OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 6.



V srdci tigra - Kapitola 6.S príchuťou nebezpečenstva

 

Kapitola 6.

Phoebe bola na pokraji vlastných síl. Tichý hlások niekde v úzadí jej mysle jej nadával, aby sa prestala správať ako prekliaty exhibicionista a postavila sa. Lenže ona nechcela. Po toľkých rokoch izolácie, keď sa jej ani len nesnívalo, že o ňu zakopol iný muž než jej otec, jej pripadalo ako malý zázrak, keď sa na ňu niekto díva a skutočne ju vidí ako ženu, nie ako malé dievčatko, či bezmocného kripla. Priala si, aby túžba, ktorá mu roztancovala oči divokým plameňom, patrila len jej.

Brax mierne sklonil hlavu. Takmer sa jej dotýkal perami, keď vtom ho tiché odkašľanie prinútilo zodvihnúť hlavu. Phoebe absencia jeho telesného tepla prebudila. Bolo to, akoby ju niekto hodil do kade s ľadovou vodou. Rukami si zakryla tvár. Mysľou jej prebehlo úpenlivé želanie, ale bola by príliš naivná, keby dúfala, že sa vyplní. Už nebola dvojročné dievčatko, ktoré mohlo predstierať, že keď ono niekoho nevidí, ten niekto nemôžem vidieť ani ju.

„Keď už ste mi ukradli študentku, aby bola vašou figurínou, mohli by ste mať v tele aspoň toľko slušnosti, aby ste sa k nej správal ako k žene!“ rozoznel sa po veľkom priestore hlas, ktorý nepatril nikomu inému než jej učiteľke maľby.

Prečo len ona musela mať tú smolu, že profesorka Morganová bola vlkolak a k tomu všetkému pochádzala z dôb, kde sa mladé dámy ovievali vejármi a nepovaľovali sa s takmer neznámymi mužmi po zemi celé dychtivé po ich dotyku. Preboha, pripadala si ako zvrátená forma prostitútky, ktorá sa ešte len zaúča. So svojimi nulovými skúsenosťami bola vážne na smiech.

Brax sa mierne odklonil, no stále kľačal na kolenách nad Phoebe. Jeho hlas znel až priveľmi pokojne, keď prehovoril:

„Nemusíte si robiť starosti, ja som sa len snažil ukázať mojim študentom, aké dôležité je nikdy a za žiadnych okolností nepodceňovať súpera, nech na vás akokoľvek zvodne žmurká mihalnicami.“

To bola rana pod pás, ty blbec! otitulovala ho v myšlienkach.

Jeho slová mali presne ten účinok, aký asi očakával. Miesto zdesenia a totálneho zahanbenia sa v nej zodvihol hnev a kým sa stihla zastaviť, vrhla sa na Braxa. Prevalila ho na chrbát a kým stihol čokoľvek povedať, ležal na chrbte a na ohryzku mal pritlačenú jej nohu. Phoebe začula uznanlivé mručanie.

„Tá dnešná mládež! Zo všetkého si len uťahujete! Božemôj, ešteže sa tohto moja matka nedožila,“ hromžila Morganová, ale na úľavu všetkých zúčastnených sa otočila na opätku a odkráčala späť do svojej učebne. Phoebe v duchu prekliala jej dokonalý čuch. Keby ho nemala, mohla tu stále byť inkognito.

„Ak by ti to neprekážalo, rád by som bol čo najďalej tvojej nohy, keď si naštvaná,“ prehovoril Brax potichu a napäto sa usmieval.

Phoebe na chvíľu naozaj zvažovala, že by ho tam nechala poškvariť sa vo vlastnej šťave ešte dlhšie, ale napokon sa nad ním zmilovala a nohu odsunula. Ruky si založila pevne na hrudi, aby nebola v pokušení opäť nimi pohladiť jeho zvodné telo. Cítila, ako vlčica hlboko v nej priadla od spokojnosti akoby bola nejaká prekliata mačka. Phoebe si odmietala priznať, čo to znamená. Nebola pripravená.

Brax k nej pristúpil o krok bližšie. Bola v pokušení vzdialenosť medzi nimi trochu zväčšiť. „Nechceš tu ostať ako výpomoc?“ navrhol jej so šibalským úsmevom.

„Prepáč, ale ja už prácu mám,“ odvrkla nevrlejšie než zamýšľala, no napriek tomu sa ani o centimeter nepohla zo svojho miesta.

„To je škoda, mohli by sme tvoje nadanie zužitkovať.“

Phoebe tam ešte chvíľu stála a pozerala, ako sa otočil a začal ostatným na príklade vysvetľovať základné pravidlá sebaobrany. Musela uznať, že mal v sebe niečo, čím si tie decká vedel získať. Teda, tú mužskú časť, pretože bolo viac ako jasné, že na tú ženskú stačilo len trošku zažmurkať, alebo si vyzliecť tričko.

Phoebe sa cítila trochu rozorvaná. Trapas pred pár minútami jej ešte stále sfarboval líca do červena. Najradšej by sa bola prepadla. Lenže na druhej strane bola vďačná Morganovej, že to šialenstvo zastavila než bolo neskoro. Malo jej hneď prísť na um, že využije svoj vlčí čuch, aby ju našla. Predsa len vybehla odtiaľ akoby jej horelo za pätami. Chcela sa len uistiť, že je v poriadku. Možnosť vrátiť sa späť na hodinu kreslenia odrazu zavrhla. Zdalo sa, že jej zdanlivo ostávala jediná cesta – ostať tam, kde bola a neskôr sa len presunúť na Dejiny mágie, ktoré navštevovala aj tak len z recesie. Vedela o nich pomerne dosť, keďže ich sama prežila. Jedna jej časť v tom videla šancu spoznať predkov vlastného otca.

Potriasla hlavou a schmatla do ruky tašku. Skôr, ako sa stihla poriadne rozhodnúť, už mierila k veľkým dverám, ktoré boli stále otvorené. Pokiaľ si spomínala, predošlý učiteľ sa ich snažil raz zatvoriť a takmer mu padli na hlavu. Toľko o perfektnom stave tejto prastarej zrúcaniny. Ani modernizácia a renovácia nedokážu niečo omladiť. Rovnako je to aj s plastickou chirurgiou. Zbytočne vyhodené peniaze len pre to, aby ste na niekoľko rokov oklamali čas. Také mrhanie!

Phoebe bez otočenia zamierila von. Ani netušila kam vlastne ide, vedela len, že to musí byť čo najďalej. Vyučovanie dnes neprichádzalo do úvahy. Incident s Braxom ju priveľmi rozrušil. Až natoľko, že vlčica odmietala spolupracovať. Inokedy by jej neprekážalo riadiť sa pri chôdzi inštinktom, ale teraz áno. Cítila sa až priveľmi rozhodená. Nechcela omylom otlačiť vlastnú tvár do betónového múru. Nebola predsa žiadna fosília, aby túžila byť zvečnená kdesi v kameni.

Nohy ju nakoniec doviedli až späť na ošetrovňu. Ďakovala bohu, že Myra ešte stále spala v ich izbe. Nebola pripravená odpovedať na jej dotieravé otázky, alebo počúvať jej nariekanie o jej neschopnosti uvedomiť si, že potrebuje chlapa. Možno to bola pravda. Keď bola s Braxom, netúžila po ničom inom, iba mať ho celého pre seba. Čo bolo prinajmenšom viac ako podozrivé, pretože sa jej to ešte nikdy nestalo.

S povzdychom sa posadila na zadok a tašku hodila do skrinky pod stolom. Mala pocit, že by mala dokončiť aspoň niečo z toho, čo včera začala. Manuálna práca ju vždy upokojovala. Možno preto, že každú minútu dňa musela ovládať vlastnú myseľ, aby zapadla. Schytila veľkú škatuľu s niekoľkými knihami a zdravotníckym materiálom, ktorý zahrňoval všetky veľkosti obväzov a dostatok anestetík. V duchu si spievala starú indiánsku uspávanku, ktorú tak často počúvala z otcových úst.

Pamätala si všetky okamihy, ktoré s ním prežila. Mala oboch rodičov a neskonale ich milovala, ale predsa si bola viac bližšia s otcom. Možno aj preto, lebo zdedila jeho šamanské schopnosti, ktoré boli ale pre ostatných skôr nebezpečné než užitočné. Vždy verila, že to bol hlavný dôvod, prečo začala študovať medicínu, keď sa z nej stal dlak. Kdesi v nej jej však niečo našepkávalo, že to bola aj túžba dozvedieť sa viac o vlastnej chorobe. Teraz by o nej mohla napísať knihu. Lenže komu by to pomohlo. V duchu samu seba zahriakla a odsunula svoje premýšľanie do bezpečnejších vôd.

Práve do presklenej skrinky s dvierkami ukladala niekoľko druhov antihistaminík, ktoré mala pre prípad, že by sa na škole objavil ďalší prípad vlkolaka alergického na včelie uštipnutie, keď za sebou počula nehorázny hurhaj. Otočila sa práve včas, aby videla, ako Brax doslova vlečie cez dvere vysokého mladíka, ktorému strapaté vlasy farby pšenice padali do zamračenej tváre. Sem-tam zaklial, keď náhodou pohol rukou, ktorú si až príliš nápadne pritláčal k boku. Okolo oka sa mu pomaličky začala tvoriť tmavšia škvrna, ktorá bola predzvesťou krásneho suveníru v podobe monokla. Krása. Naozaj krásne. A to je tu Brax len jeden deň aj s cestou.

„Polož ho na posteľ,“ rozkázala mu, keď sa na ňu spýtavo pozrel.

„Mám sa aj pýtať, čo sa mu stalo, alebo ho mám len ošetriť?“ spýtala sa, keď si premeriavala známu tvár. Pokiaľ sa nemýlila, práve sa pozerala na vyzdobenú tvár Kyleovho spolubývajúceho Willa. Tetovanie na krku v tvare vlka len potvrdzovalo jej odhad.

Brax pokrčil ramenami a snažil sa čo najopatrnejšie usadiť svojho žiaka na posteli. Ten pri tom nadával, akoby ho minimálne štvrtili. Chlapi boli občas príšerné hysterky. Hlavne keď boli zranení.

„Videla si, čo sme robili. Proste som sa ich snažil niečo naučiť. Keď začali precvičovať, strhla sa medzi týmto tu a jedným upírom dosť zaujímavá hádka. Pokiaľ viem, išlo o dievča. Nepýtal som sa, keď sa do seba pustili. Myslím, že má vykĺbené rameno a pár pekne farebných modrín, ale inak je v pohode.“

Phoebe pretočila očami. „Vždy ide o dievča. Dúfam, že aspoň za to stála.“

„Asi hej, v piatok s ňou ide na rande,“ pokrčil Brax opäť ramenami. Phoebe takmer neukryla veselý úsmev. Možno by nemala byť až taká nadšená z toho, že s ním nakoniec v piatok nikam nepôjde.

Phoebe rýchlo vykročila ku skrinke, kde už mala v striekačkách pripravené dávky anestetík. Možno to bolo mrhanie, lenže tu ich spotrebovávala takou rýchlosťou, že pomaly ani nestíhala objednávať nové. Kým mohol vlkolak čo i len žmurknúť, už mal v ruke zabodnutú ihlu a v tele mu poletovala látka, ktorá by ho mala donútiť aspoň na chvíľu uvažovať jasne. A neroztrhať jej hrdlo pri každom pohybe, ktorým sa mu bude snažiť pomôcť.

Počkala niekoľko minút a keď si bola istá, že nehrozí žiadny útok z jeho strany, pristúpila k nemu. Vedela, že podávať mu anestetiká alebo čokoľvek iné proti bolesti bolo zbytočné, lenže pri zranených vlkolakoch musela byť veľmi opatrná. Ešte stále si pamätala, keď sem prišla a prvýkrát sa stretla so zlomenou kosťou u vlkolaka. Priblížila sa k jeho zápästiu na pol metra a keď natiahla ruku, aby mu vyhrnula rukáv, skočil po nej. Nakoniec obaja skočili ako pacienti v miestnej nemocnici, len jemu nemuseli nič zašívať. Tri dlhé jazvy na ramene, ktoré jej urobil nechtami na zdravej ruke, boli pre ňu pripomienka toho, že opatrnosti nikdy nie je dosť.

Opatrne prešla po ruke, ktorú si ešte stále tlačil k trupu. Keď sa nemykol ani na ňu nezavrčal, začala mu prehmatávať rameno. Pod rukou cítila jasnú nerovnosť a miesto, kde mal kĺb bezpečne zapadať do jamky, bolo mierne vystúpené. Vykĺbené rameno. Neznášala rovnanie kostí, vždy sa s tým spájalo isté riziko. Toto bola len malá ošetrovňa, kde vám dali tabletky od bolesti hlavy, alebo ľad na opuchnuté oko. Všetko vážnejšie sa muselo riešiť v nemocnici. Zamýšľala poslať tam aj tohto vlkolaka. Jediné šťastie bolo, že ľudia tu nemali predsudky a boli ochotní pomáhať aj magickej časti obyvateľstva a spolupracovať s nimi. Phoebe nikde inde nestretla zubárov alebo lekárov, ktorí by mali ako sestričky čarodejnice.

„Možno to trošku zabolí, takže by bolo fajn, keby si radšej zaťal zuby,“ pošepla Phoebe vlkolakovi.

Bolo vidno, že sa snaží ovládnuť, keď jej kýval hlavou na znak súhlasu. Brax, ktorý ju dovtedy nechal robiť si jej prácu, sa zjavil za chrbtom zraneného. Bez jediného slova mu položil ruku na zdravé rameno, čím jej dával najavo, že v prípade potreby je pripravený zasiahnuť. V duchu mu za to poďakovala.

Rýchlo chytila vlkolaka za ruku a mierne mu ju zodvihla. Dvakrát sa zhlboka nadýchla a celou silou potiahla dopredu. Odporný zvuk chrupnutia nasvedčoval tomu, že jej malá operácia bola úspešná. Vzápätí sa od stien odrazil bolestný výkrik. Phoebe ho ľútostivo sledovala. Pamätala si, aký nepríjemný pocit bol rovnanie kostí. Aj keď vám podali anestetikum, a po práve by ste nemali nič cítiť, predsa tam bol nechutne intenzívny pocit ťahania, keď sa snažil doktor vmanévrovať kosť na správne miesto. Už len horšie ako to bolo, keď vám miesto niečoho proti bolesti strčili medzi zuby kožený remeň, aby ste doň zahryzli a nekričali. Phoebe sa otriasla pri pochmúrnej spomienke. Ešteže medicína sa každým dňom vyvíja k lepšiemu.

„Okrem tých modrín by si mal byť v poriadku. Rameno som ti vrátila na pôvodné miesto, ale ak by som bola tebou, zájdem do nemocnice na röntgen. Nikdy nevieš, či si si neporušil nejaké väzivá. Nerada by som ťa dávala dokopy každý druhý deň.“

Vlkolak omámene prikývol. „Vďaka, Phoebe.“

Kývla hlavou. „To je v pohode. Tu máš,“ podávala mu malú fľaštičku, v ktorej boli štyri tabletky proti bolesti. „Možno si vlkolak, ale bolesť z vykĺbeného ramena by si aj tak mohol cítiť. Daj si jednu o dvadsať minúť, keď pomaly prestanú pôsobiť anestetiká, a potom každých šesť hodín. Keďže si vlkolak, zajtra večer by si mal mať rameno úplne v poriadku. Ale ak nie, príď za mnou.“

Vďačnosť skrivila jeho tvár do takmer detsky rozkošnej masky. Phoebe s miernym pobavením sledovala, ako sa čo najrýchlejšie snažil pozbierať. Keď sa konečne vypotácal z ošetrovňa, pocítila Braxovu prítomnosťou intenzívnejšie, než si hodlala priznať.

„Som ohúrený.“

Phoebe sa zasmiala a vyhodila použitú striekačku do nádoby s medicínskym odpadom. „Tak nebuď, nie je to prvý zranený vlkolak, ktorého som ošetrovala.“

„To je mi jasné. Ale nie každý by to zvládol tak dobre.“

„Prežiť v krízových situáciách som sa naučila dávno.“

Otočila sa mu chrbtom a dúfala, že proste odíde a tú svoju pekelnú príťažlivosť si odnesie so sebou. Lenže jej prosby neboli vyslyšané. Skôr naopak. Ešte k nej pristúpil bližšie. Jasne cítila jeho teplý dych na temene hlavy, keď jej z rúk zobral škatuľu s tabletkami na dobré trávenie a pár vitamínmi a položil ich na najvyššiu policu, kde nemohla dočiahnuť ani keď stála na špičkách. Nebol ani natoľko vychovaný, aby od nej hneď odstúpil. Miesto toho sa k nej viac pritisol a ruky položil povedľa jej bokov.

„Nechceš ísť so mnou na obed?“ zavrnel jej do ucha, stále narušujúc jej osobný priestor. Bože, ako sa jej to páčilo.

Ticho si povzdychla. „Nemal by si sa ulievať z práce hneď prvý deň.“ Jej prehlásenie by dostalo hneď serióznejší nádych, keby sa jej nechvel hlas.

Cítila, ako sa ticho zasmial, keď jej nosom pohladil vlasy. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. „Rozpustil som si triedu. Potrebujem, aby mali chladnú hlavu, nie aby sa mi pozabíjali. Ďalšiu lekciu majú až zajtra. Takže som úplne voľný.“

Phoebe horko-ťažko prinútila svoje telo, aby sa otočilo. Znervózňovalo ju, že ho má za chrbtom a nemôže ho vidieť. A pritom na tej pozícii bolo niečo až hriešne krásne. Vrela jej z toho krv v žilách. Zadívala sa mu do očí a takmer sa upiekla v tom plameni.

„Ale ja mám program až príliš nabitý.“

Brax sa opäť ticho zasmiala. „Máš nárok na obed. Poď, pôjdeme niekam spolu a vrátime sa ešte skôr, ako si ktokoľvek stihne niečo všimnúť.

„To by sa dalo preložiť ako navádzanie k ulievaniu, pán učiteľ.“

„Je to tvoja vina.“

Phoebe sa zarazila. „Moja vina?“ spýtala sa neveriacky.

„Máš v sebe niečo, čo ma k tebe priťahuje ako magnet. Nedokážem len tak nechať ruky spustené, musím sa ťa dotýkať. Byť s tebou.“ V rozpore so svojimi slovami od nej mierne odstúpil a zhlboka sa nadýchol. „Tak ideš?“

Phoebe, s neuveriteľným pocitom, že to raz bude ľutovať, len nemo prikývla. „Neďaleko odtiaľto je malá krčmička. Celkom dobre tam varia.“

„Veď ma, moja spanilá,“ predniesol takmer obradne a mierne sa uklonil, akoby ona bola jeho kráľovná a on len oddaný sluha. Nad ironickosťou tej myšlienky sa musela zasmiať.

So zovretým hrdlom Phoebe ticho prešla okolo jeho nehybnej postavy. Pri dverách schmatla z vešiaka károvaný kabát červenej farby a zababušila sa doňho. Fakt, že jej nebola takmer nikdy zima, neznamenal, že chodila medzi ľuďmi v kraťasoch. Čím menej ľudia vedeli o jej inakosti, tým lepšie pre ňu. Cítila, že ju Brax nasleduje a keď zladil krok s ňou, pripadala si pri ňom ešte menšia než doposiaľ. Po ceste sa ešte zastavili v teraz už prázdnej hale, aby si mohol aj on zobrať kabát. Nič sa jej nepýtal a ani sa nesnažil nejako udržiavať rozhovor. Zdalo sa, akoby premýšľal nad niečím veľmi dôležitým. Phoebe dúfala, že ju uprostred obeda neprepadne tisíckami otázok o jej doterajšom živote. To by asi nezvládla.

Automaticky zamierila hore ulicou a ticho načúvala známej symfónii vŕzgajúceho snehu pod nohami. V duchu sa čudovala a stále nemohla uveriť tomu, že sa to deje. Ona ide na rande! Teda, Brax to tak neformuloval, ale ona to tak rozhodne brala. Veď budú sami a na mieste, kde by mohli mať relatívne súkromie. Každý nerv v jej tele tancoval od radosti a cítila, že vlčica je zvláštne uvoľnená a pokojná. Nespala, na to bola až priveľmi opatrná, ale správala sa, akoby bola v spoločnosti niekoho, komu bez výhrad verí. Čo bolo takmer desivé.

Prúd myšlienok jej zrazu prerušilo nie práve slušné nadávanie. Prekvapene sa otočila a už len zbadala, ako Brax beží do nejakého domu. Na chvíľu ostala stáť ako oparená, no vzápätí sa spamätala a so zlým tušením sa vybrala za ním. Všimla si, ako sa záves na okne vo vedľajšom dome pohol, akoby ich niekto sledoval. Nemala čas a ani silu sa tým zaoberať. Vbehla za Braxom.

Ocitla sa v malej obývačke. Už-už sa chcela spýtať, čo sa to deje, keď vtom jej zrak padol na spúšť okolo. Ruku si pritlačila k ústam a zdesene pozerala na porozhadzovaný nábytok a oblečenie. Do nosa ju udrel nezameniteľný pach krvi. So srdcom až v krku pozrela na stenu, kde sa tkvelo jasné varovanie – Odíď, mŕtvola! Bolo viac ako jasné, že keď neposlúchne, bude sa môcť tešiť na stretnutie so svojimi predkami vo svete mŕtvych.

Na roztrasených nohách podišla bližšie k Braxovi. Chcela sa ho pýtať, čo tu robia, keď vtom si uvedomila, že sa díva na človeka rozzúreného takmer do nepríčetnosti. So zmesou znechutenia a strachu sa opäť rozhliadla okolo. Zrak je padol na rozlámaný nábytok a vzápätí na krvou napísaný odkaz, ktorý nestihol ani len zaschnúť. Zodvihol sa jej žalúdok, keď si to všetko pospájala v hlave. Doteraz jej nešlo do hlavy, čo mohlo niekoľkých vlkolakov prinútiť odísť z učiteľského postu, ktorý zastávali. Nemohla pochopiť, prečo odišiel aj Peter, jej priateľ, ktorý učil sebaobranu v čase, keď sa sem presťahovala. Teraz to už vedela. Veď kto by neodišiel z miesta, kde sa mu niekto vkradol do domu, poničil mu všetky veci a krvou mu napísal na stenu odkaz. Len blázon.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 6.:

3. izzie22
06.03.2013 [17:21]

uf Emoticon ešte to rozdýchavam. Bolo to ÚŽASNÉ. Páči sa mi že Brax jej tak priamo povedal ako ho k naj niečo pritahuje. Je super že je k nej priami. Nech mu to len ostane. Emoticon Emoticon Emoticon Z oboch som namäkko. TEŠÍM SA NA ĎALŠIU KAPITOLU. Emoticon Emoticon Emoticon

2. mea
06.03.2013 [16:45]

pekné Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
05.03.2013 [15:06]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Ten koniec ma rozhodne dostal. Som zvedavá, čo presne sa tam deje a kto to robí. A hlavne aký dôvod má na to. A žiaľ musím priznať, že nemám žiadnu teóriu Emoticon
Ale Phoebe a Brax sú neskutočne zlatí a teší ma, že tá náklonnosť a príťažlivosť je obojstranná Emoticon
Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!