OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zrodená z popola 11. kapitola

14.04.2011 (15:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 750×

11. kapitola

Rozhovor Nathana s Archim na šťastie neskončil totálnym fiaskom. Síce trval na svojom: „Kým neuvidím, neuverím!“, no všetky tie vecičky okolo toho vzal celkom v pohode. Takže kým Archi hovoril, samozrejme, čisto teoreticky, Nathanov mozog sa zapĺňal detskou radosťou. Konečne sa dozvedel, prečo sa Emily tak narýchlo odsťahovala. To, že musel zostať v Centre a byť pod neustálym dozorom, ak bude chcieť len tak vypadnúť do mesta, odobril ako vyhovujúcu kompenzáciu za Emilino tajomstvo. Len jeho mamy mu bolo dosť ľúto. Archi mu sľúbil, že ju môže chodiť navštevovať a poskytol mu aj vhodnú výhovorku na jej otázky v podobe zahraničného štúdia.

Archi odišiel asi pred piatimi minútami. Nate siahol na nočný stolík po aspirín a pohár čírej tekutiny s bublinkami. Teraz, keď bol v izbe sám, začala ho znovu bolieť hlava. Asi po stýkrát v živote si sľúbil, že už v živote nepije.

Dvere sa otvorili a dnu vošla Emily, ktorej tvár zdobil mierny úsmev.

„Ako ti je?“ Bolo prvé, na čo sa spýtala.

„Až na tú hlavu celkom fajn.“

„Tak fajn.“ Posadila sa k nemu, na kraj postele.

Nate nechcel začínať hneď vážnou témou ohľadom toho opereného tajomstva.

„Sníval sa mi pekný sen,“ nadhodil. „O anjelovi.“

Emily sa usmiala. „O anjelovi?“

„Hej. Mal červené vlasy. Na anjela nezvyčajné, však?“

„Celkom.“

Keď spolu schádzali do spoločenskej miestnosti, smiali sa. Spomínali na detské trapasy a nezbednosti. Znovu ohovorili Fialovú Biancu, ktorá dostala svoju prezývku po tom, čo na seba prevrhla čučoriedkový zákusok a aj večne pocikaného Petera. Nate ju chytil za ruku, rozbehol sa a Emily ťahal za sebou. Vedela, čo bude nasledovať. Odraz od zeme a dlhý skok až na pohovku. Spolupracovala. Po pristáti, ktoré nebolo práve najjemnejšie, keďže pod ňou skončila Nathanova teniska, ju začal štekliť a Emily sa len hravo bránila a smiala.

„Podvádzal si!“ Prerušilo ich Richove hulákanie.

„Nepodvádzal,“ bránil sa Maine.

„Chlapci,“ uzemnil ich Archi, keď videl, že v miestnosti, do ktorej vošli, nie sú sami.

„Čau,“ pozdravili Nata zborovo Luke s Richom a už aj sa hrnuli k nemu.

„Ja som Richard,“ predstavil sa Luke, „a toto tu je Luke.“

„Ale no tak, Luke,“ zasmiala sa Wes a vystúpila z poza Archiho chrbta. „Nezblbni ho.“

Nate stuhol a pootvoril ústa. „Červené vlasy.“

„Jáj,“ vyhŕkla Emily vševediaco. Hneď na to počastovala Luka nejednou nepeknou nadávkou, pretože sa odvážil narušiť túto chvíľu. Spolu s ňou aj všetci, čo počuli Lukovu otázku.

„To je nejaký fetišista?“

On asi jediný nepochopil tú iskru v Natových očiach. Láska na prvý pohľad ako neskôr oznámila Wes, ktorá sa priznala, že ho išla doslova „zožrať“ už od prvého momentu vtedy tam pred domom.

Emily sa v živote začala nová kapitola. Nathan s ňou už zďaleka netrávil toľko času ako predtým. Za prvé bol neustále s Wes a za druhé Emily bola plne zamestnaná výcvikom. Con ju učil všetko o zbraniach, Richard boj z blízka a svetu čuduj sa svete, Luke históriu. Čarodejníkov aj Fénixov. Archi sa ju snažil čo najlepšie pripraviť na premenu v fénixa a Will zas mal na starosti zaučiť ju do tajov orientácie v teréne, čo jej absolútne nešlo. Vo veciach fyzických na tom nebola až tak zle.

Po štyroch mesiacoch zvládla celkom obstojne odstreliť hlavu figuríne a poskladať obyčajný ručný automat aj po slepiačky. Connor bol dobrý učiteľ a ona skvelý žiak.

Po piatich mesiacoch vedela základy šiestich bojových umení a aj tie najnepodstatnejšie detaily o všetkých fénixoch a desiatkoch čarodejov.

A po šiestich prišla prvá premena. Už od rána mala vysoké horúčky, závrate a pociťovala malú nevoľnosť. Po raňajkách mala neuveriteľnú chuť vybehnúť von. Neodignorovala ju. Rozbehla sa, rozrazila dvere a preskočila schody. Na zem už nedopadla.

Letela, ona letela! Šťastne zavýskala, čo ostatní počuli už len ako škrekot. Bolo to neuveriteľné. Svet ako na dlani, všetko také maličké a tá voľnosť, oh. áno, tá voľnosť. Čas ju nezaujímal, všetko bolo také nepodstatné.

Vrátila sa domov. Po piatich dňoch.

Zosadla na pristávacom bidielku a od únavy zložila hlavu bol krídlo, zaspala.

Zobudila sa až na to ako jej hlava narážala do Archiho hrude. Niesol ju v náručí akoby nevážila ani kilo. Cítila sa zvláštne ospalá a jeho kolísavá chôdza jej v bdení moc nepomáhala.

„Len spi. Musíš byť vyčerpaná. Všetci bývame, neboj,“ upokojoval ju. Bez namietania poslúchla.

Ďalšie prebudenie sa už konalo v posteli. Prudko sa posadila a odolala nutkaniu prezrieť sa od hlavy až po päty a zistiť, či sa niečo na jej tele nezmenilo.

Po sprche na seba natiahla väčšie rozťahané tričko a tepláky. Zbehla dolu do jedálne, kde sa zrazila s Halie.

„Prinesiem vám niečo na jedenie? Zákusok? Chlebík? Pripravím vám to, čo len poviete,“ obletovala Halie Emily zo všetkých strán. Zjavne bola taký ten typ ako Emilina zosnulá babička. Toľko ju vtedy otravovala, keď sa jej každých desať minút pýtala, či nechce niečo jesť. A teraz? Čo by len za to dala.

„Klasický hemendex si poprosím,“ vyriekla svoju prosbu. „A ďakujem,“ stihla zakričať kým Halie zmizla vo dverách kuchyne.

Emily sa pohodlne usadila a uprene študovala štruktúru stola. Prstom prechádzala po jednotlivých čiarkach až pokiaľ pred ňu niekto nepoložil plný tanier tepelne upravených vajec so šunkou.

„Dík,“ zamrmlala.

„Niet začo.“

Emily zodvihla zrak od stola a uprela ho na Archa.

„Bude to vždy tak dlho trvať?“ spýtala sa.

„Tvoja premena?“ Prikývla. „Je to daň za päťdesiat štyri dní pokoja. Celkom spravodlivé nie?“

Neodpovedala.

„Nemal byť zo mňa len tak náhodou popol?“ napadlo jej.

„Prvýkrát nie. Až keď prejdeš rituálom prijatia. Keby z teba bol popol hneď, mohlo by ťa to odradiť.“ Spýtavo podvihla obočie.

„Za všetko môže príroda,“ vysvetlil.

„Ten rituál. O tom si mi nehovoril,“ obvinila ho.

„No tak ten podstúpiš zajtra do polnoci. Nič to nie je, neboj.“

„Tak fajn.“ Vložila si do úst vidličku s jedlom a zatvárila sa zmätene. Vajíčka aj kúsok šunky sa zmenili na podivnú vodu a hmlu. V hlave sa jej vynorila spomienka na ten rozhovor s Archim, keď jej hovoril o ich fénixoch.

„To jedlo by ti teraz ublížilo,“ ozval sa. Sadol si po jej pravici a pritiahol si k sebe Emiline raňajky. Labužnícky si oblízal pery hneď po prvom súste.

„Tá Halie je fakt božská.“ Zvolal smerom ku kuchynským dverám. Z poza nich sa ozval pobavený smiech.

Tak, čo hovoríte na Nathavu šťastnú chvíľku?

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrodená z popola 11. kapitola: