Karmínový nov (13) • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď niet cesty preč...

22.09.2013 (11:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 690×

KAPITOLA 13 *Nevydarený útek*

„Aileen, nenechám ho tu. Viem, čo vám o mne natáral... musí ma chrániť a podobné kraviny, ktoré mňa vôbec nezaujímajú. Ja odtiaľto neodídem,“ stíšila som hlas a ruku stisla v päsť. Ak ma budú chcieť vynechať, nebude to také ľahké.

I keď som mala cítiť strach, namiesto toho sa dostavil príval adrenalínu spôsobený faktom, že Dimitri je možno držaný upírmi. Už druhýkrát a to kvôli mne. Sakra!

„Nechcela som ťa odhovárať, práve naopak,“ usmiala sa na mňa a odhodila prameň vlasov z tváre. Prekvapene som si ju premerala. Nežartovala. Pôsobila nanajvýš seriózne. Musím uznať, že ma týmto konaním ohromila. Podľa všetkého ak príde na rozhodovanie medzi nimi troma, Aileen je tá, ktorá má posledné slovo, pretože ani Declan sa jej neopovážil protirečiť.

„Ó, bože, on nás zabije,“ prehlásil s úsmevom na perách.

Hneď v tom momente na nás vybehli spoza kríkov traja, štyria aj piati upíry. Nestíhala som ich počítať. Využili našu chvíľkovú nepozornosť. Aké z toho plynie ponaučenie? Nikdy nekláboste na cintoríne v noci, keď viete, že niekde v okolí sa potulujú Draculovi príbuzní.

Väčšina sa vrhla na Declana a Aileen. Bola som vďačná. Viem, je to odo mňa nepekné, ale predsa som nováčik, musíte brať aspoň malý ohľad na to. Musela som zápasiť iba s jedným, ktorý ma stiahol k zemi a držal za nohu. Ťahal pár metrov, potom zastal. Zametať so sebou nenechám!

Kopla som ho do kolena maximálnou silou akú som vedela vyvinúť. Zapotácal sa a to som využila. Vyšvihla som sa na nohy a kopla ho do hrude. Vrazila mu jednu aj druhú. Zodvihla zbraň zo zeme, ktorá mi vypadla pri páde a bola pripravená vystreliť. Bol však rýchlejší a vykopol mi ju z ruky.

Fakt? Ich schopnosti sú oslabené splnom? Kecy!

„Sakra!“ zanadávala som a skočila za zbraňou. Nasledoval môj úkon a ležal na mne. Vytiahla som dýku a priložila mu ju ku krku. Teda... oprava, bola viac pri mojej pulzujúcej tepne. Tlačil mi ruky obrovskou silou k hrdlu a ja som sa nedokázala ani pohnúť.

Hlas v mojej hlave zbesilo kričal. Vymysli niečo, Kiara! Rýchlo!

„Hej, chce ju živú,“ ozval sa neznámy hlas pár metrov od nás. Záchrana!

Upír okamžite povolil zovretie, no vytrvale zvieral moje ruky medzi svojimi. Po hodne dlhom čase si jednu ruku uvoľnil. Plánoval mi jednu vraziť a dostať ma do bezvedomia. Aké predvídateľné. Predbehla som ho. Vykrútila sa z jeho pevného zovretia a dýku zaryla hlboko do jeho hrude. „Tvoja chyba,“ sykla som mu priamo do temných očí.

Vďaka Dimitriovi za viac praxe ako teórie.

Ten druhý bol z môjho úkonu šokovaný, čo som využila. Vzala zbraň a vypálila do neho tri guľky. Skimácal sa na zem a rozplynul. Postavila som sa na nohy a vydýchala. To nebolo až také ťažké.

„Kiara,“ pribehla ku mne Aileen. Otočila som sa k nej a zrakom prečesávala tmu. Kde je Declan?

„Hej?“ zatriasla som mnou. „Si v poriadku?“

„Dá sa to tak povedať,“ ledva som stihla dokončiť vetu, keď sa vynorili ďalší. Na nich bola Aileen našťastie pripravená. Vytiahla z vrecka granát. Naozaj, granát. Nežartujem! A hodila ho medzi upírov.

„Bež!“ Obe sme sa rozbehli opačným smerom, ako najrýchlejšie sme vedeli. Za nami sa ozval výbuch a hlasné výkriky plné bolesti. Bolo to mučivé počúvať, no keď som si uvedomila komu patria, ľútosť sa vyparila.

„To ich zabije?“

„Nie, ale spomalí,“ odpovedala zadýchane.

Obzrela som sa za nás. Na mieste, kde dopadol granát plápolali plamene a šíril sa odtiaľ hustý dym prachu, ktorý postupne odkrýval zdemolované kamenné bloky. „Práve sme zničili náhrobky asi tuctu ľudí,“ pohoršovala som sa.

„Myslím, že toto je náš najmenší problém,“ ukázala dopredu. Objavili sa pred nami štyri osoby. Už sme chceli nahodiť spiatočku, keď niekto zakričal. „K zemi!“

Aileen ma strhla dole, pričom som si udrela hlavu a nepekne vykrútila ruku, keď som ju privalila celou váhou tela. Nad hlavami nám zneli výstrely a výkriky. Keď to ustalo, niečia ruka ma zdvihla zo zeme. Natočila som hlavu hore a zbadala Dimitria. Na mojej tvári sa automaticky objavil úsmev. Bola som neuveriteľne rada, že ho vidím. Rýchlo som si obzrela celé jeho telo. Nevyzeral zranený, ani jeho tvár nezdobil žiadny škrabanec.

„Si v poriadku!?“ To ani nebola otázka ako radostný výkrik. Ak by túto chvíľu neprerušila Aileen, pravdepodobne by som sa mu hodila okolo krku. Pravdou je, že som ho nikdy neobjala a teraz som to túžila urobiť.

„Koľko ich tu, do pekla, je?“ namosúrene hromžila a zberala sa na nohy.

„Declan bežal smerom k bráne, ktorou sme prišli, má v pätách minimálne troch ďalších. Bude potrebovať tvoju pomoc,“ v rýchlosti jej vysvetľoval Dimitri a vyberal jej lístie z vlasov.

„Je to dobý nápad rozdeliť sa?“ Nechcela som opustiť Aileen, stačilo, že Declan bol bohvie kde. Čo ak sa im niečo stane? Spolu sme silnejší!

„Ak sa na nás vyrútia všetci naraz, nebudeme mať šancu. Takto rozdelíme aj ich,“ otočil sa k Leen. „Čakajte nás pri bráne, ak to bude bezpečné.“

Prikývla na súhlas a vytratila sa. Očami som sledovala ako sa stráca v tme medzi hrobmi, keď za nami niečo alebo niekto zašušťal. Dimitri ma chytil za ruku a ťahal preč. Najprv sme nahodili rýchlu schôdzu s neustálym kontrolovaním situácie, ale keď jas mesiaca odkryl postavu, dali sme sa obaja na útek.

Netuším ako dlho sme utekali. Väčšinou sme sa držali vedľa seba, niekedy bol vpredu Dimitri, inokedy ja. Počula som ako niekoľkokrát vystrelil zo zbrane, no nepodarilo sa mu zasiahnuť prenasledovateľa. Nakoniec to vzdal.

Keď sme nadobudli dostatočnú vzdialenosť alebo sme si to aspoň mysleli, zastali sme a ukryli sa za väčšie náhrobky, ktoré boli pravdepodobne miestom odpočinku pre celé rodiny. Potvrdzovať domnienky som v tej tme však neplánovala.

Oprela som sa o studený mramorový kameň, zatvorila oči a zhlboka dýchala. Potrebovala som nabrať kyslík a sily, keďže je dosť možné, že toto nebol posledný absolvovaný beh. Dimitri kľačal vedľa mňa a sondoval situáciu, potom sa posadil ku mne, pripravený kedykoľvek zaútočiť, čo sa o mne povedať nedalo. Sedela som tam ako rozcapená žaba a modlila sa v duchu, aby aspoň nasledujúcich päť minút sem nikto neprišiel.

„Kde si bol?“ zašepkala som otázku a našla Dimitriovu tvár.

„No... skočil som si na kávu do najbližšej kaviarne, dávali muffiny zdarma,“ zoširoka sa na mňa usmial a dopĺňal náboje do zbrane.

„Myslím to vážne!“ zavrčala som.

„Ja tiež. Milujem muffiny.“ Neudržala som sa a praštila ho do ramena. Trochu s ním myklo, to bolo všetko. Je to jasné. Opustili ma všetky sily. Kondička je v riti.

„Bála som sa o teba,“ vyhŕklo zo mňa a hneď potom som to oľutovala. Dimitriovi sa rozžiarili oči. Jeden kútik úst mu vyletel hore. „Vážne?“

„Vážne,“ odsekla som a odvrátila zrak, aby som sa na neho nemusela dívať.

„Zvláštne,“ zamumlal, „ešte pred pár hodinami by si mi omlátila hlavu o tento náhrobok a to netuším prečo.“

„Kto povedal, že to nemám chuť urobiť aj teraz?“ uškrnula som sa na neho a znovu odvrátila pohľad a radšej sa venovala sledovaniu okolia. Bolo ticho. Strašidelné ticho.

„Musíme sa odtiaľto dostať,“ povedal, keď skončil so zbraňou a nábojmi.

„Fakt? Ja by som tu najradšej zostala a spravila si táborák. Vždy som chcela zažiť desivú noc na cintoríne,“ mumlala som si popod nos a v duchu nadávala, prečo som nesúhlasila s Dimitriom a túto akciu neodvolala. Mala som divný pocit, ktorý mi našepkával, že toto nie je ešte koniec. Začínala som sa báť a nie o seba. Moja osoba mi bola ukradnutá. Už teraz ma zožieral pocit viny.

„Je ich príliš veľa a sú na nás pripravení,“ zdôvodňoval svoje tvrdenie. To, že je ich požehnane, som si stihla všimnúť. Nechcela som radšej ani hádať konečný počet, ktorý sa potuloval v najbližšom okolí.

„Ale sú oslabení splnom, jedna výhoda pre nás, nie?“

„Vidíš, to je dôvod, prečo som ti o tomto nič nepovedal. Nikdy nesmieš podceňovať nepriateľa,“ veľavýznamne sa na mňa zahľadel a ja som opäť nemohla utiecť pred tým priamym pohľadom. V tom mi hlavou prebleskla spomienka ja zoznámenie s Declanom a už som chápala, prečo sú mi jeho oči tak povedomé.

„Ideme,“ zavelil Dimitri a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Ja som ju samozrejme odmietla prijať a vyštverala sa na nohy sama.

Aj tento krát sme nasadili vražiace tempo chôdze a snažili sa čo najskôr vypadnúť z nekropoly mŕtvych. Lenže čo by čert nechcel, vyrútili sa na nás dvaja upíry. Jeden zamestnal Dimitria a druhý ostal mne. Hoci som mala zbraň, nechcela som ju použiť. Tým by sme hneď upozornili na svoju pozíciu a museli znova utekať. A to som nechcela. Odteraz neznášam beh!

Nastal moment, kedy som využila znalosti boja z blízka. Bola som rýchla a darilo sa mi vyhýbať jeho úderom. Až do momentu, keď mi podkopol nohy a ja som spadla na jeden z hrobov. Váha môjho tela rozmlátila svietniky, a keďže vynikám šikovnosťou na jednom som sa porezala. Bola to mala ranka, no videla som ako upír upriamil pozornosť na moje zranenie.

„Cítiš to?“ zašepkala som a začala mávať rukou, aby sa pach krvi dostal až k jeho čuchovým bunkách. Nebol to žiadny problém. Periférne som videla ako Dimitri stále mláti svojho súpera a nemá čas pomáhať ešte mne, takže som musela rýchlo vymyslieť nejaký geniálny plán.

Upír ostal mierne zaskočený a videla som ako sa v jeho očiach čosi zablesklo. Hneď na to sa vrhol na mňa. Ja som stále ležala na pomníku a pokojne mohla rátať hviezdy na nebi. Prevalila som sa nabok a rýchlo postavila. Podložila som nohu tej pijavici, kolenom mu vrazila do lebky a odsotila ho na zem. Pravdaže sa nenechal tak ľahko premôcť a potiahol ma za členok. Stratila som rovnováhu a opätovne pristála na pomníku. Kopla som ho druhou nohou do tváre raz, druhýkrát a prisahala by som, že mu niečo prasklo v oblasti nosa. V momente, keď som chcela vytiahnuť zbraň a vystrieľať do neho plný zásobník, kašľať na zvukové ozveny, v hrudi na mieste srdca sa objavil špic dýky. Dimitri ho prebodol od chrbta. Oči upíra potemneli a odrazu bol fuč. Konečne som si mohla vydýchnuť.

Presunuli sme sa na okraj cintorína. Len pár metrov nás delilo od slobody a... vysoký múr, ktorý bol vyšší ako ten, ktorý mi pomohol preliezť Declan.

„Pomôžem ti,“ okamžite sa ponúkol Dimitri. Vyvalila som oči. „Na to zabudni. Ak sa ja dostanem hore, ty nemáš šancu. Nájdeme inú cestu!“

„Kiara.“

„Nie!“ skočila som mu do reči a vydala sa naľavo od murovanej konštrukcie. Dimitri niečo zašomral na protest, no hneď mi bol v pätách. Po pravici sme mali vysoký múr a na druhej strane pravidelný rad hrobov s hustými kríkmi a stromami, ktoré hádzali hrôzostrašné tiene.

Niečo som začula. Kroky? Alebo len ďalšie lístie? Všimol si to aj Dimitri. Obaja sme zastali.

„Tam sú!“ ozvalo sa netuším z ktorej strany. Videla som, ako sa na Dimitriovej tvári mihlo zúfalstvo a začala presviedčať samu seba, že to tak nebolo. Ak tento boj vzdá on, ja nemám šancu. Znova sme nabrali stratené tempo a utekali ako o život. Presné prirovnanie.

„To snáď nie je možné,“ zakňučala som pre seba a vyhýbala sa konárom, ktoré mi stáli v ceste. Nie všetky sa uhli, zopár z nich ma mlátilo rovno do tváre. Smrady!

Niekto sa zjavil oproti mne s namierenou zbraňou. Zastala som a Dimitri do mňa vrazil. Viem, že som mala rýchlo zareagovať, ale v tom momente som to nedokázala. Videla som ako zbraň vystrelila a niekto sa hodil predo mňa. Keď som si uvedomila, že ten niekto je Dimitri, stiahla som ho nabok. V hrudi mal zapichnutú šípku. Vytrhla som ju a obracala v rukách, keď ma niekto chytil zozadu a ťahal preč.

Začala som sa spierať, kopať nohami a dokonca sa mi podarilo dostať zo zovretia tej osoby, no nestačilo to. Vrhla sa na mňa ďalšia. Bola som zúfala a strachom bez seba. Dimitri ležal nehybne na zemi a nejavil známky života. Nemôže byť...

Bola to šípka, možno len nejaká uspávacia látka. Ak by ho chceli zabiť, použili by zbraň, nie?

„Puste ma,“ vykríkla som zlostne, no dvaja chlapi ako hora sa len usmievali popod fúzy. A to doslova.

Ja som sa nechcela len tak vzdať. Zatiaľ čo jeden držal moje ruky skrížene za chrbtom, druhý stál blízko priamo predo mnou a smial sa. Kopla som ho do kolena a druhému stúpila na prsty na nohách. Je to riadne nepríjemná bolesť, takže okamžite ma pustil a zanadával. Rýchlo som vytiahla zbraň, ktorú mal strčenú za opaskom a ovalila ho ňou. Nebol v bezvedomí, ale na hlave bude mať poriadnu hrču a chvíľu bude mimo. Druhému som uštedrila poriadnu ranu do tváre.

Možno boli o hlavu vyšší a dvakrát ťažší ako ja, no bola som lepšia. To som si myslela do chvíle, kým ma niekto neovalil niečím po hlave. Capla som priamo na kyprú pôdu, takže môj pád bol tlmený. Úder tupým predmetom bude moja smrť.

Neohrabane som sa prevalila na chrbát a snažila sa pochlapiť a nabrať späť stratené vedomie. Videla som rozmazane a rozpoznávala nevýrazne obrysy jedinca týčiaceho sa nado mnou.

Táto situácia mi pripomínala neblahé spomienky. Ja sa nikdy neponaučím.

„Neviete si poradiť s jedným dievčatkom,“ ozval sa ostrý ženský hlas a to bolo posledné, čo som zaregistrovala.

***

Veľmi ma nebite, ja viem, že mi písanie akčných scén nejde. Skúsim sa polepšiť. Kapitola je taká divná no, občas sa mi nepodarí totálne nič. Aj napriek tomu dúfam, že vám aspoň niečo dá a možno vás poteší prítomnosť Dimitria. S pokračovaním som tu o týždeň v nedeľu, potom bude asi týždňová pauza. Uvidím, či niečo stihnem napísať tento víked.

Vďaka za prečítanie, komentáre a aj nározy, či už pozitívne alebo negatívne :).

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování