OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (12)

15.09.2013 (19:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 694×

KAPITOLA 12 *Nepredvídateľné okolnosti*

V počasí mal Declan pravdu. Jasný mesiac nám osvetľoval cestu, takže sme nepotrebovali žiadne baterky a pre chýbajúce mestské osvetlenie bola obloha jasná.

Ja som sa naopak nemýlila v týchto uliciach. Boli ľudoprázdne. Po celý čas sme nestretli nikoho iného okrem mačky, ktorá nám prebehla cez cestu. V obytných budovách bolo v oknách zhasnuté alebo čiastočne tlmené osvetlenie vychádzalo z televíznych prijímačov. Pre nás to bolo ideálne. Nikomu neprišlo podozrivé, keď sa popod ich príbytky zakrádali štyria ľudia so zbraňami za opaskom.

Zastali sme pred jednou z brán, ktorá vykresľovala územie slúžiace na večný odpočinok. Dohodli sa, kto ide akým smerom a kde sa stretneme. Dimitri ma celý čas sledoval akoby sa chcel uistiť, že sa po dnešku nezrútim a neschúlim do kúta so slzami v očiach. Nič také našťastie nehrozilo. Bola som pripravená tento večer zabodovať a zistiť viac o upírke, ktorá tak veľmi baží po mojej smrti. V kútiku duše som však dúfala, že sa dnes s ňou nebudem musieť stretnúť.

Správaš sa ako padavka!

Na základe mužskej časti osadenstva som usúdila, že ani tí dvaja netúžia po stretnutí so Cyndie. Declan bol nesvoj a hoci sa to snažil maskovať, videla som na ňom nervozitu a obozretnosť. Bol ako vymenený. Ešte pred hodinou sa u mňa doma usmieval ako slniečko a brala som ho za optimistický článok trojky. Teraz som na ňom pozorovala stoosemdesiat stupňovú zmenu osobnosti a bola som z neho totálne zmätená a vykoľajená. Dimitri pôsobil oproti nemu pokojne, no párkrát som zaznamenala v jeho slovách nechuť k celej tejto nočnej výprave. Bol neustále zamyslený akoby sa snažil silou myšlienok presvedčiť osud, aby dnes stal na našej strane. Či sa mu to podarilo, uvidíme ráno. Snáď.

S Declanom som sa vybrala pravým smerom. Pár minút sme kráčali v úplnom tichu, jediný zvuk vydávali iba naše topánky cinkajúce o starý rozpadnutý chodník vedúci k dvojmetrovému múru. „To nemyslíš vážne?“ zhrozila som sa.

„Musíme to preliezť, teda pokiaľ neskrývaš pod bundou C4?“ Prevrátila som oči a postavila sa pod tú betónovú vec, ktorá v tejto tme nemala konca. Kto vôbec ohradí cintorín takýmto múrom? Tých mŕtvych aj tak už netreba chrániť. Sú predsa mŕtvi!

Declan bol v sekunde hore. Vyhupol sa tam tak elegantne, až sa bojím, že som pri jeho úkone, ktorý som sledovala s otvorenými ústami, ich zabudla zavrieť. Načiahol ku mne ruku, no aj  keď som sa postavila na špičky, nedočiahla som ju. Fajn, ten plot má viac ako dva metre. Sakra! Ako sa tam, do kelu, vyštveral?!

„Rozbehni sa a pevne sa ma chyť. Vytiahnem ťa hore.“ Stavím sa, že Dimitri s Aileen rozbili zámok na bráne a už sú vnútri, zatiaľ čo ja si precvičujem svoj kúsok na prijatie do cirkusu.

Urobila som presne, čo Declan povedal. Rozbehla sa, nohami sa odrazila od zeme a pevne sa chytila jeho ruky. Vytiahol ma hore s ľahkosťou. Posadila som sa na okraj a spustila nohy na druhú stranu. „Vďaka.“

Zoskočil prvý, potom ja. Bol to nepríjemný skok, pri ktorom som cítila všetky kosti, ale vždy to bolo lepšie ako sa sem štverať. Von idem cez bránu!

Obaja sme sa začali pomaly zakrádať tmou a číhali na nebezpečenstvo. Zbrane sme mali namierené pred seba. Cítila som sa ako v akčnom filme, kde sa práve chystám zatknúť zločinca. Realita bola úplne iná.

„Bola si niekedy v Policajnej akadémií?“ prerušil ticho, ktoré sa rozliehalo medzi nami. Teraz som nepočula ani vlastné kroky. Občas zašušťalo pohodené lístie, ktoré vietor odfúkol na iné miesto.

„Áno... teda, nie tak celkom. V telocvični, presnejšie v sprchách,“ priznala som a pocítila ako sa mi nahŕňa červeň do tváre. Vďaka za tú tmu.

„Čo si tam robila?“ zvedavo sa opýtal.

„Ehm...ver mi, to nechceš vedieť.“ Rozosmial sa. A nie je to, čo si myslíte. Teda... možno aj áno. Aj vy máte nejaké historky, ktoré pred svojimi deťmi určite nikdy spomínať nebudete. Tak táto je jedna z mojich.

„Vieš, čo učia policajtov pri streľbe?“

„Ohúr ma svojimi vedomosťami,“ zašepkala som, hoci to bolo zbytočné, pretože on svoj hlas nestíšil. Neupútame tak na seba pozornosť? V tomto meste duchov musí byť počuť aj šepot na päťdesiat metrov.

„Najprv mysli, potom strieľaj.“

„A?“ Niečo ma malo na tej vete ohúriť? Dobre viem, že policajti používajú zbrane len v nutných prípadoch. Napríklad dnešný obed. Aj keď vystrieľanie zásobníka do unikajúceho auta nemalo žiadny zmysel, aspoň sa zbavíte frustrácie.

„Na rozdiel od nich, my najprv strieľame a potom myslíme,“ mrkol na mňa.

„Hmm,“ zamumlala som na súhlas a prechádzala úzkym priestorom oddeľujúcim rady mramorových dosiek.

„V prípade upírov sa tým riaď.“

„Vďaka za radu,“ prehodila som a zakopla o kameň, ktorý sa mi priplietol do cesty. Zachytila som sa náhrobku, takže sa mi podarilo udržať rovnováhu a nespadnúť na zem.

Spln, nie spln, pod nohy som nevidela vôbec. Začala som kráčať opatrnejšie a okrem priestoru pred sebou sledovať aj zem podo mnou. Zišiel by sa pár očí na viac!

Ako sme kráčali a kľučkovali pomedzi hroby, ktoré boli usporiadané viac chaoticky ako cielene, Declan sa presunul za mňa a nechal ma viesť. Nemala by som s tým najmenší problém, kebyže viem, kadiaľ ísť. Hodilo by sa presné vymapovanie náhrobkov a chodníkov, ak tu náhodou nejaké boli, o čom silno pochybujem. Tak som si šla kadiaľ ma viedli nohy a vyberala som tie širšie medzi priestory, ktorých tu bolo, zatratene, málo.

„Prečo si šla so mnou?“ ozval sa jeho hlas vedľa mňa. Keďže som stále žila v presvedčení, že kráča za mnou, ľakla som sa. Som naozaj mizerná v sledovaní!

„Páčia sa mi tvoje vlasy,“ odpovedala som nezaujate a pozerala priamo pred seba, občas som sa otočila napravo a snorila v tme.

„Vážne?“

„Nemala som na výber,“ vyjasnila som dôvody rozhodnutia. Byť teraz s Dimitriom, tak leží na zemi s rozmlátenom hlavou alebo ja pripútaná o cintorínsku bránu.

Opäť som sebou mykla, keď v diaľke zahúkala sova. Do pomykova to dostalo aj Declana, pretože hneď namieril zbraň tým smerom odkiaľ prichádzalo to otravné húkanie. Fajn, bojím sa sovy. Skvelé! Čo budem robiť pri stretnutí s upírom?

Dlhovlasý lovec sa rozhodol rýpať do môjho súkromia s Dimitriom aj naďalej. Vari sa obával, či je v dobrých rukách? Možnože si myslí...? Čo by si mal myslieť? Ozaj, čo by si mal myslieť, Kiara? „Čo je medzi tebou a Dimitriom?“

Nadvihla som obočie a zaváhala. Čo to má, do čerta, znamenať?.

„Čo-čo by malo byť?“

„Ja len... nevychádzate spolu,“ pokrčil ramenami. Bezpochyby mu došlo, že ma tou otázkou vystrašil, pretože hneď dodal. „Nechcem vyzvedať, samozrejme.“

„To je pravda, a?“ ignorovala som dodatok a nasadila tón charakteristický pre bežný rozhovor. Nemala som byť prečo nervózna. Nič neskrývam.

„Kde je problém?“ zastavil. V tomto okamihu som oľutovala, že som šla s ním.

Odlepila som zrak od zeme a pozrela na neho „Nedôverujem mu... vzájomne si nedôverujeme.“ Bola to pravda. Hoci ja som pred ním nič neskrývala, čo sa o ňom povedať nedalo. To bol ten hlavný problém. Jeho tajomstvá.

„S Dimitriom je to ťažké. Musí vedieť, že ti môže veriť a ty ho musíš o tom presvedčiť,“ namieril ukazovák na mňa a dal sa do pohybu.

„Presvedčiť, jasné,“ zašomrala som si pre seba v snahe ukončiť túto nezmyselnú konverzáciu. Declan bol veľmi chápavý a vyvodil si z toho, že nemám chuť viesť rozhovory týkajúce sa jeho priateľa, takže nasledujúcich päť minút mlčal. Avšak iba tých päť minút, počas ktorých sme míňali jeden náhrobok za druhým. Niektoré boli čisto biele iné typické mramorové. Asi na šiestich boli aj fotky zosnulých. Čiernobiele a vyblednuté, dokonca som si nebola istá, či to boli muži alebo ženy. Svetlo bolo nedostatočné a nedisponovali sme časom nazvyš, aby som mohla skúmať identitu pochovaných.

Mala som pocit, že sa krútime dookola. Všetko tu vyzeralo totožne. Hroby, hroby a hroby. Kto sa má v tom orientovať?

Vedenie prebral Declan. Šliapal vedľa mňa ale trošku popredu. „Koľko toho vieš o upíroch?“ zvedačil.

„Nie, veľa,“ priznala som. Dimitri sa nezaškoľoval práve zodpovedne a pomer vedomostí a praxe značne kolísal. Pre neho bolo dôležité, aby som sa nedala zabiť. Smrteľná rana musela patriť nepriateľovi a bolo vhodné, ak ten nepriateľ bol dosť starý na to, aby po prebodnutí srdca z neho ostal len prach.

Jednoducho, čím je upír starší, tým lepšie pre nás. Nemusíme vyrábať žiadne dôkazy a premýšľať, čo s telom. Mladí upíry sa nerozplynú, starí áno. Prečo? To je otázka za milión. Jedno z najpravdepodobnejších vysvetlení je to, že telo človeka nie je prispôsobené žiť päťsto rokov. Zatiaľ čo telo človeka ako upíra to dokáže. Možno ho drží pohromade nejaká magická sila nadprirodzena, to nikto nevie. Príroda to tak zariadila a takto to funguje od nepamäti.

„Takže netušíš, prečo sme tak trvali na tom, aby sme šli na lov dnes?“ opýtal sa.

„Zrejme to nebude len kvôli peknému počasiu.“ Začalo mi to vŕtať v hlave. Aký iný dôvod môžu mať? A vynorila sa ďalšia otázka. Prečo mi to Dimitri nikdy nevysvetlil?

„Vieš, spln,“ zadíval sa na mesiac, „oslabuje upírov. Sú viac zraniteľnejší a ich schopnosti sú takmer na úrovni obyčajného človeka... nie úplne obyčajného, ale niečo ako agenta tajných služieb. Preto sa vždy báli splnu, pretože vedeli, že lovci ich práve vtedy budú prenasledovať a smrť budú mať za pätami. Odtiaľ vznikol aj mýtus o vlkolakoch. Lovci využívali vlkov pri love. Dokázali ich vystopovať lepšie ako psy. Hovorí sa, že vlk môže zabiť upíra, ak mu  napríklad roztrhá hrdlo. Takže ti stačí rozzúrená beštia a nemusíš sa zapodievať nejakou dýkou lovcov.“

„Tuším si zaobstarám nového domáceho miláčika. Ale mám ešte jednu otázku,“ na ktorú dúfam mi dáš negatívnu odpoveď. Nemusela som ju ani vysloviť, Declan hneď vedel, na čo myslím. „Nikto to nevie vyvrátiť ani dokázať... je tu tá možnosť.“

„Nie, nie, nie... existenciu ďalších magických príšer neznesiem. Stačia tie krv cicajúce pijav...“ umlčala ma jeho ruka. Stál za mnou a všetky svaly v jeho tele boli napnuté. Cítila som ako sa párkrát mykol a hlavou kmital na všetky strany.

„Pst,“ pomaly zložil ruku z mojich úst a rozhliadal sa po okolí. Otočila som sa k nemu chrbtom a sledovala priestor okolo nás. Hoci ten mesiac svietil jasne, aj tak to nestačilo. Videla som veľký prd.

„Počula si to?“ zašepkal. Nadvihla som obočie a snažila sa niečo počuť. Nič, okrem...

„To bol môj žalúdok,“ pokrčila som ramenami. „Nevečerala som.“

Declan sa rozosmial. „Nemyslel som to.“

„A?“ Tieto hádankové otázky mi začínali liezť na nervy.

„To ticho. Nepočuť tu vôbec nič okrem...“ V tom momente okolo nás precupotal malý ježko.

„Okrem neškodného zvieratka,“ zachichotala som sa a vykročila znova do tej čiernej tmy. Declan ma okamžite nasledoval a rovnako ako ja, tvár mu na pár sekúnd ožiaril úsmev.

Začínala mi byť zima a závidela som mu ten šál, čo mal omotaný okolo krku. Leto je už dávno preč a tieto jesenné noci nebývajú tak teplé. Dvíhal sa aj vietor, čo so sebou prinieslo hlasnejšie šušťanie listov na stromoch. Na jednej strane som bola rada, že počujem aspoň nejaký zvuk, ale na druhej, to bolo dosť desivé.

Cintorín sv. Martina je najstarší v meste, konkrétne táto jeho časť.  Najmladší rok, ktorý som zaregistrovala bol 1956. V tom roku zomrel chudák menom Michael Jork. Potulovali sme sa medzi tými najstaršími hrobmi, čo dosiahlo maximum totálnej strašidelnosti.

„Tebe táto prechádzka nepripadá hrôzostrašná?“ vychrlila som otázku tento krát ja. Už rozumiem prečo toľko blábolil, bola som menej vydesená ako z tohto nekonečného ticha a šušťania listov. Neznášam ten zvuk!

„Nie,“ otočil sa na mňa. „Zažil som už aj desivejšie veci.“

„Fajn, tak hlavne mi teraz o nich nehovor.“ Mala som plné gate aj z tejto situácie. Nevedela som si predstaviť niečo ešte hrozivejšie ako cintorín. V noci. S upírmi. Vlastne áno, mohlo by to byť ešte horšie. Ak by som tu bola sama. Zbláznila by som sa od strachu.

Z pravej strany sa k nám blížili kroky. Zbystrila som pozornosť a namierila zbraň na osobu kráčajúcu naším smerom.

Najprv strieľať, potom myslieť. Opakovala som si Declanovu radu. Nenechám toho bastarda, aby využil moje zaváhanie.

„Aileen,“ vykríkol Declan a rozbehol sa k postave, ktorú práve osvetľovala žiara splnu. Nebol to žiadny upír.

„Bože, skoro som ju zabila. Tie tvoje rady nestoja za nič,“ nahnevane som na neho vyprskla. Nechápavo sa na mňa zahľadel. Ignorovala som ho. „Kde je Dimitri?“ Nebol s ňou a mal byť. Šli spolu a základ bol nerozdeliť sa. Niečo sa musela stať...

„To je ten problém. On je preč,“ previnilo vybafla Aileen, pričom sa opierala o Declana. Bola zadýchaná a spotená. Pravdepodobne bežala celú cestu, až kým nenatrafila na nás. Keďže si nemohla byť istá, či nie sme nepriatelia, pomaličky sa k nám približovala, a preto som ju skoro zabila.

Výborne, Kiara. Čo tak radšej strieľať na nepriateľa?

„Počkať, čo tým myslíš preč?“

„Nerada vám to hovorím, ale myslím si, že toto je pasca. Ten upír bol podhodený rovno pred dvere a my sme sa toho chytili,“ pustila sa do rýchleho vysvetľovania. „Neviem, či dostali Dimitria, ale boli ich na nás siedmi. Rozdelili sme sa a stratila som ho.“

„Si zranená,“ opatrne sa dotkol Declan jej ramena. Krvácalo. Na mieste rany mala roztrhané oblečenie a chýbala jej bunda. „To nič nie je.“

„Musíme ho nájsť,“ vyhlásila som. Obaja na mňa upreli svoj pohľad.

„Dim...“

„Aileen, nenechám ho tu. Viem, čo vám o mne natáral... musí ma chrániť a podobné kraviny, ktoré mňa vôbec nezaujímajú. Ja odtiaľto neodídem,“ stíšila som hlas a ruku stisla v päsť. Ak ma budú chcieť vynechať, nebude to také ľahké.

I keď som mala cítiť strach, namiesto toho sa dostavil príval adrenalínu spôsobený faktom, že Dimitri je možno držaný upírmi. Už druhýkrát a to kvôli mne. Sakra!

„Nechcela som ťa odhovárať, práve naopak,“ usmiala sa na mňa a odhodila prameň vlasov z tváre. Prekvapene som si ju premerala. Nežartovala. Musím uznať, že ma týmto konaním ohromila. Podľa všetkého ak príde na rozhodovanie medzi nimi troma, Aileen je tá, ktorá má posledné slovo, pretože ani Declan sa jej neopovážil protirečiť.

„Ó, bože, on nás zabije,“ prehlásil s úškrnom na perách.

***

Sorry za týždňové meškanie, ale prišla mi do toho práca a nestíhala som to zverejniť v pondelok. Pôvodne mala byť táto kapitola asi dvakrát dlhšia (áno zase cez 4000 slov), no nakoniec som ju rozdelila. Nechcela som vás umučiť tými písmenkami, preto sa v nej nič poriadne nedeje. V pokračovaní bude dosť akcie a Dimitri sa vráti späť na scénu, snáď vám za ním nebolo smutno.

Ďakujem za prečítanie a pripadný komentár alebo dotazy, hodnotenia, čokoľvek. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (12):