OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Special Academy 5. kapitola

14.11.2011 (13:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 634×

SPECIAL ACADEMY

Kapitola piata

Nate:

Už od samého začiatku som vedel, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Potvrdilo sa mi to vtedy, keď som prvýkrát zachránil Nikol. Bola taká bezbranná a nevinná. Musel som ju zachrániť.

Vtedy sa môjho tela zmocnila zlosť, ktorú som si vybil na útočníkovi. Keď som uznal, že mal dosť, prestal som. Vtedy som prvýkrát pocítil teplo jej tela. Vzápätí som lietal v oblakoch. No zabolelo ma, keď sa zobudila a nevedela, kto ju zachránil. Posmutnel som. Odvtedy som ju skoro každý deň navštevoval, aj keď som mal školské povinnosti.

Mojím telom prešiel strach, keď som ju v nemocničnom oddelení nenašiel. Panikáril som a prišiel som po ostatných. Bohužiaľ nie všetkých. Rozprávali sme sa, čo budeme robiť, keď s čista jasná pred nami stála Nikol s Elizabeth a Savanah. Neveriacky som pozeral, či sa mi to nezdá, ale bola to skutočnosť. Nevnímal som, o čom sa rozprávajú. Sluch som zbystril, keď som začul : „Nikol, našli sme tvoju schopnosť!“  Srdce mi vtedy poskočilo radosťou. Našla svoju schopnosť!  No keď som sa dozvedel, za akých okolností ju objavila, nálada mi klesla.

Odvtedy sme boli všetci napätí, dokiaľ sme nezistili, že nevedomosť prekročila hranice. Prekročila ich až priveľmi. V ten istý večer ako sa objavila Mathewowa schopnosť, nám povedala pravdu. Keď som začul tých šesť strašných a zároveň dôležitých slov, zamrzol som. Nikol bola v najväčšom možnom nebezpečenstve. Nezniesol by som myšlienku, keby sa jej niečo stalo. Preto som dal jeden návrh. Všetci ho odsúhlasili. Striedali sme sa každé dve hodiny. Teraz bol pri nej Mathew. Nevedel som prečo, ale mal som pocit, že sa dnes niečo stane. Rýchlo som ho zahnal a zobral do rúk prvú knihu, ktorá sa mi naskytla. Neprečítal som ani jednu stranu, keď do miestnosti vošiel Mathew s vystrašenou tvárou.

„Nikol utiekla,“ povedal smutným hlasom.

„Ako? Prečo?“  Mal som o ňu strach.

„No povedzme, že stratila trpezlivosť.“

Na nič iné som nečakal a vybral sa hľadať ostatné decká. O chvíľu sme utekali po dvore, ktorý patril akadémii. Hľadali sme všade a zatiaľ to vyzeralo neúspešne. Nemohla sa len tak prepadnúť pod zem. Pozrel som na oblohu. Tmavé mraky čoskoro všetko pohltia. Vyzerá to na poriadnu búrku. A preto ju musím nájsť, čo najskôr. Chcel som ísť viac do lesa, keď som pocítil strach, bezmocnosť. Skôr ako som sa rozbehol zakričal som:

„Asi som ju našiel!“

Rútil som sa lesnou cestičkou, ktorá bola hrboľatá. O chvíľu som uvidel mohutný dub pod ktorým kľačala Nikol. Všade naokolo som cítil strach, bezmocnosť, osamelosť. Nevedel som si  to vysvetliť a preto som to nechal tak.

V okamihu som bol pri nej.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa opatrne. Neodpovedala. Bál som sa. Opatrne som sa k nej priblížil a jemne som ovinul okolo nej svoje ruky. Cítil som sa ako v siedmom nebi, ale to nebolo dôležité. Teraz to bolo na poslednom mieste. Chcel som, aby bola v poriadku. Jemne odvrátila hlavu z mojej hrude a pozrela sa mi do očí. Nevnímal som čas. Vnímal som iba ju. Jej vôňu, krásu a farbu hnedých očí, ktoré na mňa uprene hľadeli.

Ako keby si teraz uvedomila, čo robí, odtiahla sa. Chcel som niečo povedať, ale začul som blížiace sa kroky deciek, ktoré boli bližšie a bližšie. Zostal som tam nehybne stáť. Začul som hysterický krik Elizabeth:

„Nikol, čo sa stalo?“
„Nič,“ odpovedala jej s roztraseným hlasom. Vedel som, že chcela aby jej hlas znel pevne, ale nedarilo sa jej to. Spoznala to aj Elizabeth.

„Nehovor mi, že nič! Vidím tvoj strach v očiach! Určite sa niečo stalo!“ A mala ju. Nikol zvesila plecia a porazenecky si vzdychla.

„Máš pravdu, stalo,“ povedala to tak ticho, že som to ledva počul.

„Povieš nám to?“ spýtal sa Mathew s tou svojou zvedavosťou.

„Potom...“

Elizabeth prišla k Nikol, podala jej ruku a pomohla jej vstať. Nikol a Elizabeht išli vpredu, keď som začul Nikoline slová.

„Elizabeth si v poriadku?“

„Áno, prečo?“

„Si veľmi bledá a nevyzeráš najlepšie.“

„Och áno. Viem, čo myslíš. To som taká vždy, keď sa mení počasie.“ Nikol prudko zastavila, až som do nej vrazil.

„Čože?“ vyhŕkla.

„Počula si dobre...“

„Ako dlho to trvá?“ Počúval som ich rozhovor, ktorému som začínal nerozumieť.

„Dlho.“ Počul som iba útržky slov. Už som tomu fakt nerozumel. Potom mi to do seba zapadlo.

„Akú ma Elizabeth schopnosť?“

„Vie ovládať počasie,“ povedala Elizabeth spolu s Nikol. Upierali sme na nich neveriace pohľady. Prvý sa spamätal Derek.

„Nemali by sme to povedať Alicie?“

„Nemusíme,“ povedala pobavene Nikol. Nechápali sme to a preto dodala. „Stojí za vami.“

„Nemusíte mi nič vysvetľovať,“ povedala a potom pokračovala: „Už dlho som vedela o Elizabethinej schopnosti, tak ako viem o Derekovej.“

„Ale ako?“

„Dievča, dlho som pozorovala tvoj stav, až mi to nakoniec zapadlo.“

„A akú schopnosť mám ja?“ ozval sa ako inak Derek.

„To musíš zistiť sám, ako to zistili ostatní.“ On si iba povzdychol.

„Čo keby začala svoju schopnosť trénovať?“ Prišla s nápadom Nikol.

„Teraz?“

„Áno, veď je skvelá šanca.“ Ukázala na zamračenú oblohu.

„Myslím, že má pravdu,“ súhlasila Alica. „Ideme nato!“

A tak sme začali trénovať Elizabethinu schopnosť. Každý jej chcel niečím pomôcť.

------

Viem, že to nebolo najlepšie. Preto očakávam od vás kritiku.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Special Academy 5. kapitola: