OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Special Academy 4. kapitola

31.10.2011 (18:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 509×

SPECIAL ACADEMY

Kapitola štvrtá

Od raňajok som nebola ani jednu minútu sama. Neustále som mala za zadkom jedného z nich. Už ma to prestalo baviť. Teraz sedím v kresle so zatvorenými očami. Samozrejme, že tu nie som sama. Bol tu so mnou Mathew. Stále niečo rozprávala a mne praskli nervy.

„Môžeš na chvíľu sklapnúť?!“

„Čo ti je?“ spýtal sa.

„Čo mi je?! Ty sa ma ešte pýtaš, čo mi je? To si fakt padnutý na hlavu, alebo len tak vyzeráš?! Samozrejme, že mi je niečo! Celý deň som nemohla byť ani na minútu sama! Celý deň som mala niekoho za zadkom! Dokelu!“

Na svojej tvári som poctila slzy. Rýchlo som sa otočila, aby ich nezbadal. So slzami v očiach som vybehla z izby. Za mnou som počula vzďaľujúce výkriky. Bolo mi to teraz jedno. Chcela som byť sama. Utekala som...niekam.

**

Neviem, ako dlho som utekala. A neviem ani to, kde som. Zadýchaná som zastavila pred vysokým mohutným stromom. Bol taký veľký až to nebolo možné. Sadla som si a oprela sa o jeho veľký mohutný kmeň.

Tvár ma štípala od chladného vetra. Nevydržala som to a znova ma premohli slzy. No nie nadlho. Počula som kroky. Myslela som, že je to Mathew.

„Nepovedala som ti to dosť jasne?!“

Otočila som sa a zamrzla na mieste. Predo mnou nestál Mathew, ale Aron. Neviem ako som ho mohla spoznať  ale cítila som okolo neho zlú energiu. Zrazu bolo všade ticho.

„Čo chcete?“ ozvala som sa.

„Teba.“

Modlila som sa, aby ma Alicia s ostatnými našli. Asi som chcela veľa. Zmohla som sa iba na jediné slovo.

„Prečo?“

„Utiekla si od svojho otca. Sklamala si ma.“

„Vy nie ste môj otec!“ Vmietla som mu nenávistne do tváre.

„Som a to nezmeníš.“ Približoval sa ku mne. Skôr ako ku mne stihol prísť, v diaľke som začula výkriky.

„Nikol! Kde si?“ Hľadali ma všetci. Chcela som zakričať nezmyselné pomóc, ale nebolo treba. Aron sa vyparil.

Zviezla som sa na zem a oprela o kmeň. Ako je to možné? Ako si ma môže pomýliť? Vari nepozná vlastnú dcéru? Hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Myšlienky osamelosti, bezbrannosti, bolesti.

Niekto ma chytil za rameno a ja som ľaknutím vyskočila.

„Klud, to som ja,“ povedal Nate. Vydýchla som si.

„Čo sa stalo? Kde si bola?“ Pýtali sa ma ostatní.

„Nič.“

„Nehovor mi, že nič!“ odpovedala Elizabeth a ďalej pokračovala. „Vidím tvoj strach v očiach. Určite sa niečo muselo stať.“

Vzdychla som si.

„Máš pravdu, stalo sa.“

„A čo?“ spýtal sa Derek.

„Nechce sa mi o tom hovoriť práve tu.“ Zdvihla som sa zo zeme a išla do akadémie.

Začalo sa stmievať. Slnko zakryli tmavé mraky, ktoré oznamovali, že prichádza búrka. Vedľa ma išla Elizabeth. Nevyzerala najlepšie. Mala bledú tvár a čierne kruhy pod očami, ktoré neboli až tak viditeľné.

„Elizabeth, si v poriadku?“

„Hej, áno. Prečo?“

„Si nejaká bledá a začínajú sa ti tvoriť kruhy pod očami.“

„Aha, to si nevšímaj.“

„Prečo?“ spýtala som sa. To nás už všetci počúvali a sledovali.

„To mám vždy, keď sa mení počasie. Začne my byť zle.“ Zastavila som.

„Povedala som niečo zlé?“ Mávala mi rukami pre očami.

„Nie, nie. Mám dojem, že sme našli tvoju schopnosť.“

Chvíľu na mňa nemo hľadela.

„Teta si myslíš, že...“

„Nie, nemyslím. Ja to viem.“

„Poviete nám o čo tu ide?“ spýtal sa podráždene Mathew.

„Objavili sme Elizabethinu schopnosť.“

„A aká to je?“

„Vie ovládať počasie,“ povedala som spoločne s Elizabeth. Užívali sme si ich neveriace pohľady. Striedalo sa tam prekvapenie, šťastie, nedočkavosť.

„Počujte, nemali by sme to ísť povedať Alice?“ spýtal sa Derek.

„Nemusíme,“ povedala som. Pozerali na mňa s otázkami v očiach.

„Stojí totiž za vami.“ Rýchlo sa otočili. Prišla k nám bližšie.

„Nemusíte mi nič hovoriť. Počula som vás. A už dlho som vedela o Elizabethinej schopnosti, tak ako viem o Derekovej. Len som čakala, kedy to zistí sama.“

„A akú mám schopnosť?“ spýtal sa Derek.

„Musíš na ňu prísť sám, tak ako ostaní.“ Na jeho tvári sa objavil kyslý výraz.

„Ako ste vedeli, aký mám dar?“

„Dlho som sledovala tvoj stav. Uvidela som ako bývaš slabšia, keď sa mení počasie. A potom som na to prišla,“ usmiala sa Alicia.

„Čo keby začala trénovať svoju schopnosť hneď teraz?“ spýtala som sa.

„Teraz?“

„Áno , teraz je na to možnosť,“ povedala som a ukázala na zamračenú oblohu.

„Myslím, že má Nikol pravdu.“

„Tak ideme nato!“

Mám na vás jednu otázku. Poviedku píšem z pohľadu Nikol. Chcem sa spýtať, či chcete aj iný pohľad. Ak áno, stačí napísať do komentárov. Môžte napísať aj aký.

Kikush

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Special Academy 4. kapitola: