OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vincent - Prológ + 1. kapitola



Vincent - Prológ + 1. kapitolaHelena má rada všetky svoje veci usporiadané tak, aby k sebe ladili, nemá rada neporiadok, je posadnutá dokonalosťou a rovnomernosťou. Avšak do života jej vletelo tornádo a vymietlo z neho všetko, čo dávalo zmysel. Prekrútilo jej svet hore nohami.
Počasie hlási: blíži sa tornádo Vincent, prosíme všetky srdcia, aby sa ukryli do krytov. Spomínané tornádo je známe skazou, ktorú za sebou necháva.

Prológ

 

Kým som ho nestretla, svet bol jednoducho...

len čierny a biely,

deň bol dňom a noc nocou,

dobro bojujúce proti zlu vždy vyhralo,

fešné namyslené princezné v rozprávkach vždy zachránil rovnako fešný a namyslený princ,

dážď padal nadol,

nebo bolo modré a tráva zelená,

medveď na štyri bol maco,

citrón bol žltý a nemal zips,

Zem bola guľatá a Mesiac nebol zo syra.

Môj život bol jednouchý a monotónny a preto som ho mala rada.

A práve vo chvíli, keď som to najmenej čakala a chcela, sa prihnal on. Ako nečakaná búrka vletel do môjho života, bez zaklopania a vymietol z neho všetko, čo dávalo zmysel. Prehodil mi svet hore nohami, všetky moje hodnoty obrátil naruby a odvtedy už...

Svet nebol len čierno – biely, popravde, vyzeral akoby sa na neho vygrcala dúha,

Deň sa stal nocou a noc dňom, akoby som bola nejaký pošahaný netopier,

dobro konečne prehralo proti zlu,

fešné namyslené princezné nikto nezachránil, pretože fešný a namyslený, ale hlavne neuveriteľne hlúpy princ sa stratil v lese, kde ho zjedli ľudožravé veverice a preto princezné ukryté v hradoch ošpatneli a zomreli ako staré panny, 

dážď začal skákať späť na oblohu,

z medveď sa stal grizly,

citrón očervenel a narástol mu zips,

a svetu div sa, zo Zemegule bol odrazu Zemetrojholník a Mesiac sa stal najväčším dodávateľom syra.

A že kto by sa z toho nezbláznil...

 

 

Prvá kapitola


Deň začal úplne normálne, nič nenaznačovalo tomu, že by mal nejakým spôsobom vybočiť zo zabehaného normálu.

Ráno sa zobudila presne o 6:30 na zvuk svojho otravného budíka, vstala z postele a natiahla sa, pritom mohutne zívla a ustlala prikrývku. Odtiahla záves, aby tak ľahké novembrové slnko mohlo preniknúť do izby a trochu ju oživiť. Otvorila okno a chladný ranný vzduch sa tak predral do jej ospalých pľúc a prebudil ju.

Po tvári jej preblesol letmý úsmev, na sekundu si ešte dovolila zavrieť oči a ponoriť sa do zvyškov sna, z ktorého už však ostali len vnemy a pocity, no stále boli príjemné. Následne odišla z malej izby, v ktorej sa ledva dalo pohnúť, keďže jej moderná posteľ, skriňa na oblečenie a toaletný stolík so stoličkou boli trochu priveľké, no jej to nikdy neprekážalo. Izba bola vždy poriadne uprataná a cítila sa v nej príjemne. Veľké a prázdne priestory ju odjakživa znervózňovali.

Rovnako ako jej izba, aj zvyšok bytu bol pomerne malý. Bol to dvojizbový byt s malou kuchyňou a kúpeľňou, z predsiene – ak sa to dalo nazvať predsieňou – sa vchádzalo priamo do obývačky aj do kuchyne. Celý byt bol zariadený moderne a upravene, všetko ladilo k všetkému.

Prešla cez obývačku až do kúpeľne, kde sa poriadne osprchovala, umyla zuby, namaľovala sa, svetlé vlasy zopla vysoko gumičkou. Potom prebehla späť do svojej izby. Stojac pred skriňou, premýšľala, čo si dnes oblečie, keď odrazu zazvonil zvonček. Odbehla k dverám – dnes mala zrejme nezvyčajne dobrú náladu- a otvorila dvere v očakávaní, že to bude jej najlepšia priateľka a bez toho, aby sa pozrela, kto skutočne stojí vo dverách odbehla späť do izby. Medzitým sa rozhodla pre svetlé sivé úzke rifle a čierny sveter.

Niekde uprostred obliekania, keď sa snažila nájsť hlavou otvor svetra, si uvedomila, že v byte je neobyčajne ticho. Ema, tak neuveriteľne ukecaná ženská, až by ste neverili, nebola nikdy ticho. Nikdy. Naozaj. NIKDY. Rozprávala vždy a všade, Helena sa občas až čudovala, ako to že sa dostala k slovu ona a mohla svojej priateľke v krátkosti porozprávať zážitky z práce, kým sa Alena nadychovala na ďalšiu spŕšku slov.

Preto sa Helena čudovala, prečo Ema nerozpráva. Pripravovala sa na najhoršie, keď si upravila sveter a uhladila vlasy. Vošla do obývačky a začala vrieskať ako pomätená. Zo stola vzala prvú vec, čo jej prišla pod ruku a celou silou sa rozohnala na neznámeho muža, stojaceho uprostred jej malej obývačky s čímsi prikrytým alobalom v rukách a obzerajúcim sa okolo seba, akoby sa nechumelilo.

Keď si všimol hysterickú ženskú, čo sa na neho zaháňa diaľkovým – diaľkovým, vážne? – prestal sa okolo seba obzerať a uhol sa v poslednej chvíli, keď do neho ten ovládač hodila. Preletel mu tesne nad hlavou a dopadol do drezu zabudovaného do linky v kuchyni – dokonalá ukážka toho, aký malý jej byt v skutočnosti bol.

V tej chvíli začal kričať aj on a tak na seba vrieskali chvíľu súčasne. Po chvíli spoločného vrieskania obom napadla rovnaká myšlienka a to, že musia vyzerať ako blázni. A tak prestali vrieskať a začali na seba civieť.

Obaja sa snažili upokojiť si dych. Helena sa nakoniec rozhodla prehovoriť, snažila sa o čo najviac rozhorčený tón, no celá situácia jej prišla až neúnosne komická.

„Kto ste a čo tu chcete?“ To znelo ako z policajného výsluchu. Náhle jej to pripomenulo, jej otca vždy, keď prišla domov s chlapcom.

„Kto ste a čo mienite s mojou dcérou robiť?!“ skríkol Helenin otec, Peter. Celý červený sedel na gauči a pohľadom dozorcu vo väznici sledoval úbohého chlapca, zatiaľ čo Helena sa ešte obliekala, či pomáhala mame v kuchyni s riadom.

A všetci chlapci z okolia a školy sa navzájom varovali a žiaden z nich ju už viac krát nepozval von.

Vďaka oci, fakt vďaka.

Neznámeho to avšak nijako nevyviedlo z miery, zoširoka sa usmial a natiahol k nej ruku. Medzitým premýšľal o tom, ako to, že bábovka na tanieri, ktorý zvieral v ruke ešte stále žije.

„Vincent, meno moje,“ povedal nezvyčajne hlbokým a príťažlivým hlasom.

Zamával jej rukou pred očami a tým naznačil, že si s ňou chce potriasť ruku. Helena nedôverčivo ruku prijala. Stisk mal pevný a ruky teplé, na rozdiel od tých jej, malých a porcelánovo chladných.

Skúmavo si ho prezrela. Kožu mal ešte stále opálenú, ale len mierne, pieskové vlasy mi trčali na všetky strany, akoby práve vstal, strniska sa už zrejme dlho nedotkla žiletka, no nepôsobilo nijako odpudivo, práve naopak, zvýrazňovalo jeho ostré lícne kosti a sánku. Bol vysoký a štíhly, s úzkym pásom a svalmi schovanými pod tričkom, tým si bola istá. Typ Indiana Jones. Nebol pekný, ale keď ste sa mu lepšie prizreli, našli ste jeho krásu.

„Dobre, to by vysvetľovalo prvú otázku a teraz čo tu, dočerta, robíte!“ znovu zvýšila hlas, no nie zámerne. Predstava, že tu bol bez jej dovolenia ju znervózňovala.

„Eh... otvorila si mi dvere, pamätáš sa? Potom si odbehla a hovorila si niečo o tom ako: Ema, len poď ďalej, počkaj, len sa prezlečiem...“

„A ty si Ema? Preboha, myslela som si, že si niekto úplne iný. Prečo si niečo nepovedal?“

„Chcel som, ale potom mi prišlo vtipné zistiť, ako dlho ti potrvá, kým zistíš, že som tu,“ povedal a začal sa chechtať.

To Helenu úplne dopálilo. Očervenela, a chcela niečo povedať, ale Vincent začal zase rozprávať.

„Inak, som tvoj nový sused. Práve mi sťahováci priniesli veci a chcel som sa predstaviť. Dokonca som doniesol bábovku...“

Bol by rozprával ďalej, úplne pritom ignorujúc Helenu, s červenou tvárou, žilou navretou v strede čela a pohľadom dozorcu vo väznici – tak veľmi sa snažila, aby z nej nebola jej matka, až sa stala podobizňou svojho otca. Ako veľmi poľutovaniahodné to je?-

„Vypadni odtiaľto!“ skríkla z ničoho nič a ráznym gestom, prstom ukazujúcim von z dverí ho vyhadzovala ako psa.

Chvíľu na seba pozerali, Vincent zrejme mal svoju hrdosť a odmietal sa vyhodiť ako úbohý zavšivený pes, no Helenin pohľad bol neústupný. Pár dlhočizných sekúnd zvádzali očný súboj hodný poriadnej westernovky. Pot stekal po čele, slnko neúprosne vysúšalo zem a okolo telky sa po zemi kotúľal chuchvalec suchej trávy.

Ako prvý uhol Vincent a Helena takmer vykríkla víťazoslávne HA! S chladnou tvárou sledovala, ako sa Vincent narovnáva a s odfrknutím odchádza.

Po ceste odhodil bábovku do koša. „Aj tak bola kúpená.“

Helena sa chvíľu hnevá, potom škodoradostne zametie zvyšky Vincentovej hrdosti pod koberec a nakoniec len zmätene krúti hlavou nad bizarnosťou celej scény, zatiaľ čo si obúva čižmy, oblieka kabát a na hlavu dáva pletenú čiapku. Schmatne kabelku z botníka a kľúčmi zamyká byt. Ponáhľa sa do práce a toto malé ranné nepríjemné a hlavne neplánované zdržanie ju okradlo o čas.



Tak, hehe, dúfa, že sa Vám to páčilo a ak by ste chceli pokračovanie, budem veľmi rada. ;)

Mirror :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vincent - Prológ + 1. kapitola:

5. MirrorGirl454 přispěvatel
10.03.2013 [20:40]

MirrorGirl454Ooooch ľudia, strašná vďaka, ale netuším, či budem vôbec pokračovať, došli mi nápady a mám pocit, že som v záchvate zlosti zabila svoju múzu. Emoticon

4. mima33 admin
11.01.2013 [19:54]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Tak na začiatok poviem, že to ich zoznámenie, by som si pozrela. Bolo to smiešne a geniálne Emoticon Ale musím ti hlavne pochváliť prológ Emoticon Emoticon Emoticon Mala si to geniálne vymyslené. Určite pridaj pokračovanie Emoticon

3. mea
11.01.2013 [18:55]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. Channina přispěvatel
31.12.2012 [23:21]

ChanninaJa som vedela, že ty nesklameš! :)

1. LoveRain přispěvatel
08.11.2012 [22:57]

LoveRainVčera jsem měla trochu času (mohla za to nespavost, ve dvě v noci pořád ne a ne usnout Emoticon ), tak jsem se do toho pustila. Chytlo mě to už od prologu, mám moc ráda, tvoje povídky, ve kterých nevystupují nadpřirozené bytosti (že bych si zase v brzké době přečetla Lifestyle of...?Emoticon ) a rozhodně chci o postavách vědět víc. Sice jsem nějak nepobrala, proč je ten poslední odstavec psaný v přítomném čase, ale možná za to mohla právě ona ranní hodina. Emoticon
Pokračování si přečtu ráda. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!