OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (06)



Karmínový nov (06)Krv lovca nezaprieš...

Kapitola 6 *Hangár*

Oblasť hangárov, ktorú opisoval Marcus, sa vypínala priamo pred mnou. Temná a tichá. Celá zaliata nocou a čierňavou. O takomto čase tu nemám šancu na niekoho naraziť. Pokiaľ sa tu nebudú potulovať opilci a zločinci, vzduch je čistý.

Keď sa začala objavovať pasáž s nákladnými kontajnermi, autom som zabočila medzi ne a vypla motor. Nik tam nebol. Ani živej duše. Každý centimeter okolo mňa napĺňala len číra tma. Sem-tam osvietila malý priestor pouličná lampa, ktorá niekoľkokrát zablikala, až nakoniec zhasla. Zdrojom slabého svetla bol jedine mesiac vysoko na oblohe a okolo neho milióny hviezd. Noc bola jasná a pokojná. Ako stvorená na zabíjanie.

Rukami som pevne zvierala volant. Sústredene sa dívala pred seba a snažila sa nájsť vo svojom vnútri kúsok odvahy. Nebol tam. Trasúcimi rukami som zovrela volant ešte pevnejšie v snahe zbaviť sa triašky, ktorá nemala nič spoločné so zimou. Celé moje telo horelo, pritom sa chvelo a po čele mi stekal pot.

Strach. To jediné som bola schopná cítiť. Rútim sa hlavou proti múru, ktorý viem, že neprerazím. A predsa som vytiahla kľúče zo zapaľovača, odopla bezpečnostný pás a vystúpila. Dvere sa s buchotom zavreli. Naposledy som pozrela na sedadlo, kde som pred chvíľou sedela a vydala sa preč od auta.

Teraz nesmiem panikáriť. Musím ho nájsť. Musím! Skôr ako bude neskoro.

Vytiahla som z bundy mobil a poslednýkrát vytočila Dimitriovo číslo. Ozval sa odkazovač. Vypla som ho a zastrčila späť do vrecka. Ak je toto celé len maškaráda, zabijem ho. Prisahám, že si to odskáče.

Pri každom kroku som sa otáčala za seba a kontrolovala okolie. Zeleno-modrými zreničkami som prečesávala tmu a rozoznávala budovy pred sebou. Kde ho mám hľadať? Bude mi trvať celú noc, kým prehľadám každú škáru plechových hangárov.

Prechádzala som sa. Snažila sa nájsť niečo zvláštne, niečo, čo by upútalo moju pozornosť. Neviditeľnú stopu, ktorá by ma naviedla správnym smerom. Bezvýsledne. Všetko tu vyzeralo nedotknuto, staro a opustene. Kto by trávil čas na takomto mieste. Nikto. Aspoň nikto normálny. Som tu iba ja. Sama a bláznivá.

Blúdila som pol hodinu možno viac, keď som v diaľke začula nejaký zvuk. Spozornela som a napínala zmysly. Nič. Šla som ďalej. Ocitla som sa pred už asi piatym starým hangárom. Bol celý zaprataný drevenými debnami a plechové steny zdobili grafity. Odtiaľ sa šíril ten zvuk? Zastala som a sledovala okolie. Nič. Ani šuchot spôsobený vetrom. Iba ticho. Ticho pred búrkou.

„Je tu niekto?“ položila som otázku, ktorá sa rozplynula v tme. Je to hlúpy nápad, ale bezcieľne blúdenie krížom-krážom nemá žiadny zmysel.

Spravila som krok dopredu, ďalší a ďalší. Odvaha, ktorá doteraz sídlila kdesi v kútiku mojej duše, sa vydrala na povrch. Kráčala som do tmy. Inštinkt mi vravel pokračuj! Moje kroky boli istejšie, ale to neuberalo na mojej pozornosti. Prešla som jednu, aj druhú miestnosť. Nevedela som koľko ich je ešte predo mnou. Z vonku vyzeral hangár ako nekonečne dlhá plechová búda tiahnuca sa do tmavých vôd zálivu. Zvnútra sa mi videl menší. Spôsobovali to aj obrovské škatule, debny, kontajnery a všetko ostatné, čo tu bolo uskladnené. Po bokoch sa ťahali tiene rebríkov a úzke schody, ktoré viedli na vyvýšené miesta vydláždené starými plechmi, ktoré na niektorých miestach chýbali.

Očami som skúmala každý detail okolo seba a nad sebou. Keď to na oko vyzeralo bezpečne, sklopila som ich a uvidela na zemi nehybnú postavu. Celým mojim vnútrom sa ozval desivý výkrik plný strachu.

To nie je Dimitri. Nie je to on. Určite nie. Neustále som si to opakovala.

Pomalými krokmi som sa približovala k postave, keď ma čosi strhlo na bok. Stratila som rovnováhu a pristála na zemi. O niečo tvrdé som si udrela hlavu. Dopadal na mňa tieň, ktorý sa približoval a približoval. A sakra!

Zrak som uprela na osobu stojacu oproti mne. „Kto si?“ zasyčal neznámy.

Myslím, že som túto situáciu už zažila. Déjà vu?! Och, nie!

„Kto, do pekla, si ty?“ snažila som sa znieť drsne a nahnať mu strach. Malo to opačný účinok. Strach sa dostavil ku mne. Vyplavil sa na povrch bez varovania. Musím to zvládnuť! Musím to uhrať! Musím zistiť, kto je tá postava na zemi vzdialená len zopár metrov. Nemôže to byť on! Jednoducho nemôže!

„Si človek,“ ticho a zlostne zašepkal. Mierne sa naklonil a pozoroval ma.

„Bola som,“ odsekla som. Chce to plán. A rýchlo!

„Si upír?“ v jeho hlase som postrehla prekvapivý tón. Upír? Jasné, že nie som upír, ale on si to myslí, tak možno...

„Nie, čarodejník z krajiny Oz,“ vyriekla som naštvane a pomaly sa zozbierala zo zeme, kde po mne ostal len môj strach. Zbavila som sa ho. „Jasné, že som upír,“ dodala som presvedčivo.

„Čo tu robíš?“ spravil krok ku mne. Ocitli sme sa v tesnej blízkosti. Musím od neho ďalej, čo ak zistí, že klamem. A dá sa to vôbec?

„Hľadám niekoho. Poslal ma sem Roy...“ plácla som prvé meno, ktoré ma napadlo. Ako je vôbec možné, že si v takejto situácií spomeniem na svojho prvého frajera z vysokej?

Ustúpila som dozadu. Nevedela som, kto stál oproti mne. Bol to muž presnejšie krv cicajúca pijavica. Jeho tvár som vôbec nevidela. Zakrývala ju hustá tma, cez ktorú bolo ťažké niečo rozoznať.

„Žiadneho Roya nepoznám.“ Urobil ďalší krok ku mne a naskytol sa mi pohľad na čierne oči, ktoré bez žmurknutia upieral na mňa.

„Vysoký, dlhé čierne vlasy, prihlúply výraz...“ V tej chvíli som si nedokázala vybaviť nič iné. Toto boli jediné veci, ktoré som si pamätala o mojom únoscovi a on je zatiaľ jediný upír, ktorého poznám. „Možno si stretol aj jeho blonďavú mrchu, ktorá mu je stále za zadkom.“

„Myslíš Clarka?“ napätie z mužových očí zmizlo. Uf!

„A čo ja viem, aké je jeho skutočné meno!? Najprv zo mňa spraví upíra, hovorí aké je to skvelé a potom sa niekde spakuje. Neobjavil sa už týždeň a ja neviem, čo mám robiť. Spomínal toto miesto, že sem mám prísť, ak... nebudem vedieť, čo ďalej. Má tu byť akýsi Den alebo Ben...“

„Myslíš Benjamina?“ Je možné, aby som mala toľko šťastia? „Ako vyzerá?“

Vypľaštila som na neho oči. „Odkiaľ mám vedieť ako vyzerá, keď som ho v živote nestretla. Kde je Roy... Clark alebo ako sa to vlastne volá?“

„Je mŕtvy. Zabil ho lovec, ktorý leží tamto,“ ukázal na nehybnú postavu na zemi. Dimitri!

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Zrýchlil sa mi dych a srdce bilo ako o závod. Ak bude mlčať ešte sekundu, vyskočí z hrude. Čakala som, čo povie. Čakala... čakala...tie tri sekundy boli ako večnosť. Nekonečná a bolestivá večnosť.

„Stále je nažive a plný teplej krvi.“ Zalial ma pocit úľavy. Je nažive! „Si hladná?“

„Priam umieram od hladu.“ Aj v tej tme som videla jeho škodoradostný úsmev a vycerené tesáky. Otočil sa a kráčal k telu. Sviniar jeden. Dimitriho sa ani nedotkneš. Okamžite som siahla po zbrani. Vybrala ju z puzdra a vystrelila. Do jeho chrbta som vypálila štyri náboje. Potom prišla k nemu a namierila zbraň priamo na srdce. Ďalší výstrel. Pozerala som sa mu priamo do očí a videla ako z nich unikal život.

V tej chvíli som cítila moc. Moc akú nikdy predtým. Moc ovládať niekoho život. Vziať ho alebo darovať. Bolo to moje rozhodnutie zabiť ho. A neľutovala som to. Spravila by som to znovu a znovu. Nebol to človek. Bola to príšera, ktorá zabíja. Chcela zabiť môjho priateľa a to som nemohla dopustiť. Každý, kto sa priblíži k mojim priateľom, takto skončí. Mŕtvy! Bez zľutovania a najmenšieho pocitu vinu. Nezaslúžia si ju. Žiaden z nich. Žiadna beštia si nezaslúži súcit alebo zľutovanie. Len smrť. Jedine smrť.

Ustúpila som od mŕtveho tela pred sebou a rozbehla sa k Dimitriovi. Vpravo, ani vľavo nikoho nebolo. Nado mnou, pred aj za čisto. Kľakla som si k nemu. Bol to naozaj on. Jeho ostré rysy tváre by som spoznala aj po slepiačky. Pery mal pootvorené, na líci krvavý škrabanec. Hruď sa mu pravidelne zdvíhala. Žil! Teraz som si tým bola istá.

Zatriasla som ním. Nič. Urobila som to znovu. Nič. Vtedy mi pohľad padol na krvavú mláku pod pravou rukou. Bol zranený a krvácal.

„Dimitri,“ hovorila som na neho. Stále nič.

„Dimitri!“ zvýšila som hlas. Žiadny pohyb.

Prepleskla som ho. Moja ruka pristála na jeho pravom líci, potom na ľavom.

„Dimitri!“ skríkla som a ešte raz ho udrela.

Prebudil sa! Jeho viečka sa zachveli a pomaličky otváral oči. Párkrát zažmurkal. Ľavou rukou si chytil líce, na ktoré som ho udrela posledný krát.

„Ty... si ma... fackovala?“ vydral sa z neho slabý hlások. Očami som premerala celé jeho telo. Nevyzeral zranený alebo rany zakrývalo oblečenie. Mal rozťatú peru a škrabanec na tvári. Bol v poriadku. Bol živý!

Vydýchla som. Pocítila som príval šťastia a začala sa usmievať.

„Prečo sa... usmievaš?“ Neodpovedala som. Len ďalej sa na neho dívala a sledovala jeho žiarivé oči, ktoré boli v tme jasno čierne. Bola som... šťastná. Ako je to vôbec možné?

Niečo zašuchotalo. Zase. Spozornela som a úsmev z mojich pier sa vytratil. Presondovala som okolie, ale nikoho som nikde nevidela. Dimitri stále ležal na zemi. Postavila som sa, obišla ho a prezerala miesto pred nami. Ten zvuk prišiel odtiaľ. Nebola som si tým istá, ale aj on sa díval tým istým smerom.

„Je tu nie...“ V momente ma ten niekto schytil pod krk a hodil o zem. Tak predsa je tu ešte jeden upír. Rýchlo som vstala a vyhla sa ďalšiemu jeho útoku. Pokúšal sa ma udrieť, no ja som sa šikovne uhla. Kopla som ho do kolena a to bolo jediná rana, ktorú odo mňa utŕžil. Vrazil do mňa takou silou, ktorá mala za následok môj druhý pád na zem. Vytiahla som zbraň s cieľom vystreliť na neho, ale bol rýchlejší. Zbraň mi vytrhol z ruky, zdvihol ma do náručia a odhodil o pár metrov ďalej. Letela som vzduchom, až som pristála na drevených prepravných debnách a spadla medzi ne.

Vytiahla som druhú zbraň. Kryla som sa za debnami a mierila na útočníka. Zmizol. V sekunde tam stál a v ďalšej bol preč. Sakra! Tá ich rýchlosť je najhoršia vec akou môžu disponovať. Vyšla som von z úkrytu, obišla debny a dostala sa na miesto, kde ma napadol.

„Kde si, ty bastard, ukáž sa,“ precedila som medzi zuby.

Zbraň som držala stále pred sebou, schopná kedykoľvek vystreliť. Neukázal sa hneď. Až po pár sekundách. Z ničoho nič sa objavil za mnou, vykopol mi zbraň z ruky a vytasil tesáky. Rýchlo som siahla po dýke a švihla ňou. Poranila som ho na ramene. Nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Pristúpil ku mne. Musela som sa brániť pred jeho údermi, ktoré boli presné a príliš rýchle. Nakoniec som so schytala rovno do tváre. To ma omámilo na toľko, že som tretíkrát spadla na zem a na pár sekúnd som nevidela nič len tmu. Hoci v tejto diere nebolo možné nič iné vidieť.

Niekoľko centimetrov od seba som zbadala dýku, načiahla som sa po nej, ale pristúpil mi ruku a zabránil mi v tom. Zvieral v ruke moju zbraň. Vyplašene som sebou mykala. Na viac som sa nezmohla. Sledovala som hlaveň mojej zbrane, ktorou na mňa mieril.

Začula som výstrely. Som mŕtva?!

Zatvorila som oči a prosila, aby to bolo rýchle. Ako dlho trvá, kým človek vykrváca a ako veľmi to bolí? Ak ma trafil priamo do srdca, bola by som mŕtva na mieste. Ale ja stále vnímam a premýšľam.

Nie, žijem. Nie som mŕtva. Otvorila som oči. Upír sa zosypal vedľa mňa na zem. V hrudi mal tri možno štyri diery po strelných ranách. Odtlačila som jeho nohu z mojej ruky, načiahla sa po dýku a bodla ho rovno do srdca. Doširoka otvorené zreničky boli bez života. Teraz je mŕtvy. On a nie ja.

Vstala som a pozrela smerom, kde ležal Dimitri. To on ho zastrelil. Bol otočený na boku a držal v ruke zbraň. Keď videl, že je po všetkom, opäť sa zvalil na chrbát.

Postavila som sa späť na nohy. Vzala zbraň a dýku a zastrčila do puzdra, tam kde patrili. V ústach som cítila krv. Rukou som si utrela peru. Skvelé! K mojim ranám chýbalo už len toto.

„Poďme, Dimitri. Musíme odtiaľto vypadnúť,“ čakala som, kým sa zozbiera zo zeme. Nechystal sa to urobiť. Ležal na mieste a zhlboka dýchal.

„Daj mi chvíľu.“ Na jeho tvári sa zjavila bolestná grimasa. Kľakla som si k nemu a pomohla mu na nohy. Bol ťažký. Bola som istá, že celú svoju váhu preniesol na mňa. Skoro sa mi podlomili kolená.

„Môžeš mi povedať, čo sa... do pekla... stalo?“ vyštekla som zlostne.

„Na krátky čas sa stal zo mňa boxovacie vrece.“ Podoprela som ho, ľavú ruku prehodila cez ramená a pomaly sme kráčali preč. Najradšej by som utiekla, ale to nebolo možné. Nie v tomto stave, v akom bol.

„A čo tie telá?“ obzrela som sa za seba.

„Ver mi, tí nebudú nikomu chýbať,“ snažil sa o úsmev, ale výsledok bol opačný. Pri každom pohybe zatínal zuby. Spomalila som krok. Museli ho riadne zmlátiť. Moja predstava a Dimitriovi ako Iron Manovi, sa po tejto noci rozplynula. Aj on je len človek.

Keď sme konečne došli k autu, usadila som ho na sedadlo spolujazdca. Nevyhla som sa zopár nadávkam z jeho strany, ktoré našťastie neboli adresované mne. Naštartovala som a čo najrýchlejšie vypadla z miesta hangárov.

„Ako... si ma... našla?“ otočil pohľad na mňa a snažil sa zapnúť si pás. Vytrhla som mu ho z ruky a spravila to za neho.

„Čaro GPS,“ uškrnula som sa a šliapla na plyn. „Ako sa cítiš?“

„Žiadna nemocnica!“ povedal rázne.

„Dimitri...“

„Prosím, žiadna nemocnica!“ zopakoval to ešte raz.

„Fajn,“ mrzuto som odsekla a venovala sa šoférovaniu. Dúfam, že vie, čo hovorí. Nechcem za sebou nechať ďalšie telo.

Počas jazdy som kontrolovala, či dýcha a je nažive. Na moje prekvapenie bol celý čas pri vedomí. To mu dalo určite dosť námahy a ja som vedela, prečo to robil. Za každú cenu sa chcel vyhnúť lekárom a bielym miestnostiam. To chápem. Ale čo s ním budem robiť ja?

***

Na začiatok sa chcem ospravedlniť, za tak dlhé nepridávanie, no plánom bolo dať si týždeň pauzu, lenže prišli do toho povinnosti v škole a nemala som vôbec čas. Táto kapitola je trošku kratšia, ale v nasledujúcej si to vynahradíme. Uvidíme ako tento večer zamáva s Kiarou a aj to, či bude Dimitri zhovorčivý. Zatiaľ pracujem s dvoma variantami, tak uvidím ako sa vyspím a ktoré pokračovanie vyberiem. Nakoniec ďakujem každému z vás za prečítanie a prípadne komentovanie. :)

Zmenila som názov poviedky späť na ten pôvodný, ktorý tvoril začiatky príbehu. Myslím, že aj lepšie vystihne nasledujúce udalosti, ktoré budú pre dej kľúčové.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (06):

6. Christine přispěvatel
02.05.2013 [22:42]

ChristineĎakujem Steel Emoticon.

5. steel
01.05.2013 [20:53]

super Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Christine přispěvatel
30.04.2013 [23:54]

ChristineLiliDarkknight: To je moja chyba, najprv konám a potom vysvetľujem. V osmičke sa dozvieme niečo viac z Kiarinej minulosti a uvidíme, že nie je až taká neschopná Emoticon.
Maryes: To vôbec nevadí. Som rada, že sa ti príbeh zapáčil a pokračuješ v čítaní. Ja tiež nemusím tematiku upírov (hlavne tých dobrých a sladkých), preto v mojom ponímaní sú to jednoducho potvory Emoticon a veľmi pekne ďakujem Emoticon.
Simones: Môžem sľúbiť, že večer a ráno bude veľmi zaujímavé a hneď aj deň potom, no nebudem prezrádzať.
Ja sa budem snažiť už pridávať pravidelne (jedna kapitola na týždeň), ale občas naozaj nemám čas a vždy si chcem poriadne prečítať to, čo sem hodím a keďže je to napísané aj mesiac dopredu, sama občas neverím tým vetným konštrukciámEmoticon. Všetkým ďakujem za komentovanie a najmä za prečítanie Emoticon.

3. Simones
30.04.2013 [18:14]

Kiara se nezdá, mile mě překvapila Emoticon jejich společný večer bude určitě zajímavý Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 30.04.2013 [16:27]

Promiň- opravdu mně mrzí, že jsem ti nekomentovala každou kapitolku zvlášť, ale nějak jsem neměla čas- určitě to napravím Emoticon
Tvůj příběh se mi moc líbí. Je to nápadité a zaseněco jiného.Aspoň pro mě. Nemám moc ráda tématiku úpírů, ale tohle mě dokázalo vtáhnout do příběhu Emoticon
Postavi jsou super a to hlavně Dimitri
Emoticon Hned jak se tam objevil, tak jsem si ho zamilovala.
Dál už ti za celou povídku můžu dát akorát smajlíky, protože nemám slov: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Jo a taky se mi moc líbí, že máš dlouhé kapitolky,aspoň se můžu pořádně začíst- takže honem další Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
30.04.2013 [15:34]

LiliDarknightPekná kapitola. Čakanie sa vyplatilo. Síce sa mi zdalo trošičku podozrivé, že vedela tak dobre bojovať, ale možno mi niečo uniklo. Každopádne sa teším na pokračovanie. Takže dúfam, že bude čoskoro. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!