OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 13. kapitola (2. časť)

01.12.2012 (14:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 992×

V minulej kapitole:

„O čom to, sakra, hovoríš?“ spýtala som sa takmer šeptom.

„O tom, čo som ti hovoril celú dobu. Ne-pod-vie-dol-som-ťa!“

„Prečo si potom za mnou neprišiel?“ spýtala som sa.

„To už si bola preč z New Yorku. A dala si mi jasne najavo, čo si myslíš.“

„A prečo mi to teda všetko hovoríš?“

„Ja... hm... len som chcel, aby si vedela pravdu,“ odpovedal. Zdvihla som hore hlavu. V jeho očiach bol smútok. Nič iné, len smútok. Jop, ako sprosto to všetko opadlo. Ako sme dopadli my.

„Je mi to tak ľúto.“

„To i mne, ver mi.“ Hm... to mu verím.

Zrazu sa mi podlomili nohy. Zatackala som sa dozadu. Zachytil ma tesne pred dopadom, podoprel za lakte, opatrne ma posadil na mäkký koberec a sadol si so mnou. Nechápem, prečo tu ostával. Prečo mu aj tak záležalo na tom, aby som vedela pravdu? Prečo sa hrabal znovu sem do New Yorku? Prečo zrušil svadbu s Nathalie? Nechápala som, prečo to robil, keď som mu tak ublížila. Asi som mu vtedy mala viac dôverovať. Nie asi, ale určite. Bolo mi zo seba zle. Keď spomeniem, ako som sa trápila, keď som odišla. Ako sa musel cítiť on? Preboha...

Rozplakala som sa.

I keď som nechápala, odkiaľ sa tie slzy ešte môžu brať. Po toľkom plači predtým...

„A teraz si mi prišiel vyčítať, že som ťa nenechala dohovoriť? Že som ti neverila? Preto si tu? Poslúž si. Zaslúžim si to... Ja viem, že to nijak nepomôže, ale je mi to ľúto. Prepáč...“ mlela som dokola to isté. A on si ma, k môjmu ešte väčšiemu prekvapeniu, pritiahol k sebe do náručia a pohladil ma po vlasoch.

„Alyson, upokoj sa. Upokoj sa, prosím ťa. Je to v poriadku. Nemohla si to vedieť.“

„Ako to môže byť v poriadku? Čo som nemohla vedieť? Mala som ti aspoň veriť!“

„Nemusela. Po tom, čo si videla, nemusela. Neviem, či by som sa nezachoval rovnako.“ Máličko som sa odtiahla od jeho zovretia a zamračene na neho pozrela.

„Teraz je to už jedno. Vlastne... nechápem, prečo tu stále si. Teda, ak na mňa nechceš kričať. Čo by som ti nezazlievala. Ale ak nie, mal by si už ísť.“ Ale ako na popretie svojich slov som sa k nemu pritisla ešte viac. Pravda bola, že som ani nechcela, aby odchádzal. Bohužiaľ, alebo skôr našťastie, nezáležalo na tom, čo si myslím ja, pretože ja som si už toho myslela až-až a dopadlo to takto.

„Už som ti hovoril, že je to aj môj byt, takže ma odtiaľto vyhodiť nemôžeš,“ povedal. Sakra. Má pravdu, nemám právo ho vyhadzovať preč. A asi tu bude chcieť i spať, pretože jeho starý byt - rovnako ako môj - už patrí niekomu inému. A keďže by asi nebol dobrý nápad, keby sme tu ostávali obaja, tak si budem musieť nájsť nejaký hotel, kde prespím. Super. Už s...

„A chcem byť s tebou,“ prerušil môj vnútorný monológ John. Nadvihla som hlavu hore, aby som na neho videla.

„Prečo?“ spýtala som sa potichu.

„Pretože ťa milujem.“ Stratila som reč. Práve teraz, keď som to najviac potrebovala, som zo seba nebola schopná vydať ani hlásku. A on si ticho vysvetlil aj sám.

„I po tom, čo sa stalo. Nebola to tvoja vina, nedávam ti za zlé, čo sa stalo, i keď si si ma mohla vypočuť o trochu skôr. Len si verila tomu, čo si videla. Ja... hm... chápem, že to už ku mne necítiš, ale...“

„Milujem ťa,“ vyhŕkla som, len čo som toho bola schopná. A bola to pravda. Myslím, že už bolo načase konečne si to priznať. Nikdy neexistoval minulý čas. I keď som ho dlhú dobu zároveň nenávidela, vždy to tam bolo. Niekde veľmi hlboko, pod niekoľkými zámkami, ale bolo.

„Milujem ťa," zopakovala som. „Nikdy som neprestala...“ Vetu som už nedokončila, ale to mi nevadilo.

Jednou rukou ma chytil za bradu, druhou si ma za pás pritiahol bližšie a vášnivo pobozkal. Bolo to krásne, nádherné a skoro zabudnuté. Prstami mi jemne prechádzal po čeľusti a skláňal sa bližšie ku mne, aby mal prístup. Hladil ma po chrbte zhora dole, jeho dlaň príjemne hriala. Ja som mu zaborila ruku do krátkych hnedých vlasov a druhú položila na plece, za ktoré som si ho pritiahla bližšie. Bol na mne natlačený tak silno, až mi robilo problém dýchanie. I keď za nedostatok kyslíka určite mohli hlavne náruživé bozky, ktoré mi tak chýbali. Trochu som sa zamračila, keď sa na chvíľku odtiahol, aj keď len tak, aby mohol prehovoriť.

„Vezmi si ma,“ šepkal udýchane. Už ma fakt štvalo, že ma tento chlap vie obrať o schopnosť reči, dvoma či troma slovami, prípadne len svojou prítomnosťou. „Teraz by to mohlo vyjsť. Hm... teda ak chceš. Pochopím, ak po tom všetkom, čo sa stalo...“ Podobne ako jeho potreba hneď všetko a každú situáciu rozoberať alebo vysvetliť. Tam to chápem, ale týmto trom slovám som rozumela jasne, tak na čo toľko rozruchu? Stopla som ho bozkom a do úst mu zašepkala odpoveď.

„Áno,“ odpovedala som. Pritisol svoje pery k mojím, ale bozkával ma pomaly, jemne, nežne. Myslela som, že sa roztečiem ako horúca čokoláda.

„Len ma mrzí, že to nemôžem spraviť poriadne,“ vravel naproti mojím ústam. Pousmiala som sa.

„Prvý raz mi to tak stačilo, ale ak ti to veľmi vadí...“ Chystala som sa zdvihnúť, čo sa mu asi veľmi nepáčilo a dal to najavo nesúhlasným mručaním. Teraz som sa už zasmiala, vytrhla sa mu zo zovretia a podišla k môjmu kufru.

„Počkaj chvíľu!“ smiala som sa, keď sa na mňa škaredil. Z kufra som vytiahla žltú plechovú škatuľku a otvorila ju. Keď ju zbadal John, hneď na mňa prestal robiť ublížené ksichty a úplne zvážnel.

Šmátrala som rukou medzi kazetami a lístkami do kina, až som našla, čo som chcela. Uložila som škatuľku späť do kufra, hneď vedľa videokamery, a podišla naspäť k Johnovi. Teraz už stál a mračil sa na moju päsť. A keď som ju rozovrela, prudko vydýchol.

„Ty ho máš?“

„Vyhodil si ho von oknom, dopadol vedľa mňa.“ Už otváral ústa, ale zarazila som ho. „Nie, je to v pohode. V poriadku.“ A podala som mu snubný prsteň. Opatrne mi ho zobral z dlane a zazubil sa na mňa.

„Takže... vezmeš si ma? Zase?“ Prikývla som a on mi prsteň jemne navliekol na prst.

Takže už len epilóg. Ste spokojní? Nie ste? Čo by ste chceli v epilógu? To by som chcela vedieť, lebo ešte sama neviem, čo tam napíšem. :D Prosím komentujte: smajlíkujte, kritizujte, chváľte - povolené je všetko i všetko súčastne a ďakujem aj za tie kometáre k minulým kapitolám. :D

Venované všetkým čitateľom tejto poviedky :* :*

Bola by som veľmi nadšená, keby ste zavítali na moje zhrnutie, kde nájdete ďalšie dve poviedky, ktoré pripravujem. A keby ste pri tej navšteve napísali, ktorú chcete skôr - mne je vlastne jedno, s ktorou začnem, ale naraz ich písať nechcem.

Ďakujem za komentáre. I keď to už sa asi opakujem. :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 13. kapitola (2. časť):