OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (07)

15.06.2013 (12:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 813×

Kapitola 7 *Pokrvní*

Vyvliekla som Dimitria hore schodmi do mojej spálne. Pôvodný plán bol zaviesť ho do vlastnej izby, ale na to som už nemala dostatok síl. Aj to jedno poschodie si vyžadovala nadľudský výkon.

Predtým ako som ho posadila na posteľ, odpratala som prikrývky a natiahla cez ňu uterák. Dimitri zhodil zo seba čierny plášť a ľahol si na naskladané uteráky. Zhlboka dýchal a upieral zrak na strop izby.

Chvíľu som na neho hľadela a premýšľala, čo budem robiť. Vyzeral strašne a to ani v najmenšom nepreháňam. Potreboval pomoc. Lekársku pomoc. Lenže aj cesta autom bola príliš krátka, aby som ho presvedčila o opaku. Spája nás ďalšia vec okrem upírov. Nenávisť k lekárom. Osobne proti nim nič nemám, s jednou výnimkou.

Kľakla som si vedľa postele a začala skúmať jeho ranu. Zľahka som nadvihla pravú ruku, ktorú mal položenú vedľa tela. Čakala som zranenie po dýke, hlboký škrabanec alebo rez, ale namiesto toho to bola len jedna veľká krvavá škvrna.

„Oni ťa postrelili?“ spýtala som sa prekvapene a zírala na stekajúcu lesklú tekutinu, ktorá odkvapkávala z tmavej na dotyk jemnej čiernej košele.

Dimitri otočil pohľad na mňa a chabo sa usmial. „Je to len priestrel. Bude to v poriadku,“ zahľadel sa opäť na strop. „Prečo sme v tvojej spálni?“

„Lebo cesta do tvojej izby si vyžadovala dlhší pochod a stovku nadávok v troch cudzích jazykoch, ktoré zaručene nechcem počuť!“ Rozosmial sa a vyceril na mňa svoje žiarivo biele zuby.

„Táto situácia je nanajvýš vtipná!“ prevrátila som oči. Ani môj zamračený pohľad nedokázal stlmiť Dimitriho smiech rozliehajúci sa po izbe. Opäť som pocítila tú neodolateľnú chuť praštiť ho.

Sústredenie som presunula na ranu. Nemôžem ho tu nechať vykrvácať, hoci som bojovala s pocitom, prečo nie. Ak ju chcem vyčistiť a ošetriť, musím z neho dostať dole oblečenie. Začala som rozopínať gombíky. Snažil sa mi pomôcť, no rukou som ho udrela po prstoch a pokračovala sama. Uškrnul sa a nechal ruky ležať vedľa tela. Nadvihol sa do sedu a strhla som z neho oblečenie. Krv v okolí rany na ramene už stihla čiastočne zaschnúť. Snažila som sa odlepiť látku, ale bezbolestne to nešlo. Nakoniec sa do toho vložil on a bez zaváhania strhol rukáv. Vykríkla som za neho. Na tvári sa mu zjavil len bolestivý úškrn, no nevydal ani hlások.

Chvíľu mi trvalo, kým som prestala zízať na hodenú košeľu a krv, ktorá sa opäť začala valiť z rany. Vzala som uterák a omotala mu ho okolo ruky.

Potrebujem lekárničku!

Vybehla som z izby, zbehla po schodoch a mierila do garáže. Medzi domom a garážou bol prechod, takže som nemusela vystrčiť päty z domu. Bála som sa. Stále je tu možnosť, že nás sledovali. Hoci vnútri sme v bezpečí, nemôžem sa na to spoliehať.

To je jediná výhoda, ktorú proti upírom máme. Pokiaľ žije pokrvný vlastník nehnuteľnosti, nemôžu vstúpiť do domu, ani keď ich pozveme. Preto zväčša obývajú staré a opustené budovy, ktoré nevlastní nik, či už pokrvne alebo na papieri. Ak by zabili mňa, stále ostávajú pre nich dvere domu zatvorené. Vlastnícke právo má, bohužiaľ, aj môj brat, ktorý je momentálne zaneprázdnený inými povinnosťami špeciálneho druhu.

Teraz je však dôležité dostať Dimitria do formy a ošetriť ho. V duchu som si nadávala aká som hlúpa, že som ho nevzala do nemocnice. Je nad slnko jasné, že by mi to vyhadzoval na oči do konca života, ale bolo by oňho postarané.

Ja nemám žiadne skúsenosti. Neviem ako vyčistiť ranu, ako zabrániť, nedajbože, otrave krvi. Čo ak tam ostala guľka? Absolvovala som zdravotný kurz, ale to bolo pred stovkami rokov počas autoškoly. A našťastie nedošlo k najhoršiemu a nemusela som Dimitriovi podávať prvú pomoc. Hoci to by som zvládla, ale priestrel?

Keď som vošla do izby, stále ležal na posteli so zrakom upretým do svetla. Na pár sekúnd som si myslela, že upadol do bezvedomia, ale keď začul zvuk, pootvoril oči a otočil hlavu smerom ku mne.

Nevravel nič. Možno sám vedel, že je na tom zle. Horšie bolo, že som to vedela aj ja. Viem, že nebol v stave rozprávať, ale horela som nedočkavosťou zistiť, čo sa v tom hangáre stalo. Nemala som odvahu s tým začať. Dimitri však áno.

„Rozprávaj sa so mnou,“ žiadal ma. Vyvalila som oči. Prestala som odmotávať obväz a zapozerala sa do čŕt jeho tváre.

„Mám v sebe upírsku krv,“ dodal na vysvetlenie.

„Čože?“ hystericky som vykríkla. To nemôže myslieť vážne!

„Musím... musím ostať pri vedomí. Tak prosím... hovor so mnou,“ obrátil jasné zreničky k mojej tvári. Stále som bola v šoku a neschopná niečo povedať. Zamrzla som v rovnakej pozícií pri navliekaní rukavíc, ktoré boli uložené v lekárničke. Nervové ústrojenstvo pracovala pomalšie ako zvyčajne.

Upírsku krv. Upírsku krv. Opakovala som si v myšlienkach.

„Nemala... by ťa vyliečiť alebo sa z teba... stane...“ prehovorila som po prekonaní prvých sekúnd šoku. Vzápätí som to oľutovala.

„Mala by si prestať sledovať tie hlúpe seriály,“ zamračil sa.

„Pozeranie televízie je bežná vec pre normálnych ľudí, podotýkam normálnych.“ Ešte stále som v tomto nová a nikdy ma nenapadlo opýtať sa, čo sa stane, ak sa vám do obehu dostane ich krv. Mám veľké medzery v problematike upírov.

„Takže...“ nadhodila som a dúfala, že Dimitri moju snahu neťahať z neho informácie okatým spôsobom pochopil.

Letmo sa usmial, chvíľu sledoval ako moje ruky poslušne ošetrujú jeho ranu a utierajú zbytočnú krv, pričom som sa snažila neušpiniť veci okolo. Neúspešne.

„Je to ako droga. Pôsobí na tvoje zmysly a otupí ich. Vidíš rozmazane, strácaš rovnováhu, nepočuješ, necítiš. Šíri sa v tebe ako jed, spôsobuje bolesť, zlyhanie základných funkcií na krátku chvíľu. Nemalo by ťa to zabiť, ale vo veľkom množstve... môže spôsobiť rozsiahle problémy,“ pustil sa do vysvetľovania. „Preto potrebujem, aby... nesmiem omdlieť, zaspať. Aj keby si ma mala zase vyfackať, nedovoľ mi to.“

Povedal to tak ráznym hlasom, až mi po tele prebehli zimomriavky.

Do čoho som sa to zaplietla?

Musím ho udržať pri vedomí. Fajn. To nebude žiadny problém. Vypáčim z neho všetky potrebné informácie. Áno, som mrcha. Ale takúto šancu si nenechám ujsť.

„Mám dovolené otázky a ty mi na ne budeš odpovedať?“ opýtala som sa a snažila zakryť menšiu radosť, ktorá z tejto situácie pre mňa plynula. Dimitri na mňa mrkol a nahodil kyslý výraz. Nepáčilo sa mu to alebo tie skrivené ústa súviseli pritlačením gázy na ranu?

„Áno,“ odpovedal neochotne. „Ale aj ja mám právo na tabu. U teba je to Jensen Speller u mňa sa tiež niekto alebo niečo nájde.“

Zatla som zuby. Prečo vždy zmarí tú malú iskričku nádeje?!

„Fajn“ odpovedala som rovnako neochotne a otrávene. Vzala do ruky dezinfekčný sprej a nastriekala na ranu. Vzápätí sa ozvalo z Dimitriových pier bolestné zasyčanie.

„Čo tak upozorniť vopred?“ precedil medzi zatínajúce zuby. Oči mal pevne privreté k sebe, takže si nevšimol bleskový úsmev, ktorý sa rozlial na mojej tvári.

„Prepáč.“ Som zlá, zlá, zlá!

Neteší ma nešťastie druhých. Súcitím s ním a bojím sa oňho, ale vidieť ho takého bezbranného a mňa ako sa o neho starám, pričom neustále opakuje, že som to ja, ktorá potrebuje ochranu, je na nezaplatenie.

Rýchlo som nasadila vážnu tvár a priložila obväz na ranu. Dimitri otvoril oči a upriamil ich na moje ruky. Dezinfekcia svinsky bolí. Mám s ňou veľmi blízky vzťah a vysoký počet skúseností. Ako malá som bola veľké nemehlo, ktoré pravidelne zakopávalo o svoje vlastné nohy. Ani v dospelosti sa mi nevyhli rôzne zranenia. Avšak môžem hrdo prehlásiť, že strelná rana k ním nepatrila. Zatiaľ.

Zastriekala som aj okolie rany, na čo bol už Dimitri pripravený. Po otvorení viečok mu stiekla jedna slza padajúca várou cez líce, nakoniec zmizla vo vláknach modrého uteráka.

„Už to nebudem používať,“ sľúbila som. „Povieš mi, čo sa stalo v tom hangáre?“

Očakávala som truc, presadenie si svojho tabu. Mýlila som sa. Rozhovoril sa.

„Keď som sa vrátil späť a vyšiel von z letiskovej haly, potreboval som premýšľať. Mojím cieľom si bolo dať krátku prechádzku, lenže... nevyšlo mi to. Myslím, že ma sledovali už od letiska a čakali na vhodnú chvíľu. Bolo ich šesť alebo sedem. Naozaj netuším... Jedného som dostal, bohužiaľ iba jedného.“ Obtáčala som obväz okolo rany a pozorne počúvala každé slovo. Pri predstave šiestich upírov rútiacich sa na neho, som sa otriasla. Ak by som sa ocitla v podobnej situácií, v tomto momente by ma prevážalo pohrebné auto alebo by moje pozostatky zberali pinzetou.

Párkrát sa nadýchol, predtým ako začal rozprávať ďalej. „Bola to pasca. Nešli po mne, preto ma iba zmlátili a napichali... Šli... po tebe.“

„Čo?“ oblial ma studený pot. „Po... po mne?“ Prikývol.

Myšlienkové pochody nabrali rýchly spád. Prečo? Veď ja... Zabila som jediného upíra a ide po mne celá mafia pijavíc. Nerozumela som. „Prečo?“

„Existuje skupina upírov... medzi lovcami sú známi ako krvaví pomstitelia,“ opäť sa na chvíľu odmlčal a posadil sa vyššie. Vzala som vankúš a podložila mu ho pod hlavu. „Ďakujem. Vraždia takých ako si ty... a ja. Potomkov zakladateľov skupiny lovcov, ktorí pred stovkami rokov začali vykonávať túto prácu... Ako symbol ich zoskupenia boli vyrobené tieto dýky, ktoré sa dedia stáročia z otca na syna, z matky na dcéru,... z lovca na lovca. Je to pre nich pomsta za všetky zmarené upírie životy a... Cyndie je jedna z nich.“

„Cyndie? Myslíš Cyndie ako...“

„Áno. Väčšiu beštiu som v živote nestretol, ver mi. Prekliata ženská. Má na svedomí smrť môjho otca a toho tvojho pravdepodobne tiež.“

„Pravdepodobne?“

„Nemám dôkazy, nikto presne nevie, čo sa stalo,“ sklamane podotkol.

„A čo polícia?“ Nemohla som uveriť veciam, ktoré počujem. Mama mi tvrdila, že otcov prípad je vyriešený. Bola to nehoda.

Dimitri sa rozosmial. „Čo myslíš, koľkí by ti uverili, keby si im začala rozprávať o upíroch? Zašili by ťa a poslali jednosmerným lístkom do cvokárne. Označili to ako nehodu. Tvoj otec bol podľa ich slov opitý a nezvládol riadenie vozidla. To je oficiálna story.“

„Opitý?“ zopakovala som priškrteným hlasom, ktorý som nespoznávala. Očami som sekundu sledovala Dimitria a ďalšiu sa venovala rane a obväzovaniu.

„Mal v krvi stopy alkoholu, no nie dostatok, aby nezvládol cestu, ktorou sa vracal domov. Polícia nemala žiadne iné dôkazy a nehoda pod vplyvom alkoholu vyhovovala jednoznačnej teórii... Študoval som ten prípad a mať rovnaké dôkazy, záver by bol totožný.“

„Ale...“ Bol tam háčik. Dimitria som poznala krátko, ale mala som ho prečítaného. V jeho rozprávaní vždy bolo ale. Väčšinou tajomné, o ktoré sa nepodelil, no teraz musel. Inak to z neho vyfackujem.

„Ale bolo tam zopár nezrovnalostí, čo mi potvrdilo aj tajné vyšetrovanie, ktoré som viedol.“

„Ty si sa hrabal v prípade môjho otca? Čo všetko vlastne vieš o mojej rodine?“ Nezaslúžil si, aby som bola na neho naštvaná, ale ja nenávidím, nenávidím, keď niekto niečo robí za mojím chrbtom. Preto vedel o Jensenovi. Preto vedel, kde ma nájsť. Do pekla aj s detektívmi!

„Potreboval som nájsť niečo, čo by ma... priviedlo k Cyndie,“ odvrátil pohľad.

Na malú chvíľu som zahliadla v Dimitriovych očiach čosi, čo som uňho ešte nevidela. Bol to smútok a bolesť. Sklopila som pohľad a položila otázku, ktorú nechcel počuť. „Prečo ju tak veľmi chceš nájsť?“

„Hmm,...“ pozrel sa späť na mňa. „Nemáš pravdu. Ja ju nechcem nájsť. Chcem ju zabiť, mučiť a spôsobiť takú bolesť, akú si nevieš predstaviť, ale prečo... na to využijem moje tabu.“ Sakra!

„Nepríde ti to nespravodlivé voči mne?“ skúsila som poslednú šancu.

„Nie,“ odpovedal.

Namosúrene som prikývla a odmlčala sa. Musím rešpektovať jeho rozhodnutie, ale tá zvedavosť ma ubíjala. Prečo ju túži zabiť? Čo mu urobila?

Ak to bola ona, Cyndie, ktorá má na svedomí smrť môjho otca, Dimitri nie je sám, kto ju bude prenasledovať do konca jej života. Budem to aj ja.

„Postav sa do radu. Tá ženská je najprv moja,“ povedala som rozhodne. Hladina môjho adrenalínu sa začala nebezpečne dvíhať.

„Možno to nebola ona.“

„Bola to ona,“ trvala som na svojom. Neviem, odkiaľ som to vedela, no bola som si tým istá. 

Ver svojmu inštinktu, ten ťa nikdy nesklame.

Mala som sto chutí do niečoho udierať. Chce ma zabiť pojašená upíria ženská, ktorá zavraždila jedného člena mojej rodiny! A to som len nedávno tvrdila koľko mám nevyriešených problémov.

Bola som naštvaná! Naštvaná na otca, matku, môjho brata a hlavne na seba. Ako som mohla byť taká slepá a nikdy, nikdy, si nič nevšimnúť! Prečo som nezačala pátrať po pravej príčine otcovej smrti? Prečo ma nenapadlo opýtať sa na dôvod odchodu strýka Jonata?

Prečo! Prečo! Prečo!

Hodila som zvyšné obväzy, aj tie krvavé na zem. Dimitriova rana bola ošetrená. 1:0 ja verzus nemocnica. Vyšvihla som sa do stoja, prešla k oknu a otvorila ho. Potrebovala som vzduch. Potrebovala som sa nadýchnuť a dostať zo seba všetky emócie. Hnev, zlosť, smútok, nenávisť, sklamanie, strach.

Ako je to vôbec možné? Môj život sa zmenil v jednej jedinej sekunde. Stačil jeden večer a všetko, čo som považovala za pravdu je jedna veľká lož. Lož, ktorá nemá hranice a niekde vnútri sa bojím, čo ešte môžem objaviť.

Bolo to zvláštne. Neubíjal ma fakt, že som na zozname s označením „zlikvidovať“. Nepociťovala som strach, že ma chce niekto zabiť. Teraz to bolo oficiálne. Ak nezabijú oni mňa, ja zabijem ich. Alebo skončíme mŕtvi všetci. Na tom nezáležalo. Ak ich stiahnem zo sebou, bude mi jedno, či som na žive alebo pod zemou. Znesiem zo sveta toľko upírov, koľko budem schopná. A nič a nikto ma nezastaví!

Zapozerala som sa na môj odraz v lesknúcom sa okne. Nespoznávala som sa a nebolo to zmenou vizáže. Čo sa to so mnou stalo?

Zrazu zavŕzgala posteľ. To ma prinútilo sa vrátiť do reality. Otočila som sa a uvidela vstávajúceho Dimitria.

„Kam si myslíš, že ideš?“ bez varovania som skríkla.

„Do svojej izby,“ odpovedal šeptom a upieral unavené oči k oknu.

„Myslíš si, že ťa nechám zakrvácať všetky prikrývky v dome?“ založila som ruky v bok a pomaly sa presúvala späť k posteli. Zrak mi padol na jeho stále odhalenú hruď. Až vtedy som si všimla nepatrné a už zahojené jazvy v oblasti pravej strany rebier. Prehltla som otázky, ktoré sa drali von z mojich úst a prinútila som nasmerovať svoj pohľad na Dimitriovu tvár.

To nachvíľu zahnalo myšlienky do útrob mozgu. Môj sebavedomý postoj ho donútil vrátiť sa späť do postele bez najmenších námietok. V duchu som sa pousmiala a začala sa prehrabávať v nočnom stolíku. Vytiahla som odtiaľ odličovacie tampóny a vzala do rúk dezinfekciu.

„Čo to robíš?“

„Chystám sa ošetriť ti rany na tvári. Si si istý, že nemáš žiadne ďalšie zranenia?“ Tvrdohlavo pokrútil hlavou. Typické!

Jemne som priložila tampón na škrabanec na jeho tvári. Poslušne ležal a dovolil mi prstami ľahučko prechádzať po zakrvavej pokožke.

***

Bolo skoro šesť hodín ráno, keď som dokončila základnú osnovu článku. Sophia odviedla skvelú prácu a mala dostatok materiálu na pracovanie. Neobsiahlo to všetko, ale na začiatok to stačilo. Prejsť od zabíjania upírov k sériovým vraždám v našom meste a okolí mi pomohlo upokojiť sa a zahnať myšlienky. Skočila som z vrážd do vrážd, ale to bolo práve to, čo som potrebovala. Venovať sa realite. Realite, o ktorej nikto nepochybuje a vie, že je skutočná. Potrebovala som samu seba presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Dokonca som za poslednú hodinu kontrolovala Dimitria iba raz.

Nehybne ležal v posteli s prikrývkou zakrývajúcou pol hrudníka. Spal s pokojným výrazom na perách. Udržovala som ho pri vedomí ďalšie dve hodiny po úspešnom ošetrení. Nakoniec sám upadol do mdlôb a ja som nemala to srdce ho zobudiť. Pohľad na neho dokázal zahnať aj ten najmenší strach preplňujúci moje vnútro. Cítila som sa spokojnejšie a hrdá. Zvládla som to. Cez obväz nič nepresakovalo a to bolo dôkazom dobre odvedenej práci, ktorú však nemienim opakovať najbližších stopäťdesiat rokov.

Zaklapla som laptop a papiere naskladala na kôpku. Dopila som druhú kávu a vedela, že dnes nie je zďaleka posledná. Čakala ma práca v redakcii a dnes tam musím byť.

Ponaťahovala som všetky svaly a vybrala sa hore schodmi do spálne. Snažila som sa lietať, len aby nevŕzgali. To bolo priam nemožné. V duchu som nadávala a sľúbila, že len čo sa situácia s upírmi upokojí, podstúpi tento dom obrovskú rekonštrukciu.

Potichučky som otvorila dvere. Posteľ bola prázdna! Vošla som dnu. Nebol tam. Otočila som sa na päte a do niečoho vrazila. Niekoho. Dimitri!

Odtiahla som sa od neho a očami pristála na nahej hrudi. Rýchlo som premiestnila pohľad vyššie. Zoširoka sa usmieval.

„Baví ťa to?“ zamračila som sa.

„Čo?“ nechápavo odvetil. „Bol som sa len prezliecť.“

Až vtedy som si všimla, že má na sebe šedé tepláky a v ruke drží biele tričko. Mohol si ho obliecť už predtým. Ignorujúc ma, prešiel k oknu. Otvoril ho a navliekol si tričko. Najprv cez pravú ruku, ktorú mal zranenú a potom cez ľavú. Nespúšťala som z neho oči. Jedným z dôvodov bola kontrola zranení a druhým...

Na chrbte som si všimla ďalšie dve jazvy. Jedna bola malinká a vyzerala staršie. Tá druhá bola väčšia. Aj tentoraz som prehltla všetky otázky a odvrátila od neho pohľad.

„Ako sa cítiš?“ Otočil sa ku mne. Ja som očami skúmala posteľ a krvavé uteráky, ktoré naskladal na úhľadnú kôpku.

„Výborne,“ usmial sa.

Nadvihla som obočie a skúmavo si ho premerala pohľadom. „Naozaj nemôže mať upíria krv vedľajšie účinky?“

„Prečo? Je so mnou niečo zle?“

„Hej,“ prikývla som. „Škatuľka s liekmi, poloprázdna fľaša whiskey, široký úsmev.“

„Cítim sa fajn,“ rozhodil rukami. „Len som potreboval zahnať bolesť.“

„Jasné, to chápem. No nabudúce to skús urobiť menej okato. Nemusím byť ani Sherlock Holmes, aby som to zbadala.“ Ľavý kútik pier mu okamžite vyletel do výšky.

Keď som videla, že je v poriadku a nehrozí mu otrčenie kopýt v mojej vlastnej posteli, zalial ma pocit radosti. Sklonila som hlavu a pousmiala sa. Opretá o dvere som kútikom oka sledovala ako opatrne sadá sa posteľ. Hoci bol neupravený s rozcuchanými vlasmi, oblečený vo voľných teplákoch a takmer v priliehavom tričku, vyzeral neuveriteľne sexy. Ja som tam stála a slintala nad ním a predstavovala si... Dosť!

Prižmúrila som oči a násilne vyrvala všetky podobné myšlienky z mojej hlavy.

„Kiara, mô...“ Nestihol dokončiť vetu, keď zrazu sa ozval pri vchodových dverách zvonček.

„Čakáš niekoho?“

„Á-áno,“ zdvihla som hlavu a prinútila sa na neho pozrieť. Nie, neprinútila. Ja som po tom túžila. A sakra!

„Vážne?“ nadvihol obočie nad ľavým okom. Mozgové bunky a dráhy pracovali na plné obrátky. Netušila som, kto by to mohol byť.

„Ostaň tu, prosím.“

Dimitri sa na mňa spýtavo pozrel. „Prosím,“ zdôraznila som. Nakoniec prikývol.

„Fajn.“ Zašepkala som si pre seba a opustila izbu. Mala som zvláštny pocit, že ma jeho oči vyprevádzajú von dvermi a začínala som ľutovať rozhodnutie o krátkych šortkách ako pyžame.

Bez prítomne som zišla dole schodmi až k dverám. Otvorila som ich a v tom sa mi niekto hodil okolo krku. Rozoznala som len záplavu blond vlasov pred očami.

„Idalia?“ zašepkala som neveriacky a snažila sa dostať jej vlasy preč z úst.

„Tak rada ťa vidím,“ radostne vykríkla a odtiahla sa odo mňa. „Páni! Vyzeráš fantasticky! Tá farba ti neskutočne svedčí. Zabudla si sa mi o tom zmieniť.“

„Myslím, že Steven to spravil za mňa,“ uškrnula som sa a ešte raz ju objala. „Nemala si prísť až večer?“

„Prekvápko!“ opäť radostne vykríkla. Celá žiarila šťastím. Rozpustené blond vlasy jej padali cez ramená. Musela letieť celú noc, a predsa mala živosti na rozdávanie.

Usadili sme sa v obývačke. Znepokojene som sa obzerala okolo seba a dúfala, že tu nie je ani náznak po mužskej návšteve. Presnejšie mužskom spolubývajúcom. Našťastie Dimitri nemal vo zvyku rozhadzovať veci kade chodil. Bol poriadkumilovný a to sa u mužov nevidí často.

Idalia sa s chuťou rozvalila na gauč a hltala pohľadom každú škáru domu. Nechala som ju rozprávať do momentu, keď sa sama zastavila. Polovicu slov a viet, ktoré vychádzali z jej úst som odignorovala. Nedokázala som sa preprogramovať na realitu. Ťažili ma iné myšlienky.

„Hovor!“ pobádala ma. V prvej sekunde som netušila, čo chce počuť. Našťastie môj sluch zachytil niečo ohľadom Alexovho mena. Bolo to tu. Chce vysvetlenie.

„Dali, teraz nie. Ja... nie som schopná o tom ešte hovoriť. Potrebujem čas, aby... aby som to dostala z hlavy, chápeš.“ Prikývla.

„Ja viem, že je to pre teba ťažké a ver, že pri prvom stretnutí sa Alex zoznámi s mojou pravačkou, ľavačkou a opätkami.“ Pri tej predstave som sa musela zasmiať. Verím, že ona by to zrealizovala. Jej posledný priateľ, ktorý ju podviedol, skončil s vyrazeným zubom. Niektorí majú vo vzťahoch jednoducho šťastie.

„Začínaš až o desiatej, nie?“ Na odpoveď nečakala. „Čo keby sme zašli na kávu? Potrebuješ rozptýlenie a spoločnosť.“

Keby len vedela o mojom rozptýlení, ktoré sa odohráva už týždeň. Aká je šanca, že by mi uverila. Sedela usmievavá ako slniečko oproti mne. Začínala som sa cítiť mizerne. Nemôžem ju len tak odbiť a má pravdu. Potrebujem vypadnúť z tohto domu a bez Dimitria za pätami.

„No... to je skvelý nápad, len sa musím prezliecť,“ ukázala som na svoje oblečenie.

Dali prižmúrila jasné modré oči a kývala hlavou. „To je pravda. A ja potrebujem make-up. Kde tu máš kúpeľňu?“

Ukázala som smerom doprava. Hoci podľa môjho názoru ona nepotrebovala žiadne kozmetické úpravy. Je pravda, že pod očami sa jej rysovali slabomodré kruhy, ale dôvod bol večerný let.

Dali nikdy nemala núdzu o nápadníkov. Bola prirodzene pekná a to ju stálo niekoľko škaredých vzťahov, ale aj jeden úžasný. Steven bol ten úžasný. Nazačiatku mala o ňom pochybnosti, ale ja som ju vždy ubezpečila, že on nie je z tých chlapov. Nemýlila som sa. Škoda, že takých ako on nie je na svete veľa. Alebo sa mi vyhýbajú. Je to celkom pochopiteľné. Mám na krku bandu vycuciavačov a otravného lovca. Dva dôvody, prečo okolo mňa prefrčať a nezastaviť sa.

Idalia sa hneď rozbehla so kúpeľne a ja som vystrelila hore rýchlo sa prezliecť, a tým jej zabrániť dostať sa na poschodie. Dimitri ležal v posteli s ľavou rukou pod hlavou. Keď som vošla do izby, postavil sa. Ignorovala som ho. Prehrabávala som sa v skrini a snažila sa nájsť niečo na seba. Bolo mi ukradnuté, že si vyberám spodné prádlo a on stojí za mnou.

Veci, ktoré som vybrala zo skrine, som uložila na prádelník a vzala zo stolíka zvyšné lieky. Dimitri na mňa zagánil. „Ja to bu...“

„Pst!“ zahriakla som ho. „Nie, nebudeš.“

„Chceš, aby som tu umieral v bolestiach?“

„Pst!“ odsekla som naštvane a zastrčila lieky do vrecka na mikine, ktorú som mala navlečenú na vrchnom diele pyžama. Vrátila sa späť k prádelníku a vzala odtiaľ oblečenie.

„Čo som urobil?“ stíšil hlas aj on. „A kam ideš?“

„To nie je tvoja starosť! Budeš ležať v posteli a zotavovať sa. Nech ťa ani nenapadne ísť za mnou, lebo si to odskáčeš!“ vyhrážala som sa mu. Neveriacky nadvihol obočie. Mlčal. Kto mlčí, ten svedčí. Takže to pochopil. Aspoň to tak vyzeralo na pár sekúnd.

„Musíme sa porozprávať,“ otočil ma k sebe. Nastal moment, kedy som kvôli blízkosti cítila jeho dych na tvári.

„Teraz nie. Povedal si mi toho dosť včera,“ zasyčala som.

„Ale nie všetko,“ trval na svojom.

„Ja viem. A pravdepodobne nebudeš chcieť hovoriť o svojom tabu,“ pri vyslovení toho slova som našpúlila pery.

Zasmial sa. „Potrebujeme pomoc. Sami to nezvládneme.“

„Linku záchrany budeme riešiť, až sa vrátim.“ Prevrátil oči, ale súhlasil. Milujem, keď vyhrávam.

„Wow! To je úžasne,“ ozvalo sa za mnou. Idalia!

Stála chrbtom ku mne a Dimitriovi. Zatiaľ nás nevidela a nemohla nás vidieť. Pohľadom som strelila k nemu a hľadala pomoc, lenže on bol príliš zaujatý ženou, ktorá vstúpila do spálne. Stála som tam ako soľný stĺp s vecami v náruči. Na núdzový plán bolo neskoro. Dali sa otočila a hoci očami najprv skenovala strop, nakoniec jej pohľad pristál na nás dvoch. Dimitri sa zoširoka usmial. Ja som nahodila neidentifikujúcu grimasu.

„Hej, ja... nechcela... asi... ahoj,“ pozdravila nesmelo a ja som sa chcela v tej chvíli prepadnúť pod zem. Očami som zablúdila k stropu a nechápala som dôvod, akým som si toto vyslúžila. Prečo ja?

Viem presne ako to vyzeralo. Ja, stále v pyžame. Dimitri, stojaci tesne v mojej blízkosti tiež v pyžame. Neuložená posteľ. Hmm...

***

Na začiatok sa chcem ospravedlniť za viac ako mesačné nepridávanie, no školské povinnosti museli dostať prednosť. Teraz som už tu a verím, že to opäť nakopnem na pravidelné týždne, tak držte palce, nech sa mi darí s písaním. Túto kapitolu som opäť prepisovala na dvakrát. Pôvodne to malo byť úplne inak, ale takto sa mi to páči viac. Hoci sama sebe by som vytkla asi milión vecí, ktoré sa mi tam nepáčia, hlavne posúdenie je na vás. Užite si Dimitria, lebo v ďalšej kapitole ho neuvidíme. :)

Odkaz na zhrnutie s galériou postáv (TU).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (07):