OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stay with me, please! - 3. kapitola

25.01.2011 (13:00) • GlamourMarry • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 890×

„Nie! Nie to nemôže byť pravda, veď mama bola v meste a otec v práci. Nie...“ Môj hlas sa pomaly vytrácal.

„Liz, tvoja mama išla pre otca do práce a boli na ceste sem, keď sa im to stalo. Dostali šmyk a narazili do stromu,“ povedala smutne.

„Preboha, tak ja za to môžem. Keby som sa nepohádala s mamou a ostala by som doma, nič sa nemuselo stať. Prečo som taká sebecká? Prečo práve oni? Prečo...?“  Vzlykala som a Meg ma silno objímala.

„Liz, prestaň sa obviňovať, nikomu to teraz nepomôže a navyše za to nemôžeš.“ Upokojovala ma Meg.

Sedeli sme spolu na zemi v jej izbe. Megan ma stále držala v náručí, ako keby si myslela, že jej každú chvíľu utečiem. Neustále som si v hlave prehrávala tú istú vetu dokola: „ Tvoji rodičia mali nehodu.“

Po niekoľkých minútach sa mi konečne podarilo premýšľať. Napadla mi tá najdôležitejšia otázka.

„ Meg?“ oslovila som ju ticho. Neskutočne sa mi triasol hlas. Nikdy som nebola taká nervózna ako teraz.

„Meg, sú v poriadku? Nestalo sa im nič, však?“ spýtala som sa jej.

Megan sa pozerala do zeme a vyzerala ako v tranze. Vôbec mi nevenovala pozornosť.

„No tak, Meg, prosím, povedz mi, čo sa stalo,“ povedala som už mierne podráždene.

No ona vôbec nereagovala.

Počkala som zopár minút, no potom môj pohár trpezlivosti už pretiekol. Chytila som ju za ramená a silno som ňou zatriasla.

„Megan, no tak to už povedz! Čo je s nimi?“ zvrieskla som na ňu hlasom o oktávu vyšším a zo slzami v očiach. Vyzeralo to, ako keby ju až môj krik prebral zo zamyslenia. Pozrela na mňa uplakanými očami a už som vedela, že nebude všetko tak, ako som tajne dúfala.

Megan sa náhle postavila spolu so mnou a začala.

„Liz, tvoja mama je v kóme, no zatiaľ neviem viac,“ povedala roztraseným hlasom.

Kolená sa mi úplne roztriasli, no ustála som to.

„A... a otec? Čo je s ním? Je v poriadku?“ opýtala som sa.

Megan pokrútila hlavou.

„Tvoj otec je, on je... on tú nehodu neprežil Liz. Je mi to ľúto,“ pošepla.

V tom momente sa mi úplne zrútil svet. Moje kolená sa už definitívne podlomili a ja som dopadla na tvrdú zem.

Dúfala som, nech je to všetko len nočná mora, že sa nič z tohto nestalo. Nie kvôli mne.

Celé telo som mala zmeravené a pripadala som si, ako keby som mala kŕče. Nemohla som sa pohnúť ani nič povedať. Nevládala som ani otvoriť oči. Bola som úplne ochromená. Jediné, čo som vnímala, bola bolesť. Bola to bolesť, ktorú nezažívate, keď sa porežete, ale bolesť, ktorá sa nedala vydržať. Ako keby sa časť mňa úplne vytrácala. Tá časť, kde mal v mojom vnútri miesto otec.

Neviem ako dlho som bola takto mimo, no zazdalo sa mi, že počujem nejaké hlasy. Snažila som sa všetky svoje zmysly sústrediť na tie hlasy.

„Myslím, že sa preberá,“  povedal niekto. Asi to bol Meganin otec.

„Liz?“ ozvalo sa moje meno. „Liz, preber sa.“

Tento hlas som rozpoznala hneď, bola to Meg. Konečne som prichádzala k sebe a začala som si uvedomovať celú situáciu. Všetko som videla jasnejšie. Otec je mŕtvy a mama je v kóme. Tieto slová mi neustále blúdili v mysli.

Pomaly som otvorila oči. Celá miestnosť sa síce ešte trochu točila, ale všimla som si, že nado mnou stojí Megin otec a Meg sedí vedľa mňa na koberci.

Meg ma držala za ruku a pomohla mi posadiť sa. Meganin otec mi podal pohár s vodou, no ja som si ho nezobrala. V miestnosti bolo ticho, asi sa báli niečo povedať, aby som znova neodpadla.

„Chcem ísť za mamou,“  pošepkala som. Snažila som sa myslieť len na ňu.

„Liz, neviem, či je to dobrý nápad,“ povedala Meg. Ešte niečo mlela ďalej, no ja som ju nevnímala.

„Meg, už mi zostala len mama, nikto viac, tak pochop, že chcem byť pri nej.“ Snažila som sa to povedať presvedčivo, ale myslím, že sa mi to veľmi nepodarilo. Môj tón bol plný smútku a strachu, no zároveň bol aj zúfalý.

„Meg, vážne chcem byť s mamou, prosím.“ Zúfalo som pozrela na Megan a na jej otca.

„Tak dobre Liz,“ povedal Megin otec.

Sedeli sme v čakárni a čakali na doktora. Už tam s nami bola aj Megina mama. Samozrejme mlela veci ako, že jej je to ľúto a podobné. Ja som však vôbec nepočúvala, o čom sa rozprávajú.

Premýšľala som, čo teraz so mnou bude a s mamou. Ako budeme môcť existovať bez otca. A najlepšie je, že keby nebolo mňa, nič sa nemuselo stať. Keby som aspoň raz počúvla mamu. Keby...

Z týchto myšlienok ma vytrhol až hlas doktora.

„Elizabeth?“ oslovil ma a ja som sa mykla.

Pozrela som naňho a okamžite zo mňa vyletela otázka.

„Čo je s mamou?“

Megina mama ma držala okolo pliec a ja som nedočkavo pozerala na staršieho doktora. S neuveriteľne pokojným hlasom začal rozprávať.

„Tvoja mama je v kritickom stave. Je v kóme. Nevieme, či sa preberie alebo nie.“

Zdesene som sa naňho pozerala. Takže ona tiež zomrie? pomyslela som si. To mi nesmie spraviť.

„Môžem ísť za ňou?“ spýtala som sa doktora.

„Pravdaže,“ odpovedal. Vzal ma za ruku a už ma ťahal po rôznych chodbách. Fuj, všetky tie steny boli biele. Vlastne všetko bolo biele. Bolo to otrasné.

Konečne sme dorazili k tej miestnosti. Doktor ma ešte zastavil, než som tam vošla.

„Skús mame niečo rozprávať, hovorí sa totiž, že ľudia v kóme počujú, keď sa s nimi rozprávame.“

Prikývla som a vošla do izby. Z mamy trčali všelijaké možné hadičky. Bolo to dosť desivé.

Sadla som si na kraj postele a schúlila som sa opatrne vedľa nej, aby som nič nepoškodila. Chytila som ju za ruku a začala som rozprávať.

„Maminka, je mi to strašne ľúto. Prepáč mi to, prosím. Ja viem, že za to môžem ja,“ šepkala som.

„No prosím, nenechávaj ma tu samú, ja neviem, čo by som bez teba robila, prosím.“ Posledné slová som už len vzlykala. Rozplakala som sa.

Neviem ako dlho som plakala, no zrazu sa stalo niečo veľmi zvláštne. Nevedela som, či sa mi to sníva alebo je to realita.

Mama sedela na posteli a vyzerala úplne zdravo, usmievala sa na mňa, a držala ma za ruku. Neveriacky som na ňu hľadela. Musela som vyzerať ako totálny idiot. Čo sa to dokelu deje?

„Mami?“ spýtala som sa nechápavo.

Mama sa na mňa usmiala a silno ma objala. Bol to naozaj zvláštny pocit. Nebolo to také normálne objatie. Bol to pocit, ako keby ma objímal duch alebo nejaká iná nadprirodzená bytosť.

„Čo sa to deje mami? Vôbec ničomu nerozumiem.“ povedala som.

„To je na dlhšie rozprávanie, Lizie. No musím ti zopár vecí vysvetliť. V prvom rade musíš vedieť, že tá nehoda nebola nehoda. Chceli nás zabiť.“

Zhrnutie → 4. kapitola

Autor: GlamourMarry (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stay with me, please! - 3. kapitola: