OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 10. kapitola

01.11.2012 (12:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 967×

Domov som prišla až po dvoch hodinách. Keď už som bola celá zmrznutá. Kým som dokázala odomknúť dvere stuhnutými prstami, myslela som, že mi zamrzne aj mozog.

Tenký kabátik - ako sa ukázalo, celkom na nič - som zavesila na vešiak a chystala sa zahriať k mojej milovanej. K posteli. Keď som kráčala po schodoch, zhora som začula hlasy. Zdalo sa, že vychádzajú z televízora. Povedomé hlasy. Na vrchnom schode som zo škály spod dverí mojej izby videla poblikávať svetlo. Zastala som pred dvermi a zarazila sa.

„Držíš tú kameru?" ozvalo sa zvnútra.

„Áno."

„Poriadne? Nechcem o ňu prísť."

„Áno!" Ďalšie chlapské zabručanie.

„A točíš?"

„Áno!"

„Tak s ňou nemier na mňa, ale tam. Chcem mať ten záber."

„Keď budem točiť kopce, prídem o záber ja." Potom sa ozval spoza dverí frustrovaný povzdych. Môj vlastný frustrovaný povzdych!

„Daj to sem!" Chvíľu bolo ticho a potom bol len šum, keď záber skončil. A ďalší hneď začal:

„Bože, Alyson, to vážne musíš všetko točiť?" Izbou sa rozliehal smiech.

„Čo? Ja len zaznamenávam historický okamih. Dámy a páni, John Highmore nám robí raňajky! Práve berie do ruky nôž á... slanina je na kusy! Niečo neskutočné. Myslím, že sa z toho už nespamätá. Jeden z nich určite.“

„Čo kecáš? Ja viem variť! A kto povedal, že robím aj tebe?"

„Nepopieram, že vieš variť, ten výjav som už zažila. Čo si zabudol? Ja len.. že je to tak nezvyčajné, že som proste musela vziať kameru a točiť. Mimochodom... strašne ti to sekne.“

„Tak sa pokochaj výhľadom, pretože zajtra robíš raňajky zase ty.“

„Hmm... super. Takže dvojitá porcia?" Ozvalo sa šúchanie, tresk a potom výkrik a ďalší smiech.

„Hej! Nekradni!"

„Tak... A máš už len jednu." Ďalší šum...

Opatrne som otvorila dvere. V televízore naskočil ďalší záber, teraz z parku. A na mojej posteli sedela uplakaná Nathalie, v náručí Rachel, ktorá sa ju snažila upokojiť. Rachel už bola prezlečená v civile, ale Nathalie mala ešte šaty z plesu. Rachel si ma všimla ako prvá.

„Si spokojná?" ozvala sa. Nepriateľsky na mňa zazerala.

Vtom zdvihla hlavu i Nathalie. Vidieť ten jej pohľad plný smútku a bolesti - skoro sa mi podlomili kolená. Bože, toto som nechcela. Nakoniec jej teda neublížil John, čoho som sa tak bála, ale ja. Ja som jej strašne ublížila a to ma užieralo zaživa. Najskôr ma išla len skontrolovať - či mi je už lepšie, keď tu tú kazetu našla. Sakra, prečo som ju neschovala? Ale kto mal vedieť, že príde do mojej izby? No teraz je to jedno.

„Nathalie, ja ti to vysvetlím," spustila som chabo.

„Ako? Myslím, že je všetko jasné. Ako si to mohla Nathalie urobiť?" Rachel ma obdarovala dokonale nenávistným pohľadom.

„Mami!" ozvala sa zachrípnuto Nathalie. „Prosím, nechaj nás osamote. Prosím!" dodala, keď sa Rachel zrejme k ničomu nemala. Opatrne sa zdvihla a keď prechádzala okolo mňa, radšej som jej uhla z cesty, lebo vyzerala, akoby do mňa chcela vraziť.

„S tebou sa ešte porozprávam. O to sa neboj." A treskla za sebou dverami, až som nadskočila. Na to som sa otočila k Nathalie.

„Ja ti to všetko vysvetlím," zopakovala som.

„To by som teda prosila!" Sadla som si na druhú stranu postele a po chvíli nervózneho ticha som sa spýtala:

„A čo chceš vlastne počuť?"

„Všetko! Povedz mi úplne všetko." Povzdychla som si. Najlepšie začať od začiatku. Úplného začiatku.

„Pred štyrmi rokmi som šla študovať do NY. To si pamätáš. Chcela som byť kameramankou. I cez všetky protesty Rachel." Nathalie prikývla. Rozmýšľala som, ako pokračovať. „Hneď na druhý deň, ako som sa ubytovala, som ho stretla.“ Myslím, že nebolo treba dodávať koho. „Raňajkovala som v malej kaviarničke neďaleko, keď do mňa narazil a vylial na mňa obidve kávy. Moju aj tú jeho.“ Chtiac-nechtiac som sa smutne pousmiala.

„Asi si vieš predstaviť, ako som na neho nakričala. Celú dobu sa mi ospravedlňoval, ale ja som ho ignorovala a ďalej vrieskala. Po chvíľke za mnou prišiel čašník, či si to nemôžeme vybaviť vonku. Na chodníku som mu znovu vynadala, či je slepý a že teraz sa môžem ísť do bytu akurát tak znovu prezliecť. Zvrtla som sa na opätku a aj šla. Na druhý deň ráno som ho tam znovu stretla. Kúpil mi novú kávu i raňajky a znovu sa mi ospravedlnil. A keď už som už nebola obliata vrelou kávou a mala chladnejšiu hlavu, dali sme sa do reči. Stretávala som ho tam každé ráno. A neskôr sme sa začali stretávať i mimo kaviarne.“

Vyzeralo, že Nathalie sa znovu rozplače, ale keď som prestala hovoriť, povedala, že mám rozprávať ďalej. „Vážne?“ Prikývla.

„Chcem vedieť, čo sa stalo.“ Povzdychla som si. Tvrdohlavá, ako jej matka.

„Potom sme spolu začali chodiť. Vlastne všetko mám na tých kazetách. Všetko som natáčala. Vkuse sa na mne smial, keďže mi všetko ostatné okrem kamery vypadávalo z rúk.“ Snažila som sa odľahčiť situáciu, ale v danej situácii to bola totálna blbosť. A voľba vtipu bola ešte horšia. „Neskôr sme stretli v jednom bare Chada a Parkera, s ktorými sme neskôr chodili von.“ Zbadala som jej prekvapenie a šok.

„Takže ste na mňa všetci hrali tú komédiu?“ spýtala sa a bezmocne rozhodila rukami.

„Nathalie, mňa to tak mrzí. To ja som im povedala, aby...“ Zarazila ma zavrtením hlavy.

„Pokračuj, kde si skončila.“

„Nathalie, ale ja...“

„Pokračuj!“ Rezignovala som.

„Hm... chodili sme spolu už asi rok, keď ma požiadal o ruku.“ Nathalie na mňa vypleštila oči, znovu sa jej zalievali slzami, ale nič nehovorila, tak som pokračovala ďalej. Nechcela som, aby na mňa zase zvýšila hlas.

„Povedala som áno. S jeho rodičmi som sa už stretla, bývali v New Yorku. A k našim som chcela prísť s Johnom cez letné prázdniny, keď skončí semester. Ale dva týždne predtým...“ ťažko sa to zo mňa súkalo pred Nathalie, ale musela som to povedať, „... ma podviedol.“

Nathalie zavrela oči a vstrebávala situáciu. Napadlo mi, že už je celkom vhodná doba, začať sa znovu ospravedlňovať.

„Nathalie, mrzí ma to. Nechcela som ti ublížiť. Ver mi, to je to posledné, čo by som chcela. Ani John to...“

„I John ma klamal,“ prehovorila.

„Ale len preto, že ja som nechcela, aby si to vedela. On ti to chcel povedať. Ľúbi ťa.“ Dobre, teraz som to trošku prehnala. Nebola som si tým istá. Ani jedným, ani druhým.

„Ale klamal mi. Je jedno, či si mu to nakázala. Vodili ste ma všetci za nos. Robili, akože sa nepoznáte. Preboha! Veď ja som z vás chcela spraviť priateľov. Hnevala som sa, pretože si mu nedala šancu spoznať ho. Robili ste zo mňa úplného idiota. A to ešte nehovorím, že si s ním bola zasnúbená a podviedol ťa!“

„Ja som ho varovala, že ak ti...“

„Čo? Varovala? Mali ste mi to povedať, sakra! Bože, Alyson! Ako sa toto mohlo stať?“ pýtala sa bezmocne.

„Ja neviem. Vážne neviem.“ Po chvíli sa Nathalie potichu ozvala.

„Chcem sa na teba hnevať. Chcem ťa nenávidieť. Fakt chcem. Len nemôžem – mám ťa na to príliš rada... a... a keď sa na to snažím pozerať z tvojej strany... asi by som sa zachovala rovnako." Nečakane som sa rozplakala. Úľavou. Objala som ju a ona mi stisk opätovala. A síce zo začiatku váhavo, ale opätovala. Nemám ani šajnu, koľko sme tam sedeli. Viem, že to muselo byť dosť dlho.

„A John? Toho nenávidíš?“ spýtala som sa.

„Neviem. Asi. Nemal ťa počúvať. Nemal mi klamať a ešte je tu tá vec, že ťa podviedol. Ktovie, či by to nespravil mne.“

„To sa musíš porozprávať s ním. Ale myslím... neruš tú svadbu. Teda myslím kvôli mne. Zariaď sa podľa seba.“ Prikývla.

„Ako sa to ale mohlo stať? Nechápem to.“

„Ani ja. Znie to ako zlý vtip. A dosť nevydarený.“ Vyzeralo to, že Nathalie nad tým ešte premýšľa.

„Predstavila som sa mu maminým priezviskom. Vo Philadelphii som sa mu predstavila ako Nathalie Cornerová, nie Evelová,“ povedala po chvíli. Pokrčila som ramenami.

„Teraz je už jedno. Len... mala by si sa porozprávať Johnom. Svadba by mala byť...“ Pozrela som na hodiny a bola prekvapená, že ešte dokážem udržať hlavu hore. „Už zajtra.“ Boli tri hodiny ráno.

„Tak dobre...“ prikývla Nathalie, keď uvidela čas. „Idem hneď teraz.“ Zdvihla sa a odišla ku dverám.

Šaty mala celé dokrkvané a tvár... No Nathalie teraz nebezpečne pripomínala medvedíka čistotného. Po dneskajšku sa to dá však odpustiť. Len ju bolo hrozné takto vidieť, keď si predstavím tú večne upravenú a vysmiatu Nath. Teraz mala čierne kruhy pod očami ako zombie. Ako bude vyzerať na svadbe? Teda... ak nejaká bude. A podľa toho, ako Nathalie poznám... asi nie. Johnovi to dá ešte poriadne zožrať. No niekedy je strašne nepredvídateľná.

„Dobrú noc,“ pozdravila som ešte.

„Hm... o takej dnes asi môžem len snívať. Aj tebe.“

„A ďakujem, že si to pochopila.“

„Stálo ma to veľa úsilia. To mi ver.“ Smutne sa usmiala a zatvorila za sebou dvere.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 10. kapitola: