OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 6. kapitola

21.09.2012 (13:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1015×

Bola som v kuchyni a krájala zeleninu. U Nathalie som včera prešla výsluchom prekvapivo rýchlo. Ani som jej nijako extra nemusela klamať.

Chrbtom ruky som si pretrela oči. Bola som predsa len trochu unavená a zase som vstala pravdepodobne prvá. Za sebou som počula šuchot. Asi nie som hore jediná.

„Čo robíš?“ No toto mi tu chýbalo.

„Nie si hore nejako skoro? Pokiaľ si pamätám, nie si práve ranné vtáča.“ Snažila som sa nevrčať. Čudovala som sa, že sa mi ešte schuti nezasmial, pretože v jeho prítomnosti som zatiaľ vždy vrčala ako doberman s besnotou.

„Nemohol som spať,“ odpovedal. Chúďatko, snáď si nemyslí, že ho budem ľutovať?

„Nathalie hlasno chrápala?“ rýpala som.

„Dobre vieš, že spolu nemáme izbu.“ Jasné, že viem. A síce je Rachel celá happy, že sa jej dcéra vydáva, nikdy by nedovolila, aby spolu spali v jednej miestnosti. Aspoň kým nebudú svoji.

„Ja si ale nemyslím, že by to bol nejaký obzvlášť veľký problém,“ namietala som. Môj posledný komentár prepočul.

„Zopakujem otázku: Čo robíš?“ Bez toho, aby som reagovala na jeho slová, som dokrájala rajčinu. Potom som odložila nôž a podišla k mrazničke, z ktorej som vytiahla zmrazený kruh cesta obalený vo fólii a hodila ho na stôl. Odpovedal si sám.

„Aha. Pizzu.“ Vrátila som sa k zelenine. Kútikom oka som zbadala ako podišiel k pizze a hral sa s ňou. Zrazu ňou pleskol o kraj stola, až som podskočila. Keď na pizze nebol vidieť ani náznak po takej brutalite, uškrnul sa a podišiel ku mne.

„Človek by si myslel, že si nevieš pizzu spraviť sama.“ Bol až príliš blízko, takže som sa vzdialila o krok na stranu, ale nepozrela som mu do očí. Stále som sa sústredila na zeleninu.

„Viem.“ Znovu som vrčala.

„Fakt?“ A gúľal si ten zmrznutý kus po stole.

„Fakt.“ Zdvihol sa, došiel ku skrini a vybral z nej múku.

„Ja myslím, že si zabudla. Neboj sa, osviežime ti pamäť.“ Usmial sa. V tom, ako to hovoril, nebola ani štipka arogancie - už od samého začiatku rozhovoru, no stále bol protivný. Ale protivný tak, ako som sa do neho pred tromi rokmi zamilovala.

Snažil si ma udobriť, ale... jemu sa to ľahko povie. Len tak všetko hodiť za hlavu a kamarátiť sa s ním? Je to padnuté na hlavu. Jediné rozumné však na tom je, že my obaja sme tiež padnutý na hlavu aj s touto prekliatou situáciou.

Robili sme teda dve pizze. A síce som nebola žiaden veľký kuchár, šlo nám to dobre. Prepletali sme sa kuchyňou ale ani raz sme do seba nenarazili. Boli sme zosynchronizovaný, tak ako vždy. Nekomunikovali sme, občas sme len zašomrali niečo typu: „Podáš mi tú misku?“ alebo, „Ten valček, prosím ťa.“

Podala som mu ho a pracovali sme ďalej. A síce sme nehovorili takmer nič, videla som na ňom, že mu to tiež pripomína NY. Bola som tak zabratá do myšlienok, že ma Rachelin hlas vyľakal, až som podskočila.

„Čo tu robíte?“ Fakt ohraná otázka pre dnešok. A to ešte len začal.

„Dobré ráno, Rachel.“

„Ahoj.“ Rachel na mňa pozrela zo zdvihnutým obočím.

„Ahoj, mama.“ Zamračila sa, ale nič k tomu nepovedala.

„Dobré ráno.“ Stáli sme tam v chvíli trápneho ticha. Rachel si nás zvedavo premeriavala. Aha, asi chcela vedieť odpoveď na svoju otázku.

„Robíme si raňajky,“ povedala som jednoducho a kývla som smerom ku skoro hotovým pizzám. Rachel k nim zamierila. Kúsok si z mojej odtrhla a vložila do úst.

„Málo omáčky, veľa korenia.“ Zatvárila sa kyslo. „Nikdy si nevedela riadne variť.“ Otočila sa k Nemu a usmiala sa na neho. „Ešteže si berieš Nathalie, tá si na rozdiel od teba dokáže urobiť pizzu, Alyson.“ Znova ma prebodla pohľadom. Až som očervenela.

Nie, rozhodne nie od hanby. Od hnevu. Nikdy som síce nevedela variť ako Nathalie - tá na to zdedila gény -, ale ani raz som neuvarila zle. Nikto sa nikdy nesťažoval. Ona ma len zhadzovala pred Ním.

Už-už som sa chcela ozvať s poriadne štipľavou poznámkou, keď sa ku podivu ozval on.

„Možno sa nevyrovná vyučenej kuchárke, ale mali ste ju včera vidieť hrať bedminton. Všetkých prevalcovala,“ povedal a ležérne sa oprel o linku. Pousmiala som sa. Nepáčilo sami, že sa ma zastal, ak sa mi chcel pchať do zadku, ale zaslúžil si bod k dobru, že odporoval Rachel.

„Hrať bedminton nie je nič ťažké a je to neužitočné. Ale napríklad vedieť navariť by mala každá žena,“ namietala Rachel.

„A ešte, že to Alyson vie, však?“ Provokatívne sa natiahol po kúsku z mojej pizze, strčil si ju do úst, zobral tú svoju a odkráčal z kuchyne skôr, než by Rachel stihla niečo odseknúť. Potlačila som úsmev a zobrala si svoju pizzu k sebe skôr, než mi z nej každý niečo zoberie a mne ostane len tanier. Na porcelán dnes nemám chuť. K Rachel som prehodila len krátke „ahoj“ a hnala sa z kuchyni preč.

Pizzu som si doniesla do izby a znovu dumala nad jeho návrhom. Že by sa to predsa len dalo? Má to i svoje výhody. Všetko by bolo jednoduchšie. Nakoniec som dospela k rozhodnutiu. Áno, za pokus nič nedám.

Skúsim sa povzniesť cez New York. A budem sa snažiť na neho tak neštekať. A volať ho menom. Veď pre začiatok to celkom stačí.

Prosím komentáre! Ak chcete ďalšiu kapitolu rýchlejšie, oplatí sa to. :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 6. kapitola: