblečenie vlastnil pred ňou.

Rýchlo odomkla a otvorila dvere. Takmer vpadla dnu a zastavila sa sotva dva kroky pred nimi. V mihu sekundy odkopla topánky do kúta a za nimi nasledovala vyťahaná mikina. Možno bude mať neskôr toľko slušnosti, aby ju poskladala a vrátila majiteľovi, ale teraz jej na tom nezáležalo.

Skoro ani nepočkala, kým Jack zatvorí dvere. Pohybom ruky ho zvrtla k sebe a vrhla sa na jeho krk. Mohol tvrdiť, že nemal záujem o sex, ale vždy ho dokázala presvedčiť. Dnešok nebude výnimkou. Zubami jemne zovrela takmer hebkú pokožku na jeho krku v mieste, kde mu tepalo šialenej bijúce srdce. Bol to okamih bolesti, ktorý vzápätí odmenila miernym pohybom jazyka. Keď počula jeho slastné zastenanie, celá sa rozochvela. Ešte stále nad ním mala moc.

Prudko ju zvrtol, až sa chrbtom opierala o dvere. Perami jej visel na krku, stále opatrný, aby na nej nezanechal žiadnu značku. Tak znela ich dohoda. Hrýzť môže, ak na druhý deň na svojom tele nenájde žiadny cucflek. To k životu nepotrebovala. Rukami jej pohladil brucho a neomylne zamieril k zapínaniu na rifliach. Chvíľu ním kmásal, akoby zabudol, ako fungujú gombičky, až odrazu cítila, ako tlak na jej bruchu povolil. Kdesi v zadnej časti mysle vnímala tiché cinkanie niečoho kovového na podlahe. Okamih na to jej to bolo jedno, keď jej chatrné oblečenie letelo kdesi za nich. Jediným pohybom ju prirazil na dvere takou silou, až sa jej kovový priezor na dverách zaryl medzi stavce. Zamrnčala do bolesti, ale nevenovala tomu väčšiu pozornosť. Čím drsnejšie, tým lepšie.

Jedným rýchlym pohybom sa do nej ponoril až na doraz. Vykríkla pri tom prudkom pocite, ktorý bol skôr bolestivý než príjemný. Ale nezáležalo jej na tom. Toto chcela. A musela uznať, že bolo niečo erotické v tom, že ona mala na sebe len tričko, zatiaľ čo on bol plne oblečený a hrubá látka jeho nohavíc jej pri každom prudkom výpade odierala vnútornú stranu stehien. Rukami jej stlačil zadok a ešte pritvrdil. Každá myšlienka jej vyfučala z hlavy a bola schopná vnímať len jeho pohyby v nej, ako sa kĺže von a zase dnu, ako ju kovové teliesko z dvier škrabe pozdĺž chrbtice a jej nechty sa mu zabárajú do ramien. Dostával ju stále vyššie a vyššie, až sa prevalila cez okraj a znovu vykríkla. Bolo jej jedno, či ju niekto bude počuť. Potešenie a zadosťučinenie naplnili jej telo, chaotické myšlienky sa jej rozleteli na všetky strany, až v nej ostalo len lahodné ticho, ktoré na chvíľu prerušili výkriky jej milenca.

Jack si na chvíľu položil hlavu na jej rameno. Pár sekúnd oddychoval, kým sa z nej nevytiahol a s jej nohami stále obmotanými kolo pásu sa nevybral do obývačky, po ceste prekračujúc kusy jej odevu. Dúfala, že mal v pláne pokračovať v ich radovánkach. Ani zďaleka nemala dosť.

„Ak si sa toto naučila, kým si bola preč, mala by si miznúť častejšie.“

Slová, ktorý myslel ako pochvalu, jej opäť pripomenuli, že najskôr musí niečo vyriešiť. „Rad by som ti ukázala, čo všetko ešte viem, ale najskôr ešte musím niečo vybaviť.“

„To vážne? Utekáš odo mňa?“

Udrela ho do ramena. „Prestaň sa správať ako urazené decko a radšej mi daj telefón. Musím zavolať Chrisovi.“

„No, hoci oceňujem tvoju snahu urovnať ten cirkus, čo si vyvolala svojim zmiznutím, nemôžem ti ten telefón dať. Chris je teraz vo Washingtone a snaží sa presvedčiť šéfov, aby niečo robili s tvojou absenciou. Ešte sa neozval, takže buď nebol úspešný, alebo sa tá porada ešte neskončila. Budeš musieť počkať s čímkoľvek, čo mu chceš povedať.“

„Kurva!“ uľavila svojej frustrácii. „To sa mi snáď len sníva.“

„Nie, musím ťa sklamať. Je to všetko až príliš reálne.“ Odkašlal sa a v očiach mu zaiskrilo. „Dáme si druhé kolo?“

Kaya zodvihla ruky. „Nepreháňaj to. Najskôr mi uvar kávu.“

„Ak ti nebude vadiť, že ju budeš piť studenú...“ povedal a s pokrčením ramien sa vybral do kuchyne, ale ešte predtým po nej hodil deku. Hoci netušila, prečo to urobil, ak mal v pláne udržiavať ju väčšinu času nahú. Teda, nie, že by sa sťažovala. Ten chlap rozhodne vedel, ako jej dať presne to, čo potrebovala.

Premáhajúc sa zazívala a pohodlnejšie sa uvelebila na svojej pohovke. Bol to starý krám, ktorý už zažil lepšie časy, ale na tom jej teraz nezáležalo. Oči sa jej po celom tom šialenstve zatvárali a zdalo sa, že jej telo konečne dalo výpoveď. Bojovala ako najviac chcela, ale nedarilo sa jej. Miesto toho sa zamýšľala nad tým, čo všetko sa zmenilo.

Pred pár týždňami mala prácu, ktorá jej dostatočne zamestnávala myseľ a milenca, ktorému nezáležalo na tom, ako sa má, len o to, kedy spolu zničia niektorú čas jej zariadenia. A ku všetkým bola chladná. Teraz mala prácu, ktorá ju doháňala k šialenstvu, toho istého milenca, ktorý sa začínal správať ako zamilovaný puberťák a šéfa, ktorý v nej vyvolával city, o ktorých ani netušila, že existujú. Mala to ale šťastie.

S tou myšlienkou sa poddala únave zo straty krvi a proste zaspala. Bohužiaľ to nebolo také pokojné, ako túžila...

Takmer jedenásť ročné dievčatko poskakovalo okolo svojho otca a dlhé vlasy, v ktorých malo zapletené sedmokrásky, jej poletovali okolo tela. Miestnosťou sa ozýval jej zvonivý smiech a zraky takmer všetkých sa upierali na ňu. A s láskou.

„Lilly, prestaň poskakovať, inak ti povypadávajú kvety,“ pokarhala ju staršia sestra, ale ani ona sa neubránila úsmevu.

„A prečo? Veď sú to len kvety. Nechceš sa radšej hrať? Vonku je pekne.“

Claire pokrútila hlavou. Bola oblečená v pekných červených šatách s mašľou a za ňou stál Nick a zamilovane sa usmieval. Lilly nerozumela, prečo jej sestra tvárila svoj čas radšej s ním ako s ňou. S chalanmi predsa nebola žiadna zábava. Hovorili veci, ktorým nerozumela a smiali sa na nich. Akoby niekomu záležalo na tom, ako niekto vyzerá bez oblečenia.

„Už som ti vysvetľovala, prečo je dnešok taký dôležitý. Príde Sarren.“

Lilly pretočila očami. „Veď ho vidím každý deň. Občas je to poriadna otrava.“ Našpúlila pery, akoby očakávala, že ju niekto začne ľutovať. Miesto toho sa dospeláci len začali smiať.

„Áno, to vidíš, ale dnes prejdete obradom, ktorý vás naveky spojí.“

„Ale on už je môj strážca.“

Claire prikývla. „To je pravda. Ale jedného dňa, možno už za pár rokov, bude viac ako len to. Bude to tvoj partner, druh.“

„A čo ak nebudem chcieť? Čo ak ho nebudem mať rada? Veď je ako môj brat!“ Nerozumela tomu, prečo ju k tomu nútili. Chcela sa len hrať a nie správať sa vážne.

„Sú to zvyky, ktorými sa riadime už dlhé stáročia, Lilly. Sarren ti bol pridelený pri narodení, pretože to Endeví predpovedala. Ešte nikdy sa nemýlila. Pozri na mňa a Nicka.“

Lilly si založila ruky a zamračila sa. „To, že si Cassandra zmení meno neznamená, že má pravdu. Čo ak sa mýli?“

„Nemýli. Ona vidí budúcnosť. Nemá dôvod klamať. Preto ti vybrala Sarrena. Pretože vie, že raz budete spolu. A preto sa teraz prestaneš vrtieť, aby si bola pekná na obrad. Po ňom Sarrena niekoľko rokov neuvidíš. Musíš prejsť výcvikom, aby si vedela ovládať svoje schopnosti.“

„Ale prečo mu mám povedať zbohom na taký dlhý čas? Ja tomu nerozumiem. To ho nebudem vidieť vôbec?“

Claire ľútostivo pokrútila hlavou. „Nie, neuvidíš ho až dovtedy, kým neukončíš výcvik. Je proti pravidlám stretávať sa s ním v tom čase. A porušenie sa prísne trestá.“

„Takže ak by som bola v ohrození života, nemohol by prísť?"

„Nie,“ povedala ponuro, „dokonca ani vtedy. Práve preto budeš trénovať. Aby si sa vedela ochrániť aj v čase, keď ti nebude môcť prísť na pomoc.“

Kaya sa prudko posadila na gauči, pot jej stekal po čele. Sen, alebo spomienka, nech to oblo čokoľvek, zanechalo jej to v hlave len zmätok. Chvíľu tým bola taká zaujatá, až kým si neuvedomila, čo ju zobudilo. Bola to pevná linka v kuchyni, ktorá bez ustania zvonila. S nadávaním vstala, len aby sa vzápätí zamračila a sklonila sa späť po deku. Zabudla, že je ešte stále bez nohavíc. Vlastná nahota jej neprekážala. Ale chlad áno.

S nadávaním sa vybrala do kuchyne a uvažovala, kto by ju mohol obťažovať. To číslo malo len pár ľudí a pokiaľ vedela, nebolo ani v telefónnom zozname. Nech už ju zháňal ktokoľvek, bol poriadne neodbytný. Pripadalo jej to, akoby ten prekliaty stoj chcel vyskočiť zo steny. So stále zlepenými očami nahmatala slúchadlo, ignorujúc odkaz napísaný na zdrape papiera na kuchynskej linke. Pravdepodobne ho tam nechal Jack predtým, než odišiel.

„Haló?“ ozvala sa nie práve nadšene do telefónu.

Na druhej strane sa ozvalo klikanie a šušťanie, čo jej pripomenulo, že by ten prehistorický výrobok mala vymeniť za trošku novší. „Príď si po veci.“ Takmer okamžite spoznala hlas, ktorý patril Amelii, ale nech sa snažila akokoľvek, nedokázala pochopiť, čo jej hovorí.

„Aké veci?“

„No Nataliine. Je predsa u teba. Hoci si mi mohla aspoň oznámiť, že si ju berieš k sebe. Mohla som si niečo zorganizovať. Takto tu budem sedieť ako blázon v prázdnom dome.“

Kaya zovrela slúchadlo pevnejšie. „O tom, ako často sa v tom dome zdržuješ, hovoriť nebudeme. Ale to je jedno. Natalie nie je u mňa. Ešte nikdy som si ju nezobrala k sebe do bytu. Prečo by som to teraz robila?“

Amelia si odfrkla. „Je mi jedno čo a prečo robíš, nechaj si tam to malé vreštidlo ako dlho chceš. Mne chýbať nebude.“

„Môžeš mi vysvetliť, o čom to, preboha, hovoríš?“ Nútila sa byť pokojná, ale nedarilo sa jej to.

„No, Natalie neprišla domov zo školy. Učiteľka tvrdila, že ju niekto vyzdvihol. Kto iný ako ty by to mohol byť?“

To bola tá otázka – kto iný? A ona presne vedela, kto to, s najväčšou pravdepodobnosťou, aj bol.

Časť 14. ¦¦ Časť 16.

Príbeh po tejto časti trošku zmení smer, ktorým sa uberá a dúfam, že sa vám bude aj naďalej páčiť. Čo si o ňom myslíte? :)

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým osobám: izzie22, mime33, Perle, MaggieLove, domi99, Mišička, Trisha, Denisa, dada, Christine a mojej tete Hanke. Ďakujem za podporu a vaše úžasné komentáre. Vždy mi dajú chuť písať a vyčarujú mi úsmev na tvári. Častokrát mi nimi pomáhate meniť príbeh a osudy mojich postáv, aj keď si to možno neuvedomujete.

Vaša Lili :-*

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 15.: