OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 6. kapitola

04.02.2011 (15:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 810×

6. kapitola

Ako doktor Green povedal, tak aj bolo. Po všetkých tých vyšetreniach, ktoré nemali konca kraja, pustili Emily domov. Nathan však nedovolil, aby šla sama do prázdneho domu, a tak ju ubytoval vo svojej izbe.

Nebola veľká, ale zase ani malá. Steny mal vymaľované striedavo červenou a čiernou farbou a nábytok bol z bledého dreva, rovnako ako posteľ. Na stolíku mal notebook ako správny vysokoškolský študent a plno rozhádzaných papierov s poznámkami z prednášok všade okolo. Na stene oproti oknu visela polička s vežou a desiatkami CDčiek. Skrine s oblečením mu mama zlikvidovala po tom, ako sa prejavila Natova mánia vo vlastnení tých najlepších tenisiek na svete. Mal teda osobitný šatník, ktorý v minulosti slúžil ako väčší úložný priestor. V izbe však dominovalo jedinečné umelecké dielo nainštalované presne v strede izby. Vyrobil ho ešte Natov otec, predtým než ho pri prepade banky použili ako živý štít. Bol to talentovaný umelec.

Sám Nathan si ustlal na spacáku hneď vedľa postele. Jeho mama nič nenamietala, a tak mu nič nebránilo mať Em stále pri sebe. Prvých pár nocí však bolo nadmieru kritických a Emily sa budila zo sna s krikom a vydeseným výrazom, ako keby pred sebou videla samotnú smrť. A ani to nebolo tak ďaleko od pravdy. Ten sen, ktorý ju neustále prenasledoval v kóme, jej nedal pokoja ani teraz. Oči mala opuchnuté od vyčerpania a ledva stála na nohách. Jesť ju museli nútiť a na odporučené rehabilitácie zvysoka kašlala. A keďže najbližšiu kontrolu mala až o mesiac, nepomohli ani Natove vyhrážky a Emily sa mu strácala pred očami.

„Do čerta, Emily, musíš mi povedať, čo sa deje,“ nevydržal to jedno ráno Nathan. Mal po skúškovom období, a tak zostával s Emily v pokoji doma. Lenže bolo to ako hovoriť na hluchého.

„Fajn, sama si to chcela,“ riekol a z komody postavenej oproti dverám vzal svoj mobilný telefón.

„Čo to robíš?“ vyhŕkla zmätene Emily a vrhla sa k nemu.

„Volám Greenovi. Toto nie je normálne a už vonkoncom nie zdravé,“ oznámil jej rozhnevane.

„To nemôžeš!“

„Myslíš?“ spýtal sa sarkasticky.

„Fajn poviem ti to. Ale nikam nevolaj,“ rezignovala a hlavu si zložila do dlaní. Prudko sa nadýchla a začala.

„Sníva sa mi o tej nehode. O smrti mojich rodičov. Nenecháva ma to spávať, chápeš? Stále je tu ten pocit viny! Keby som sa neopila a keby som bola poslušne doma, nič by sa nestalo. Nič!“ Bolo jej zle ako Natovi klame. Ten sen vôbec nebol o smrti jej rodičov, ale čiastočný podiel na jej bolesti mala aj tá. No Emily si s tým prišla akýmsi spôsobom zmierená. Akoby vedela, že sa to malo stať. A aj keď voči svojim rodičom a teda hlavne k matke zachovávala ľadový postoj, bolo jej ich ľúto. Najviac asi otca. Svoje city nikdy nedával najavo, vždy sa snažil pôsobiť vyrovnane a nanajvýš diplomaticky, ale bol to jediný človek, ktorý sa jej po smrti sestry zastal.

Nathan podvedome cítil, že mu Emily klame. Poznal ju predsa už celú večnosť. Ale... Povedzme si po pravde, bola to logická odpoveď. Nemala dôvod nepovedať mu pravdu.

„Nebola to predsa tvoja vina. Uvidíš, všetko bude v poriadku. Máš mňa a mamu,“ sľuboval jej.

Prikývla.

A potom nastal bod zlomu. Nathan konečne usúdil, že Emily môže uzrieť svetlo sveta po dlhodobom doliečovaní. Bola šťastím bez seba a chvíľami si pripadala ako psík, ktorého konečne pustia zo zatvoreného domu do voľného priestranstva na vyvenčenie. Nedočkavosťou ani nevedela obsedieť na mieste, keď ju Nathan naložil do auta a starostlivo pripútal. Párkrát ju s hranou zlosťou okríkol, no to u nej vyvolalo len ďalšiu vlnu netrpezlivosti.

V nákupnom centre z nej nespustil oči ani na okamih. Neustále kontroloval jej výraz, aj keď doslova cítil jej nadšenú náladu.

„Idem zaniesť tašky do auta. Tu seď a ani sa nehni,“ prikázal jej ako malému dieťaťu a rukou ukázal na lavičku pri svojom pravom boku. Chcela mu spraviť radosť, a tak si sadla a kývala pritom nohami do rytmu pesničky, ktorá vychádzala z neďalekého obchodu s oblečením.

„Konečne som ťa našiel,“ ozval sa hlas priamo za jej chrbtom.

Nereagovala. Tá veta mohla byť smerovaná komukoľvek v jej blízkosti.

„Ani nevieš ako dlho mi to trvalo. Neuveriteľné!“ Odkašlal si. Nechápavo sa otočila na muža, ktorý si prisadol k nej na lavičku.

„Ou, pardon. Som to hlupák, čo? Ani som sa ti nepredstavil.“ Stále sa usmieval. Utrel si ruku do značkových nohavíc a podal ju Emily. „Hm... Som Archibald Clinton West.“

„Archibald Clinton?“ Dusila sa smiechom. „Teba asi rodičia veľmi neznášali, však?“

„Hej, ja sa ti tiež nesmejem, Emily.“ Bola prekvapená. Vedel jej meno! „A ak ťa smiem o niečo poprosiť, volaj ma Archi. Predsa len, v dnešnej dobe je to moje meno mierne, ako by som to povedal... Hm...“

„Predpotopné,“ doplnila ho.

„Predpotopné? Až také staré nie je. Možno tak z dôb pred opicami,“ žartoval ďalej Archi. Postavil sa a ponúkol jej ruku. Premeriavala si ho a aj keby nechcela, musela uznať, že to veľký fešák. Biela košeľa, navrchu rozpnutá, čierne retro slnečné okuliare a tmavé rozhádzané vlasy tvorili spolu s menším strniskom neuveriteľnú ležérnu eleganciu. Celé to potrhovali taktiež čierne jeansy. Emily zatúžila vidieť ho v nich zozadu.

„Ktovie, aký v nich má zadok,“ pomyslela si a okúzlene prijala jeho ponúkanú ruku.

„Tak to som si mohol myslieť. Päť minút ťa nechám samú a ty už máš náhradu,“ ozval sa za Emily Natov žartovný hlas. V jeho vnútri to však pekne vrelo.

„Ty si predsa nenahraditeľný.“

„Predstavíš mi svojho nového priateľa, Emily?“

„Samozrejme.“ Otočila sa na Archiho. „Archi, toto je Nathan Owens. Nate a toto je Archibald Clinton neviem aký.“

„West,“ uškrnul sa.

„Teší ma.“ Možno to povedal, ale Nate by ho najradšej vystrelil na Jupiter.

„Eh-e, aj mňa.“ Archi nespúšťal oči z Emily.

„Tak mi už pôjdeme. Rada som ťa spoznala, Archibald.“ Usmiala sa naňho.

„Nechcela by si ísť niekedy trebárs... Na večeru?“ navrhol Archi.

„Nechcela,“ odpovedal namosúrene Nate. Emily nechápala, čo sa to s ním deje. Archi sa však stále tváril nanajvýš ľahostajne. Mala pocit, že keby vedľa neho vybuchla jadrová elektráreň, bolo by mu to srdečne jedno a ešte by sa usmieval.

„Prepáč, ani ťa nepoznám. Možno sa niekedy ešte uvidíme.“ Otočila sa na podpätku a vykročila preč. Dvoma krokmi ju predbehol a chytil ju za ruku. Pritiahol si ju k sebe a naklonil sa k jej uchu.

„Chcela by si vedieť, prečo sa ti snívajú tie hrôzostrašné sny?“ šepol jej a hravo sa otriasol. Emily zostala stáť ako prikovaná.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 6. kapitola: