OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Utečenec - 6. kapitola

18.11.2012 (17:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1147×

Bolo práve obdobie vianočných sviatkov, keď to Sirius nevydržal. Vedel, že by nemal, no... nemohol si pomôcť! Cez všetky jej argumenty si myslel svoje. Neobviňoval ju, vlastne chápal jej rozhodnutie. No nemohol dopustiť, aby sa takto Harryho navždycky vzdala. A že to k tomu smerovalo. Už vyše pol roka mu sľubovala, že to s ich krstným synom vyrieši, že mu povie pravdu! A ona sa stále na niečo vyhovorila. No keď mu prišiel Dumbledorov list, že Harry s jeho priateľmi príde do jeho domu a strávi s ním Vianoce... Pred Linou sa o tom nezmienil ani len slovíčkom. Čo ak by utiekla? Čo ak by nakoniec prehlásila, že ona o nejaký bližší kontakt s Jamesovým synom nemá záujem?

Bolo to trochu prehnané, čo si Sirius z časti aj uvedomoval, no ani to mu nezabránilo zamlčať jej skutočnosť Harryho blízkeho príchodu. Už len deň... A Harry bude stáť na prahu jeho dverí. Bol si istý, že sa to všetko konečne vyrieši!

„Sirius,“ usmiala sa Lina, keď vošiel do jedálne. Sirius jej úsmev napäto opätoval a pomaly k nej pristúpil. Nevšímala si ho. Bola otočená ku kuchynskej linke a niečo varila. Automaticky sa za ňu postavil a obmotal jej ruky okolo pása. Lina sa usmiala a hlavu si oprela o jeho hruď.

„Remus príde okolo šiestej,“ zašepkal a pobozkal ju na krk.

„Hm... Tak to máme ešte kopu času,“ odvetila Lina a uličnícky nadvihla jedno obočie. Prečo mal pocit, že myslí na... určité nemravnosti? Sirius sa napokon rozosmial a nemo pokrútil hlavou.

„Čo sa stalo, že máš tak dobrú náladu?“

„Pečiem medovníky. A prišla som na to, že mi to celkom ide! Teda, pokiaľ máš rád napoly surové cesto,“ mykla plecom a hlavou ukázala na misu niečoho čierneho a poriadne pripáleného. Sirius nakrčil nos. „Ale čo, tebe sa nepáči môj výtvor?“ ozvala sa naoko dotknuto.

„Mám taký pocit, láska, že tieto medovníky sú upečené až moc,“ odvetil. Lina nesúhlasne našpúlila pery.

„Som rada, že sa bavíš. Pretože v peci ťa čaká ešte jeden celý plech. A urobila som ho špeciálne pre teba,“ škodoradostne sa zaškerila Lina. Siriusovi znenazdania zaskočilo v krku.

„Kde je Kreacher, keď ho človek potrebuje?“ zamrmlal si nahlas. Lina pretočila očami a jediným švihnutím prútika pripečené cesto zmizlo. Sirius sa usmial a prudko si ju k sebe otočil. „Hm, takže... kuchynská linka je prázdna. O koľkej sa to má Remus u nás zastaviť?“ a následne ju posadil na pult, až Lina prekvapene zajačala.

„Čo to robíš?“ opýtala sa ho šokovane.

„Čo by si povedala?“ položil jej otázku namiesto odpovede.

„A ty si hovoríš dospelý, áno? Toto robia siedmaci na strednej,“ pretočila očami Lina. Po krátkom zaváhaní dodala: „Od ktorých ale nemáš ďaleko. Čo by som asi tak aj mohla chcieť od toho najhoršieho z najhorších?“ Sirius sa odrazu zarazil a smutno zamračil. Lina si kusla do spodnej pery. „Nemala som na mysli tvoju rodinu. Hovorím o Záškodníkoch.“

„Ja viem. No ja som bol v porovnaní s Jamesom ešte celkom rozumný,“ odvetil a chabo sa pousmial.

„Tak rozumný? Ty? Namyslený frajer, ktorý striedal ženské v posteli ako ponožky a vôbec mu nenapadlo, že je to na Rokforte zakázané a mohli by ho pre to vyhodiť?“

„Ale nevyhodili! A mne sa nezdá, že ty si sa vtedy nejako bránila,“ povedal a víťazoslávne sa zaškeril. Lina rezignovane vydýchla. Následne na to stíchla a zamračila sa. Párkrát naprázdno prehltla a nemo otvorila ústa, kým bola schopná opäť pokračovať.

„Nepozdáva sa mi to. Rozprávame sa o ničom. Však mi chceš niečo dôležité povedať, no nevieš, ako začať?“ opýtala sa ho zrazu. Siriusove obočie vyletelo hore nadľudskou rýchlosťou. Ako to, dopekla, vie? „Som ženská. Ja viem všetko,“ povedala, akoby mu čítala myšlienky. Sirius sa zachmúril a trochu od nej odstúpil.

„Ja... Je to dosť vážna téma,“ ozval sa napokon.

„Ako veľmi vážna téma?“

„Týka sa to Harryho,“ vykoktal nesmelo. Lina sa zarazila a celého si ho premerala.

„Stalo sa mu niečo?“ opýtala sa ho opatrne, no Sirius ihneď záporne pokrútil hlavou. „Tak potom čo...“

„Išiel za Dumbledorom. Chce ma vidieť,“ odvetil.

„Dumbledore s tým nesúhlasil a nahnevaný Harry ti poslal list,“ odtušila, no Sirius opäť pokrútil hlavou.

„Dumbeldore mu to dovolil. Harry zajtra príde a bude tu celé sviatky.“

„Prosím?!“ skríkla a chytila sa za ústa.

V rádiu práve púšťali jednu pieseň od skupiny Sudičky – I love you, my vampire. Vonku bola príšerná zima a Remus nemal ani najmenšiu chuť vyjsť von a premiestniť sa kdesi na Grimmauldovu ulicu. Čím chladnejší vzduch bol, tým dlhšie trval pocit ničoty pri premiestňovaní. A o tej kose v medzipriestore už ani nehovoriac. Čo by teraz len dal sa veľký, horúci kozub zapojený do hop-šup práškovej siete? No niečo také u Kančej hlavy nemali. Neostávalo mu teda nič iné, ako sa premiestniť.

Remus sa zamračene pozrel na svoj prázdny pohár a zatúžil po ďalšom teplom ďatelinovom pive. Bol si istá, že tá horko-sladká tekutina by ho v tento ľadový večer zahriala od korienkov vlasov až po prsty na nohách. No po krátkom zaváhaní to zavrhol. Sirius ho čakal, je neslušné chodiť neskoro. A tak si opäť povzdychol a pohár stojací na stole švihnutím prútika umyl a zmenšil tak, aby sa mu zmestil do vrecka na jeho hábite. Nie nadarmo sa v Rokwille hovorilo, že si máte do Kančej hlavy nosiť poháre sami. Remus mal pocit, že ešte pred piatimi minútami postrehol, ako poloslepý barman do jedného z pohárov napľul a následne ho začal drhnúť starou, zašpinenou handrou, akú by si ani ten najúbohejší škriatok na seba nedal. Nie, radšej si bude nosiť vlastný pohár.

Z vrecka vytiahol nejaké drobné, položil ich na stôl. Potom sa postavil a bez ďalších zdržanlivostí vyšiel von na ulicu. Bol krásny zimný deň, v povetrí cítil predvianočnú náladu. Na chodníkoch bola minimálne sedem centimetrová hŕba snehu a pri domoch stáli obrovské, snežné záveje. No dnes už nesnežilo tak prudko ako včera, z neba padalo sotva pár vločiek. Napriek tomu však vzduch bol aj naďalej nepríjemne chladný a na ceste bola riadna vrstva ľadu.

„Au! Dopekla!“ skríkla odrazu nejaká žena, ktorá práve prechádzala okolo Remusa. Jej vratké nohy ju na zľadovatelom chodníku neudržali a ona ako dlhá tak aj široká dopadla na tvrdú zem. Remus sa ako správny gentleman nerozosmial – a že od toho nemal ďaleko – a podal jej pevnú ruku. Dievčina sa jej okamžite chytila a vyškriabala sa na nohy – tento raz dávajúc poriadny pozor na to, kam tie svoje nemotorné chodidlá dáva. „Ach, ďakujem vám. Bohužiaľ, ťarbavosť som zdedila po matke,“ usmiala sa na neho.

„To nestojí za reč,“ odvetil Remus a tiež sa milo usmial. Potom si všimol, že spod tmavohnedej čiapky jej vytŕčajú pramene žuvačkovo-ružových vlasov. „Páni,“ uniklo mu z úst pred tým, než sa stihol zadržať.

„Hovoríte na moje vlasy, však áno? Viem, že ružová nie je práve najobvyklejšia farba,“ povedala. Remus čakal, že sa urazí a oduto odíde s vysoko vstíčenou hlavou, no toto asi nebol ten prípad. Dievča sa na neho očarujúco usmialo, až jej zružoveli už aj bez toho dosť červené líca.

„Je to vaša vec,“ zamrmlal Remus a pokrčil plecami na znak, že nemá potrebu túto tému ďalej rozoberať. No ona akoby ho ani poriadne nezaregistrovala.

„Nemyslíte si hádam, že som si tie vlasy prefarbila, však nie?“ opýtala sa ho nečakane, až musel zmätene zaklipkať očami. „Som metamorfmág. Máme to v rodine,“ povedala prv, ako stihol vymyslieť nejakú zdvorilú odpoveď.

„Tak vy ste metamorfmág? Ale to je veľmi ojedinelý výskyt mágov,“ odvetil, náhle zaujatý ženiným rozprávaním.

„Viem. A som na to aj náležite hrdá. Teda nie, že by som sa chcela vychvaľovať alebo čo, ale chcela by som sa stať aurorom, viete. Práve ma čakajú posledné skúšky. Maskovanie, áno, to bolo vždycky moje! Len mám strach, že neprejdem pri nenápadnom sledovaní. Nuž, určite ste si všimli, že nenápadnosť nie je moja silná stránka,“ zapýrila sa. „Ale ja vás istotne zdržujem, nemám pravdu? Veľmi sa vám ospravedlňujem, nečakala som, že vás budem takto otravovať. Prajem vám pekný deň,“ a bez ďalších slov sa premiestnila. Remus nestihol povedať ani proste „dovidenia“, a už bola preč! Tá dievčina z obidvoma ľavými nohami, ružovými vlasmi a neustále veselými poznámkami mu prišla veľmi sympatická. Ale veď ju nevidel naposledy, nie? No už sa tým nesmie zaoberať. Je desať minút po šiestej a on už dávno mal byť na Grimmauldovom námestí. Ozvalo sa tiché „puk!“ a na mieste, kde ešte pred malou chvíľkou stáli dvaja mladí ľudia a prívetivo sa spolu zhovárali ostali len stopy v čerstvom snehu.

Ani nie o päť sekúnd Remus stál opäť na chladnej ulici, no tento raz to nebolo pri Kančej hlave ale pred Siriusovym domom. Tu bola hádam ešte väčšia kosa ako v Rokwille a tak rýchlo zaklopal a čakal na nejakú odozvu. Desať sekúnd... pätnásť sekúnd... Opäť zaklopal, tentokrát oveľa hlasnejšie. Zase nič. Remus si vzdychol a dal obrovský pozor na to, aby sa mu opäť nerozdrkotali zuby. Napokon rezignovane stlačil kľučku a urýchlene vstúpil dnu.

Chodba, na ktorej konci bol zavesený portrét pani Blackovej, bola neobvykle prázdna a tichá. Priam... strašidelná. Remus naprázdno prehltol a pomalým krokom sa vydal k dverám naproti. Potom zatlačil do ťažkých, dubových dverí a tie sa s miernym zaškrípaním otvorili. To, čo uvidel, ho mierne povedané prekvapilo.

„Ehm... vyrušil som vás?“ ozval sa ako prvý. Sirius sa namiesto odpovede zamračil a Lina nahnevane mykla plecom.

„Predpokladám, že ste o tom vedeli obidvaja, nemám pravdu?“ a otočila sa k Remusovi. Ten len nechápavo pokrčil plecami.

„Rozpráva o Harryho návšteve,“ povedal Sirius a trochu previnilo sklopil hlavu. Remus sa zarazil a nervózne si svoju rozrušenú priateľku premeral.

„Mal... mal ti to povedať Sirius,“ vykoktal napokon. „Keby bolo na mne, Lina, vedela by si o tom už už pred dvoma týždňami a...“

„Dva týždne?! Takže vy o tom viete už dva týždne?“ skočila mu okamžite do reči.

„Nemôžem za to, Lina! Sirius to tak chcel,“ odvetil Remus. Sirius si len znechutene odfrkol.

„Zase sa snažíš vycúvať a nechať ma v tom samého, Námesačník? Predsa sme sa zhodli na tom, že nebude dobré jej to povedať skôr. Báli sme sa, že ťa to len zbytočne rozruší a nakoniec sa stretnutiu s Harrym aj tak vyhneš.“

„Tak ste sa báli zbytočne. A som už dospelá, Sirius! Viem robiť rozhodnutia aj sama, nepotrebujem na to vás dvoch,“ a prstom na nich zbytočne ukázala. Sirius zmĺkol a rezignovane si povzdychol.

„Máš pravdu,“ povedal podstatne tichším hlasom. „Bola to chyba. Ospravedlňujem sa ti, dobre?“

Lina si kusla do spodnej pery a váhavo prikývla. Áno, bolo to v poriadku... Nebolo to v poriadku! Ani trochu! Veď Harry – ten Harry, Jamesov a Lilyn Harry, jej Harry – má prísť. Už zajtra. No ako by sa mu mohla pozrieť do očí? Do tých, ktoré patrili Lily, jej najlepšej kamarátke? Čo mu asi tak povie? Iba prosté „ahoj“? A ako mu, sakra, vysvetlí, že je jeho krstná mama? Čo mu má povedať až sa spýta, prečo sa nikdy ani len nepokúsila skontaktovať sa s ním? Bolo to zlé, vlastne viac ako len zlé. Vedela, že za tento jej zbabelý čin jedného dňa ponesie následky. A ak by ju nenávidel za jej hlúposť a strach, bola by to... pohroma.

„Si v poriadku?“ ozval sa Remus. Lina ku nemu pomaly zdvihla zrak a pomaly pokrútila hlavou.

„Nie. Vôbec nie som v poriadku.“

Hermiona práve dokončovala nejaké zmenšujúce zaklínadlá, keď odbila tretia hodina. Ron mu venoval jeden zo svojich povzbudivých pohľadov a dolu schodmi zamieril do spoločenskej miestnosti. Bez rečí si strčil svoj kufor do vrecka a spolu s Hermionou ho nasledovali.

Páni... je to tu. Konečne odíde z Rokfortu a nie za tetou a strýkom. Mal pocit, že ide... domov. K rodine. Samozrejme, že párkrát už bol na Vianoce aj u Weasleyovcov, no nedalo sa to pokladať za domov. Vždy si prišiel tak cudzo... a nebolo to iba tým, že nemal červené vlasy a pehy na nose. Veď ako by ho mohla pani Weasleyová milovať tak veľmi, ako vlastné deti? Bolo to... nemožné. Mohol si nahovárať čo len chcel, Rokfort vždy bol jeho jediným pravým domovom. Nikdy sa mu nestalo, že by sa z odchodu z neho tešil. Až do dnes.

Práve prechádzali jednou z kamenných chodieb, keď na druhej strane pri jednookej čarodejnici zbadal Čcho. Hermiona sa potmehúdsky usmiala a venovala Harrymu významný pohľad, ktorý sa napokon rozhodol ignorovať. To musí Hermiona Grangerová naozaj vedieť všetko? Všetci ostatní si jeho slabosť k peknej šiestačke z Bystrohlavu nevšimli. Nemohli! Bol predsa nenápadný!

„No čo, kamoš? Kedy jej chceš povedať, že sa ti páči?“ ozval sa Ron a Harry sa zarazil. Samozrejme. Keď na niekoho púli oči a pri tom ani nedýcha nie je na tom nič nenápadné.

„Ja... neviem, o čom to hovoríš,“ vykoktal Harry a prudko zabočil doprava ku riaditeľni. Hermiona pretočila očami a šla za ním, nevšímajúc si zružovelú Čcho.

„Takto si ju nezískaš, harry,“ prehovorila potichu. Harry sa zamračil a prikývol.

„ja viem. No momentálne si nie som istý, či o to stojím. Nie je ten správny čas, Hermiona. Myslím si, že mám dosť starostí s turnajom a so Siriusom. Nemám čas zaoberať sa ešte aj Čcho,“ odvetil smutne. Ó, áno. Vždy bola na prvom mieste zodpovednosť za ostatných, až potom nasledovalo vlastné šťastie. Ktovie, či na to jedného dňa nedoplatí...

„Perlivé šumienky!“ povedal Ron a príšera sa okamžite odklopila. Harry so sklopenou hlavou vyšiel schody hore a bez zaklopania vtrhol dnu, čo neskôr oľutoval.

„Ách, Harry! Som rád, že ťa vidím, chlapče,“ usmial sa minister mágie Fudge a priateľsky Harryho pobúchal po pleci. Harry ohromene ostal stáť, nevšímajúc si zvedavé pohľady jeho priateľov.

„Pán minister,“ hlesol. „Čo vy tu robíte, ak sa smiem spýtať?“ Dumbledore, ktorý stál pred svojim stolom sa skoro nebadane zamračil.

„Náhodou sa spýtať môžeš, Harry. Som tu práve kvôli tebe. Nemyslím si, že Albus urobil dobre, že ťa pustil na ten zájazd do Londýna,“ odvetil Fudge. Harry sa nechápavo zamračil.

„Zájazd?“

„Vysvetľoval som pánu ministrovi, že potrebuješ spolu s profesorom Binnsom navštíviť jedno zo starých londýnskych múzeí kvôli tomu turnaju,“ ozval sa Dumbledore a nenápadne na Harryho žmurkol. „No keďže profesor Binns nie je schopný opustiť tento hrad, nie to ešte hranice Rokfortu, tak spolu s tebou pôjde slečna Moranová, ako som pánu ministrovi spomínal. Bohužiaľ si Kornélius nemyslí, že je... vhodné, aby si v tomto čase opúšťal Rokfort.“

„A to už prečo? Pán minister, nemôžete mi v tom zabrániť,“ zamračil sa Harry. Fudgeovi trochu poklesol úsmev.

„Nemôžem, viem o tom. No Harry, chlapče, buď rozumný. Kvôli Dennému prorokovi nie je najmúdrejšie opustiť ochranu Rokfortu pred médiami. Navyše sa ešte stále potuluje Sirius Black, ktorý, podľa mňa, len čaká na vhodnú chvíľu aby sa pomstil,“ začal ostýchavo minister.

„Ja si zasa myslím, že Sirius Black je odtiaľto vzdialený tisíce kilometrov a v tejto chvíli popíja mandarínkový džús na jednom z gréckych ostrovov.

„Gréckych ostrovoch? Viete niečo, čo ja nie, Dumbledore?“

„Samozrejme že nie, Kornélius. To mala byť metafora,“ odvetil Dumbledore a Fudge len chápavo zaklipkal očami. Harry nepokojne prešľapol na mieste.

„Pán profesor, môžeme úž ísť? Nerád by som prišiel neskoro do... hotela,“ ozval sa Harry.

„Ale iste, Harry. Prosím, využite môj súkromný kozub. Hop-šup prášok je v tej krikľavo-zelenej krabičke... Áno, presne v tej, ďakujem, pán Weasley. Nuž, Kornélius, myslím si, že je čas, aby som si šiel trošku schrupnúť,“ poslednú vetu nasmeroval na stále mierne zaskočeného ministra.

„Sch-schrupnúť? Ale veď je len čo si málo po tretej hodine, Albus.“

„To áno. Ale starý človek ako ja potrebuje veľmi veľa spánku, drahý kolega. Mám čo robíť, aby som sa okamžite nezložil na koberec a na mieste nezaspal, no zdvorilosť mi to nedovoľuje urobiť. Pretože využijem aj posledné kúsky mojej sily a vyprevadím vás von z môjho kabinetu,“ usmial sa Dumbledore a Harry mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Dumbledore totiž vyzeral všelijako, len nie unavene.

Okamžite mu došlo, čo tým chcel dosiahnuť. Na to, aby sa mohli dostať na Grimmauldovo námestie museli povedať adresu nahlas a nebol práve najlepší nápad urobiť to pred Fudgeom.

Keď minister po veľmi, veľmi dlhej chvíli konečne odišiel, bolo už pol štvrtej.

„Nemáme veľmi veľa času, Harry. Rýchlo si naberte do ruky hop-šup prášok a odletaxujte sa k Siriusovi skôr, než Kornéliusovi konečne dôjde, že ako minister mágie môže dať okamžite sledovať môj kozub,“ prehovoril Dumbledore. Hermiona na nič nečakala a okamžite sa premiestnila, Ron ju nasledoval. A keď už aj Harry konečne vstupoval do kozubu, Dumbledore ho ešte raz zastavil.

„Harry... Nech sa dozvieš čokoľvek, konaj múdro. Ľudská myseľ je nevyspytateľná... a aj tá najušľachtilejšia robí niekedy chyby.“

Harryho pohltili zelené plamene.

„Harry Potter,“ zašepkal ktosi.

„Sirius!“ skríkol Harry a so smiechom ho okamžite objal. Preboha, bol to vôbec... Sirius? Jeho krstný otec? Vyzeral úplne inak. Už nebol tak chudý, ostrihal si vlasy a na sebe mal moderné čierne nohavice a čiernu košeľu.

„Ahoj, Harry,“ pozdravil ho niekto od stola.

„Profesor Lupin,“ usmial sa Harry. Hermiona s Ronom si okamžite sadli k nemu, a potichu sa o niečom začali rozprávať.

„Toho profesora si môžeš odpustiť Harry,“ odvetil Remus a tiež sa usmial. Harry si všimol, že Remus práve jedol nejaké riadne krvavé mäso so zemiakmi. A za nim stála akási žena... Lesklo sa jej v očiach.

„Ehm... vy musíte byť slečna Relina Moranová, najlepšia priateľka mojej mamy,“ ozval sa váhavo Harry.

„To je pravda,“ prikývla Lina, počul, ako sa jej chveje hlas. „Rada ťa spoznávam. Môžeš mi hovoriť Lina,“ povedala a čudne sa usmiala. Harry sa nechápavo zamračil.

„Ech, stalo sa niečo?“ spýtal sa jej nesmelo. Sirius vedľa neho sa na Linu povzbudzujúco usmial.

„Vieš... máš jej oči.“

....................

Uff, nejako sme sa k tomu prekopali... Úľava!!! Uvidíme, kedy sa k tomu zase dostanem. Poviem vám, že príprava na gymko je náročnejšia, ako som čakala... Prirodzená inteligencia mi už akosi nestačí :D.

Nuž, okomentujete mi tento môj skromnejší článok? Veď má "len" 7 stránok vo worde... Bolo by to od vás milé. :)

Prcek

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Utečenec - 6. kapitola: