OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Wolf song 18. kapitola

22.07.2012 (17:00) • aisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1222×

   Tie tri dni sa vliekli pomaly, ale konečne nastal čas môjho odchodu. Gabriel už za mnou neprišiel, no Eire chodila aj za neho a práve teraz mi pomáhala baliť oblečenie.
 „Čo budeme dnes robiť?“ spýtala sa ma nadšene. Nahnevane som prevrátila očami a ukázala na moju nohu.
 „S týmto môžem celé leto popíjať colu pod stromom s knihou v ruke,“ precedila som.
 „Ale no tak, nemáš to zlomené,“ pripomenula mi.
 „Dnes nebudeme robiť nič, naši mi dali domáce väzenie,“ pripomenula som jej. Včera mi mama oznámila, že za môj únik potrebujem trest. Samozrejme, že si nevšimla, že Rebecca prišla domov na mol. To je zabudnuté alebo ani nepoznané.
 „Domáce väzenie? Také niečo ešte existuje?“ spýtala sa ma Eire takým tónom, ako keby som jej povedala, že budem mať sex až po svadbe.
 „Existuje, ale pokiaľ máš šťastie, že nemáš rodičov, ktorí si ctia pravidlá, tak máš vyhraté,“ povedala som.
 „Alebo nemáš žiadnych rodičov,“ povedala tlmene Eire. Spýtavo som sa na ňu pozrela.
 „Gabriel je vlastne tvoj brat alebo niečo také?“ spýtala som sa nakoniec. Eire pokrútila hlavou.
 „Gabriel mi je cudzí,“ povedala, „jeho brat je len Warren, ja som od rodičov utiekla, lebo sme nemali najlepšie vzťahy a Gabriel si ma zobral pod svoje ochranné krídla, no a Liam je podobný prípad ako ja,“ vysvetlila mi. Chvíľu som bola ticho.
 „Prečo si ty a Liam utiekli?“ spýtala som sa.
 „Tam, odkiaľ pochádzam, nemajú deti dobré vzťahy s rodičmi,“ povedala s ironickým smiechom a na jej tvári som videla, že sa o tom nechce baviť. Nedávalo mi to zmysel. Ako je možné, že rodičia vyhodia vlastné dieťa na ulicu? Stíchla som a vzala som si barle. Mala som na výber, buď pôjdem k autu na vozíku, o barlách, alebo tak doskáčem na jednej nohe.
 „Som pripravená,“ povedala som rozhodne. Eire sa pri pohľade na mňa rozosmiala.
 „Tak poď, kripeľ,“ povedala so smiechom a vzala mi moju tašku s vecami. Dotackala som sa k autu, kde ma už čakal Jeff. Usmiala som sa na Eire.
 „Nechceš hodiť domov?“ spýtala som sa.
 „Nie, mám tu auto, tak dnes ti dám pokoj, ale zajtra niečo podnikneme,“ povedala rozhodne, objala ma a odišla. Na Jeffa sa ani nepozrela.
 „Ide z nej strach,“ povedal Jeff, keď mi pomáhal sadnúť si do auta.
 „Nejde, len ranila tvoju mužské ego tým, že sa na teba ani nepozrela, tvoj šarm začína vyprchávať,“ doberala som si ho. Jeff mi len vyplazil jazyk a zabuchol dvere na aute.

     O päť hodín neskôr som skončila, ako som predpokladala, pod stromom s klobúkom na hlave, s teplou colou a s knihou od Gabriela. Sem-tam som videla, ako na mňa mama pozerá z okna, aby som sa náhodou nerozhodla utiecť. Pripadalo mi to komické a zbytočné, keďže som nevedela poriadne chodiť a nieto ešte utekať. S falošným úsmevom som jej zamávala rukou a mama ihneď zmizla. Prevrátila som oči a s úsmevom na perách som sa vrátila ku knihe. Páčilo sa mi opierať sa o tmavú kôru stromu a cítiť vôňu maminých ruží.
 „Je to zaujímavé?“ spýtal sa ma Gabriel. Otvorila som ústa, no on mi položil prst na pery. „Nepýtaj sa ma, čo tu robím, je to otrepané,“ žmurkol na mňa a sadol si vedľa mňa.
 „Dobre. Ako sa máš?“ spýtala som sa. Gabriel nadvihol obočie.  
 „Keď ťa vidím, môj svet je fialový,“ predniesol s rukou na srdci. Páčilo sa mi, že nepoužil otrepanú frázu.
 „Ty si húlil?“ spýtala som sa a snažila som sa mu pozrieť do zreničiek.
 „Na mňa tráva nefunguje,“ predniesol.
 „Aha,“ zamyslela som sa, „rýchlo vytriezvieš, tráva na teba nefunguje. Ty si hrozný čudák, Gabriel,“ zhodnotila som.
 „Som vlkolak,“ povedal. Nadvihla som obočie a odpila som si z coly.
 „Nie, ty si čudák,“ povedala som a ponúkla som mu colu. Odmietol ju mávnutím rukou, akokeby som mu ponúkala kyselinu. Prevrátila som oči.
 „Ty mi neveríš?“ spýtal sa ma s úplnou vážnosťou.
 „Keby som mohla, tak sa postavím a odpochodujem preč,“ odvetila som s úsmevom.
 „Na to som sa nepýtal,“ pripomenul mi.
 „Nie,“ povedala som.
 „Čo nie?“
 „Nie, neverím ti,“ povedala som chladným hlasom, ktorý som sa naučila od neho. Gabriel si vzdychol, založil si ruky za hlavu a ľahol si do trávy.
 „Dobre, ale potom sa nesťažuj, že som ťa nevaroval,“ povedal vážne a ja som vyprskla smiechom. No smiala som sa len ja. Gabriel na mňa pozeral s mierne nadvihnutým obočím.
 „Prepáč, len hovoríš to tak vážne, akokeby si vlkolakom naozaj bol,“ povedala som mu s úsmevom.
 „Už sa o tom odmietam baviť,“ povedal.
 „Rozkaz, pane,“ povedala som a znova som sa rozosmiala. Gabriel sa na mňa pozeral a tváril sa chladne.
 „Čo je zase?“ vyhŕkla som naštvane.
 „Si krásna, keď sa smeješ,“ povedal po chvíľke. Potom si sadol a priblížil sa ku mne. Vzal mi tvár do dlaní a pozeral sa mi do očí. Ja som urobila to isté a cítila som, ako mi srdce ide vyskočiť z hrude. Aj mi napadlo, či to nie je vidieť cez tričko.
 „Melissa?“ skríkla z verandy Rebecca. „Mámí, Mell tu má frajera,“ skríkla znova. S Gabrielom sme si vymenili prekvapené pohľady a pozerali, ako sa k nám približuje moja mama.
 „Asi by si už mal ísť,“ povedala som. Gabriel sa postavil na odchod.
 „Kamže idete, mladý pán?“ spýtala sa ho mama a ja som sa išla prepadnúť od hanby.
 „Domov,“ odvetil Gabriel. Vyzeral, že je v rozpakoch, čo sa pri ňom nestávalo tak často.
 „Vy dvaja ste si nevšimli, že sa sem blíži búrka?“ spýtala sa mama. Až vtedy som si všimla, že nebo potemnelo a vietor sa začína zdvíhať. Niekde v diaľke som zazrela blysknutie blesku. Pri Gabrielovi často nevnímam okolie. Keby som plávala medzi žralokmi a bol by so mnou Gabriel, tiež by som si to neuvedomila. Možno by som si to všimla až vtedy, keby plával Gabriel vedľa mňa bez hlavy.
 „Ani nie,“ povedala som pravdivo.
 „No dobre, rýchlo dovnútra, vieš, že búrky v lete sú silné,“ povedala mama a podávala mi barle.
 „Aj on?“ spýtala som sa v rozpakoch.
 „Nie, necháme ho ísť v aute, aby sa mu niečo stalo,“ povedala mama ironicky a išla zvešať bielizeň, čo jej visela pri dome.
 „Mne by sa nič nestalo,“ zašepkal mi Gabriel do ucha s úsmevom. Nereagovala som na to a snažila som sa chodiť o barlách čo najdôstojnejšie.
 „Ach, ty trdlo,“ povedal Gabriel so smiechom a vzal ma do náručia. Pripomenulo mi to tú noc, keď som padla u nich do jamy a on ma vyniesol do izby. Barle mi vypadli z ruky, ale mne to bolo jedno. Tešila som sa z toho, že som v náručí môjho princa.
 „Nie som ti ťažká?“ spýtala som sa. Gabriel si odfrkol a bez najmenšieho náznaku zadýchania ma položil na verandu pred vchodové dvere. Zachytila som sa zárubne a sledovala, ako mi Gabriel ide pre barle. Doma ich príliš nepoužívam, lebo skáčem na jednej nohe, používam ich len na presun na záhradu, ale tešila ma Gabrielova galantnosť, ktorá sa neprejavuje tak často.
 „Ach, tá mladá láska,“ zaspievala mama a sprisahanecky ma štuchla do rebra. Gabriel oprel moje barle o drevenú lavičku na verande a pozrel sa na mňa.
 „Takže,“ začal a pozeral sa do hora, „vážne mám ísť k tebe, aby ma nezabil cestou domov blesk?“ spýtal sa ma pobavene.
 „Mama trpí paranojou, keď ide o búrky,“ vysvetlia som mu. Chvíľu sme tam stáli mlčky.
 „Čo tam ešte trčíte? Okamžite dnu!“ kričala mama pravdepodobne z kuchyne. S Gabrielom sme sa spontánne rozosmiali.
 „Myslím, že je rozhodnuté,“ povedala som a Gabriel sa stále usmieval.
 „Čo je, čakáš na pozvanie?“ spýtala som sa, keď sa ani nehol.
 „Nie, čakám do kým ustúpiš,“ vysvetlil mi pobavene. 

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wolf song 18. kapitola: