OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Time to cry 3.

15.09.2013 (18:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1093×

Jednoznačne Troye Sivan - The Fault In Our Stars

Vidím Ťa plakať,

Tvoje slzy padať.

Čo robiť –

ako to zastaviť?

Sadnem si k Tebe –

budem plakať s Tebou,

budeme plakať spolu -

nech sa Ti lepšie plače.

Čas

16. február 2011, streda

Zamračila som sa na svoj počítač. Tak dávno som ho neotvorila. Nemala som dôvod. Po tom čo sa stalo som chcela zmiznúť zo sveta. Všetkej elektroniky a kontaktov som sa zbavila. Všetky som kdesi strčila len preto, aby som na ne nemusela hľadieť a aby som vymazala z hlavy myšlienky na minulosť. Aj tak sa všetci rozhodli otočiť sa mi chrbtom tak prečo by som sa mala ja správať inak? Prečo by som mala mať s tými ľuďmi kontakty? Otvorila som ho a zapla. Mobil ležal vedľa neho. Ešte nezapnutý. Bála som sa toho, čo som tam mohla vidieť. Nenávistné esemesky? Alebo niečo iné? Čo sa dalo čakať od ľudí, ktorí kedysi bývali priateľmi? Čo sa dalo čakať od Evy?

Na obrazovke som zbadala moju fotku. Kedysi som veľa fotila. Bola to fotka jednej básne na obhorenom papieri. Tú báseň som mala strašne rada. Škoda, že som si nepamätala slová a na papieri neboli čitateľné.

Skype sa mi automaticky zapol. Nič! Žiadne správy. Nikto sa o mňa nezaujímal. To bola ešte tá lepšia verzia. Klikla som si na Samov profil. Bol na fotke s akýmsi dievčaťom niekde na Aljaške. Usmiala som sa – aspoň ktosi sa tešil.

Sadla som si na lavičku a sklopila pohľad ku knihe na nohách. Spokojne som si začala čítať. Mama ma poslala von, nech stále nesedím doma. Keďže sme sa akurát presťahovali, ešte som nikoho nepoznala. Mala som len sedem a do školy som mala nastúpiť až v septembri o tri týždne. Nudila som sa a väčšinu času som čítala knihy, ktoré mi dala teta.

„Vráť mi tú loptu,“ začula som krik akéhosi chlapca. Dvihla som oči. Jeden asi osemnásťročný chlapec sa hral s futbalovou loptou a smial sa aj z jeho partiou. Malý chlapec, asi v mojom veku, sa za ňou načahoval. Do očí sa mu hrnuli slzy a vyzeralo to, že sa o chvíľu rozplače. „Daj mi ju!“

Bolo mi ho ľúto. Zoskočila som z lavičky a chcela som sa otočiť na odchod. Chcela som ísť niekde, kde ma nebudú rušiť pri čítaní knihy. Navyše som sa tých chlapcov aj bála. Lenže ten chlapec sa rázom rozplakal.

Malé deti musia držať spolu, pomyslela som si a rozbehla sa ku chlapcovi. Nafučane som sa pozrela na staršieho chlapca.

„Daj mu tú loptu,“ zakňučala som.

„Inak čo?“ zasmial sa chlapec.

„Inak ťa nakopem,“ povedala som odhodlane, na čo sa skupina starších chlapcov len viac rozosmiala. Zamračila som sa a načiahla za loptou. Iba ju dvihol vyššie. Zrazu sa jeden z nich rýchlo skrčil.

„BU!!!“ zreval. Takmer som sebou sekla na zem a chlapec vedľa mňa sa ešte viac rozplakal.

Nahnevane som mu stihla streliť do nosa skôr, než sa stihol postaviť a rozosmiať sa. To vyvolalo v ich kamošoch ešte väčší záchvat smiechu. Jemu to však vtipné neprišlo. Z nosu mu začala tiecť krv. Nahnevane ma schmatol a nadvihol. Začala som sebou mykať a pišťať.

„Pusť ma!“

On sa ba zasmial a prevrátil hore nohami, pri čom sa mi dvihla sukňa. Z plných pľúc som zapišťala a pustila knihu. Tá sa presne špicom zabodla do jeho nohy. Zvrešťal a pustil ma na zem, pri čom som si takmer narazila hlavu.

 Rýchlo som sa postavila a pozrela na skrvavené kolená a kamene v dlaniach. Otočila som sa a kopla chlapcovi s loptou medzi nohy. Prehol sa v páse a pustil loptu. Iba som rýchlo schmatla loptu a chlapcovu ruku a rozutekala som sa preč.

Utekali sme čo najrýchlejšie sme mohli. Rozutekali sa za nami ako predátori za korisťou. Vbehla som do malého parku v našom bloku a čupla si k diere z nášho dvora do parku.

„Prelez tadiaľ,“ ukázala som usoplenému chlapcovi a prehodila dierou loptu. Nebola veľká, ale pre malé deti aké sme boli my, akurátna.

Poslúchol a preliezol cez ňu akurát, keď dobehli chalani. Chystala som sa vliezť dnu, lenže jeden ma schmatol za nohy a vytiahol. Zapišťala som. Čakala som na posledné chvíle svojho života. Začala som plakať.

„Hej!“ ozval sa nahnevaný hlas.

Záchrana. Bola to moja mama. Chalani sa otočili a pozreli na mamu v modrej zástere a varechou v ruke. Pustili ma na zem a rozutekali sa preč skôr, než mama stihla ku nám dôjsť. Pomohla mi na nohy a oprášila kolená.

„Musím ísť, mami,“ povedala som a preliezla cez dieru ku chlapcovi.

Sam. Volal sa Sam Trolicki. Časom z neho vyrástol urastený svalnatý muž, ktorý sa ničoho nebál. Bol to môj prvý priateľ z tohto mesta. Až vtedy sa mi tu začalo páčiť. A teraz je Sam preč, ignoruje ma, pretože ja som sa zmenila. Povedal mi to do očí. Povedal, že so mnou čosi nie je v poriadku a že je mu to ľúto, ale nemôže sa o mňa stále starať. Bol jediný, kto mi to povedal. Ostatní ma prestali ignorovať automaticky. Len on mal odvahu mi to povedať. Keď vošiel ten deň do nášho domu, bola som ešte oblečená v pyžame, mala som uslzené oči od spomienok a v rukách teplé kakao. Prišiel zo školy. Stále sa správal ako priateľ – stále ma mal rád a povedal mi to. A potom už nebolo nič. Žiadne priateľstvo. Už neprišiel.

Vypla som skype a len hľadela na plochu. Nikto si nespomenul na to dievča zo školy, ktoré sa všade ťahalo za Evou. Nikto si nespomenul na to dievča, ktoré bolo pred každou písomkou najnervóznejšie. Nikto si nepamätal, že som vždy nechávala opisovať svoje domáce úlohy bez odvrávania – skoro s potešením.

Po chvíli hľadenia som si vydýchla a vzala do ruky požmolený papierik, ktorý ležal pri pohári s coca-colou. Desať roztrasených číslic. Jedno meno. Jeden človek. Nový priateľ, alebo ďalší zradca? Býval predsa v tom istom meste kde Eva. Možno sa s ňou nejako dohodol, aby mi ešte viac ublížil. Možno to Eva dokonale naplánovala. Alebo o mne počul – a sám sa rozhodol, že mi ublíži. Prečo sa zrazu objavil? Prečo chcel byť môj priateľ?

„Blake Austro,“ zašepkala som a zahryzla do pery. Položila som papier späť a zapla internet. Zapla som si google a naťukala do neho jeho meno.

Na obrazovke vyskočil profil na facebooku. Zahľadela som sa na to. Nepustí ma to tam, kým sa neprihlásim. Zvraštila som obočie. Mohla som sa znovu registrovať. Mohla som to skúsiť. Alebo sa len pozrieť na facebook – nemohlo mi to nič spraviť. Okrem možností, že nájdem veci, ktoré nájsť nechcem.

Klikla som na jeho meno. Na moje prekvapenie si facebook moje prihlásenie ešte pamätal.

2 nové správy. 25 nových oznamov. 1 žiadosť o priateľstvo

Nadýchla som sa a vydýchla. Snažila som sa nevšímať si červené štvorčeky v ľavom rohu. Blake Dexter Austro mal vyše štyristo priateľov. Akurát študoval na súkromnej umeleckej strednej škole. Klikla som si na jeho profilovú fotku. Vyzeral na nej úplne inak než v skutočnosti. Bol šťastný, mal akýsi chladný pohľad a príťažlivý úsmev. Žiadne popraskané pery a ani prehĺbené líca. Krátke vlasy ostrihané na ježka a jemnú briadku. Mal svaly – bol vo futbalovom tíme. Dátum pridania fotky – pred rokom a pol. Na jeho nástenku som nevidela – mal ju uzamknutú.

Rozozvučal sa zvuk novej správy a v rohu mi vyskočilo okienko od Emílie Darsonovej.

Teba som tu dlho nevidela.

V hlave mi to začalo víriť a srdce sa mi rozbúchalo. Žiadne vyhrážky – žiadne nadávky. Milá konverzácia. Zatiaľ. Nevedela som čo chcem – odpísať alebo nie. Chcela som sa s ňou rozprávať? Rozprávanie vedie k priateľstvu alebo nepriateľstvu. A to znamená ďalšiu bolesť. Stlačila som escape.

Pohľad mi padol na slová nad Blakovým menom – odpovedať na žiadosť o priateľstvo.

Prehltla som. Radšej som počítač prudko zavrela. Otočila sa na točiacej stoličke a vrhla sa na posteľ. Žiadne sociálne siete – žiadna komunikácia. Len samota. To bolo to, čo som potrebovala.

18. február 2011, piatok

Pozrela som sa na seba do zrkadla. Doktor Jay sa neozval. Na počítači som nebola. Mobil som zašila niekde do skrine a Blakeovo číslo som založila medzi knihy. Potrebovala som nutne znovu samotu. Lenže mala som ju len na jeden deň. Štvrtok. Užila som si pozeranie filmov a čítanie kníh. A zrazu je zas piatok a ja sa mám tešiť na stretnutie? Má tam byť Blake. Blake a ten jeho úsmev a pohľad.

Mama zabúchala na dvere.

„Claire, ty si nič nejedla!“

Vzdychla som. Musela si všimnúť jedlo v koši. Zavrela som oči. Najlepšie by bolo, keby som nemusela. Keby som mohla celý život ostať zavretá v izbe a nechať sa užierať vlastným smútkom a spomienkami. Žiadne blbé stretnutia a hlavne – žiadny cudzí ľudia. Nikto, kto sa so mnou bude snažiť priateliť.

„Necítim sa dobre,“ odpovedala som.

„Claire! Musíš jesť. Alebo zavolám doktorovi Thomasovi, že začínaš znovu?!“

Cez hlavu som si prevliekla zelené tričko s Linkin Parkom a prudko otvorila dvere kúpeľne, až mamu ovialo.

„Mamí!“

„Prestaň!“ Do ruky mi strčila chlieb s maslom. „Už teraz meškáme. Poď!“

Zbehla som po schodoch a navliekla na seba koženku.

„O tom jedle sa ešte porozprávame. Nemysli si, že sa z toho len tak vyvlečieš,“ vravela naštvane, keď sme zastavovali pred ambulanciou. Vtisla mi na čelo bozk. „Uvidíme sa po stretnutí. Zavolaj, alebo napíš esemesku. Drž sa! A už žiadne úteky.“

Urazene som prikývla a vystúpila z auta. Ešte som sa za ňou obzrela, ale na parkovisko už prichádzalo ďalšie auto, ktoré zaujalo moju pozornosť. Starý Ford. Vydýchla som. A za ním hneď Chevrolette, ktorý mi zabránil pri výhľade na mamino auto. Blake zastal tesne predo mnou a to som sa mu musela ešte uhnúť.

„Ahoj,“ usmial sa na mňa z okienka Dominic.

Priateľský pozdrav, zakňučala som v hlave. Nechcela som žiadne priateľstvo. Ani od Blakea a už rozhodne nie od Dominica. Jediné čo som potrebovala bolo to staré ja, ku ktorému sa nikto neprihováral a nikto nepotreboval žiadne priateľstvo. Všetci moji priatelia sa mi obrátili chrbtom. Oni by to spravili tiež! Všetci priatelia sú rovnakí. Keď sa s vami niečo deje, nikto sa na vás nepríde pozrieť. Všetci sa na vás vykašlú a ešte vám aj ublížia.

Z auta vystúpil Blake a venoval mi jeden z jeho mäkkých pohľadov a žmurkol. V bruchu ma pošteklilo a takmer som vzlietla. Neviem prečo, ale mala som pocit, že ma pri zemi držal iba akési ťažké záťažie a keby tam nebolo, tak by som iba vďaka tomu gestu mohla vzlietnuť.

Dominic tiež vyliezol. Pomohol Blakovi z barlami. Ja som tam iba ako prikovaná stála a sledovala ich. Boli to priatelia. Priatelia – nebáli sa toho, že sa navzájom otočia chrbtom. Nebáli sa bolesti a ublíženia.

Blake ku mne dokrivkal.

„Toto je Dominic,“ mykol hlavou ku kope vlasov vedľa neho, „ten nováčik, ktorý sa včera postavil Jayovi.“

Prikývla som. „Viem.“ Neviem, kde sa vo mne nabrala tá odvaha, že som zo seba vydala nejaký hlások, ale bola tam. Povedala som slovo.

Spoza auta sa vynorila Maya so synom. Zamračila sa na nás a urobila okolo nás väčší oblúk.

Nervózne som zazrela na mamino auto, ktoré sa pomaly vzdaľovalo. Rozbúchalo sa mi srdce. Nebola tu. Ostala som tu sama s Blakeom a Dominicom. Začalo sa mi ťažko dýchať. Čo keby mi ublížili? Asi som zbledla, pretože Dominic sa ustarane zamračil.

„Si v poriadku?“ opýtal sa.

Pozrela som sa na neho. Ubližoval si. Mal po tvári jazvy. Určite to vedel s ostrými predmetmi. Mohol ma zabiť na mieste. Alebo ešte horšie nechať ma tu vykrvácať v bolestiach a ja by som nič nemohla spraviť. Dokázal by to možno jedným šmahom ruky.

„Poď dnu,“ povzbudil ma Blake a obišiel ma z jednej strany a Dominica nechal kráčať z druhej. Celá roztrasená a nervózna som sa vydala ku dverám s nimi.

„Hráš počítačové hry?“ opýtal sa zrazu Dominic.

Zvraštila som obočie.

„Nie je veľmi slušné sa to pýtať, Dom,“ zasmial sa Blake, „a viem kam tým mieriš. Nech a deje čo sa deje vyhráva Call Of Duty 2.“

„Nie,“ protestoval Dominic, „to je iba starý šrot. Newerwinter.“

„Ale nepleť somariny.“

„Newerwinter!“

„Príliš fantasy,“ ohradzoval sa Blake.

„Je to stále lepšie ako COD!“

Pretočila som očami a snažila sa sústrediť na svoje nohy. Na to, aby som nebola ich priateľ. Oni priatelia boli. Hádali sa o počítačových hrách a Dominic sa o Blakea staral. Blake sa nebál, že mu zrazu vrazí do chrbta nôž. Nemal dôvod. Nebál sa, že mu zrazu podrazí nohy a vezme mu jeho šťastie a život.

A možno o tom priateľstvo je. Možno je o obetovaní svojho života a šťastia pre toho druhého. Možno som ho Eve dosť nedávala a ona sa rozhodla, že si ho proste vezme celé. Možno to potrebovala. Nemohla som mať ďalších priateľov. Nemala som im čo dať – žiadne šťastie a žiadny život. Všetko mala Eva. Všetko!

Pozrela som sa na Blakea. Keď sa s Dominicom hádal, tak sa usmieval. Nemračil sa a nehneval. Vyzeral šťastný a zdravší. A Dominic tiež vyzeral spokojne. Nie zmordovane. Verili si. Boli priatelia.

Keď sme vošli do miestnosti, zamierila som si to ku stolu s občerstvením a naliala si coca-colu. Nechala som Blakea a Dominica, nech si nájdu miesta a sadnú si. Zadívala som sa aj na jedlo. Už pri pohľade naň mi bolo zle. Predstava toho tuku, ako sa usádza na mojej tvári a bruchu ma zmrazila. Vzala som si fľašu coca-coly a otočila sa ku svojmu gauču.

Bol obsadený. Blakeom. Vedľa neho na stoličke sedel Dominic a ešte stále sa s ním hádal o tom, ktorá počítačová hra je lepšia. Poobzerala som sa po iných gaučoch. Nikde žiadny nebol. Bola voľná len jedna stolička. Práve dnes muselo byť plno.

„Claire,“ oslovil ma Jay zo svojho miesta, „môžeš si prosím sadnúť, aby sme začali?“

Prikývla som. Blake sa na mňa pozrel a nadvihol zvedavo obočie. Celá miestnosť na mňa zrazu pozerala. Tá pozornosť. To, že všetci sa na mňa pozerali ako tam stojím s pohárom a fľašou coca-coly ma tak vystresovalo, že som celá zbledla. Zatočila sa mi hlava a nebyť Dominica, ktorý stál tesne pri mne, tak by som skončila na zemi. Zachytil ma pred pádom, ale môj pohár už nezachránil a ten sa rozprskol na Blakeovi.

„V poriadku?“ opýtal sa ustarostene Dominic. Zachránil ma. Chcel byť priateľ. Bol tak blízko. Držal ma v náručí a ja som mu ani nevidela do očí.

Rýchlo som sa od neho odtisla a zašomrala smerom ku Blakeovi „prepáč“. Zvrtla som sa a položila coca-colu na stôl. Nadýchla som sa a vybehla z miestnosti. Chcela som najprv vyletieť von a znovu zmiznúť do parku, ale namiesto toho som vletela na záchody. Zavrela som sa do jedného a schúlila sa na zem. Objala som si nohy a hlavu zložila medzi kolená. Začala som vzlykať. Potichu.

Nevyliezla som stadiaľ ani po piatich minútach. Hanbila som sa. Cítila som sa strašne. A bála som sa. Nedokázala som mať priateľa. Nikdy! Priatelia len robia starosti a ubližujú. Všetci – žiadny nie je iný. Ani Blake. Ani Dominic. Ani Eva. Ani Sam.

Počula som, ako sa otvárajú dvere a rýchlo som zmĺkla. Počula som krívanie – Blake. Rýchlo som si utrela nos a zadržala dych. Nesmel vedieť, že tu som.

Blázon, zavrčala som na seba, majú tu spojené záchody.

Počula som hlasný výdych.

„Dobre...“ povedal, „a to znamená? Ale... Nie, ja im to poviem... Dobre... Ako dlho ešte mám? To nie je dlhá doba... Nie, to je v poriadku... Aj mne je to ľúto... Nedá sa s tým nič robiť? O piatej? Dobre... budem tam.“

Telefonoval. Po telefonáte som začula ako pustil vodu. Nahlas sa nadychoval a vydychoval. Alebo plakal? Nevedela som to rozoznať. Bolo mi ho ľúto. Presne tak, ako kedysi Sama. Strašne som chcela nepočuť to. Nepočuť ten strach v jeho hlase a ten smútok. Priala som si, aby som tu nesedela.

Potichu som sa postavila a vyliezla von. Stál tam a opieral sa o umývadlo. Barle mal opreté vedľa seba. Hľadel do umývadla, ale keď počul otvorenie dverí, tak dvihol hlavu. Pozrel sa na môj odraz vo veľkom zrkadle. Mal vlhké a opuchnuté oči. Na jeho tvári tvorili čosi ako nejaký záchytný bod – najväčšiu bolesť. Ešte stále bol od mojej coca-coly.

Prehltla som. Prečo som nemala odvahu ako pri Samovi? Prečo som sa bála čokoľvek povedať a v hrdle som mala veľkú hrču. Srdce mi búchalo. Obaja sme boli zničení.

Odísť?

„Nezavolala si,“ prerušil ticho jeho roztrasený hlas.

Zahryzla som sa do pery a sklopila zrak. Mohla som. Ale nespravila som to, pretože som sa bála. Ešte stále sa bojím! Toho priateľstva. A Blakea. Toho, že on to tak dokonale zvláda. Nebojí sa mať priateľov a nebojí sa ublíženia.

Nevedela som čo povedať. Či by som vôbec čosi dokázala povedať?!

„Dlžíš mi tričko a nohavice.“

Dvihla som oči a pozrela sa na jeho tvár v zrkadle. Už sa mu tam znovu objavil ten mäkký pohľad. Už to znovu bol on. Ten, ktorý chcel získať moje priateľstvo. Mala som mu to dovoliť?

„Robím si srandu,“ pousmial sa a pomaly sa otočil.

Pozrela som sa na jeho mokrú tvár. Neuhla som pohľadom. Kdesi tam v hĺbke bol ešte stále ten jeho chladný pohľad. A možno nebyť tej vychudnutej tváre a uslzených očí, tak by sa na mňa akurát usmieval tým svojim príťažlivým úškrnom. Stále to bol ten chlapec z profilu. Len bol zoslabnutý neúnavnou chorobou a blížiacou sa smrťou.

„Ja to nechápem,“ posmutnel, „zrazu, keď vidím konečne to čo mám v živote spraviť, mi zavolajú a povedia, že na dokončenie mám len tak krátky čas.“ Ku koncu mu už hlas chabol a do očí sa mu nahrnuli veľké slzy.

Mala som chuť ho objať. Povedať mu, že to bude v poriadku. No nedokázala som to. Len som tam ako prikovaná stála a bála sa ho. Toho nevinného človeka, ktorý tu plakal. Bála som sa toho, že mi očividne dôveroval aj cez to, že ja som pred ním utiekla. Viackrát. Chcel byť len môj priateľ a ja som mala zrazu tak divný pocit, že by som to mala skúsiť. Na chvíľu som aj tú odvahu mala a urobila k nemu krok, ale potom sa zrazu znovu vyparila.

Ten človek, ktorý predo mnou stál uslzený a zoslabnutý bol stále ten Blake na fotke – basketbalista z umeleckej školy. Nemal by teraz plakať. Mal by si užívať v škole s priateľmi a pripravovať sa na maturiťák. Tak ako ja. Každý by na to mal mať právo. Ale obom nám to vzali. Obaja sme stratili svoje šťastie.

„Budem musieť ísť domov,“ povedal so slzami v očiach, „nechcem aby ma videli takto.“

Prikývla som. Trochu sa zatackal a opatrne sa znovu dostal na barle.

„Viem, že máš strach,“ pokračoval, „ale, nemohla by si ísť so mnou? Máš rada Harryho Pottera? Alebo Pána prsteňov?“

„Blake,“ oslovila som ho, ale stačil mi pohľad do jeho očí. Neviem prečo. V tej chvíli strach zmizol. Nebol tam. A ak tam aj bol, tak väčší bol ten pocit, že ma potrebuje.

„Nemusíme byť priatelia,“ vzlykal, „nechcem byť priateľ. Len chcem mať niekoho pri sebe.“

„Dominic?“

„Má nejakú prácu v meste.“

Urobila som k nemu pár krokov. Nič nespravil. Takmer sa ani nepohol. Len mu z očí padali slzy a vzlykal. Za celý svoj život, som videla plakať len Sama a jeho. Nikoho iného. Plakal, pretože vedel, že umiera. Nechcel umrieť. Ja áno! On chcel žiť. Chcel mať svoj život a svoje šťastie – bojoval o to. Ja som boj vzdala. Ako som mohla? Prečo som to spravila? Prečo som sa nepostavila Eve čelom? Vedela som odpoveď. Lenže v tej chvíli som ju zakopala kdesi hlboko. Ignorovala som ju. Všetko čo bolo dôležité bolo, aby som pomohla Blakeovi bojovať o to jeho šťastie. Aby ho nepustil, tak ako som to spravila ja. Ja som bola slabá a nedržala som sa ho. On umieral a nepustil ho. Stále o neho bojoval, aj keď už prehrával. Bojoval!

Dúfam, že ste si kapitolu užili a že sa páčila. Nemám čo k nej dodať. Snáď len to, že ďakujem za pozornosť, ktorú ste jej venovali.

Sharon Balmore

2. Buďme priatelia / 4. Deti z oddelenia A

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Time to cry 3.: