Videotape 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Konečne ďalšia kapitola. Prekvapivé stretnutie. Myslené v dobrom, či v zlom? Alyson si zažila už dosť zlého, či nie?

08.09.2012 (12:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1006×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Posadila som sa a snažila sa zahnať spomienky na nočnú moru. Vedela som však, že už nezaspím. Pozrela som na budík vedľa seba a zaúpela.

5:24, oznamovali žiarivé červené číslice. Zažala som lampu a obula sa. V slabom svetle lampy som pohľadom prešla svoje pyžamo s tučniakmi. (Netvárte sa tak! Je zlaté a kúpila som ho i cez všetky protesty Nathalie, čo bolo dosť náročné, ale nie nemožné. Hovorila, že výraz „strašne roztomilé“ tu platí doslova. No a čo?) Kto by sa však v takomto čase potĺkal po dome, aby obdivoval moje "sexy" pyžamko? Nechala som to tak a potichu došla ku dverám.

Ako som si myslela, nikto tu nebol. Namierila som si to do kuchyne po pohár mlieka... alebo vody s nejakou tabletkou proti bolesti hlavy? Asi to skôr vyzerá na tú tabletku.

Už som sa vracala naspäť do izby, keď som tesne pred dverami počula nejaký hlas z druhej strany chodby.

„Hovorím ti, že je to ona! Nikto iný by na seba v jej veku nenavliekol tučniaky.“ Zarazila som sa. Veľmi známy hlas.

„Fajn, ale čo by tu robila?“ Aj ten druhy poznám. Ale to nie je... čo by tu robili? Snáď predsa...

„Čo ja viem... Al?“ Posledné slovo bolo hlasnejšie. Otočila som sa a keď som ich uvidela stáť na druhej strane chodby vedľa seba, po dlhej dobe sa mi na tvári zas objavil úsmev. Natešene som k nim dobehla a skočila im do náručia. Vážne tu boli. Dve obrovské, vyšportované postavy – dokonca viac, ako keď som ich videla naposledy, rovnako vysoké, obe blonďavé a objímali ma. Bola som nadšená, že ich znovu vidím po takej dlhej dobe. Objímali ma dosť nežne na to, že to boli dvaja hrozivý vyhadzovači, ktorý nemali žiaden problém vyniesť celý gang spitých motorkárov na ulicu, keď v bare vystrájali - videla som to na vlastné oči.

Dokázali byť však nežný, keď chcú, hotový anjelici. Závidím ženským, ktoré ich dostanú. Prečo som sa ja nemohla zaľúbiť do jedného z nich? Myslím inak ako ich ľúbim teraz. Nie, ja sprostá som sa zaľúbila do... Dosť!

Myšlienky sa mi nejako rozkotúľali na nebezpečné miesta.

„Chad! Parker! Bože, tak rada vás vidím! Chýbali ste mi. Čo tu ale robíte?“ Mumlala som Parkerovi do krku. Keď ma napokon i Chad pustil a ja som sa nohami dostala naspäť na zem, odpovedal mi.

„Aj ty si nám chýbala drobec. Ale skôr... čo tu robíš ty?“ Parker sa k nemu pridal:

„Áno, čo tu robíš? Nás pozval John na svadbu. Prišli sme asi pred hodinou. Chceli sme ešte omrknúť dom. Ale ty?“

„No..,“ nervózne som zo seba dostala, „ja hmm...“ Nevedela som ako im to mám povedať. Ale vždy som k nim bola úplne úprimná, nemienim im začať klamať. A oni boli jediný, kto okrem mňa a Jeho, vie, čo sa stalo v New Yorku. A stopercentne viem, že na nich sa dá spoľahnúť, že dohliadnu na to, aby to tak ostalo.

„No drobec?“ Vyzvedal Parker znova.

„Ja som ehm... nevestina sestra. Pozvaná som bola takmer automaticky.“ Obaja na mňa zostali hľadieť.

„Čo?“ spýtal sa inteligentne Chad. „Myslíš... ako Nathalinina sestra?“ Prikývla som.

„Panebože! Vždy som myslel, že keď prídem na Johnovu svadbu, tak to bude vaša svadba a nie... svadba tvojej sestry.“ Reagoval Parker.

"Ten John je vyslovene idiot," zamumlal Chad. Parker prikývol. To to práve mne hovorte! Ja to dobre viem, pomyslela som si trpko.

Hneď na to jeho Parkerovu neveriacu tvár nahradilo to staré známe mračenie. U obidvoch. Robili si o mňa starosti.

„A čo ty? Ako to nesieš ty?“ Chad ma objal okolo pliec. Ani teraz im nemienim klamať.

„Bol to šok, keď sa vo dverách objavil On. Ale snažím sa to nejako zvládnuť. Najviac sa bojím o Nathalie. Že to dopadne rovnako ako...“ Parker ma pohladil po tvári a ľútostivo pozrel do očí.

„Pssst.... pokoj. Nedopadne. Bude to dobré.“ Snažil sa ma upokojiť. Všetci traja sme však vedeli, že to nebude dobré. Že to bude len, len horšie.

„Mala by si sa vyspať. Nechcem byť zlý, ale vyzeráš hrozne s tými kruhmi pod očami. Bež to vyspať.“ Kývol Chad k dverám mojej izby, kam som sa ešte pred chvíľou chystala ísť. Teraz sa mi zas nechcelo. Nie od nich. Nespokojne som mľaskla a ešte viac sa k nim privinula. Ten prerastený magor sa len samoľúbo uškrnul, ale potom úplne vážne prehovoril.

„Nechcem počuť žiadne námietky!“ kázal mi ako malému decku, „Treba do postele, bez debaty. Zajtra sa znovu uvidíme, neboj.“

„Áno a vyrazíme si niekam, dobre?“ Zasvietili mu oči. Fajn, ak mi toto odprisahá, idem spať pokojne i do stajne. Prikývla som a oni ma otočili smerom k izbe. Pred dverami som im dala obom pusu na líce a pár sekúnd nato som už ležala v posteli. Po myšlienkach na zajtrajší nádejný deň som napokon zaspala.

„Ale neboj, bude fajn. Bola snáď s nami niekedy nuda?“ hovoril Parker nasledujúce ráno. S nimi nikdy! Opieral sa o linku a v ruke držal šálku kávy, Chad rovnako vedľa neho a ja som sa opierala o stoličku oproti nim s toastom v ruke. Boli sme tu len my traja. Všetci ešte spali, ja jediná som tu bola ranné vtáča, teraz aj s Parkerom a Chadom. Nevadilo, že prišli v noci. O siedmej už proste museli byť hore.

„Nie.“ Zasmiala som sa. „Len si nie som istá, či je to dobrý nápad.“

„Včera si bola za.“ Namietol Chad. Hneď nato som počula kroky.

„Čo je dobrý nápad?“ ozvala sa piskľavo moja sestra. Nathalie zvesela nakráčala do kuchyne a zobrala mi z taniera toast. Tak... a už som dojedla. Pozreli sme rozpačito po sebe. Tak, a čo teraz?

„No... hmm my sme sa chystali...“ Začal Parker.

„Chceli sme ísť... na ihrisko...“ No bohvie kde by sme bo bare zašli. Možno i za ihrisko, tak nebol ďaleko od pravdy. Už som bola na rôznych miestach, keď som sa ráno zobudila s riadnou opicou.

„Hrať... bedminton?“ dokončila som nepresvedčivo. Nathalie na mňa prekvapene pozrela.

„Hm... vidieť, že si celkom rozumiete. To som rada.“ Aspoň s nimi, keď nie s Johnom, nedopovedala, ale ani nemusela. Chad sa pozeral do koberca a Parkera zrazu zaujali závesy.

„Rakety by sme mali mať niekde v pivnici. Ešte tvoje, zo školy ke´d si hrala. Vyzerá to tak, že budete mať celkom zaujímavý deň...A viete čo?“ otočila sa zrazu ku mne. Aj na toast zabudla.

„Mohli by sme ísť s vami? Zoberieme so sebou i Johna. Môžme aj sesternicu s deckami a spravíme si piknik. V chladničke určite niečo nájdeme.“ Zasmiala sa. Ja som sa nesmiala. Kukla som očkom po mojich chlapoch. Ani tí sa nesmiali. Nemohli sme jej povedať nie. Tak čo sme mali urobiť?

„Hm... no tak dobre,“ vysúkala som zo seba. Nathalie si šťastne poskočila a odbehla preč. Ešte predtým však nezabudla dodať: „Aspoň sa všetci lepšie spoznáme. To bude super poobedie!“ Jej optimizmus som jej závidela. Chcela som deň zábavy so starými priateľmi a čo som dostala? Deň utrpenia a vyhýbania sa Johnovi s mojou obľúbenou hrou bedminton.

Potlačila som nutkanie zložiť si hlavu do dlaní a zvresknúť. Pozrela som na Chada a Parkera. Tí ani nevedeli, ako sa majú tváriť.

Super. Už sa poobedia neviem dočkať.

Ďakujem za komentáre k minulej kapitole a pokúsim sa teraz pridávať pravidelnejšie. A nezabudnite mi nechať komentár. Aspoň smajlíka, ten poteší :D. Nabudúce bude piknik s Nathalie, Johnom a ďal. Tešte sa!

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování