Zrodená z popola 15. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prežila to Emily?
Ospravedlňujem sa za čakanie. Nová ozdoba na ruke mi trošku dosť ubrala z času... Ďakujem.

03.06.2011 (20:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 527×

15. kapitola

Všetci strnuli v pohybe, presne tak ako boli a každý pohľad smeroval na Emily. Nehýbala sa. Archi spravil krok smerom k nej. Akonáhle však chcel spraviť ďalší narazil na neviditeľnú stenu.

„Ticho!“ utišoval Wesine vzlyky. Už pred tým sa mu zdalo, že začul nejaký zvuk a dúfal, že pochádzal z Emilinho tela. Slabo zakňučala.

„Chvalabohu. Žije.“ Hustá atmosféra v miestnosti rázom opadla, viacerí si úľavou povzdychli a sledovali osobu na zemi.

„Emi, no ták pusť ma dnu. Potrebujem zistiť, či si v poriadku. Em. Musíme odtiaľto zmiznúť,“ prihováral sa jej nežne Arch, takým hlasom ako matka utešuje svoje dieťa, keď si rozbije koleno. Párkrát pofúkať ranu a všetko je znovu tak, akoby sa nič nestalo. Ku podivu to pomohlo. Stena zmizla a on sa zohol k Emily.

„Arch? Zkurvene ma bolí ruka.“ Bol to hlas zraneného šteniatka, ktorý sa všetkým vryl do pamäti. Dokonca na chvíľku, ozaj malú, dokázal odpútať pozornosť od Emilinej ruky. Nevideli ju, no na mieste, kde sa skrývala pod jej telom sa pomaly tvorila malá kaluž krvi.

„Archi,“ okríkol ho Rich. „Sleduj.“ Prstom ukázal na červený fľak na zemi. Archibald zaklial.

„Emily? Zadrž dych,“ kázal a pretočil ju na chrbát.

„No do prdele.“

„Trefná poznámka Main-y,“ napomenul ho ironicky Arch.

Chytil Emilinu ruku do svojej a obzeral si rozsah škôd. Najprv hrudník. Na šťastie bol v poriadku, teda až na spálené šaty.

„Zdá sa, že tvoja schopnosť je len k úžitku, Em,“ zažartoval. Potom mu pohľad zablúdil na tú nešťastnú ľavú ruku. Chýbal prostredník a polovica prstenníku.

„Si myslím, že už ťa tak ľahko niekam nepošlem, Main,“ skonštatovala uboleným hlasom Emily. Len len sa jej podarilo rozlepiť viečka, už ich mala chuť zavrieť. Za prvé, keď zbadala svoju ruku a za druhé preto, že na ňu všetci civeli ako na nové Porshe – so strachom, že im niekto vyryl do metalízy hanebný nápis.

„Mohli by ste čumieť na niekoho iného?“ prosila.

„Ak si si to náhodou nevšimla, chýbajú ti dva prsty a stále ti to krváca, takže prepáč, že sa o teba niekto bojí,“ kárala ju Nor. Wes sedela na zemi a pažami si objímala kolená. Mike ležal pri v bezvedomí a celkom vysilení. Keby sa mu chaoticky nezdvíhal hrudník, vyzeral by ako mŕtvy. Ešte aj farbu mal podobnú.

„Ľudia, mali by sme ísť. Ja vezmem Emily a vy sa postarajte o Mika. Nikto mu neskrivý ani vlások na hlave, jasné?“ Všetci zborovo prikývli. Archi sa im nevyhrážal príliš často, ale keď už sa na to podujal vyzeral naozaj hrozivo. Človek by sa ho aj zľakol.

Ako náhle si však chytil Em do náručia ozvali sa pred domom nejaké hlasy. Chalani sa nahrbili v bojovom postoji a baby sa postavili pred Mika, pripravené chrániť ho. Keď sa hlasy priblížili k domu, napätie povolilo. Nikto kto by chcel zaútočiť by na plné hrdlo nepokrikoval po lese. Dotyčný rozrazil dvere.

„Etienne!“ kričal. Archi aj s bandou sa ani nepohli. Bolo by dosť zvláštne vysvetľovať podlahu celú od krvi a dve polomŕtve osoby v bezvedomí. Arch sa uškrnul.

„Etienne!“ Volanie sa opakovalo. „Do pekla, braček, vravel som ti, aby si neutekal. Viem, že si naštvaný, ale práve tu sa schovávať nesmieš. Tí prekliaty mágovia sú všade. Etienne! Viem, že si tu tak vylez!“

V skrini na opačnom konci miestnosti sa zrazu niečo pohlo. Vydávalo to zvuky ako keď šuštíte s balíkom chipsov v kine. V tichu miestnosti priam vražedné. Dvere šatníka nepríjemne zavŕzgali a vypadol z tadiaľ asi jedenásť ročný chlapec. Nervózne sa pozeral do rohu, kde boli fénixi.

„Eh.. Ahoj,“ zašepkal a rozbehol sa ku dverám. No to by samozrejme nebol Main, keby po ňom neskočil a s veľkým hlukom nedopadol priamo za chlapca. Zdrapil ho pod nohu a strhol ho k sebe na zem. Ruku mu pritisol na ústa.

Toto všetko však malo za následok, že muž v druhej miestnosti spozornel. Mal neskutočný strach o svojho malého bračeka. Potom ako odmietol ísť hľadať Mika bez preskúmania terénu, Etienne sa nahneval a ušiel do lesa, práve tam kam viedli všetky stopy tých odporných černokňažníkov. Boli to obyčajný hulváti. Používali mágiu na nekalé účely a vrhali tak zlé svetlo na mágiu ako takú. Prudko vrazil do miestnosti po jeho pravom boku. Pred očami sa mu naskytol desivý obraz. Jeho malý bráško ležal pod ozrutným chlapíkom s vydeseným pohľadom. Okamžite sa vrhol na muža a tak aby nezasiahol Etienna ho kopol do boku. Nôž, ktorý bol do teraz ukrytý na jeho lýtku zabodol chlapíkovi do ramena. Ten zreval a pustil chlapca. Sám uskočil k stene a chytil sa za zranené plece. Arch vystrelil z uspávacej pištole smerom k podivnej dvojici a tí spadli na zem.

„Zoberte ich do záložného Centra. Vypočujeme ich a potom uvidím, čo s nimi.“ Archi zakončil akcia a z Emily v náruči vybehol z toho prekliateho domu.

Hlavným štábom sa stala na prvý pohľad malá chatrč. Ako to už býva, zdanie klame a s polorozpadnutej drevenice sa vyliahlo parádne útočisko.

Emily sa zobudila v bielej miestnosti a s pálčivou bolesťou v ruke. Oči ju pálili a v hrdle mala nepríjemne sucho.

„Teraz sebou hlavne netrhni Em, lebo ti ublížim. A nie, že by som za tie tvoje hrdinstvá nechcela, ale Arch by potom ublížil mne. No a ja som si práve nechala upraviť izbu pre svoje potreby a nerada by som ju teraz opúšťala. Prirástla mi k srdcu.“ Normanina nálada bola zjavne na vyššej úrovni ako tá Emilina. Napriek tomu sa Em pousmiala a ostala ležať nehybne na lôžku.

„Ten... Mike... Žije?“

„Nemusíš si robiť starosti. Clark Kent v tvojom podaní vyzerá ako matrioška v pracovnom tábore na Sibíri.“ Nor spravila na obväze krásnu mašličku a ešte prelepila tržnú ranu na Emilinom čele.

„Tak potom je všetko v poriadku.“

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování