Zrodená z popola 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ako pokračuje Emilina kóma? Preberie sa? A ako sa s tým vyrovnáva Nathan? Zrúti sa alebo bude silný?

01.02.2011 (17:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 771×

5. kapitola

Bolo to pol roka od tej nehody a dni sa neuveriteľne vliekli a Natov život sa zmenil na jeden veľký stereotyp. Spánok, raňajky, prednáška, obed, prednáška, nemocnica, večera, výsluch od mami, tlačenie vedomostí do hlavy, spánok. Takto asi vyzeral jeho bežný deň. Celkom nuda, čo? Aj Nate si to myslel. Či jedol, spal alebo sa snažil vnímať vety na papieroch pri učení, stále myslel na Emily. V nemocnici ju držal za ruku a rozprával jej o svojom dni alebo o nových klebetách. Niekde počul, že ľudia v kóme počujú a okrajovo vnímajú svet okolo seba. Prosil ju aby sa prebudila, no stále nič. Nádeje sa však nevzdával. A navyše, každým novým dňom si viac a viac uvedomoval, že jeho neškodná bratská láska prerástla v niečo hlbšie, intenzívnejšie. Porušoval nepísané pravidlo, no aj tak ho to nemrzelo. Neľutoval to.

Aj práve teraz sedel pri posteli, pozoroval jej nehybné telo a nemo jej vyznával lásku.

„Em, vieš ako som ti hovoril vtedy škole o tej praxi? Dostal som ju. Budem robiť v tom utečeneckom tábore za mestom. Dnes mi to oznámili. Nie je to skvelé? Skoro všetci tvoji spolužiaci si už vybrali školy. Dnes som videl, ako stoja pred kanceláriou a idú si pre podpis na prihlášky. Boli taký smiešni. A vyprázdnil som ti skrinku. Poprosila ma o to riaditeľka. Vraj jej je to ľúto, ale tvoj ročník už pred mesiacom zmaturoval a chcú zrekonštruovať školu,“ uškrnul sa pri spomienkach na všetky tie nadávky, keď musel obchádzať celý areál kvôli padajúcej omietke. „A dnes je aj veľký deň. Máš narodeniny. Vieš o tom? Svoje dvadsiate narodeniny. Spravíme si párty, hej?“

Nasledovala ďalšia spomienka. Pamätal si, ako sa Emily nehorázne rozčuľovala, keď jej povedali, že musí ísť o rok neskôr do školy ako jej rovesníci a to len preto, že odmietala písať a kresliť, radšej si čítala alebo spievala, ale vziať do ruky ceruzku, tak to nie. Skoro vtedy zdemolovala všetky hračky vo svojej izbe a z trucu počarbala všetky steny. Až mu vyrazilo dych, keď vtedy vošiel do jej predtým rozprávkovej izby. Ešte aj jej najobľúbenejší drak padol za obeť.

Spoza chrbta vytiahol malú krémovú tortu s jednou sviečkou. Nechcel riskovať vyhadzov a tak ju radšej nezapálil. Položil tortu na stolík a z vrecka vytiahol blahoželanie a malú škatuľku.

„Kúpil som ti darček. Je to maličkosť, ale padol mi do oka. Hodí sa k tebe,“ dopovedal a pohladil malý prívesok s chirurgickej ocele. Bolo to malé keltské slniečko a presne k nej pasovalo. Pousmial sa.

„Neviem či ti ho môžem pripnúť na krk, vzhľadom na všetky tie prístroje asi nie, však?“ Nechal ho v škatuľke a tú jej vložil do druhej ruky.

„Ďak... Ďakujem,“ dostala zo seba skoro nepočuteľne Em.

Nathovo srdce poskočilo radosťou.

„Emily? Emily si hore? Ak áno, prosím, stisni mi ruku,“ žiadal ju. Bolo to slabé, ale reakcia to bola. Nathan pocítil slabý tlak na svojej ruke.

„Bože, Em, ďakujem. Ďakujem, že si sa prebrala. Počkaj tu idem po doktora,“ oznamoval jej. Nebol si istý, aká v ňom prevláda emócia. Radosť, láska, panika alebo strach? Zdvihol sa raketovou rýchlosťou zo železnej stoličky a takmer ani nestihol pred sebou roztvoriť dvere predtým ako vybehol na chodbu. Sestričky po ňom volali vety v zmysle: „V nemocnici sa nebehá!“.

No on len potreboval nájsť doktora Greena. Dobehol na recepciu.

„Prosím vás je tu doktor Green?“

„Práve prišiel, pane,“ odpovedala mu postaršia recepčná a ukázala prstom na hlavné dvere.

„Ďakujem,“ zamrmlal rýchlo a otočil sa na Greena.

„Emily sa prebrala. Prebrala sa a stlačila mi ruku. Musíte ísť so mnou,“ náhlil ho Nate.

„Pán Owens, počkajte. Hneď som pri vás, len si vezmem fonendoskop a baterku. Choďte za ňou. Poteší sa,“ objasňoval Green a ani nečakal na Natovu reakciu. Bol úprimné rád, že to mladé dievča dostalo druhú šancu.

Nate sa ponáhľal do izby číslo 802. Jemne zaklopal a vstúpil. Spravil to čisto zo slušnosti.

„Už som tu, lekár sa na teba príde za chvíľu pozrieť.“ Videl ako sa snaží niečo povedať. Zastavil ju skôr ako zo seba stihla vydať čo i len hlásku.

„Nenamáhaj sa. Určite si smädná a fakt neviem či ti môžem dať vodu. Musí ťa z toho bolieť hrdlo.“

Emily musela uznať, že Nate má pravdu. Bolo divné, že sa necítila zmätená. No mala pocit akoby vnímala vonkajší svet, keď bola v tej zvláštnej hybernácii. V hlave sa jej stále odvíjal ten istý príbeh. Stále dokola a dokola. Bol plný bolesti a smrti. Desil ju natoľko, že mu nikdy nedovolila aby skončil. Čo sa teraz ukázalo ako veľká chyba. Pretože už nemala viac síl ukončiť ho ešte pred jeho koncom, nechala ho tak. A potom sa prebrala. Jednoducho otvorila oči a nad sebou videla Nata s utrápeným výrazom. Bola to úľava vidieť ho po tak dlhom čase.

Do dverí vstúpil doktor v bielom plášti a s príjemným úsmevom.

„Dobrý večer, slečna Vaysová. Som rád, že ste opäť medzi nami.“ Z jeho hlasu priam sršala dobrota. Pristúpil k nej a z náprsného vrecka vytiahol malú baterku.

„Teraz vám posvietim do očí. Nezľaknite sa a pozerajte mi priamo za plece, prosím,“ navigoval ju. „Šošovky reagujú normálne. Hmm... Zvláštne.“

Z nádoby na stolíku vzal vlhkú vreckovku a prešiel jej po perách.

„Ste dehydrovaná, to je normálne, nebojte sa. Na zajtra vám naplánujem nejaké vyšetrenia a ak by šlo všetko ako po masle do dvoch týždňov ste doma.“ Konečne normálna správa, ktorej rozumela.

„Ako dlho som bola...“

„Pol roka, slečna Vaysová.“ Otočil sa na Nata. „Môžete ísť na chvíľu so mnou?“

„Samozrejme,“ odpovedal automaticky. Hneď ako za sebou zavrel dvere, otočil sa na Greena.

„Bude lepšie ak o smrti jej rodičov zatiaľ nebudeme hovoriť. Mohlo ju to rozrušiť,“ informoval ho lekár. „Neviem ako je na tom psychicky, ale jej telo je po polroku v hlbokej kóme reaguje až nezvyčajne normálne.“

„Je silná. Nemôžem jej klamať!“ rozčuľoval sa Nathan. Rozhnevane otvoril dvere do izby. Snažil sa urovnať svoj výraz, aby Emily neznepokojoval. V izbe bolo úplné ticho.

„Sú mŕtvi, však? Viem to. Cítim to,“ hovorila zmierene. Akoby to nepočula prvýkrát a po pravde aj ona mala ten pocit, keď ich počula cez dvere. Po tvári jej stiekla jedna osamotená slza. Nate jej ju nežne zotrel prstom.

„Je mi to ľúto,“ zašepkal. „Pospi si.“

„Nebudem spať, Nate. Spala som pol roka, pamätáš?“

„Aj tak by si si mala oddýchnuť.“ Pohladil ju po ruke a sadol si na svoje zvyčajné miesto.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování