OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 4. kapitola

25.01.2011 (15:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 992×

4. kapitola

Nate bol úplne v šoku, keď mu doktori chvíľu pred prepustením z nemocnice oznámili, že Emily s rodičmi mala nehodu. Zasekol sa mu dych a jeho srdce bežalo ako po maratóne cez Čínsky múr. Musel si sadnúť, lebo nedokázal stáť na nohách. Z myšlienok mal guláš  a nedokázal zo seba vydať ani hlásku.

„Ste v poriadku, pán Owens?“ Pozrel sa na doktora a nepatrne prikývol hlavou na znak súhlasu. Zhlboka sa nadýchol.

„Je... Je na žive?“ vypravil napokon zo seba.

„Slečna Emily je v kóme, pán Owens. Je mi to ľúto. Ak by ste si priali dozvedieť sa viac o jej zdravotnom stave, budeme vás informovať. V správe vás uvediem ako jej priateľa. Má to hlavne jeden dôvod, pán Owens. Viete pán a pani Vaysovi bohužiaľ krátko po nehode podľahli zraneniam.“

Natovi sa zatmelo pred očami a poslednú vetu počul už len z ďaleka. Aj tak ho ale zasiahla. Vedel, že Emily nemala svojich rodičov príliš v láske. Ale... Boli to predsa jej rodičia.

Snažil sa upokojiť a vrátiť sa do reality. Pozrel sa na doktora s otázkou v očiach. Ten vytušil, čo má Nate na mysli a záporne zavrtel hlavou.

„Takže neviete, kedy sa prebudí? A či sa vôbec prebudí?“

Znovu odpovedal záporne.

„Je tu dosť veľká šanca, pán Owens. Pozrite sa na to takto. Je to mladé, zdravé a hlavne bojovné dievča. Je viac ako pravdepodobné, že sa zobudí, aj keď nevieme s akými následkami.“

„A neviete ani približne kedy? Ako dlho to môže trvať?“ Nata sa zmocňovalo zúfalstvo. Bez Emily bol maximálne týždeň a aj to len preto, že bol na dovolenke. Už od malička boli ako dvojičky. Nerozluční. Len ťažko prekonal začínajúcu paniku.

„Možno týždeň, možno mesiac a možno sa zobudí už zajtra.“  Pozrel na vystrašeného chlapca pred sebou. Veľmi dobre vedel, aké majú medzi sebou títo mladí ľudia puto. „Je mi to ľúto.“

Nate podpísal prepúšťaciu správu,  z podlahy vzal pripravenú tašku. Papiere podal späť lekárovi a vyšiel na chodbu. Spomenul si, že na niečo zabudol, a tak sa obrátil späť, čelom k izbe.

„Izba číslo 802. Sestričke povedzte, že som vás poslal ja.“ Nate zmätene sledoval príjemný úsmev postaršieho muža v bielom plášti.

„Ste snáď jasnovidec?“ spýtal sa.

„Nie, len viem veľmi ľahko predvídať ľudí a vy ste momentálne ako otvorená kniha, chlapče.“ Lekár potľapkal Nata po pleci a spoločne vyšli z miestnosti.

„Po schodoch a doprava,“ informoval ho.

Nate mal jazyk skoro až na kolenách, keď konečne zdolal nemocničné schody.

„Horšie ako Mount Everest,“ pomyslel si ironicky.

Emilina izba bola na najvyššom poschodí. Z okien na konci chodby boli vidieť zalesnené kopce a neďaleký továrenský komín. Slnko skoro zapadlo, a tak bolo všade prítmie. Typické šetrenie energiou.

„Prečo som, ja somár, vlastne nešiel výťahom?“ mrmlal si popod nos a rukávom si zotrel pot s čela, zhlboka odfukoval. Očami blúdil po číslach na dverách.

„787,794,798... Á, tu si. 802.“ Nadýchol sa a opatrne stisol kľučku. Pootvoril dvere a nakukol dnu. Srdce sa mu na sekundu zastavilo, snažil sa znovu chytiť dych.  Dnes zažíval samé šoky. Dvere otvoril dokorán a váhavo vstúpil. Podišiel k posteli, sadol si na stoličku a veci zhodil k nohám postele.

Opatrne uchopil Emilinu ruku a prešiel ju od päty až k hlave očami. Bol to strašný pohľad. Vrh hlavy mala obmotaný obväzom a z nosa jej trčali hadičky. Ruku a nohu mala v gypse, hrudník celú zafáčovaný a spevnený. Malé ranky na pokožke boli po celom jej tele. Aspoň tak usudzoval, podľa toho čo videl na tej nezakrytej.  Bez toho aby pustil jej ruku, oprel sa čelom o hranu nemocničného lôžka. Uvažoval, spomínal a utápal sa v sebaľútosti.

„Čo tu robíte? Toto je Jednotka intenzívnej starostlivosti. Nemáte tu čo robiť!“ Musel byť veľmi zamyslený, keď nepočul nikoho otvárať dvere.

„Ja... Prepáčte,“ koktal. „Poslal ma sem pán doktor Green.“

Sestrička zbadala Natov utrápený výraz. Zatvárila sa súcitne a podišla k pípajúcim prístrojom. Niečo zapísala do karty, s ktorou prišla, a znovu obrátila svoju pozornosť na chlapca.

„Vy budete Nathan Owens, však?“ vyzvedala. „Nechám vás osamote.“

Ako vravela, tak aj vykonala a Nate sa znovu ocitol sám len so svojimi myšlienkami.

„Emily, musíš sa mi prebrať. No tak Em,“ prosil ju. Odozva neprichádzala.

Netušil, ako dlho tam sedel a ani to, koľko je vlastne hodín. Žalúdok mu skrúcalo hladom, no na jedlo ani len nepomyslel. Nechcel sa od nej pohnúť ani na krok. Dlžil jej to a aj keby nie, bol by tu s ňou tak či tak.

Spomenul si, ako mu malá Emily s výrazom vyoranej a hlavne vydesenej myšky doslova vletela do nemocničnej izby, podobnej tej, v ktorej sú teraz, a objala mladého Nata. Deň predtým sa kúpali v rybníku a Nathan dostal zápal pľúc. Ráno ho celého spoteného a rozhorúčeného našla jeho mamina v posteli. Po šokujúcom zistení, že jej milovaný synček má privysokú horúčku a nezastaviteľnú triašku, ihneď volala sanitku. Emily v škole takmer skolabovala, keď sa Nate nedostavil na dohodnuté stretnutie pri východných schodoch. Celý deň mala problém obsedieť na stoličke a domov doslova doletela. Na odkazovači bola správa. Nathan bol v nemocnici. V izbe rozbila prasiatko a v rýchlosti schmatla tých pár drobných, ktoré tam doteraz odpočívali. Mala šťastie, keďže autobus akurát odchádzal. Nate bol vtedy strašne prekvapený, keď zbadal Emily vo vchodových dverách izby. No zároveň ho to nehorázne potešilo. Jeho mama im nechala chvíľku pokoja a šla zavolať tej Emilinej. Ako inak Emily jej ani nechýbala, ale dohodli sa, že ju dovezie domov do desiatej hodiny. Každý deň, po celých dvoch týždňov bola pri ňom a preč ju museli ťahať nasilu.

Usmial sa. Bola taká sladká, keď zatínala ruky do pästičiek a namosúrene ohŕňala pery, keď jej oznámili, že návštevné hodiny skončili. V spomienkach blúdil, až po kým ho nevyrušil doktor Green.

„Musíte ísť domov a pospať si. Vaše číslo mám a osobne vám zavolám, ak sa preberie. Zatiaľ nemôžeme nič urobiť, len čakať.“

Nathan nesúhlasne pokrútil hlavou a až veľmi ochotne si vzal ponúkaný sendvič, ktorý mu priniesol.

„Hmm... Ešte je tu jedna vec. Pán Owens, musím sa vás spýtať. Viete, pohreb rodinných príslušníkov zvyčajne zariaďujú pozostalí. No v tejto situácii...“

„To zariadim,“ prerušil ho. „Všetko vybavím.“

„V poriadku, to som si aj myslel,“ pousmial sa Green. „O desať minút sa vrátim aj s novou infúziou. Nech vás tu už nevidím.“

Nate, aj keď nechcel, poslúchol.

Na druhý deň sa rozhodol vynechať prednášky a ísť za Emily. V nemocnici riešili nejaké hromadné nešťastie, takže si ho nikto nevšimol. Vkĺzol do izby a ihneď si všimol jednej zmeny. Mala o jednu hadičku z ruky menej. Celkom ho to potešilo, pretože to znamenalo, že jej stav sa zlepšuje. Pousmial sa, a tak ako aj včera podišiel k posteli a chytil ju za ruku. Nahováral si, že ho určite podvedome cíti. Desiatu mal pripravenú do školy, a tak ani nemusel ísť vykúpiť nemocničný bufet.

„Ešte by som dostal nejakú salmonelu,“ šomral. Nate mal vždy odpor k zabaleným hotovým jedlám, ktoré sa predávajú na rôznych pumpách a v bufetoch.

„Je menšia pravdepodobnosť, že ti do toho niekto napľuje a navyše,  je to teplé. A ešte aj tá majonéza je pri spôsobe, ako sa dnešný ľudia stravujú, určite čerstvá,“ krvopotne vysvetľoval Nathan. Emily len pokrútila hlavou.

„Je to nezdravé a umrieš oveľa skôr, ako keby si jedol v reštikách. Aj to je síce nezdravé, ale je to varené.“ Ona neznáša tieto fastfoody a hotové jedlá do ruky. Vždy tvrdohlavo pokrútila hlavou a dodala. „Mne je to jedno, ale ak umrieš na infarkt, ani na pohreb ti nepôjdem. Alebo keď ti budú robiť v štyridsiatke bajpas, vlastnoručne ti priškrtím infúziu.“

Je to iba jeden deň a už mu chýbajú tieto dialógy doslova o ničom.

„Em, vráť sa ku mne,“ zašepkal do jej ruky.

Tak ako aj včera, zostal pri nej až do večera. Potom ho, ako inak, doktor Green vyhodil.

Takto to šlo asi týždeň. Aj dnešné ráno chcel ísť Nate za Emily. Dvere mu zatarasila jeho mama.

„Nate? Zlatíčko, prišiel mi list z tvojej školy. Vraj si tam už týždeň nebol a nedal si o sebe vedieť. Hrozia, že ťa vylúčia,“ strachovala sa. Nie strachovala, skôr hysterčila.

„Vieš mami, nejako som nemal chuť. Sedel som pri Emily. Ona ma potrebuje, chápeš?“ obhajoval sa.

„Pozri, určite jej nepomôže, keď vyletíš zo školy. Vieš, že ťa vždy podporovala. Tak jej urob radosť a za Emily môžeš chodiť po škole,“ rozkazovala a nebezpečne naňho mierila prstom.

„Rozkaz, madam.“

Niekde pri pohľade do jej šedých očí, si uvedomil, že jeho mama má pravdu. Ani Em by to nechcela.

„Ani ona nie,“ šepol so popod nos.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 4. kapitola: