OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... III. / 3. kapitola

30.04.2013 (18:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1180×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Svižná rýchlosť upírky, salónom sa prehnal iba prúd vzduchu, Stella brzdí v ponurej časti pivnice... Sonduje, Silou hľadá Stefana. 

„Tu som, Stellinka.“ Stefan jej kričí z najtmavšieho kúta, kdesi za regálmi. 

„Čo ťa tam zavalilo? Potrebuješ pomoc?“ Stella nedovidí cez prekážky. 

„Nie, pokojne to obíď, pod sem.“ 

„Ty buran, mám prácu, tlačíš na mňa s výsledkami, učím sa nové kúzla s PC. Tak si rozmysli, či tam mám skutočne prísť a vytrieskať ťa, či sa mám vrátiť už teraz!“ Šteká naštvaná Stella. 

„Nejanči, Stella, vážne. Poď sem.“  

„Ok.“ Upírka sa nervózne prediera haraburdím, obchádza regále, nakukne za posledný roh a zostane v údive stáť...

Stefan si pre ňu pripravil malý romantický kútik osvetlený len dvoma sviečkami, na mini stolíku váza s kvetmi, dva poháre chlorofylu, provizórne kreslá. Stefan sedí v jednom, díva sa na Stellu, volá ju k sebe gestom rúk.

Upírka stojí v pomykove: „Sorry, dačo som prešvihla, oslava? Máš dvesté narodeniny?“

„Si zlá! Poď sem... prosím.“ Stefan vábi hlasom, volá pohľadom.

„Stefan, veď sme si to už vysvetlili...“ Nedokončila.

„Áno. Nikomu ani muk... som sľúbil. Elena je preč, tak mi venuj krátku chvíľku tvojej vzácnej spoločnosti... Stella... no tak, prosím.“

Tíško zvádza Stefan. Stella konečne vošla do romantického zátišia. Rozhoduje sa, či si sadnúť na voľné kreslo, či na Stefana.

Stefan rozhodol... vstal, jemne ju ťahá k sebe, sadá si na kreslo, upírku berie na klín.

„Daj si chvíľku pauzu, celé hodiny sa venuješ tej prekliatej čiernej krabici! Už som oľutoval, že som ju vôbec dovliekol domov. Okráda ma o teba... Stella.“ Stefan si privinul upírku na hruď, bozkáva jej vlasy, ruky hladia prekrásne telo žienky.

„Ok. Čo presne chceš?“ Stella hľadí do očí plných túžby a obdivu.

„Držať ťa v náručí, vnímať tvoje božské telo, užiť si každý kúsok tvojej rozkošnej pokožky... možno sa napiť z teba... ak dovolíš...“

Šepká jej do uška, ruky dopĺňajú názorne, čo ústa vyslovujú. Stefan je vzrušený a priťahovaný Stellou, čím ďalej viac a viac... Nakláňa sa, bozkáva krásne krojené pery upírky, postupne klesá na krk, vlny túžby ním lomcujú... cíti krv v jej žilách, rezáky sa predlžujú, vzrušenie prudko stúpa... Stefan vzdychá, no čaká na odpoveď a povolenie. 

Stella hodnú chvíľu iba drží, húta ako ďalej s týmto zapeklitým problémom.

Ešte chvíľku to nechá plávať, musí poskytnúť Stefanovi pár razy reverznú krv plnú chlorofylu na doliečenie jaziev a potom s tým sekne. Upírka sa dosť obáva, že naruší vzťah Eleny a Stefana. Ak ho už aj nie... 

Nezabúdajme aj na Ericca, ten sa predsa vyhrážal sestre Stelle, že to povie Elene... už len to by chýbalo... musela by brata minimálne prizabiť!

Nateraz sa necháva bozkávať, postupne pridáva do hry svoj diel. Stefan tíško plesá radosťou: „Ďakujem, Stelluška, splnila si mi sen. Môžem sa z teba napiť? Máš dokonalú krv, Stellinka, napĺňa ma neopísateľnou rozkošou... túžim po nej, prosím...“

Stefan horí túžbou, ďasná aj predĺžené rezáky ho bolia. Stella je aj napriek mrzutej nálade šibalka. Uvedomila si, ako sú vysoko citlivé rezáky upírov a tak si pritiahla Stefana k sebe, prinútila ho mierne otvoriť ústa.

„Dovolíš?“

Stella sa po kúskoch jazykom približuje ku Stefanovým predĺženým rezákom, oblizuje ich, skúma, hrá sa s nimi. Stefan je zaskočený novým ťahom, ale drží, nepohne sa ani o kúsoček, aby neporanil Stellu.

Jej hýčkanie rezákov mu spôsobuje omračujúcu rozkoš, celý sa poddáva ponúknutej hre, telo sa mu vzpína túžbou, ruky intenzívne tisnú milenku do jeho náruče a Stefan tíško vzdychá, telom prechádza triaška. Prichádza vhodný okamih ponúknuť roztúženého milenca krvou. Stella dáva slobodu Stefanovým ústam, ponúka mu odkrytý krk.

Dočasný reverzný upír Stefan sa nenásytne vrhne po jej krku, vybičovaný vrcholným vzrušením, bez patričnej kontroly. Surovo ju uhryzne, použije oveľa viac sily ako treba, krv sa vyvalí všetkými smermi!

Stella prestrašene vykríkne, okamžite sa začne brániť a bojovať o slobodu. Stefana vráti na zem jej prestrašený výkrik, ihneď  si uvedomí svoju nehoráznu hrubosť i chybu.

„Prepáč, to som naozaj nechcel, Stella!“

Lenže upírka sa už stihla vymaniť z jeho náruče, vybieha do salónu, cestou za sebou necháva krvavú stopu. Kričí na brata, hľadá ho zúrivo po penzióne.

Stefan sa spamätal až za pár sekúnd, hlava si plne uvedomuje akú strašnú vec vykonal!! Vybieha z pivnice Stelle na pomoc.

Stella dosť krváca, Stefan jej prekusol a vážne poranil žily.

Ericc je vo svojej izbe, počuje Stellu kričať, beží ku dverám a v nich sa zrazí so sestrou.
„Čo je? Čo sa stalo, Stella?!“ Ericc nechápe, myslí si, že niekto zaútočil na sestru z vonku.

„Potrebujem pomoc, Ericc, krvácam silno a nechce sa to zastaviť!“ Stella je trošku prestrašená. Tlačí si silno na ranu, sadá a opiera sa o stenu.

„Daj mi chvíľku čas a keď sa to nebude chcieť zavrieť asi mi budeš musieť dať trochu svojej krvi.“ Stella ťažko rozpráva. Stefan už dobehol do izby tiež.

„Čo sa tu stalo, Stefan?!“ Ericc si myslí, že možno Stefan niekoho videl zaútočiť na Stellu. Stefan mlčí, pozerá na Stellu, hľadá odpoveď v jej očiach. Stella zavrtela hlavou, nech nič nehovorí.

Tak to je zlé... Stefan je poctivý a nerád klame... toto len ťažko dokáže.

„Ehm, no... vieš, Ericc... ja som...“ Nedokončil, Stella mu skočila do reči.

„Stefan nič nevidel, bol mimo! Ericc, poď ku mne, daj mi trochu krvi a ty, Stefan, choď preč...“ Stella všetko zariadila podľa seba.

Stefan odchádza ako zbitý pes, srdce a hlavu mu zaživa rozožierajú výčitky z obrovskej ujmy i zrady, ktorú zákerne uštedril Stelle... je rozhodnutý k  samovražde.

Ericc sa na nič viac nepýta, život sestry je priorita číslo jedna. Kľakne si ku sestre, vezme si ju do náručia, ponúka jej vlastný krk. Pritlačí si jej pery k sebe a Stella sa tíško kŕmi z brata, snaží sa zabudnúť na kritickú situáciu v pivnici. Ericc drží, Stella pije po troške, cíti úľavu aj rana sa zvoľna zatvára a prestáva krvácať.

„Ďakujem, Ericc, to mi stačí. Prosím, dones nám obom pohár chlorofylu. Počkám tu...“ Stella sa zviezla na zem, oddychuje.

Ericc je jednou nohou tam a druhou späť. Súrodenci sedia vedľa seba, posilňujú sa hustým chlorofylom.

Ericc má neodbytný pocit, že túto lapáliu má na svedomí Stefan, len si nevie predstaviť, čo sa stalo a ako je možné, že by pomerne slabší Stefan dokázal takto zaútočiť a prekusnúť Stelle hrdlo. Nadychuje sa a chystá vypáliť otázku, Stella ho predbehla.

„Ani sa nepokúšaj. Nič ti nepoviem, vybavím si to sama. Posledné slovo, Ericc.“ Prísne pozrela na brata.

„Ok. Ja sa to časom aj tak dozviem a Stefana umlátim k smrti, ak v to má prsty, či tesáky!“ Ericc jedovito vstáva, berie si mobil do ruky a učí sa s ním pracovať ďalej.

Stella to aj tak vie... časom to vypláva na povrch, ale to už budú najsilnejšie emócie vyprchané a situáciu vyriešia s rozumom.

* * *

Dnes je teda deň! Stefan si takmer zabil milenku, ide spáchať samovraždu, Elena je zničená strachom z budúcnosti, okolím penziónu sa motajú záhadné a nebezpečné bytosti.

„Bonnie, odcestujme preč! Pôjdeš so mnou?“ Náhle rozhodnutie Eleny Bonnie zaskočí.

„A kam?“
„To je jedno! Preč, na druhý koniec tejto pologule!“ Elena kráča lesom z nohy na nohu, sem tam kopne do halúzky.

„To si kúpime lístky do Nikam a vycestujeme? Máš plán? Ok, idem s tebou, ale najprv sa musíme dohodnúť kam, čo tam ďalej a pár ďalších podrobností by mi uľahčilo život...“ Bonnie sa snaží Elene zdvihnúť náladu.

„Sorry, Elena, mám protinávrh.“

Z lesa zaznela odpoveď. Obe dievčatá až zamrazilo. Hlavy hore, oči vyvalené úžasom. Spomedzi stromoradia sa k nim blíži čierny jednorožec UnnaBella. Celá čierna, hriva, chvost a manžety nad kopytami sú bielo-strieborné, hlave dominuje zelený magický roh a smaragdovo zelené oči žiaria láskou i pohodou. 

Milí čitatelia, my ju už dávno poznáme, to len Elena a Bonnie zatiaľ nemali tú česť sa zoznámiť. UnnaBella smelo kráča, napokon sa rozhodla ukázať aj Bonnie.

„Páni, ja čumím ako struna z gauča...“ Padla sánka Bonnie. Ona vie o jednorožcoch takmer všetko a preto vystúpil o krok vpred, jemne sa uklonila.

„Ďakujem, že si sa mi ukázala... mala som trošku obavy.“ Pravdu vraví Bonnie.

„Niet začo, Bonnie. Som UnnaBella, pohybujem sa tu v okolí už dáky ten čas, no a... môžem ten sľúbený protinávrh?“ Elena sa už konečne spamätala zo šoku a po vzore Bonnie sa uklonila jednorožcovi.

„Si nádherná, teba snáď stvoril sám Boh!“ Vydýchla Elena. UnnaBella potriasla hlavou: „Samozrejme že áno, všetkých nás on stvoril. Elena, rada by som sa ťa dotkla mojim magickým rohom a vliala do teba nekonečné šťastie, ak dovolíš.“

„Ha, stačí jeden dotyk a človek je šťastný do konca života?“ Neverí Elena.

„Nepočúvaš ma, Elena, povedala som, že do teba vlejem nekonečné šťastie, o žiadnej dobe expirácie som sa nezmienila.“

„To je super formulácia! Šťastie nemá dobu expirácie!“ Bonnie sa baví.

„Ha, ha... fakt, Bonnie! A čo život? Ten má dobu expirácie? Vlastne hej, dňom smrti ti končí expirácia života!! Ty kokóóós, to je dobré!!“ Už sa baví aj Elena.

„Ok, pridám aj ja. Aká je doba expirácie smrti?“ Zaťala UnnaBella do živého. Dievčatá stíchli, obe zúrivo premýšľajú, pokyvujú hlavou.

„Smrť, tak isto ako šťastie nemá dobu expirácie!“ Rezolútne vyhlásila Bonnie.

„Nie, ja si myslím, že smrť má dobu expirácie keď...“ Elena nedokončila.

Odpoveď visí vo vzduchu, no ani jedno z dievčat nie je schopné pochopiť jej hĺbku a správne ju sformulovať. Bonnie nechápavo hľadí raz na Elenu, raz na UnnaBellu. Elena sa zarazila, nevie pokračovať, hoci ešte pred okamžikom mala úplne jasno v tejto filozofickej oblasti.

„Mala som odpoveď! Prečo sa mi vytratila z hlavy? Fakt som ju mala!“

Presviedča Elena samú seba. UnnaBella čaká, dá jej ešte pár okamžikov na zorientovanie. Elena si čupla do trávy, schytila hlavu do dlaní, núti sa nájsť správnu odpoveď... ona ju nutne potrebuje! Oči jej zasvietili!

„Jasné! Smrť má dobu expirácie keď si človek, či bytosť sama uvedomí, že smrťou sa predsa nič nekončí, ale iba sa presunie do inej dimenzie a tam pokračuje vo svojom bytí!! Yes! Yupííí, prišla som nato!“ Elena sa zvalila do trávy, zaklonila prudko hlavu, vidí UnnaBellu i Bonnie hore nohami a začne sa smiať.

„Výborne, Elena, som nesmierne rada, že si to sformulovala sama.“ UnnaBella je spokojná.

„Počkaj, počkaj, počkaj... to je síce pekné, že smrť má dobu expirácie... lenže ten dotyčný človek už nie je na Zemi a ostatným tu chýba! Takže z hľadiska ostaných ľudí smrť dobu expirácie nemá!“ Filozoficky sa zapojila Bonnie.

„Z pohľadu iných ľudí sa na to nemôžeš dívať... zomriem, moja duša ale ostáva živá, presúvam sa ďalej a jedného dňa sa možno zasa dostanem na Zem! Dokonalé tajomno, dokonalý kruh života!“ Nedá si vziať teóriu Elena.

„Nóó, zomrieš a necháš za sebou dokonale smutných pozostalých! Tak ako tu nechali teba tvoji rodičia!“ Surovo zaťala do živého Bonnie a uvedomila si to neskoro. Vytresla to skôr, ako jej to mozog zakázal a stihol vykresliť dozvuky i následky.

Elenu zamrazilo, Bonnie má pravdu... rodičia jej tragicky zomreli, zostala tu sama a čo má z toho, že oni vlastne nie sú mŕtvi, iba v inej dimenzii? Ona je tu opustená a sama, bojuje o život... neskutočne sa zaplietla s upírmi a následne so zvyškom sveta nadprirodzených. Čo z toho, že si ju vybrala Matka Príroda za ochrankyňu? Je tu sama!!! Elena sa prevalila na bok, stočila do klbka a začala usedavo plakať.

Bonnie by si najradšej vyťala po papuli! Takú chujovinu vytiahnuť na priateľku... podpásovka ako hrom!!

„Prepáč, Elena! Ja som to zle povedala, formulovala... tak som... toto... sakra... som drbo!“ Bonnie kokce, slzy jej letia z očí, zviezla sa k Elene a už tam na kôpke plačú dve.

UnnaBella už vie čo musí urobiť. Kráča k dievčatám, oboch sa dotkne magickým rohom, zaháňa chmúry, šťastie sa derie na povrch duší, svieti v srdciach, preberá nadvládu nad hlavou.

Elena sa už usmieva na Bonnie, hladká jej ruku. Vstávajú, široký úsmev na UnnaBellu, dievčatá sa jej poklonia.

„Ďakujem ti, je mi lepšie. Môžem sa ťa dotknúť, UnnaBella?“ Elena vyslovila bežnú žiadosť smrteľníka.

„Hej, aj zajazdiť so mnou, ak chceš.“  Elene vybehli oči prekvapením. Ou, lákavá ponuka.

„To fakt? Ty jazdíš bláznivo, že?“ Odhaduje koníka podľa divokého pohľadu.

„To mi kto povedal koník?! Autorka tejto poviedky?! Tak bacha mladá! Aby si si to so mnou nerozhádzala!! IVETKI odvolaj toho koníka! Okamžite!“ UnnaBella sa hnevá za ten termín, telepaticky zasiela myšlienku autorke poviedky, horí pobúrením.

„Hou, hou, skľudni kopýtka, čierna divožienka. Neodvolám a s čistým svedomím ťa pošlem... trebárs... aj do špinavého močiara! Nevyskakuj na autorku, lebo si to zlízneš! Elena čaká na tvoju odpoveď! Tak ako? Jazdíš divoko?

UnnaBella si včas uvedomila silu myšlienok autorky i prípadné šikanovanie z jej strany v príbehu, tak sa slušne vrátila do deja k Elene.

„A chceš sa bláznivo prehnať lúkami ako orkán, Elena?“

„Áno! Ideš aj ty, Bonnie?“ Čarodejka záporne vrtí hlavou, bojí sa rýchlej jazdy, ustupuje pred jednorožcom.

„Ok. Idem sama.“ Elena sa rozbehla, chytila bielej hrivy, vyhodila jednu nohu hore a šup, sedí na koníkovi, ehm...  pardon... jednorožcovi. UnnaBella sa už chcela zasa rozčúliť na autorku IVETKI, ale uznala jej ospravedlnenie.

Spokojne si nesie Elenu na chrbte, spočiatku len noblesne klusá, oťukáva si novú jazdkyňu. Elena je rodený rančer, bez problémov s rovnováhou, bez strachu z rýchlosti, sila v rukách a nohách primeraná.

Tak už konečne vyrazte tryskom a vyvetrajte si hlavičky. UnnaBellu nebolo treba dva razy ponúkať, napla všetky svaly, zahrabala kopytami, Elena zvýskla radosťou.

Elene zaviali dlhé vlasy povetrím, jednorožec odcválal tryskom a razom sa stratili Bonnie z dohľadu.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... III. / 3. kapitola: