Stvorený pre lásku kapitola 1 • OurStories.cz ~ naše povídky

Dracova tajná láska. Dva roky trpí a pripadá si ako blázon. Verí, že láska nie je preňho, že Bréma by ho nedokázala milovať. Sleduje ju ako každé ráno. Cíti, že už to nevydrží. Na izbe má pripravený elixír, ktorý ho má zbaviť utrpenia. Použije ho? Ak áno, namiešal ho dobre? Prežije? Moja prvá poviedka na týchto stránkach.

12.05.2011 (11:00) • Tralala • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 997×

Stála tam ako každý deň. Sama na brehu temného jazera a čakala na východ slnka. Kdejaká socha by jej mohla závidieť jej stoický pôvab.

Bola zvláštna aj na naše pomery, ba aj na pomery bláznov, oni mali aspoň nejaký systém, nejakú líniu, ktorej sa držali a človek, viac či menej, vedel, čo od nich môže očakávať. No ona nie. Od jej vlasov, ktoré boli na jednej strane dlhé až po pás a na druhej strane krátke a šialené na každú stranu. Až, po čokoľvek na nej.

Pamätám si na naše prvé vášnivé stretnutie. Ako ma našla na chodbe. Ako ma zrazila kúzlom na zem.
Ako mi vyčítala, že som napadol nejakého bezvýznamného prváka. Ako mi dala svoju prvú facku. Ako som ju prirazil o stenu, vykrúcal ruku a dusil. Ako sa z ničoho nič prestala brániť. Odtiahla mi dlhú ofinu z očí, zľahka pohladila po tvári.
„Máš nádherné oči, Draco, vieš o tom?“ V tom sa zamračila, naklonila hlavu mierne na bok. „Ale smutné.“ Prešla mi prstom po vráske medzi obočím. „Prečo?“
Stál som tam celý šokovaný, neschopný slova. Začal som vnímať ako z nej sála teplo, ako sa dvíha jej hruď, každý milimeter jej ruky, ktorú mala položenú na mojom boku. Pery sa mi triasli od toho, ako chceli niečo povedať, len nevedeli čo. Privrel som oči snažiac sa usporiadať myšlienky a keď som ich otvoril, bolo to, ako keby som po prvý krát videl.
„Nie!“ vykríkol som. Odskočil som od nej. Šokovane na mňa pozerala s rukou vo vzduchu. „To nie je tvoja vec. A nabudúce si daj na mňa pozor, ty jedna zradcovská humusáčka!“ Sledoval som, ako jej tvárou prebehla bolesť, zlosť a odhodlanie. V ruke pevne zovrela prútik, urobila krok smerom ku mne a vrazila mi druhú facku.
„Nie, to ty si daj na mňa pozor, Draco.“ Otočila sa na päte a rýchlym krokom odchádzala preč a ja som v duchu na ňu kričal. Prosím, nie!

To bolo pred dvomi rokmi. Od tej doby som využíval každú možnosť, aby som bol s ňou. Pripadal som si ako blázon, keď som plánoval rôzne spôsoby, ako ju naštvať, dostať po školu, kde som, samozrejme, nakoniec skončil aj ja, zapájať sa do nezmyselných mimoškolských aktivít alebo ako teraz. Sledovať ju každé ráno, skrytý v tieni stromov, ako na brehu jazera čaká na východ slnka.

Toľko otázok, čo som jej chcel položiť, toľko vecí, čo som jej chcel povedať, toľkokrát, čo som sa jej chcel priznať, toľko vecí, čo som jej chcel dať, toľkokrát, čo som ju chcel vziať za ruku a pobozkať. Chcel som byt len s ňou...

Nie! Dnes je to iné. Viem, som chorý, som cvok. Dnes sa to ale všetko skončí. Toto je posledné ráno, čo ju tu potajomky sledujem. Pozrel som sa na atramentové nebo a v duchu prosil slnko, nech dnes nevychádza. Pretože dnes, potom čo svitne deň, pôjdem do svojej izby, vypijem elixír a na všetko zabudnem. Zabudnem nato, ako veľmi ju milujem a zas budem ako predtým.

Nie! kričalo moje prázdne srdce, keď sa nad vodou objavili prvé červené lúče.
Réma zdvihla ruku, čierny plášť sa jej zosunul k nohám a ja som zalapal po dychu. Réma celý čas stála v snehu úplne bosá, na sebe mala krátke biele, polopriesvitne šaty.
Moje odhodlanie bolo to tam. Slnko presvitalo cez tenkú látku a obkresľovalo krivky jej tela. Nie, toto nevydržím. Povedal som si, keď som videl, ako vďaka kúzlu tancuje v tých bielych šatách po hladine jazera.

Vytiahol som prútik a znehybnil ju. Podišiel som k nej. Dal jej vlasy za uši. Chytil som ju jednou rukou za ruku a druhou ju objal. Vdýchol jej úžasnú vôňu - fialiek.
„Nie, Réma, to ty máš nádherné oči. Ty si nádherná. Do očí sa mi hrnuli slzy. „Milujem ťa a prepáč,“ povedal som potichu a zľahka ju pobozkal na pery.
Cítil som, ako mi tečie slza po tvári. Z vrecka som vytiahol malú sklenenú nádobku, v ktorej bol jeden kvet fialky. Dal som jej ho do vlasov, okolo krku som jej obviazal svoj dlhý červený šál a skôr než som si to stihol rozmyslieť, otočil som sa a odišiel.

Pred vchodom do hradu som vyslal kúzlo a rýchlo vošiel dnu. Ťažko som sa oprel čelom o dvere. Prečo? Rozbehol som sa ku schodom. Z okna som sledoval, ako cela zmätená drží v rukách môj šál a obzerá sa okolo. Smutne som sa usmial a dúfal, že si ho nechá, chcel som, aby mala niečo odo mňa, ani neviem prečo. Odhodlane som sa odtrhol od okna a zišiel dole do svojej izby. Sadol na posteľ a do ruky zobral violu s jedom na moju lásku. Vedel som, že určite zaberie. Dal som si záležať. Na jeden hlt som to vypil. Niekto skrátka nie je stvorený pre lásku. Stihol som si pomyslieť skôr, ako som odpadol na posteľ, zavrel som oči, z ktorých mi tiekli slzy. Cítil som, ako sa mi elixír prevaľuje v žilách. Zbohom Réma...

Stála som celá zmätená na kraji jazera. Nikto tu nebol, no aj tak držím v rukách šál? Kto? Ako? Pýtala som sa v duchu. Zavrela som oči a privoňala k nemu. Ucítila som známu vôňu a v mysli mi okamžite vyskočil obrázok blonďavého chlapca. Zatúžila som po objatí.
„Draco?“ pýtala som sa nahlas. „Kde si? Draco...“

Cítil som, ako mi trhlo srdcom, stiahlo sa hrdlo. Žeby som si dal až príliš záležať? Nevadí... Keby som mohol, tak sa usmejem. Vytiahol som v mysli obrázok Rémy v bielych šatách, zaplavenou slnečným svetlom na hladine jazera. Nie, to vôbec nevadí...