OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Time to cry 1.

13.09.2013 (10:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 887×

Ach, ako by si prialo byť nemé –

aby už nevyrieklo klamstvo.

Ach, ako by si prialo byť slepé –

by jeho oko utrpenie nevidelo.

Ach, ako by si prialo byť hluché –

by jeho ucho nárek a plač nečulo.

Ach, ako by si prialo zomrieť –

pod perinou utrpenia umrelo by to telo.

Prológ

Žiadne slová, žiadne obrazy. Len ticho a tma.

Zdalo sa to, ako včera, čo som videla fotky mojej sesternice. Krásna, mladá a štíhla. Presne taká som chcela byť. Presne takou som sa chcela stať. A vždy keď som sa pozrela do zrkadla a späť na fotku, videla som na sebe len tuk. Všade! Na tvári, na rukách, na bruchu a najviac na stehnách. Keď som mohla, tak som nič nejedla. Umierala som – postupom času. A nikto si to nevšimol.

No kto mohol tušiť, že to takto dopadne?

Počula som pípanie. Pípanie prístrojov. Takto bilo moje srdce? Píp. Píp. Píp. Bol to tak otravný zvuk. Akoby sa mi vpálil rovno do mozgu. Bola to akási imitácia môjho srdca. To sa tiež rozozvučalo, ako nejaká odpoveď, že ono tu predsa ešte stále je, nikto sa na neho nemusí hrať. Akoby sa odrážalo od stien mojej lebky. Buch-buch. Buch-buch. Buch-buch. Kontrastovalo s pípaním, ale predsa len bolo trochu popredu. Bol to ako nejaký maratón, kto dobehne do cieľa. A moje srdce vyhrávalo. Alebo sa mi to možno len zdalo.

Ťažko sa mi dýchalo. Vždy, keď som sa pokúsila trochu roztiahnuť pľúca, mala som chuť ich vypľuť. Začalo ma dusiť. Chvíľu. Potom to všetko ustalo a ja som sa znovu zaborila do tmy.

Ako unikát

13. februára 2011, nedeľa

Kedysi to tak nebolo. Kedysi som bola celkom fajn. Usmievavá, šťastná s tým ako vyzerám a snami o vysokej. Bývala som zamilovaná a vždy keď som sa pozrela na Davida, tak sa mi rozbúchalo srdce. Jedla som normálne a mala som super kamošov. Mala som úžasný život. Až do novembra 2009. Nemôžem to všetko napísať – nedokázala by som to. Dokonca života to však budem mať v hlave. Nikdy sa z toho nespamätám, pretože to bol – sakra – najhorší deň v mojom živote. Každý nejaký má. Či je to už deň, keď dostal päťku z matiky, alebo keď spadol z paneláku. Môj je omnoho horší.

Keď ma konečne prepustili z nemocnice, tak ma poslali na posledné sedenie ku psychiatrovi. Daroval mi túto malú knižôčku v zelenom obale. Povedal, nech ho využijem na zapisovanie svojich pocitov – nech to bude kreslením, písaním príbehov, básní, či jednoduchého denníčku. Povedal, nech to skúsim. Doktor Jay Thomas – môj psychiater.

A keďže mi ho dal, bolo by rozumné do neho niekedy čosi aj napísať. Nie som ten typ, ktorý s niečím vydrží dokonca. A neverím, že s týmto denníkom vydržím dlho. Možno chvíľu. Pár dní.

Som naivný blázon. Haha! Myslím to vážne! Od kedy som ja tá, ktorá potrebuje písať nejaké divné zápisky o tom, ako sa cíti? Od kedy som ja tá, ktorá počúva? Vždy som bola rebelantka. Teda ešte predtým. A to bolo dosť dávno. Od vtedy som bola skôr uzavretá. Introvert. Ako to, že ma to tak zmenilo?

Ok! Tak ako sa cítim? Ako sa môžem cítiť, sakra? Je mi strašne. Ani to neviem opísať – sklamaná, opustená. Nikoho už nezaujímam. Keďže zmizlo moje staré ja, zmizli aj moji starí kamoši. Takže som naozaj sama. A za všetko môže ona. Ako to mohla spraviť? Teda, som asi unikátny prípad. Pochybujem, že má Jay nejaký podobný prípad. Možno áno – možno niekoho z jeho pacientov tiež znásilnili. Ale rozhodne nie ich najlepší priatelia a navyše rovnakého pohlavia. To, že sedím na tej posteli, kde sa to stalo, to že to bolo len pred pár mesiacmi...  Pred rokom a pol. Ešte stále to cítim. Ešte stále to bolí. Ako sa asi cítim? Pred troma mesiacmi som bola ešte napojená na prístroje a umierala som kvôli podváhe. Musím sa prehovárať aby som čosi jedla. Ešte stále to mám v sebe – ten pocit, že som tučná. Ten pocit, že nikdy nebudem tak krásna ako ona. Ako Eva. Ako tá, ktorá mi ublížila.

Ako sa asi cítim? Som predsa unikátna! Niektorí ľudia sú radi, keď sú originálny, ale ja by som bola radšej kópia. Niektorí ľudia sa tešia, keď sú výnimkou. Ja chcem byť pravidlom!

Myslím, že je toho na dnes dosť. Sakra – ako sa to mohlo stať? Ako sa to mohlo stať mne? Dve katastrofy za sebou. Dve bolesti. Možno nemám šťastie. Možno ho má niekto iný. Chcem svoje šťastie! Prečo by ho mal mať niekto cudzí?! Prečo by ho mala mať Eva a ja nie?!

14. februára 2011, pondelok

Nechcem existovať. Chcem umrieť. Prečo by som vlastne mala žiť? Existuje niečo alebo niekto, nejaký dôvod, prečo by som mala existovať? Keby som sa vyparila, pravdepodobne by si to nikto nevšimol. Rodičia by mali voľnú izbu pre môjho nového súrodenca. Mama by nemusela mať stresy, čo škodí bábätku. Otec by mohol pokojne pracovať a viac by sa staral o mamu. Všetko by bolo lepšie. Tak prečo existujem? Prečo sa trápim? Prečo sa nezabijem?

Možno by bolo fajn vidieť, ako by sa tvárila na mojom pohrebe. Stála by tam a tvárila sa, že plače? Alebo by bola naozaj smutná, že už nemá komu ublížiť? Že už nemá najlepšiu kamošku, ktorá by jej na všetko naletela? A čo by povedala, keby mala mať nejaký príhovor? Prišla by vôbec?

Prevrátila som očami. Neviem vysvetliť, prečo ma tam mama prihlásila. Bolo to akési divné stretnutie pre ľudí, ako som ja. Viedol ho doktor Jay. Všetci mali nejaké psychické problémy – niektorí boli slobodní rodičia, mladé matky, bývalí bulimici, chorí na smrteľnú chorobu či anorektici.

Prešla som ku stolu s občerstvením a zadívala sa na výber jedál – chipsy, arašidy, krekry, slivkové koláče a vanilkové rožteky. Zhlboka som sa nadýchla. Neznášala som to. Jedlo, z ktorého keď si nedáte, tak máte pocit, že sa vraciate ku svojej starej chorobe. S anorexiou som síce skončila, ale tá nechuť k jedlu vo mne zanechala stopu. Mala som akoby v očiach akýsi radar na tuk. Preto som si vzala iba dva vanilkové rožteky. Premáhala som sa, kým som ich vôbec zjedla.

Nikto sa ku mne neprihovoril. Nikto po mne ani neštekol.

Vzala som si plastový pohár a naliala do neho coca-colu. Vdýchla som jej opojnú vôňu a usmiala sa. Bolo to najlepšie pitie, aké mohlo existovať. Síce nezdravé, ale úžasné. Odchlipla som si z peny a posadila sa na gauč.

Boli sme v okrúhlej miestnosti s dvoma strešnými oknami, na ktoré akurát padal dážď. Snažila som sa nevnímať hluk a sústrediť sa len na chuť coca-coly a zvuk dažďa. Sadla som si do tureckého sedu a zavrela oči. Do začiatku som mala ešte desať minút pokojného spánku.

Videla som ju pred očami. Smiala sa tým jej tichým smiechom a bola šťastná. Šťastná. To ja som mala byť šťastná! Ja som mala teraz maturovať na strednej škole a ja som mala ísť na mala ísť na maturitný ples s Davidom. Mala som sa usmievať a tešiť. Ja! Nie ona. Vzala mi moje šťastie, môj život. A to som si myslela, že všetko to dobré prežijeme spolu. Lenže ona má teraz všetko a ja nič. Ona je hore a ja dole. Ona je šťastné pravidlo a ja smutná výnimka.

Priateľ môj:
"Neboj sa,
veď niet sa čoho báť.
Jej výzor prekvapí ťa snáď
a miesto kata, čo dnes čakáš,
len mladá deva,
tak podobná tej z tvojich predstáv,
ruku podá ti."*

„Dobrý deň,“ zobudil ma hlas Jaya. Otvorila som oči a pozrela na prázdny pohár v mojej ruke. Presne tak prázdny, ako som sa cítila ja. Ako pohár bez pitia. Len telo – žiadna duša. Úplne prázdna. Nejaká časť zo mňa chýbala a ja som nevedela, kde ju hľadať.

„Som doktor Jay Thomas, ale môžete ma volať Jay,“ počula som v jeho hlase úsmev, „môžete ma volať Jay. Vidím, že je tu veľa starých tvári, ale aj zopár nových. A tak sa môžeme trochu predstaviť. Bude to znieť nejak takto: Volám sa Jay Thomas a som tu preto, aby som vám pomohol. Som tu dnes už dvestotretí krát. Mám štyridsaťsedem rokov a cítim sa dobre.“

Nasledovala Miley – mladá matka, tretí krát, sedemnásť, cíti sa dobre. Shara – mladá matka, piaty krát, devätnásť, cíti sa dobre, jej dieťa nastúpilo do škôlky. Dominic – emo, prvý krát, sedemnásť, neznáša to tu. Môj nový favorit.

Dvihla som oči a pozrela na tmavovlasého chlapca s jazvou na líci a cez oko. V niečom ma fascinoval. Bol oblečený v čiernej košeli a značkových rifliach. Na rukách mal pár jaziev a spod vykasanej košele sa črtali svaly. Pevne držal pohľad na Jayovi. Nespustil z neho oči. Chvíľu bolo ticho.

„Prečo?“ opýtal sa Jay.

„Iba ľuďom pripomínate ich trápenie,“ vysvetlil, „a ukazujete im, že keby nemali problémy aké majú, tak by mohli mať problémy ako ich sused.“

„Chceš tým povedať, že ich to ešte viac deprimuje?“

Zovrel pery do tenkej čiary a mykol hlavou, aby odhodil dlhú ofinu z očí. Prikývol. Dávali jeho slová aspoň z nejakého pohľadu zmysel? Boli tak jednoducho vyvrátiteľné.

„Tak dobre,“ prikývol Jay, „je tu niekto, kto sa cíti podobne ako Dominic?“

Od začiatku boli všetky ruky dole a sem tam sa niekto poobzeral, či niekto nedvihol ruku. Akurát sa Jay nadychoval, že čosi povie, keď do vzduchu vystrelila ruka iného nováčika a potom ešte aj Lukova. Jay sa na chvíľu prekvapene zarazil a zavrel a otvoril ústa.

Dominic mal pravdu. Neznášala som to tu ešte viac ako tie mamine ustarané pohľady. Bolo to depresívne a nudné.  Vždy keď som počúvala ako sa ostatní chvália, že im je už lepšie a ako sa prekonali som sa cítila ako úplne na začiatku. Ostatní prekonávali prekážky a usmievali sa. Ja som bola stále tá istá – zavretá v izbe s coca-colou, cédečkami a dévedečkami a neustále pustenou televíziou. Nič sa nezmenilo. Neexistovali žiadne prekážky, ktoré by som mala prekonať. Pochybujem, žeby niekoho bavilo počúvať to, ako sa premáham zjesť mastné jedlá alebo ako sa premáham vojsť do svojej izby. Bojím sa spomienok! Bojím sa minulosti.

Samozrejme, nikdy som na stretnutí nepovedala, že som bola znásilnená. Vedeli to iba rodičia, ja, Eva a psychiater. Všetko čo som na stretnutí povedala bolo, že som prekonala anorexiu a že sa cítim dobre. A presne to som povedala, keď sme pokračovali v kruhu a rad padol na mňa.

„Volám sa Claire. Prekonala som anorexiu. Som tu tridsiaty štvrtý krát. Mám sedemnásť a mám sa dobre.“

Mám sa dobre, aké krásne a jednoduché klamstvo. No prečo by som mala rozoberať ako sa cítim pred ľuďmi, ktorých vôbec nepoznám. Pravdepodobne väčšina z ľudí, ktorá okolo mňa sedela klamala v tom ako sa cítia. Pochybujem, že by niekto dokázal len tak priznať, že sa cíti zle, pretože znovu prestal jesť. Pretože sa mu ešte stále hnusí jedlo.

Potom už všetko fungovalo ako vždy. Odišla som si znovu nabrať coca-colu a pre istotu som si vzala celú fľašu so sebou, aby som po ňu nemusela stále chodiť. A potom som iba pila a vnímala všetko len nie to, čo sa deje v tejto miestnosti. Viac som nepotrebovala, viac nikto nepotreboval počuť môj hlas. Vraveli o tom, ako sa im darí o tom, čo sa im podarilo od posledného stretnutia. Ignorovala som ich.

Ktosi do mňa štuchol. Dvihla som pohľad od coca-coly v mojom pohári a toho, ako sa do nej vlievajú posledné kvapky z fľaše. Pohľad mi zapadol do tmavých očí toho nováčika, ktorý dvihol ruku. Tuším, že sa volal Blake a bol tu kvôli rakovine. Nadvihla som obočie.

„Som Blake,“ predstavil sa.

Prikývla som, akože viem. Nič som nepovedala, len som sťažka preglgla. Bolo to po prvýkrát, čo sa ku mne niekto na stretnutí prihovoril – okrem Jaya. Nebola som zvyknutá komunikovať s niekým cudzím. Síce sme o sebe vedeli základné veci, aj tak bol stále cudzí človek.

„Tuším si tu kvôli anorexii,“ povedal a sadol si vedľa mňa na prázdny gauč.

Nespokojne som sa pomrvila. Nikdy som sa nemusela s nikým o gauč deliť. Bol pohodlný a nikto si ku mne nechcel prisadnúť. A tak som si zvykla, že to bolo moje miesto. Narušil moje  teritórium a akoby mi po tele v tej chvíli prebehli nepríjemné zimomriavky. Zachvela som sa. Bolo to tak strašne intímne, aj keď sme sa vôbec nedotýkali. Už jeho pohľad bol strašne osobný. Akoby mi videl priamo do duše. Do duše, ktorú som nemala. Videl iba moje prázdno.

Zadívala som sa na jeho tvár. Vychudnutú, ale peknú. Bol bledý sťa stena, čo vyvolávalo ešte väčší dojem, že je chorý. Avšak mal husté vlasy začesané dozadu.

„Takže tebe sa tu páči?“ opýtal sa.

Zvraštila som obočie.

„Nedvihla si ruku,“ pokrčil plecami, „len nechápem čo sa ti na tomto mieste páči?“

Oprel sa o opieratko na ruku a jednu nohu skrčil a chodidlo skryl pod druhú.

Zahryzla som sa do pery. Nebola som pripravená porozprávať sa s niekým cudzím. Nebol to tak strašne osobný rozhovor. No mieril na to, čo sa mi páči. Dávno sa nikto nepýtal na môj názor. Rozbúchalo sa mi srdce a v hrdle mi navrela hrča. Otvorila som ústa a znovu ich zavrela ako ryba na suchu. Cítila som sa trápne a vystrašene.

Pousmial sa. Čosi ma v bruchu pošteklilo.

Bol to úplne cudzí človek! Nepoznala som ho. On nepoznal mňa. Chcel o mne čosi vedieť.

Skôr, než sa stihol nadýchnuť som pustila pohár na gauč, kde sa rozlial a vyskočila na nohy. Behom som vypálila z miestnosti a zbehla po schodoch až ku východu. Keď som konečne udychčaná stála nohami pevne na zemi, ešte stále mi búchalo srdce. Ešte stále som bola vystrašená a zmätená. Ešte stále sa mi triasli ruky.

Stála som v mestskom parku a pár ľudí na mňa zvedavo zazeralo.

Vytiahla som rýchlo z vrecka mobil a napísala mame esemesku, nech po mňa čo najrýchlejšie príde a že som v parku. Do uší si strčila slúchadlá a sadla si na najbližšiu lavičku. Potrebovala som sa upokojiť.

Čo sa to so mnou stalo? Prečo som sa bála obyčajného chlapca? Prečo ma tak vystrašil? Asi som si priveľmi zvykla na to, že sa o mňa zaujímajú len traja ľudia. Možno som sa priveľmi uzavrela do seba a začala som sa báť spoločnosti. Privodila som si nejaký druh sociálnej fóbie len tým, že som posledné tri mesiace strávila buď zavretá v izbe alebo párkrát na stretnutiach, kde sa so mnou aj tak nikto nebavil.

* celú báseň si prečítajte TU

Ďakujem, že ste si to prečítali a poteším sa za každý komentár.

Vaša Sharon Balmore

2. Buďme priatelia

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Time to cry 1.: