OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 5. kapitola

26.04.2011 (11:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 761×

LABORATÓRNY PARTNER

Dva týždne utiekli ako voda. Bola som rada, že aspoň teraz stojí čas na mojej strane. Keď som nakladala veci do auta, akoby mi odpadli okovy z rúk.  Odchádzala som z väzenia do vlastného sveta. Dave mi veľmi ochotne zhadzoval kufre zo schodov, len aby som vypadla. Ako som vchádzala dnu, aby som si zbalila posledné veci, prišiel Sebastian a daroval mi kyticu ruží. Zmätene som sa na neho pozrela, no on nepovedal nič.

„Ďakujem.“ Nič iné mi nenapadlo. Možno si chcel vyžehliť tú minulú hádku, neviem. No keď som zháňala vázu, našla som medzi nimi vizitku. Na malom papieriku rúžovej farby bolo malými písmenami:

‚Krásne výročie nášho rozchodu‘ cmuq S.

Celá ohromená som zastala uprostred izby. Zo začiatku som nechápala, čo tým myslí- došlo mi to až neskôr. V jednom mal pravdu- ja by som mala náš rozchod oslavovať, pretože to bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Ani neviem prečo, no odrazu som sa vystrčila z okna- našla ho sedieť na lavičke pred domom. Hnev ma chcel hrozne ovládnuť. On mi ublíži, rozídem sa s ním, a keď zistí, že ma má stále rád, myslí si, že by sa moje city k nemu mohli zmeniť.

„Vieš čo Sebastian? Si trápny,“ povedala som mu a hodila naňho kvety.

Na začiatku leta som sa snažila byť k nemu milá, no najprv žiarlil na môjho priateľa a teraz aj na kamaráta. Vôbec sa nezmenil. Stále si myslí, že patrím jemu, aj keď to nie je pravda. Ja s ním už nemám nič spoločné. Zobrala som posledný batoh a zavrela za sebou dvere. Pri vchode som ešte videla Sebastiana, no rýchlo som sa od neho odvrátila. Už som nemala silu čeliť jeho žiarlivosti a  nenapraviteľnej povahe. Musel si uvedomiť, že nás už nič nespája. Aj pred rokom mi poslal kvety, aby som mu odpustila a vrátila sa k nemu. No ja už som nebola taká naivka. Cez toto leto som sa naučila, že mu už nikdy nebudem veriť. Vždy ma niečím sklame.

Rozlúčila som sa s mamou a Eddiem. Na moje prekvapenie ma objal aj Dave.

„Už som si zvykol, že ťa môžem vytočiť každý deň, čo budem robiť teraz?“ vysvetľoval.

„Po kom budem hádzať veci?“ smiala som sa. Nakoniec z nás možno budú celkom dobrí nevlastní súrodenci.

Nasadla som do auta, zakývala som im  a vyrazila do Lutonu. Posledný  raz som sa obzrela za Sebastianom, no už tam nebol. Netrápilo ma to. Možno som dosiahla úroveň odosobnenia. V podstate mi nezáležalo na celom tomto mieste. Keby tu nebývala mama s rodinou, nechodila by som sem vôbec a v mojich myšlienkach by zapadlo prachom.

Po ceste som si zapla hlasnú hudbu. Bola som celá... ani neviem ako to vyjadriť. Luton bol môj kyslík, všetko, čo som potrebovala k životu. Tam bol môj pravý domov. Už tie dva mesiace boli pre mňa hotovým peklom. Tešila som sa na každý kúsok pôdy, ktorý som poznala. Na slnečnú čistinku, svoju izbu, školu, park, diskotéku, otca, Shana, Soru a ostatných. Tešila som, že opäť stretnem Lucasa. Chcela som vedieť, kde všade bol.

Letmo som sledovala, ako sa mesto mení na krásnu prírodu. Všade bolo oveľa viac zelene, oveľa väčšie ticho. Cesta sa kľukatila  pomedzi kopce, ponad rieku. Tú jazdu som si poriadne užívala, pretože som vedela, že sa vraciam.

Ani som sa nenazdala, už som stála pred otcovým domom. Potichu som vystúpila z auta a vošla dnu. V chodbe sa ozývali zvuky zápasu. Nemala som potuchy, či to bol bejzbal alebo futbal- bolo mi to jedno. Opatrne som otvorila dvere na obývačke a videla som ho tam. Vo svojej obľúbenej polohe rovno pred telkou a vedľa neho Shane. Musela som sa zasmiať. Ten pohľad bol proste k nezaplateniu. Obaja otočila hlavu mojím smerom.

„Nessa, ty už si tu,“ zvolal otec. „Čakali sme ťa neskôr.“

„Už som to tam nemohla zniesť,“ priznala som sa. Prekročila som prah dverí a silno ho objala.

„Eddie ti liezol na nervy?“ začudoval sa otec.

„Nie, ten nie. Iné osoby,“ povedala som a tajomne som žmurkla na Shana. On bude vedieť kto.

„Pomôžem ti s kuframi,“ postavil sa a už bol pri dverách. Po dlhom čase som zacítila jeho omamnú vôňu. Bola som ako v siedmom nebi. Objala som otca a vydala sa za Shanom vyťahovať veci do mojej izby. Nemohla som sa na neho vynadívať.

Keď sme boli asi uprostred vybaľovania, taká som bola ohromená jeho krásou, že som prestala ukladať veci a doslova som na neho čumela.

„Nessa?“ vytrhol ma zo zasnenia začudovaný hlas.

„Hm?“ spamätala som sa. Videla som jeho prekvapený výraz so zdvihnutým obočím.

Samozrejme, začal sa smiať, preto som do neho hodila jedného plyšáka. Keď bolo všetko na svojom mieste, ľahli sme si na posteľ. Nevnímala som nič, iba rytmické striedanie nádychu a výdychu.

„Ako bolo?“ spýtal sa po chvíli.

„Hrozne aj dobre.“

„Prečo?“

„Hrozne, pretože tam bol Sebastian a jeho ‚banda‘. Mal si pravdu, je to kretén. Stále dúfal, že by som ťa mohla nechať a vrátiť sa k nemu. Bola som blbá, keď som si myslela, že ho môžem zmeniť,“ vysypala som s povzdychom. „Dobre, pretože som spoznala jedného super chalana. Je Anjel smrti a zaviedol ma do neba aj do pekla.... “ Odrazu som prestala. Videla som totiž jeho kamenný pohľad. Došlo mi, že mu asi nie je príjemné počúvať od svojej priateľky, ako spoznala super chalana. V tej chvíli mi napadlo, to, o čom všetci hovorili. ‚Čo by na to povedal Shane?‘ Mohla som tušiť, čo by povedal. Otočila som sa a tvár si položila na jeho hruď.

„Je to len kamarát,“ uistila som ho.

Až teraz som si všimla, ako mu slnko vytiahlo farbu z korienkov vlasov. Mal ich nádherne medené. Stále bol ticho a to ma znervózňovalo. Nevedela som, čo sa mu ženie hlavou.

„Mám novú schopnosť,“ začala som a hneď som mu ju aj predviedla. Prekvapene pozeral, ako presúvam jeho mobil na opačnú stranu miestnosti.

„Super. Aj ja,“ ozvalo sa mi v hlave. Zo začiatku som netušila o čo ide. „Telepatia,“ objasnil mi, keď videl môj nechápavý pohľad.

„To je fantastické,“ odpovedala som mu myšlienkami. Položila som si hlavu na vankúš a zhlboka si vzdychla.

Toto som potrebovala. Schopnosti, Shana a otca, pomyslela som si.

Cítila som jeho teplý dych vo vlasoch. Nič sa tu nezmenilo. Jeho mäkké pery sa dotkli môjho čela.

„Ako si to myslela, že ťa navštívila moja sestra?“ Odrazu sa jeho anjelská tvár zmenila na diabolskú. Videla som, že už len spomienka na tú osobu, ktorá ma mučila, ho zlostila. Mala som tušenie, že aj jemu vtedy mysľou preblesknú spomienky na moju skoro smrť. Na to, aký bol vtedy bezmocný, pretože ho Diana paralyzovala.

„Bola som s Lucasom a Sebastianom v lunaparku a išli sme do strašidelného hradu...“

„Počkaj, ty si tam bola s bývalým a ešte s iným chalanom?“ Zdvihol obočie.

„Necháš ma dohovoriť?“ ozvala som sa naoko urazene. „Takže, boli sme v zámku a boli tam rôzne strašidlá a potom sa zjavila tvár tvojej sestry a prehovorila na mňa.  Predtým tam však bola jedna mátoha, ktorá sa podobala na Thomasa, no vtedy som sa nad tým netrápila. Nemyslela som si, že by o mňa mohol mať záujem, nič som mu neurobila. Čo ak sa spojili? Bojím sa,“ priznala som sa a stisla mu ruku.

„Som pri tebe. Nič sa ti nestane,“ uistil ma a silno ma objal. Odrazu sa však rýchlo dotiahol. Spýtavo som sa na neho pozrela.

„Dlho som s tebou nebol, preto bude chvíľu trvať, kým si zvyknem na tvoju dušu,“ vysvetlil mi.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa mu.

„Ty predsa za nič nemôžeš,“ povedal a opatrne si vedľa mňa sadol. „A Dianou sa tiež netráp. Ak sem príde, zvládneme to.“

„Návštevné hodiny sa skončili,“ ozval sa zdola otcov hlas.

„Tak ja idem. Pekné sny,“ poprial mi a odišiel.

„Doteraz sme jeho príkazy zakaždým porušovali,“ namietla som.

„Ibaže ja si nechcem pokaziť pekný vzťah s tvojím otcom,“ vysvetlil mi.

„Nezahýbaš mi?“ zasmiala som sa.

„Nie,“ uistil ma a dal mi pusu na čelo.

Keď som sa ráno zobudila do slnečného dňa, bola som strašne nadšená. Opäť budem v škole. Niekto by si asi pomyslel, že mi šibe, keď sa teším na školu, no pravdou bolo, že ja som to tam milovala. Necítila som sa tam ‚divná‘ ako v Londýne. Všetci sme boli určitým spôsobom čudní- super čudní.

Obliekla som sa a zišla dolu na raňajky. Pamätala som sa, ako som tu sedela presne pred rokom, celá vystrašená. Teraz to bolo úplne iné. Nemohla som sa dočkať, kedy zaparkujem s autom na svojom obvyklom mieste. Rýchlo som do seba nahádzala jedlo a vyletela do pekného dňa. Naštartovala som a pustila rádio. Hrali moju obľúbenú pieseň a mne sa nálada ešte zlepšila. Hmkala som si do rytmu a snažila sa nezraziť niektoré dieťa, ktoré išlo tiež do školy. Keď som dorazila na svoje  parkovacie miesto a vyšla, Shane už bol pri mne. Okolo nás bolo plno ruchu, pretože z budovy vychádzali  noví prváci. Boli zmätení ako ja pred niekoľkými stresujúcimi mesiacmi. Pripadalo mi to, akoby to bolo len včera. Podišiel ku mne, pritiahol si ma a vtisol mi na čelo teplý bozk. Ešte väčšmi som ho objala.

Už som skoro zabudla aká veľmi studená je jeho pokožka, pomyslela som si, keď som si priložila hlavu na jeho hruď.

„Ness?“ ozval sa za mnou dobre známy hlas.

„Lucas, ahoj,“ odzdravila som len čo som spoznala ten veselý hlas. „Toto je Shane,“ predstavila som ho. „Shane toto je Lucas.“

„Ten kto ťa predo mnou zachránil,“ zasmial sa. Nepatrne som zacítila, ako ma Shane chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe.

„Hej, nedám ti ju za nič na svete,“ usmial sa. „Ideme?“ spýtal sa ma.

„Jasné. Uvidíme sa neskôr,“ zakývala som Lucasovi a pustila sa so Shanom k budove.

„Krásny dvojzmysel,“ poznamenala som, keď už sme od neho boli ďalej.

„To je pravda,“ tajomne sa na mňa usmial.

Pokračovali sme za ostatnými druhákmi dolu do telocvične. Tam nás už čakal profesor Flint. Mala som pocit, že odkedy som ho naposledy videla, ešte viac pribral- pristalo mu to istým bláznivým spôsobom. Nevedela by som si ho predstaviť ako štíhleho atléta- pri tej predstave som sa usmiala. Bolo by to naozaj divné. Vedľa nás sa objavila Sora s Kevinom.

„Ahoj,“ nadšene som ich pozdravila, no vtedy som uvidela jej fialové oči. Nechápavo som sa na ňu pozrela.

„Viem meniť farbu očí podľa nálady,“ usmiala sa.

„Môžem cez teba prejsť,“ povedal Kevin a hneď mi to názorne ukázal. Pocítila som pri tom nesmierny chlad, akoby cezo mňa prešiel duch - nevedela som, či je to tak, no vo filmoch to väčšinou tvrdili.

„Toto už viac nerob,“ upozornila som ho. „Ja viem telekinézu.“

„A ja telepatiu,“ ozvalo sa spoza mňa.

„Rád vás opäť vidím,“ povedal a žmurkol na mňa. „Vidím, že väčšina z vás objavila nové schopnosti. To je dobré. V ovládaní ešte budeme pokračovať. Dúfam však ,že ste netrénovali v normálnom svete,“ poznamenal a opäť na mňa žmurkol.

Mala som tušenie, že vie o malom incidente s Joeom, iba som nevedela ako. No keď som si v hlave vybavila jeho vystrašený pohľad, usmiala som sa. Nikdy som nemala zo svojich schopností väčšiu radosť ako vtedy.

„Vítam vás v ďalšom školskom roku, nech je taký čarovný ako ten predtým.“

Po tejto vete sme sa všetci nahrnuli do jedálne. Toto miesto som mala strašne rada. Tu som totiž po prvýkrát hovorila so Shanom. Pri našom stole už sedela Susie s Maxom a Lucy s Anthonym. Vzali sme si obedy a pridali sa k nim. Boli sme radi, že sme opäť spolu. Avšak, Anthony pozval aj Lucasa a potom už nálada nebola taká ako predtým - aspoň počasie v mojom okolí sa výrazne ochladilo. Shane vedel, že oňho nemám záujem - dúfala som, že to vie-, no nepáčil sa mu. Sadol si vedľa mňa a to ho ešte viac znervóznilo.

„Vieš, že to je už rok, čo sme spolu?“ povedal mi myšlienkami.

„Hej.“

„No a ako normálny pár, by sme to mohli osláviť.“

„Takže dnes večer na slnečnej čistinke?“

„Niečo prinesiem.“

Pozrela som sa naňho a na tvári mal ako vždy tajomný úsmev.

„S kým si v triede?“ spýtala som sa Lucasa.

„Som medzi zložitými,“ povedal s úsmevom.

Dokelu, pomyslela som si.

No ale aspoň, to už je len ‚milostný trojuholník‘. Snažila som sa to brať z tej lepšej stránky, problém bol však v tom, že som žiadnu takú nevidela. Nech som išla hocakou cestou, neboli to dobré vyhliadky. Záhada bola v tom, že som nevedela, ako mám Lucasovi naznačiť, nech sa odo mňa drží ďalej. Bola som si istá, že takto na rovinu, by som mu to nebola schopná povedať. Nechcela som totiž zničiť naše kamarátstvo. On bol úžasný človek a túžila som ho mať v mojej blízkosti, len som nemohla vyriešiť odpudivé sily medzi ním a Shanom. Boli ako dva magnety s opačnou polaritou, ktoré sa od seba odtláčajú. Mohla by som jeden z nich otočiť, no to už by nebolo to isté. Bola som si vedomá, že táto nerovnica bude oveľa ťažšia, ako tie, ktoré nám dával môj otec.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 5. kapitola: