OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Wolf song 6. kapitola

18.05.2012 (14:00) • aisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1499×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

     Niečo praskalo. Bolo to ako keď niekto chodí po starej drevenej podlahe. Počula som aj tlmené hlasy. Alebo som si ich predstavovala? Možno som snívala.
 „Gabriel, upokoj sa preberie sa a pôjde domov,“ hovoril mužský hlas šeptom. Gabriel. Aké pekné meno.
 „Má narazenú hlavu myslíš, že zvládne šoférovať?“ zašepkal iný hlas. Mužnejší. Nežnejší. Chladnejší.
 „Odveziem ju a ty sa upokoj. Spln je až zajtra. Nič sa nestane.“ Spln. Moja obľúbená fáza mesiaca.
 „Bež si ľahnúť už je veľa hodín,“ prikázal ten mužný hlas.
 „Gabriel?“
 „Dobrú noc, Warren!“
Potom všetko zase stmavlo. Zvuk sa vypol, opona sa zatiahla a ja som bola pohltená v tme. Opäť.

***

    Otvárala som oči. Videla som len slabé mihotavé svetlo. Oheň, napadlo mi. Videla som biely strop. Rozmazane. Pomaly som sa snažila zaostrovať. Išlo to zdĺhavo a v hlave mi hučalo.
 „Konečne si hore,“ poznamenal mužský hlas. Poznala som ho. Išla som sa posadiť ale niečie ruky ma zatlačili späť. Stál za mnou.
 „Gabriel?“ spýtala som sa a prekvapilo ma ako chrapľavo môj hlas znie.
 „Áno?“ odvetil.
„Čo tu robím?“ spýtala som sa hlúpo. Cítila som, že Gabriel sa presunul a sadol si na kreslo oproti. Využila som to a posadila sa. Uvedomila som si, že ma nebolí len hlava ale celé telo.
 „Čo sa vlastne stalo?“ začala som sa zaujímať keďže Gabriel ignoroval moju otázku pred tým. Chvíľu ma skúmal svojimi čiernymi očami a potom sa zapozeral do ohňa. Videla som ako sa v jeho očiach odrážajú plamene.
 „Spadla si do jamy,“ odpovedal po chvíli. Na to som si pamätala.
 „Ďalej?“ chcela som vedieť.
 „Potom si odpadla,“ odpovedal. Ach, to by mi fakt nenapadlo myslela som si, že som si len hodila šlofíka.
 „Narazila si, si hlavu ale asi nemáš otras mozgu ani nič podobné. No na tvojom mieste by som ale šiel k doktorovi, pre istotu“ poučoval ma. Zapozerala som sa von oknom. Nevidela som nič na okne sa len odrážalo svetlo izby. Je hlboká noc. Oči sa mi rozšírili hrôzou.
 „Preboha, musím byť doma už teraz som mŕtva,“ vykríkla som a postavila som sa.  Nohy sa mi mierne podlomili ale nestratila som rovnováhu. Postavil sa aj Gabriel.
 „Kam by si chcela ísť o tretej ráno?“ spýtal s ma posmešne. Jeho ton ma rozčúlil ešte viac.
 „Domov,“ odsekla som a očami som hľadala po miestnosti moju kabelku s kľúčmi od auta.
 „Warren bol u vás doma, povedal im čo sa stalo boli vystrašený ale po hodinovom presvedčovaní uznali, že najlepšie bude keď tu cez noc ostaneš, zajtra ťa vyzdvihne sestra,“ vysvetľoval Gabriel. Prekvapene som zdvihla obočie.
 „Ty si chcel aby som tu ostala cez noc?“ spýtala som sa nedôverčivo. 
 „Nechcel,“ odpovedal mi s ľadovou chladnosťou. Z ničoho nič som nemala čo povedať. Všetky drzé pripomienky sa stratili. Pozerala som do prázdna a sadla som si. Cítila som sa ako záťaž, príťaž, zbytočnosť. Gabriel si sadol vedľa mňa.
 „Bolí ťa niečo?“ spýtal sa a zdalo sa mi, že som začula náznak obáv? Nie to si predstavujem, lebo chcem aby v jeho hlase boli obavy. Prečo to vlastne chcem? Objavujú sa u mňa halucinácie. Začali ma páliť oči a cítila som ako sa von snažia predrať horúce slzy.
 „Ty plačeš?“ spýtal sa už zhrozene. Rýchlo som krútila hlavou.
 „Nie,“ snažila som sa zadržať vzlyky. Nemôžem byť taká slabá pred týmto arogantným debilom. „To mi len nadmerne slzia oči a... je to alergia,“ zaklamala som.
 „Preto sa ti trasie hlas? Je to nejaká alergická reakcia?“ spýtal sa Gabriel a ja som cítila, že sa usmieva. Pred nosom sa mi objavila škatuľa vreckoviek. Potichu som si jednu vzala a začala utierať nos. Ani jeden z nás nerozprával. Sedeli sme tam potichu a ja som sa snažila nesmrkať. Cítila som jeho ruku okolo môjho pásu. Len letmo sa ma dotýkala. Objavila sa mi husia koža.
 „Chcela by som niečo vedieť,“ ozvala som sa keď sa mi hlas prestal triasť. Gabriel stiahol ruku a zovrel ju v päsť.
 „Počúvam,“ zamrmlal potichu a oprel sa. Zacítila som jeho vôňu. Voňal ako les po daždi ale nie ako zmoknutý pes, tak pekne čerstvo. 
 „Prečo ma tak nenávidíš?“ vyslovila som rýchlo bez intonácie. Gabriel zavrel oči a začal zhlboka dýchať. Čo to robí? Nejaké cvičenie aby sa skoncentroval a nezabil ma? Mlčal. Dlhú chvíľu ale ja som vytrvalo čakala na odpoveď a nespúšťala z neho oči.
 „Vieš sú tri hodiny ráno mala by si ísť spať,“ ozval sa po dlhej dobre.
 „Neodpovedal si,“ trvala som si na svojom. Gabriel sa svižne postavil a podišiel k oknu. Bol mi otočený chrbtom. Opatrne som šla za ním.
 „Nepovedal som ti, že odpoviem. Povedal som len, že počúvam,“ odpovedal znova s aroganciou a chladnosťou. Potom sa otočil. Jeho oči ma prebodli ako keď napichnete mäso na vidličku.
 „Zavediem ťa do hosťovskej izby máš tam svoje veci a nejaké požičané tričká Eire. Je tam aj sprcha asi sa budeš chcieť opláchnuť smrdíš a vo vlasoch máš hlinu,“ oznámil mi a ako dôkaz mi vybral z vlasov kúsok zaschnutej sivej hliny. Pri jeho dotyku som sa striasla.
 „Je ti zima?“ opýtal sa a znova som cítila starostlivosť. No tváril sa chladne. Pokrútila som hlavou.
 „Som len unavená,“ zamrmlala som. Gabriel krátko prikývol a spravil prudký pohyb. Ani som nestihla zaregistrovať ak a ocitla som sa v jeho náručí. Niesol ma hore schodmi.
 „Ja to zvládnem aj sama,“ protestovala som ale len slovne, pretože  po fyzickej stránke som bola vyčerpaná. Ignoroval moje námietky. Cítila som jeho mohutné bicepsy. Jeho vôňa ešte zintenzívnela a ja som očervenela. Gabriel otvoril dvere nejakej izby, rozsvietil a opatrne ma položil na zem.
 „Ďalej to zvládneš, keby dačo zakrič a ja prídem,“ povedal stroho a vybral sa na odchod
 „Gabriel?“ zakričala som za ním. Neochotne sa otočil a znova na mňa otrávene pozeral. Nenechala som sa odradiť.
 „Vážne smrdím?“ zaujímalo ma. Gabrielova tvár sa uvoľnila a mierne sa usmial.
 „Ako spotený skunk,“ odvetil a znova zatváral dvere.
 „Gabriel?“ zopakovala som znova. Spoza dverí vykukla už len jeho hlava s maskou otrávenosti.
 „Dobrú noc,“ zamrmlala som chrapľavo a neisto som sa usmiala.
 „Dobrú noc, Melissa,“ zaželal mi s kamennou tvárou a dvere sa zatvorili. Pričuchla som si k podpazušiu.
 „Skunk? Naozaj?“ spýtala som sa samej seba.

***

     Osprchovala som sa a zapla mobil. Mala som tam jednu smsku od mami.
URČITE JE PRE TEBA NEPRIJEMNE SPAT U CUDZICH LUDI, ALE OTEC TRVAL NA TOM, ZE SA TI NIC NESTANE! NEBOJ SA ZAJTRA SI UZ DOMA. MAMA. Mierne som sa pousmiala. Zaregistrovala som aj tri zmeškané rozhovory od Jeffa. Vytočila som jeho číslo a vôbec mi nevadilo, že je po pol štvrtej ráno.
 „Haloo?“ začula som jeho rozospatý hlas. Srdce mi poskočilo  radosťou, že počujem priateľský hlas.
 „Jeff, to som ja,“ ozvala som sa.
 „Mell? Čo sa stalo, že voláš tak skoro ráno?“ nechápal Jeff a stále bol rozospatý. Chcela som mu porozprávať všetko čo sa mi stalo, že som skončila v drevenom dobre bláznov ale potom mi ho prišlo ľúto.
 „Nič, nič ja len neviem zaspať, prepáč nemala som ťa budiť,“ ospravedlňovala som sa. Jeff sa krátko zasmial.
 „Čo už s tebou, dobrú noc Mell,“ rozlúčil sa a položil. Pokrútila som hlavou nad týmto rozhovorom bez pointy.  Obliekla som si voľné šedé tričko, ktoré mi nechala Eire a ľahla do postele. Netrvalo dlho a pohltil ma spánok, ktorý si moje telo žiadalo.

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wolf song 6. kapitola: