OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... III. / 1. kapitola

31.03.2013 (10:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1262×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Verní a milí... sľúbila som Vám tretiu sériu poviedky a svoje slovo plním. Prajem Vám príjemné čítanie, hromadu zábavy, kopec napätia, horu lásky, štipku smútku...

Nestrácajme čas, vkĺznime rovno do deja a doprajme si na úvod trošku dlhšiu kapitolu.

Nuž veru, dlho sme nenazreli do penziónu a tu sa udialo veľa nového. Oprášme si pamäť a oživme posledné spomienky. 

Zanechali sme tam reverznú upírku Stellu, dráčika Damonka, čarodejnicu Bonnie a samozrejme Stefana. Stefan sa stal dočasným reverzným upírom, zamiloval sa do Stelly, no je týmto citom zmietaný a ničený. Dobre si uvedomuje nesprávnosť svojho konania, veď jeho srdcu vládne Elena. Jediná a nekonečná láska, jeho miláčik... teda... akosi sa do jeho srdca dostala už aj Stella. Stefan má poriadny zmätok v srdci a hlave. Dlhé chvíle premýšľa a analyzuje, hľadá odpovede i otázky... prečo sa to stalo? 

Je to len chvíľkové poblúznenie? Stella mu robí spoločnosť, chráni ho, stráži pred prípadným novým útokom pekelného Démona. Okrem toho mu stále poskytuje svoju reverznú krv a snaží sa o Stefanove úplné vyzdravenie. 

Pripomeňme si ešte, že Stefan bol ťažko ranený pekelným ohňom od Démona a takmer zomrel. Pri jeho záchrane skonal strašnou smrťou upálením lesný duch Alex, ktorý bránil Stefana pred Démonom vlastným telom. 

To je dávno, Stefan je fyzicky v poriadku, len jazvy pripomínajú zlý zážitok. 

Nervózny hlas znie salónom: „Bože, Stefan, keď mi budeš neustále stáť za chrbtom, asi to nikdy nezvládnem. Nie som technicky najšikovnejšia, ale mám vysokú inteligenciu!“

Stella je podráždená, pretože Stefan ju núti pracovať s novým notebookom a chce po nej hneď dobré výsledky.

„Daj mi aspoň pár hodín, možno dní, kým sa zorientujem. Choď preč.“ Zahnala sa po Stefanovi a ženie ho pohľadom mimo svoj dosah.

„Dobre, nečerti sa, Stella, prosím. Idem si čítať a teba nechám bádať, učiť sa a študovať.“

Stefan sa chechce, mizne vo svojej izbe a je rád, že sa nemusí sám venovať tej nechutnej technickej blbosti... úplne mu stačí mobil. Lenže knihy sú knihy na tie Stefan a Damon nedajú nikdy dopustiť. Jednu si s láskou vybral z knižnice a s chuťou sa začítal o podmorských živočíchoch. 

Dráčik Damonko stojí vedľa Stelly, nakúka jej cez rameno a čuduje sa: „Bože, Stellinka, ja som starodávny sprievodca Zemou, pamätám jej začiatky, stavbu pyramíd, objavenie Ameriky, začiatok technického veku. No nikto ma neprinúti sa venovať tejto bláznivej technike. Ja ťa obdivujem, Stellinka... nebudem rušiť.“

Damonko vrtí hlavou a radšej berie košík a vyráža na lúky zbierať pšeničnú trávu, ďatelinu, či divoký jačmeň pre Stellu a Stefana. Večer si pripravia chlorofylové poháre.

„Damonko, som z tohto krámu na nervy, ale nevzdám to. Mám šikovnú hlavu, len sa musím prekúsať začiatkom. Nič to, dones mi dobroty z lúky, ja to tu zvládnem.“

Do tejto stresovej situácie vchádzajú z povaly Elena, Ericc a Despina. Prešli prechodom cez zrkadlo z Mesačného raja, kde zanechali Damona, delfína Filipa, nesmrteľnú Eunicu a anjela Iustusa.

Tíško sa vlečú chodbou, ale to už o nich Stella dávno vie. Ani sa na nich nepozrie a kričí: „To je dosť, milý braček, že si sa vrátil a javíš záujem o svoju sestričku. Ahoj, Elena a...?“

Stella cíti novú nadprirodzenú bytosť, dosť silnú, svetlú. Zdvihne predsa hlavu a vidí mačko-zaja. Usmejú sa na seba, Stella žmurkne a zašle jej telepaticky myšlienku: „Neviem tvoje meno, milá bytosť, no určite si padneme do noty. Vítam ťa, som Stella, reverzná upírka a ponúkam ti priateľstvo.“  Stella kývla hlavou na pozdrav a zasa sa venuje blikajúcej obrazovke, nekonečným tajomstvám a záhadám windowsu.

„Nazdar, Stelluška, aj ja ťa rád vidím.“ Ericc zbehol k sestre, vzal jej notebook z klína, odložil ho bokom, vrhol sa po sestre, vybozkával ju, schytil do náruče a odnáša si ju na terasu.

Despina len pozoruje cvrkot okolo, teší sa novému prostrediu a už sa snaží nájsť Damiana, temnú stránku Damona. Damian je skrátka AlterEgo Damona. Damian sa oddelil od Damona v Mesačnom raji, nabral tam toľko sily, že sa dokázal oddeliť od upíra, vziať na seba podobu Damona a zmiznúť cez zrkadlo, preč z Mesačného raja. Vstúpil do penziónu, tu sa dlho skrýval a čakal na Smrťku Bibianu, až sa mu to jedného dňa podarilo a teraz je s ňou v podsvetí, šťastný. Mám to len jednu chybu... Smrťka si stále myslí, že vzala so sebou Damona a nemá ani tušenie, kto je v skutočnosti Damian. O to viac sa musí snažiť Damian, hrá úlohu Damona zatiaľ na sto percent, lenže dokedy? Ou, toto keď sa prevalí, bude mazec... 

* * * 

Elena vybehla do izby za Stefanom. Ten sa otočil, oči mu svietia, roztiahne náruč a ticho volá Elenu k sebe. Vbehla mu do náruče: „Miláčik, tak si mi chýbala! Už mi to nerob, prosím! Nenechávaj ma tak dlho samého, Elena...“ Stefan ju pevne drží v náruči, hľadá jej pery.

„Ako sa mi máš? Čo tvoje jazvy? Ukáž...“ Elena si prezerá jeho tvár, ruky aj hruď. Koža je stále znetvorená, no už sa mierne vyrovnala.

„Bude to dobré, Elena, neboj sa. Stella ma kŕmi jej krvou, nadájam sa chlorofylom, slním a po troške sa hojím.“

Chvíľka ticha v objatí, bozk plný lásky... Despina tíško vpláva k nim: „Ehm, pardon... rada by som sa predstavila. Som Despina a prišla som... no mám tu dajakú prácu.“

Zapichla oči do Stefana. Upír vstáva, obzerá si malú bielu potvorku, kútiky úst mu letia hore, oči pobavene žmurkajú. Despina je veľká ako dospelá mačka, biela srsť prebleskuje modrým odtieňom, vzadu na tele má tri veľké chvostové perá ako vták. Hlavičke dominujú veľké sýto fialové oči, uši má ako zajac, dvíhajú sa hore, v polovičke sa lámu a padajú vpred. Na hlavičke sedí korunka z farebných pierok. Modro – fialové tetovanie v tvare vlastného oka na jednej stane hlavy, krk obopína čierna retiazka, padá dolu krížom cez hruď a končí kdesi vzadu na tele... punk – indián.

„Som Stefan, milá Despinka, rád ťa poznávam a rád by som...“ Nedokončil.

„Ja viem, rád by si ma chytil, pohladil... prosím, môžeš.“ Despina to neznáša, ale vždy a každý sa chce s ňou maznať, chytať ju, škrabkať a podobne. Stefan vycítil jej nevôľu, ovládol sa a ostal stáť na mieste.

„Prosím o prepáčenie. Nebudem ti robiť násilie, keď uznáš sama za vhodné, potom sa poteším dotykom tvojho kožúška. Despinka, cíť sa u nás ako doma. Čím ti ešte môžem pomôcť, poslúžiť?“ Zo Stefana sa stal vzorný a dobre vychovaný domáci pán.

„Ďakujem za pochopenie. Si citlivý a ja si to vážim. Nič nepotrebujem, s tvojim dovolením, rada by som sa tu trošku poobzerala. Pekný deň vám obom prajem. A... Stefan, Damon ťa pozdravuje... je mu za tebou smutno, ale to už nepovedal, to som si prečítala v jeho srdci.“ Despina sa uklonila a bola preč.

„Hmm... Damon. Ako sa má?“ Stefan si zrazu spomenul sa bračeka a aj jemu ostalo clivo, takú dlhú dobu sa už nevideli. Elena skočila na posteľ a začala Stefanovi obšírne rozprávať a rozprávať o Damonovi, Mesačnom raji...

* * * 

Ericc a Stella sedia na terase, tiež si vymieňajú informácie, tešia sa zo spoločnej prítomnosti. Ericc si všimol pohyb v lese, zameral sa tým smerom... nič nenašiel, ale predsa... skúša znova... nič. Pustil to teda z hlavy.

„Striháš ušami, čo sa ti zdá? Ja nič necítim.“

„No práve, videl som pohyb a nič necítim, som v pomykove. A zasa... tak ale... poďme tam.“

Ericc prudko vstáva, svižnou rýchlosťou sa presúva k miestu, kde videl dvakrát pohyb. Stella mu je v pätách. Nikde nič... či predsa tu dakto bol, ešte sa hojdajú vetvičky a je pošliapaná tráva.

„Áno, Ericc, vidím, bol tu ktosi a ani jeden z nás ho nevysondoval Silou. To je zlé. Musíme byť opatrní. Vrátime sa...“ Stella mierne znepokojená kráča domov, Ericc sa obzerá, sonduje... z druhej strany penziónu sa vynorí čierny tieň, dá sa poznať Ericcovi a čaká.

„Stella, prišla za nami UnnaBella, volá nás k sebe, poď.“ Ericc zmenil smer, rýchly presun a už obaja stoja pred čiernym jednorožcom UnnaBellou. Jemná uhľovo čierna srsť, bielo-strieborná hriva, chvost a manžety nad kopytami. Na čele dominuje zelený magický roh a oči svietia ako dva smaragdy.

„Vítam ťa späť doma, Ericc.“ UnnaBella potriasla hlavou.

„Ďakujem. Prišiel som s Elenou aj Despinou.“ Ericc sa uklonil, blíži sa rukou ku krku jednorožca, očami si pýta povolenie dotknúť sa.

„Cítim vaše znepokojenie pohybom v lese. Mám pre vás odkaz od Matky Prírody. To sú jej bytosti, sledujú okolie a majú tu svoje poslanie. Buďte preto trpezliví, nenaháňajte ich... aj tak sa k nim nedostanete. Ako sa máš Stella?“ UnnaBella jasne pociťuje stres z upírky.

„Mám nervy...“ Stella hľadí do zeme.

„Dovolíš...“ UnnaBella prikročí ku Stelle dotkne sa jej magickým rohom, vlieva pocit najväčšieho šťastia na Zemi. S upírkou sa zatočil svet, okolie je razom svetlejšie, problémy už nie sú, zostal len nekonečný pocit blaha.

„Ďakujem.“ Stella pokorne sklopila hlavu, uklonila sa UnnaBelle.

„A môžem ísť zasa bojovať v tou zákernou čiernou skrinkou plnej elektroniky. Lúčim sa s vami.“

Stella beží do penziónu a je pevne presvedčená, že dnes... dnes príde na koreň veci notebooku. 

Ericc túži celou bytosťou vysadnúť na UnnaBellu a uháňať lesom, lúkami...

„Čo ti bráni krásavec? Už sme spolu jazdili a páčilo sa ti to.“

Jednorožec si číta myšlienky Ericca, čaká, pohľadom ponúka lákavú jazdu. Reverzný sa culí, blýska zubami, šťastím zavýska, vyskočí na UnnaBellu a už sa rútia tryskom... za pár okamihov sa za nimi zavrel les. 

* * * 

Despina špúli papuľku, premáva sa penziónom, sonduje Silou hľadá Damiana. Nikde ani smietka, torzíčko náznaku... nič! Všade ticho, len upíri, dve dievčatá a nič, ničovaté. Despina nechápe... že by Damian nabral odvahu, šiel von a hľadal svetom Smrťku sám? Alebo... tak toto Despina ani nevie domyslieť, žeby bol už so Smrťkou?

Ha, to by sa mi páčilo...no, áno, najprv zistím, či správne usudzujem.

Ok, teraz drobný prieskum vonku.

Despina pláva okolo penziónu, všíma si všetky detaily, každý strom, krík, aktivitu v okolí. Čosi sa jej marí v popredí, šikovne sa skryje v korune najbližšieho stromu, kryje si myšlienky aj auru a číha... 

Lesom sa absolútne ticho pohybuje postava mladej ženy, majstrovsky sa skrýva za stromy, sleduje okolie penziónu, prišla až k najbližším stromom pri stavbe a tam sa Despine stratila. Desp neverí vlastným zmyslom... to nie je možné, aby ju stratila. Kto sa dokáže takto pohybovať, ukázať sa a zmiznúť v sekunde? Možno dajaké lesné stvorenie, ale to čo videla Despina bola predsa vysoká, štíhla dievčina, či žena.

„Hľadáš ma?“ Melodický hlas zaznel tesne na Despinou, tá sa tak mykla, že sa jej rozcingala retiazka na krku i hrudi.

„Noo... teraz už ani nie! Chceš aby ma trafil šľak?“ Despina má vypúlené fialové očká, oklepáva sa z ohúrenia.

„Prepáč, neodolala som, ukázala som sa ti schválne a teraz si dostala odo mňa lekciu. Som tichá a neviditeľná, keď chcem... Tak sa maj...“ Mladá žena ako sa zjavila, tak zmizla. Despina nechápe, vyparila sa jej priamo pred očami.

„Veď počkaj, prosím! Kto si?“ Volá zbytočne do prázdnej koruny Despina.

Nikto neodpovedá, všade ticho. Fakt... lekciu som dostala. Ktosi sa tu pohybuje ticho a neviditeľný. Super začiatok, ale nezdala sa byť agresívna, tak snáď sa jej netreba báť.

Despina prudko vyrazila z koruny stromu, musí sa spamätať z ľaku. Pláva lesom, prichádza k lúke a tam sa tmolí ďalšie stvorenie, zbiera bylinky.

Tak teba poznám chlapče, ty si dráčik Damonko. Despina sa s ním ešte priamo nikdy nestretla, ale videla ho v penzióne. 

Damonko by sa dal popísať ako malý okrídlený dráčik, či prerastená veverička, bledo hnedá srsť, vďaka ktorej mu Damon vravieval Zrzko. Och, Damon, dávno sme sa už nestretli... snáď sa ti dobre vodí v Mesačnom raji. Damonkovi rastie vzadu na hlave osem rohov a aby zjemnil výraz tváre, nosí  na hlave malú korunku z farebných pierok, okolo krku a cez hruď má prevesenú retiazku. Výrazné hnedé oči so zelenými bodkami. Damonko je nadprirodzená bytosť, nesmrteľný, tak ako Despina, lenže dráčik je na Zemi takmer od jej počiatkov, je jej starodávny sprievodca... toľko toho už pamätá. Patrí do radov svetlých bojovníkov Matky Prírody. Teraz bol poverený sprevádzať Stefana, chrániť ho pred pekelným Démon. Nemá tu blízku spriaznenú dušu, ale nesťažuje si, je obklopený druhmi v zbroji a to ich spája i napĺňa.

Momentálne zbiera pšeničnú trávu, lucernu, ďatelinu, jačmeň pre reverzných upírov. Robí to rád... zamyslel sa a presondoval okolie... cíti v blízkosti podobné stvorenie ako je sám. Zdvihol hlavu, díva sa smerom k Despine: „Vítam ťa, krásna neznáma.“ Dráčik je očarený jej zjavom. Hlboko skloní hlavu na znak úcty.

„Ďakujem, Damonko, môžem bližšie k tebe?“ Despina vyčkáva, cíti, že dráčik vládne ohňom a nerada by prišla k úhone.

„Samozrejme, budem poctený. Prosím...“ Damonko sa obzerá, našiel spadnutý kmeň na okraji lúky, ponúka galantne dáme miesto na sedenie.

„Si milý, poď sa posadiť na moment.“

„Rád.“

Tak si živo predstavte ako sedí vedľa seba mačko-zajo a veverko-dráčik. Obaja farebné korunky z pierok na hlavách, čierne retiazky na krku a hrudi. Aj oni sa obzerajú navzájom a nevychádzajú z údivu podobnosťou vkusu.

„Aké je tvoje meno, krásna neznáma?“

„Despina. Počuj, kto ti robil ten imidž? To máš z vlastnej hlavy?“ Despine to nedá.

„Hej, tak pred 200 rokmi? Fakt neviem, jednoducho mi pripadalo, že som to ja s korunkou a retiazkou. Od tých čias to vláčim stále.“ Zahanbene sklopil oči.

„Počkaj, to nie je hanba! Máš pocit celistvosti, tak to prezentuj a žiadna hanba! Ja mám ten istý pocit. Nechápem... jedného dňa ma čosi nútilo sa takto skrášliť a bolo to. Sme dajako prepojení?“ Despina neznáša nevyriešené otázky a záhady. Nedá si pokoj, pokiaľ nenájde aspoň sebe menšie vysvetlenie.

„Myslíš, že musíme byť prepojení? Môžeme mať podobný vkus náhodou, omylom...  neviem. Nikdy som nestretol bytosť tebe podobnú, či nevidel nikoho s podobným zdobením.“ Pravdu súka Damonko.

„Ani ja nie. Som z toho v šoku. Nevadí, porozprávaj mi ešte o sebe.“

A tak Damonko a Despina strávia veľa času na okraji lúčky, kým si popresúvajú podstatné informácie. 

* * * 

My sa vráťme do penziónu ku Stelle, jej boju s notebookom. Už sa prehrýzla základmi, nabaľuje ďalšie informácie, skúša nové fígle. Šťastie od UnnaBelly jej pomohlo, nabilo ju energiou.

„Stella, pokazíš si oči. Kašli už na ten krám,“ jej brat Ericc a už vrátil z divokej jazdy lesom na jednorožcovi.

„Nie, ja to zvládnem. Aká bola jazda? A mimochodom, tu máš nový mobil, ber si ho do izby a nauč sa s ním pracovať.“

Stella prudko hodila krabicu po bratovi a zámerne ďaleko a vysoko. Ericc vyskočil ako jaguár, mrštne chytil balíček, ladne doskočil na zem.

„Ti hrabe? Je to kus blbej elektroniky! S tým nemôžeš hrať volejbal. Nie je nárazuvzdorná!“  Hnevá sa reverzný.

„Vedela som, že to chytíš, čo prskáš?“ Stella sa baví.

„Tak ty mi dosť veríš. Kašlime na to. Jazda s UnnaBellou je omračujúca. Letí ako tornádo, berie zákruty tryskom, až som takmer v jednej zletel na nos. Ou, vybavil som ti ďalšiu jazdu. Teším sa už teraz na to divadlo! Mám rezervované miesto v prednom rade.“ Ericc sarkasticky pichá do sestry, vie, že Stella sa bojí UnnaBelly, respektíve jej trysku.

„Ti pekne ďakujem! Nesadnem na ňu, ani za svet!“

„Ale sadneš!“

„Nie!“

„Tak poviem Elene, čo som videl minule v lese...“

Fuj! Ericc ide vydierať vlastnú sestru. Stella sa zarazila, spomenula si, ako ich Ericc našiel na lúčke, Stefan objímal Stellu a kŕmil sa na nej. Bojovná nálada vlietla do Stelly, opatrne odložila počítač na stôl, tíško vstáva. Pohľad jej temnie, oči blýskajú žlto-zelenou farbou. Ericc vidí, že zaťal do živého a nie je mu všetko jedno. Súrodenci sú zhruba rovnako silní, vitálni a zdatní. Ericc môže kľudne dostať na frak.

„Povedz to ešte raz, Ericc!“ Stella mu dáva poslednú možnosť kapitulácie.

„Ehm, bol by som rád, keby si si šla zajazdiť na UnnaBelle.“

„Nie.“ Štekla Stella.

„Tak potom poviem Elene...“ Nestihol dokončiť, lebo Stelle zasvietili oči, stvrdol pohľad, ukázala rezáky a v mihu skočila po bratovi. Vážna bitka sa strhla, Stella fakt mláti brata ako vládze, Ericc sa len bráni, nechce útočiť. Aj tak má čo robiť, aby sa ubránil.

Rámus prilákal Elenu z izby.

„Čo je?! Okamžite prestaňte!“ Kričí, no bez úspechu. Stella sa ešte viac ruve a bojí sa, že Ericc čosi vyzradí Elene.

„Budem po vás strieľať oheň! Dosť už!“ Nepomáha. Elena ich varovala. 

Sústredí svoju Silu do rúk, vytvára dvadsať centimetrovú ohnivú guľu, presne mieri a hodí ju medzi reverzných. Rana ako z pušky, oheň zaskočil oboch, iskri lietajú. Bitka tíchne, Ericc je popálený na tvári, Stella má boľavé ruky.

„Si kompletná? Neznášam oheň! Elena, toto mi už viac nerob, lebo prisám bohu, zmastím aj teba!“ Vrieska zľaknutá Stella.

„Kým sa ku mne dostaneš, budeš popálená znova! A teraz chcem vedieť, čo sa mlátite!“ Nekompromisne zavelila.

Ericc sa díva mimo báb, Stella si šúcha ruky a striehne na brata. Ak čo len cekne!! No necekol. Ostalo ticho.

„Fajn! Aj to je odpoveď. Ďakujem vám za dôveru a ak vás nájdem ešte raz v bitke, nebudem upozorňovať predom, rovno po vás pálim!“ Nasraná Elena treskla dvermi.

„Ericc, to je vážna vec s čím si na mňa vyrukoval! Ideme k tebe a tam si to vysvetlíme! Okamžite!“ Stella strká brata pred sebou, ten ešte schytil krabicu s mobilom a sú v izbe. 

* * * 

Stefan tíško sedí, hľadí do knihy, nečíta. Sondoval celú situáciu vonku so Stellou, Ericcom aj Elenou. Už to zažil, že Elena použila svoju nebezpečnú zbraň. Mierila presne a na prvý raz vyriešila spor. Je z nej obávaná osôbka. Napálená sa vrátila do izby, tresla dverami a hodila sa na posteľ. Zaborila hlavu do vankúšov, tíško leží... hlava pracuje na plné obrátky.

Nikdy ešte nezažila nezhody medzi súrodencami, to muselo byť dačo vážne. Jasné, ani jeden o tom nechcel rozprávať. Čo sa mohlo prihodiť v penzióne za tú dobu, kým bola v Mesačnom raji? Veď Ericc bol s ňou... tak to sa logicky muselo dačo prihodiť Stelle.

Hmm... Stella, jasne, už si spomínam... Stefan sa predsa do nej zamiloval. Možno toto je kameňom úrazu. No, nevadí, čas to objasní. Lenže Elene to predsa nevadí, kľudne sa podelí o srdce Stefana so Stellou. Veď Elena má vo svojom srdci tiež dvoch bratov a je to ok... no dobre, Stefan o tom nič nevie... to vyriešime neskôr!

Elena doposiaľ úspešne zatajila pred Stefanom, že vládne telepatiou a tak si číta jeho myšlienky. Je to vlastne podraz od nej... / dnes už druhý /

Dočasný reverzný upír Stefan húta našťastie nad inými problémami. Čosi treba zariadiť ohľadom penziónu, údržby a tak.

„Elena, musím si ísť pre povinnú dávku krvi od Stelly. Ona na tom trvá. Je to dobré pre rýchle vyrovnanie kože na jazvách. Prídem o chvíľku. A aby som nezabudol, tu máš krabicu s novým mobilom, uč sa.“

Stefan vstáva, vtisne jej bozk do vlasov a už hľadá Stellu. Počuje hlasný hovor od Ericca, ťuká na dvere, vstupuje.

„Prepáčte, ruším? Stella, mám nariadené sa hlásiť v túto hodinu u teba.“

„Bože, to už je toľko? Ok. Ideme ku mne.“ Stella páli pohľadom Ericca, akože sme ešte neskončili a skús niečo len ceknúť!!

„Ok, čaute, ja mrknem na tento krám.“ Hodí očkom na mobil a neodpustí si pobavený úškrn na účet Stelly. 

„Problémy, Stellinka?“ Skúša Stefan.

„Ericc má problémy a ešte len bude mať, keď si... načo sa rozčuľujem! Je to chlap ako každý iný!“

„Môžem pomôcť?“

„Nie a zabudni. Ukáž mi jazvy.“

Stella si obzerá Stefana, dáva mu dole košeľu, so záujmom sa venuje jednotlivým poraneniam, prechádza po každom rukou, hladí a skúša pevnosť i pružnosť kože.

Stefan stojí, zavrie oči, užíva si pozornosť Stelly, naplno vníma jej dotyky... sú nádherné. Túži mať ešte tisíc nových jaziev, aby ich všetky Stella preskúmala.

Upírka dôkladne kontroluje celý chrbát, prechádza na hruď a krk. Stefan otvára oči, Stellu má tesne pred sebou, berie ju jemne do náruče, hľadá jej pery, vinie si ju k sebe: „Stella, lákaš ma, vábiš, si krásna, dotyky tvojich rúk sú božské. Poď ku mne bližšie, prosím...“ 

Stretli sa im pohľady, upírka v nich číta pravé zamilovanie a očarenie. Už pár ráz videla tento pohľad u Stefana a jeho intenzita sa stupňuje. Stella je opäť na pochybách, ako reagovať. Stefan patrí Elene...

Lenže Stefan na to nedbá, našiel jej pery, jemnúčko ich bozkáva, čaká na odpoveď. Má jej plnú náruč, opája sa vôňou upírky a teší sa na krv. Stella sa podvolila, odpovedá na bozky, no zároveň Silou skenuje okolie, kto je na chodbách a kto by ich mohol pristihnúť. Všade pokoj. Stefan je nadšený Stellou, berie ju na ruky, prenáša na posteľ. Sám sa vyhupol na vrch, pokračuje v bozkoch, pridáva na intenzite a vášni. Priateľ jazyk nezaostáva pozadu a Stefanom prelietajú vlnky vzrušenia.

„Môžem sa z teba napiť? Prosím... Stellinka.“ Šepká milenke do ucha.

Stella odkláňa hlavu, aby mal lepší prístup. Stefan sa zachveje plním vzrušením, rezáky si pomaly razia cestu kožou, spoľahlivo nájdu žilu, krv sa leje, reverzný saje a saje... Pocit absolútnej rozkoše mu opája telo a myseľ. 

Stella hodnú chvíľu drží, stále kontroluje okolie, všetko je ok. Má na sebe plne vzrušeného dočasného reverzného upíra Stefana, ktorý ale nie je schopný používať samčeka, jeho mužnú pýchu.

Stefan bol ťažko ranený pekelným ohňom a keď sa potom stal reverzným, neotvorila sa mu možnosť potencie samčeka. Je ale celkom možné, že časom sa napraví aj toto a Stefan bude môcť plnohodnotne uspokojiť človečie samičky. Zatiaľ je jeho vyvrcholením pitie reverznej krvi.

Stefan končí kŕmenie, odkláňa sa, čaká na zatvorenie rán na jej krku. 

„Ďakujem, Stelluška, si nádherná a ja musím povedať, čo sa mi tisne na jazyk... Stella, ja ťa milujem...“ Stefan sa díva do jej očí, čaká ortieľ.

„Čo ti mám na to povedať, Stefan? Máš predsa Elenu. Ona ťa miluje od prvej chvíle, čo ťa uzrela. Ako by som jej mohla vziať životnú lásku? Ty si jej a vždy budeš!“

Stella vraví pravdu, tak to presne cíti ona sama. Stefan sklopil oči, ľahol si vedľa reverznej... aj on to predsa dobre vie... tak potom prečo sa toto stalo? Len preto, že sa stal reverzným? Nechápe... Stella si číta v jeho mysli, vidí zmätok, nevie ako pomôcť.

„Nechajme to tak. Máme tajomstvo a ja vyžadujem, aby ním aj ostalo! Stefan, žiadam tvoje slovo!“ Stella sa prudko nakloní nad reverzného, číta mu z očí.

„Áno, máš moje slovo, Stella! Ani muk... Lenže sa obávam, že časom na to Elena aj tak príde. Už teraz je mierne zmenená...“ Stefan chaoticky kokce.

„O to viac sa musíš snažiť! Sakra, Stefan, keď sa rozídete kvôli mne, okamžite odchádzam a viac ma neuvidíš! A to sa ti nevyhrážam. Ber to ako priateľský oznam. Teraz už choď a správaj sa ako vždy...“ Stella dvíha Stefana, hádže mu košeľu a tlačí ho preč zo dverí.

* * * 

Večer sa s plným košom dobrôt vracia dráčik Damonko a spoločnosť mu robí Despina. Hodia kôš do kuchyne, Damonko skočí pre Elenu.

„Elena, máš čas? Príď na skok do kuchyne...“ Damonko len strčí hlavu do dverí a je preč. Elena je potešená zmenou, letí ako vie.

„Čo máte nové?“ Vrútila sa do kuchyne, hneď sa chytá práce a začína odšťavovať trávy a chystať chlorofylové poháre, veď tu má troch reverzných.

Despina tróni na parapetnej doske, Damonko jej robí spoločnosť a vôbec, akosi sa k sebe majú. Elena po očku sleduje ten tanček, kútiky úst jej stúpajú hore.

„Vidím ťa, Elena! Posmievaš sa nám?“ Hrozivo zazerá Damonko.

„To v žiadnom prípade! Len som sa pousmiala nad faktom, že všade sa nájdu dve blízke duše, padnú si do noty a je im spolu krásne...“ Zasnila sa dievčinka a skoro si porezala ruku.

„A nad čím si teraz ty snívala? Pravdu, Elena, lebo ja to viem,“ usmieva sa Despina. Elena sa len smutne usmiala a pokývala hlavou.

„Nad čím snívala? Aj ja chcem vedieť, baby!“ Damonko je zasa mimo, on totiž nevládne telepatiou.

„To nie je pre chlapské uši...“ Odbila ho Despina a bacla nôžkou. Elena vyprskla smiechom, pustila odšťavovač a už nikto nič nepočuje.

„Ok. Tak mi porozprávaj o Damonovi, dávno som ho nevidel, je mi za ním smutno...“

Damonko žobroní, Elena prekrikuje kuchynský robot a večer plynie do stratena pri spomienkach na Damona. 

* * * 

Okolo penziónu už kraľuje polnoc, tmavé tiene sa presúvajú poza stromy, načúvajú, tíško sa medzi sebou dohadujú, divoko gestikulujú rukami. Pri tmavom, otvorenom okne stojí Ericc. Nedá mu pokoj dnešný pohyb v lese a upozornenie UnnaBelly, že okolo sú bytosti Matky Prírody a nemajú si ich domáci všímať. Proste sa mu to nechce pozdávať a spraví si vlastný názor a prieskum. Zavolal aj Stellu a teraz na ňu čaká. Dvere sa rozletia, vbieha Stella, zabuchne dvere, rúti sa k bratovi.

A tak Ericc i Stella stoja pri okne, zmysly napnuté, Silou skenujú okolie a jasne obaja rozoznávajú minimálne šesť a viac bytostí. To Ericcovi stačí, letí za Damonkom.

„Starec, nemám dobré správy!“

Damonko je starodávny sprievodca Zemou, má spojenie s Matkou Prírodou. Ericc ho našiel aj s Despinou v salóne. Teda obom naraz vysype všetky informácie zo dňa aj noci.

Despina si razom uvedomí, že aj ona má divný zážitok a tak pridá navrch mladú dámu, ktorá sa jej ukázala medzi stromami, zmizla jej, prekvapila ju nečakane a priamo pred zrakom Despiny sa vyparila.

V strede salónu sa tvorí veľká kopa informácií, ktoré sa nikomu nechcú páčiť, nedajú sa zatiaľ vysvetliť a dávajú tušiť problémy.

A to ešte Despina zamlčala, že prišla hľadať Damiana, temnú stránku Damona, čiže jeho AlterEgo a musí nájsť dajaké spojenie na Smrťku Bibianu, aby sa mohla presvedčiť, či je Damian s ňou v podsvetí.

Uf, toľko písmenok a slov! Vravela som, že si dáme na začiatok novej série dlhšiu kapitolku... snáď som Vás neodradila. Nasledujúce časti už budú kratšie, sľubujem.

Teším sa na Vaše postrehy, pripomienky, či komentáre.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... III. / 1. kapitola: