OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 14. kapitola

10.05.2011 (16:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 781×

14. kapitola

Emily sedela v technickej miestnosti a svoj prázdny pohľad upierala na jeden z piatich GPS lokátorov. Richove prsty rytmicky behali po klávesnici. Raz začas si zúfalo zabehol rukou do vlasov a z úst mu unikol hlasný povzdych.

„Neviem čo sa deje, ale blokujú mi signál. Natov čip je aktívny, no zdá sa, že ho nejakým spôsobom zmiatli. Podľa tohto by stál náš braček rovno pri nás.“ Stisol si koreň nosa. „Nedáva mi to zmysel. Buď prišli na niečo nové, alebo to ešte nepoužili.“

„Počkaj... Nejako sa v tom strácam. Ty vravíš, že podľa tejto vecičky,“ ukazovák namierila na monitor, „je Nathan tu. To akože duch?“

„Nie duch. Čip je predsa materiálna vec, do duchovného sveta by sa nepreniesla, nie je časťou duše. Chápeš?“ Prikývla.

„A nemohli mu ho nejako vyrvať a nechať ho tu?“ napadlo jej zrazu.

„To nie. Zaznamenáva aktívnu telesnú energiu.“

„Tak potom sme v háji,“ konštatovala.

Ľudské emócie sa jej po zasvätení darilo vypínať jednoduchou myšlienkou. Celú túto vec ešte len objavovala, no v stresových situáciách sa jej podarilo získať pár nových užitočných poznatkov. Na jeden z nich prišla poobede a bolo to úplnou náhodou.

Natov únos otriasol úplne všetkými, tak isto ako aj smrť ľudí z Centra. Všetci v spoločenstve boli ako rodina. Tým, že súčasťou života ohnivých vtákov sa stala strata tej skutočnej, vytvorili si náhradnú. Nikdy to nebolo ono, ale to prázdne miesto v hrudi to ako tak zaplátalo. Príroda plakala s nimi. Z neba sa spustil dážď a blesky pretínali oblohu. Na pozemku za domom stálo do hodiny dvanásť náhrobkov. Nekonal sa žiadny obrad, len tichá spomienka na dotyčných. A potom sa začal plánovať protiúder. Emily odišla s Richom do techny, ako si Rich nazval technickú miestnosť, s úmyslom zistiť, ako sú na tom záznamy z kamier a Nathanov GPS čip. Dom bol zničený, avšak podzemné priestory zostali nedotknuté. Elektrické vedenie poškodili a oni nemali záložný generátor. Nedalo sa nič robiť. Rich zronene klesol na stoličku a hlavu oprel o hranu stolu. Emily bolo jasné, že každá sekunda zohráva veľkú úlohu v Natovej záchrane. Počítače nefungovali a jej napadlo, že by mohla skúsiť sústrediť všetku statickú energiu v okolí do tých technických hračičiek. A ajhľa, fungovalo to! Dokonca sa jej podarilo využiť aj tú prírodnú z bleskov. Monitory zablikali až pár žiaroviek popukalo. Niektoré prístroje skratovali.

„Hej. Pozor!“ okríkol ju ohúrený Richard. „Wau, máš novú schopnosť. Gratulujem!“

„A ty takú nemáš?“

„Nie. Ja si viem tieto sračky nakopírovať do hlavy. Doslova.“ Poukazoval na priečinky na ploche.

„Všetky dáta?“ Zvedavo pozdvihla obočie.

„Všetky,“ pritakal.

„Nestrácaj nádej.“ Arch jej položil ruku na plece a jemne ho stisol. Prerušil jej tak tok spomienok. Bolo to jednoduché upokojujúce gesto, no svojim spôsobom účinné.

„Nevieme nič, Archi, nič. Nemáme potuchy, kde je. Wes plače a čochvíľa sa zrúti. Myslíš, že ho mučia alebo ho len držia v nejakej zatuchnutej temnici?“ V jej hlase chýbal ten klasický hysterický podtón.

„Wes už je v pohode. Teraz s Normou spriadajú plány, ako vykastrovať všetkých, ktorý sa Nathana čo i len dotkli, takže o jej psychický stav nemusíš mať starosti. Dostaneme ho späť a ona to vie. Keď Nathan zomrie, Wes to bude vedieť. Dieťa vie, že je jeho ocko v poriadku.“ Emily zostala ako ovalená. Dieťa?

„Ako dlho?“ vyrazila zo seba. Ostatní vyzerali byť tiež zaskočení. „Ja budem teta!“

„Hups, vy ste to nevedeli?“ nevinne sa spýtal. Jeho oči ho však prezradili. Diabolsky sa leskli a občasné trhnutie ramenami prezrádzalo zadržovaný smiech.

„Si parchant Arch,“ skonštatoval Main. Ležérne sa opieral o zárubňu dverí.

„Narodí sa o šesť mesiacov a aby som predišiel ďalšej otázke, nie Nathan to nevie. Bohužiaľ.“

„Do čerta!“ zakliala Emily.

Miestnosťou sa zrazu ozvalo nepríjemné pípnutie. Uprela svoj zrak na Richa.

„Stiahli sa všetky zábery s kamier. Teda tie, ktoré sa nepoškodili,“ objasnil ostatným.

„A čo na nich je?“

„Počkaj Arch, kým sa mi to aspoň načíta,“ uzemňoval ho.

„No jop jasné.“ Arch luskol prstami. Len tak, pre efekt.

„Prišli kati. Bol to moment prekvapenia, preto naši neboli v úkryte,“ odmlčal sa, jeho pokožka zmenila farbu. Emily mu to nezávidela. Z predstavy, že by videla podrobnosti z toho masakru sa jej zdvíhal žalúdok.

„A ďalej?“ Bol netrpezlivý.

„Neviem Arch, vyradili ma.“ Rich zosmutnel.

„To nič, chlape.“

„Počkaj! Tá kamera na vrátnici... Viem kto zradil.“

Všade bola tma. Fénixi boli schovaní pod rúškom noci tmavými plášťami. Kráčali tak potichu akoby sa ani nedotýkali zeme. Doslova sa vznášali. Synchronizovane postupovali vpred ako vražedné stroje. Šli si po zradcu, kvôli ktorému zahynulo dvanásť ľudí a ďalší je nezvestný. Desať tmavých tieňov postupovalo hlbšie do lesa. Mali namierené k jednému z tých ich rituálnych miest. V dome neďaleko zaznamenala jedna z Richových infračervených kamier, sedem živých bytostí. Jeden z nich bol ten prekliaty čert. Kto by si pomyslel, že malý Mike je podrazák. Väčšina z nich ho poznala od plienok. Ako mohol? Behalo im v mysliach. Mal na to nejaký dôvod? Mike bol Johnov vnuk. A John bol... John. Kedysi chlapec pre všetko.

Okná boli zabednené a podľa kamery, tie beštie v dome spali pokojným spánkom. Akoby nemali na svedomí toľko nevinných obetí. Len jedna osoby na displeji sa chúlila v kúte.

Presne o osem sekúnd neskôr vtrhli tiene do tej pevnosti. Prvé útoky smerovali na osoby v posteliach. Uspávacie šípky a putá. Všetko v úplnej tichosti. Nikto sa nezobudil, nikto neotvoril oči. Archibald podišiel k schúlenej osobe. Už na prvý pohľad nevyzeral, že by bol v poriadku.

„Mike?“ Natiahol ruku aby odkryl vlasy z jeho tváre. Dve hlboké krvácajúce rany sa tiahli po celom pravom líci.

„Ty si nás nechcel zradiť, však?“ Mikove oči sa zaliali slzami. Vystrel ruky k Archovi. Tomu sa zasekol dych v pľúcach, keď videl, čo mu urobili. Chlapec mal fialové ruky, napuchnuté a zlomené prsty sa chveli. Polovica prstenníka na pravej ruke chýbala. Arch ho opatrne objal, pretože si nebol istý inými zraneniami. Chcel ho vyviesť z tohto prekliateho miesta. „Odvediem, ťa domov. Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“ Mike bol zjavne v šoku.

„Ty! Za to všetko môžeš ty!“ ozval sa zrazu Wesin krik cez celú budovu, keď zbadala Mika. Archi ho chcel strhnúť na stranu, no už bolo neskoro, Wes zamierila svoju ohnivú guľu rovno na stredoškoláka. Emily sa celá scéna javila akoby spomalene. Pokrčila sa v kolenách, odrazila a skočila rovno do dráhy letiaceho telesa. Emiline telo dopadlo tvrdo na zem. Zostalo nehybne ležať na zemi.

Nathan bude ocko. :)) Chcete syna alebo dcéru? :D Ale to je ešte ďaleko. Uvidíme, či sa toho vôbec dožije... A ako myslíte, že dopadne Emilina obetavosť? :) Ach jo, chudák Mike.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 14. kapitola: