OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nebeské pierko - 2. kapitola - Časť prvá

22.08.2012 (14:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 993×

Druhá kapitola

„Prisahám, že to nie je pravda! Prisahám!“

Krik sa rozliehal po celej sále, odrážal sa od stien a vracal späť. Anjel sa mykal, keď ho hlavní chytili a zrazili na kolená. Celý sa triasol a keď zdvihol hlavu, aby sa s ponížením pozrel do tváre svojho Pána, z očí mu tiekli zlaté slzy.

Malý Nadiv, sediaci so svojimi bratmi pri nohách ich otca, sa zahľadel anjelovi odvážne do očí. Anjel bol celý špinavý a dotrhaný. Jeho biele krídla boli spútané reťazami. Svetlo okolo neho už nežiarilo.

„Čo spravil, otče? Čím sa previnil?“ opýtal sa Nadiv odvážne otca.

Odtrhol pohľad od zlomeného anjela a pozrel na otca. Biele vlasy mu jemne viali okolo tváre a láskali ho. Múdre modré oči sa s láskou rodiča zahľadeli do Nadivových fialových očí. On a jeho bratia boli jedineční. Všetci anjeli mali modré oči a biele vlasy, avšak oni mali oči fialové, Nadiv vlasy modré, Eden zlaté, Daniel čierne a Isaac hnedo - bronzové.

Boli to ešte deti. Veľmi mladí a neskúsení. Otec im prvý krát dovolil prísť sa pozrieť na zvrhnutie. Pozdĺž stien boli pripevnené tribúny, na ktorých sedeli tisícky anjelov a sledovali pád previneného anjela. Uprostred miestnosti bola obrovská diera, z ktorej sa dala dovidieť zem.

Boh sa nahnevane postavil zo svojho trónu, keď sa anjel opovážil prehovoriť k Nadivovi.

„Ty mi pomôžeš, však, maličký? Však mi pomôžeš! Povedz svojmu otcovi, že som nevinný!“ žobral.

Nadiv sa tiež postavil, zatiaľ čo jeho bratia sa schovali za otca. Urobil krok dopredu, ale zastavila ho otcova ruka na pleci.

„Čím sa previnil?“ opýtal sa pevným hlasom.

Všetci anjeli náhle stíchli, nikto neprehovoril.

„Čím sa previnil?!“ zopakoval pevnejšie. Jeho hlas sa dorážal po sále a mohutnel.

„Porušil jeden zo svätých zákonov,“ prehovoril Otec.

Nadiv bol odjakživa hrdý. Veľmi sa podobal na svojho otca. Bol pravým vodcom a vládcom. A rovnako ako jeho otec, ctil sväté zákony.

Vytrhol sa svojmu otcovi a zamieril k anjelovi. Ten vycítil, že je niečo zle a začal pred ním ustupovať. Nadiv cítil, ako jeho telo prekypuje silou. Opitý mocou zrýchlil krok a keď odsúdený stál na kraji diery. Nadiv sa k nemu sklonil a pošepkal mu do ucha:

„Týmto ťa ja, syn Boží, odsudzujem na večné zatratenie.“

Strčil do anjela a ten spadol z diery. Šokovaným anjelom zneli v ušiach dva výkriky, obidva zvieracie, jeden zdesený a druhý agonický. Nadiv sa zrútil na zem, tesne blízko diery, stačil jeden pohyb a spadol by. Všetci ostali šokovane stáť a sledovať, ako sa k Nadivovi rozbehli stráže a odtiahli ho do bezpečnej vzdialenosti. Jeho krik neustával. Zvíjal sa na dlážke v bolestiach, zatiaľ čo ho sledovali tisíce očí. Pribehli k nemu bratia, vystrašene čakali, čo sa bude diať.

A náhle Nadiv utíchol. Ostať ležať na bruchu, ale jeho telo sa stále triaslo. Eden, Daniel a Issac sa k nemu naklonili práve vo chvíli, keď krídla, vyraziac z jeho chrbta, pretrhli látku tógy. Z Nadivových úst sa ozval slabý ston. S ťažkosťami sa pokúsil postaviť. Bratia mu pomohli, podopreli ho a postavili. Nadiv hrdo zdvihol tvár, zmáčanú od sĺz. Fialové oči svietili pýchou a krídla sa vznešene leskli.

***

Nadiv sa s trhnutím zobudil. Bolelo ho celé telo. Všetko v izbe bolo rozhádzané. Lampa z nočného stolíka spadla a rozbila sa. Stále cítil zvieravý pocit v žalúdku. Posadil sa na posteli a zistil, že kým sníval, rozprestreli sa mu krídla. Čierne perie bolo všade, na posteli, podlahe, mal ho aj vo vlasoch.

Postavil sa a skryl krídla. Chrbát ho medzi lopatkami pálil ako ešte nikdy a v hlave mu trieštilo. Obmotal si okolo pása tenkú tmavú prikrývku a zamieril k oknu. Odtiahol závesy a pozrel sa z okna. Bola ešte tma, ale cítil, že už je ráno. Obliekol si obyčajné vyšúchané rifle, biele tričko, sivý sveter a svoju obľúbenú koženú bundu. Prehrabol si vlasy rukou a vyšiel z izby.

Všetci ostatní ešte spali, preto nehlučne prešiel obývačkou, zo stola zobral kovový zapaľovač a vyšiel z bytu. Preletel chodbou a vyšiel z brány. Na schodoch sa nadýchol čerstvého mrazivého vzduchu a vykročil. Ako jediný z bratov miloval brieždenie. Časť dňa, keď je vzduch najchladnejší, slnko pomaly vychádza a sfarbuje oblohu a tma sa stráca. Všade je sväté ticho. Občas zaspieva vták a pár ľudí už v autách riadi do práce. Ulice sú ľudoprázdne a lampy ešte stále svietia. Zvuk Nadivových čižiem sa ozýva po ulici, ranný vetrík sa hrá s jeho modrými vlasmi. Medzi prstami drží zapálenú cigaretu a z úst lenivo vydychuje dym. V tej chvíli dokáže slabo počuť anjelský spev oznamujúci, že nastal nový deň.

Prechádzal na druhú stranu ulice, keď ju zbadal. Kráčala svižne a rýchlo, ponáhľala sa. Dlhé biele vlasy za ňou viali a Nadivovo srdce sa zastavilo, keď sa otočila smerom k nemu, akoby vycítila, že ju niekto sleduje. Stihol sa skryť za roh domu skôr, ako si ho mohla všimnúť. Pokrčila nosom a znovu vykročila. Vykuknúť spoza rohu si dovolil až o niekoľko sekúnd. Už sa mu stratila z dohľadu, ale vo vzduchu dokázal rozpoznať vôňu jej vanilkového parfumu. Nasledoval stopu, ktorá ho doviedla až k malej reštaurácii.

Cez zafúľaný výklad zbadal, že reštaurácia je naozaj malá, upravená v obyčajnom, ale zato kúzelnom štýle. Dlážka bola z tmavého dreva, stoly a stoličky kovové, vytvarované ako umelecké diela, steny namaľované na okrovo a na nich povešané obrazy s veselými motívmi. Za barovým pultom sa už zvŕtali dve mladé dievčatá a jeden mladý muž utieral dlážku. Dievča, ktoré ho tak zaskočilo práve vyšlo z dvier oproti výkladu, na ktorých bolo napísané Vstup nepovolaným osobám zakázaný. Očividne sa bola prezliecť do uniformy zloženej z krátkej zelenej sukne a bielej blúzky. Na nohách mala obuté obyčajné botasky a biele vlasy si zopla do gumky vysoko na hlave. Nadiv očarene sledoval, ako jej pár tenkých ešte krátkych vlasov padol do očí.

Zo snenia sa zobudil až keď dievča zamierilo jeho smerom. So zdeseným výrazom na tvári sa rýchlo zvrtol vzad a rozbehol sa k najbližšej lavičke, oproti reštaurácii. Vydýchol si, keď von vyšla s tabuľou popísanou menu na raňajky, obed a večeru, ktoré môžu ponúknuť. Späť dnu vošla bez toho, aby si ho všimla.

Počkal kým sa reštaurácia spoly naplnila a až potom sa odhodlal vojsť dnu. Zo stánku susediaceho s lavičkou ukradol košického Korzára a rýchlym krokom vošiel do reštaurácie. Zvonček nad dverami zacinkal, ale nikto si ho nevšimol.

Sadol si k stolu v rohu, odkiaľ ho ona vidieť nemohla, ale on ju mohol tajne sledovať. Vôňa vo vnútri by sa dala porovnať k vôni domova. Škoricovníky, jablkový a jahodový koláč, čerstvé rožky a chleba. Skrytého za novinami ho o pätnásť minút našla jedna z čašníčok.

„Čo vám môžem priniesť?“ opýtala sa, z jej hlasu počul ospalosť.

Odložil noviny nabok a usmial sa. S pobavením sledoval, ako sa pri pohľade naňho začervenala. Bola celkom pekná, čierne vlasy mala ostrihané nakrátko, ale pasovali jej. Na menovke mala napísané Katarína.

„Jednu obyčajnú, čiernu kávu, prosím.“

S prikývnutím odišla. Porozhliadol sa po reštaurácii. Bola naozaj útulná a dokázal si predstaviť, prečo ju majú ľudia radi. Zbadal to dievča, ako sa k nemu blíži aj s jeho kávou.

„Nech sa páči,“ položila pred neho ladne šálku a chystala sa odísť, keď sa Nadiv odhodlal na rozhovor. Musel zistiť, či je to ona.

„Prepáčte,“ odkašľal si, aby ju zastavil. „Prepáčte.“

Prekvapene sa k nemu znovu otočila a čakala, čo povie. 

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nebeské pierko - 2. kapitola - Časť prvá :