Special Academy 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Druhá kapitola je na svete. Nikol sa bude zotavovať zo svojich zranení. Zároveň sa jej ako prvej prejaví schopnosť. Aká to bude? Dozviete sa, keď si to prečítate. Opäť písané z pohľadu Nikol.
Ďakujem vám za vaše predošlé komentáre. :)
Kikush. :)

14.10.2011 (18:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 599×

SPECIAL ACADEMY

Kapitola druhá

Zobudili ma až ranné lúče slnka, ktoré oznamovali začiatok nového dňa. Spomenula som si na včerajšiu návštevu a na Natea s Mathweom. Ako Nate naschvál zakašlal a ako rýchlo sa potom Mathew odtiahol. Nie že by sa mi páčila jeho spoločnosť. Jednoducho, bolo to divné. Všimla som si ako na mňa Nate pozeral, keď som nevedela kto ma zachránil. V jeho očiach bol vidieť smútok. Žeby bol sklamaný? Od včerajška bolo všetko veľmi divné. Z myšlienok ma vytiahla prichádzajúca sestrička. Bola veľmi milá a starostlivá.

„Už si sa zobudila?“

„Áno.“

„Tak ti prinesiem raňajky.“

Skôr než som stihla odpovedať zmizla. Vzdychla som si. Pozrela som si na svoju doškriabanú ruku. Zhrozila som sa. Nevedela som, že je to také zlé. Polovicu mojej ruky zdobilo desiatky hlbokých a nepekných škrabancov. Kým som si obzerala svoje zranenia prišla sestrička s podnosom plným ovocia a rôznych vitamínov. Nasadila som znechutený výraz. Neznášam vitamíny a zvlášť ešte k tomu lieky. Sestrička mi podala podnos so slovami: „Dobrú chuť a nezabudni užiť lieky.“ Poďakovala som a ona mohla odísť.

***

Takto to chodilo niekoľko dní. Každý deň ma navštevovali decká (myslím tým Elizabeth, Savanah a podobne). Raz za čas ma prišla navštíviť Alicia. No potom rýchlo odišla, pretože mala veľa práce. Chápala som to. Byť Najvyššou v akadémii nie je prechádzka ružovým sadom. A ešte sa zaoberá mnou. Takou bezvýznamnou osobou.

Niekedy som chodila so Savanah a Elizabeth na menšie prechádzky. Rozprávali mi o tom ako to v akadémii funguje, aký ťulpasovia sa tu nachádzajú a podobne. Za ten krátky čas sme sa skamarátili, čo považujem za veľké plus. Zajtra ma mali už pustiť z nemocničného oddelenia. Tešila som sa.

Dnes sme znova mali ísť na prechádzku. Keď sem Elizabeth a Savanah prišli, usmievali sa. Mali dobrú náladu, ktorú som si nevedela vysvetliť. Nevydržala som to a spýtala som sa.

„Čo sa stalo?“

„Prečo?“

„Ja neviem, ste veselejšie ako inokedy. Dúfam, že nemáte na pláne nejakú blbosť.“ Zistila som aj to, že veľmi radi vystrájajú blbosti. Tie dve sa fakt dlho hľadali. Niekedy boli také šialené, že sa s nimi nedalo normálne baviť:

„Tak poď už!“

Chcela som sa ozvať prečo sa tak ponáhľame ale bola som ticho. Radšej som zrýchlila tempo. Savanah a Elizabeth netpezlivo prešľapovali z nohy na nohu pri dverách.

„Poviete mi konečne, čo sa deje?“

„No... ehm..nemôžme ti to povedať,“ povedala opatrne Elizabeth.

„Ako myslíte.“ Chcela som sa tváriť naštvane, no v pretvarovaní som nebola dobrá. Tak som sa potom nedivila, že sa mi naštvaný výraz nepodaril. Nechala som to tak a šla som za nimi.

Išli sme iným smerom ako na dvor. Keď sme vyšli von z akadémie, stáli sme na priestrannej lúke za ktorou bol les. Opäť! Spomenula som si na svoju „nehodu.“ Pokiaľ sa to nehodou aj dalo nazvať.

„Čo tu robíme?“ spýtala som sa ich.

„Alicia mi povedala, že mám ísť do lesa a hľadať jej stratený náhrdelník. Vraj ho stratila, keď bola na prechádzke.“

„Náhrdelník?“

„Upozorňujem ťa, nie je obyčajný. Ten náhrdelník totiž môže nosiť iba Najvyšší. Nachádza sa v ňom všetka moc.“

„Aha.“ Nechápala som to. Prečo by išla Alicia do lesa. A keby aj šla tak by na náhrdelník dávala veľký pozor. Toto mi na ňu nesedelo. A to ju poznám len niekoľko dní.

Ďalej som sa tým nezaoberala a tackavo som kráčala po lese. Hľadala som všade. V kmeňoch stromov, pod ihličím, lístím. Nikde nič. Nakoniec som to vzdala a išla za Savanah a Elizabeth.

„Nikde nič,“ oznámila som im.

Zmocňoval sa ma pocit, že nás niekto pozoruje,

„Asi by sme mali ísť. Nemali by sme tu byť.“

Otočila som sa a skamenela som na mieste. Podľa hlasu som zistila, že to bol ten, ktorý na mňa zaútočil v lese.

„Za chvíľu budú želania môjho pána vykonané.“ Začala som panikáriť. Chcela som byť v bezpečí. V akadémii. Ležať na tvrdej nemocničnej posteli. Neviem, čo ma to napadlo. Chytila som jednou rukou Elizabeth a druhou Savanah.

Ani nie za pár sekúnd sme sa ocitli v nemocničnom krídle. Ako? Zmetene som sa obzerala po celej miestnosti. Uvidela som tam niekoľko neveriackych pohľadov.

„Ako ste sa tu zjavili?“ spýtal sa Derek.

„Nevieme, to sa spýtaj Nikol,“ odpovedala Elizabeth.

„Prečo mňa?“

„Ty si nás v lese chytila divo chytila za ruky a bum! Sme niekde inde!“

„Ja? Ale ako?“

„To by sme radi vedeli, že Elizabeth?“

„Moment, čo ste robili v lese?“ spýtala sa nás Alicia.

„Veď si nás tam poslala.“

„A prečo?“

„Veď si nám hovorila, že si bola na prechádzke a stratila si tam náhrdelník.“

„Ale ja som nikde nebola! A zvlášť by som nebola v lese!“ Alicia sa potom pozrela na mňa.

„Chúďa moje!“ Zdesila sa a pribehla ku mne. Odstúpila som.

„Neboj sa. Máš na tvári nepekný škrabanec. Čo sa tam stalo Nikol?“

„Ja ani neviem. Niekto nás chcel napadnúť. Ja... spanikárila som a zrazu som sa ocitla tu.“

„Kto vás chcel napadnúť?“

„Neviem, ale hovoril niečo ako ´Za chvíľu budú želania môjho pána vykonané´, čo to znamená?“ pýtala sa Savanah.

„Obávam sa, že iba to najhoršie. A myslím, že sme obajvili tvoju schopnosť, Nikol.“

„Akú?“

Nadýchla sa. „Vieš sa premiestňovať.“

„Čože?!“

„Je to tak. Už prišiel čas, aby ste sa všetko dozvedeli. Ale poviem vám to až zajtra. Už je neskoro. Navrhujem, aby ste všetci spali v jednej miestnosti.“

Nikto sa nepýtal prečo. Musela mať na to pekelne dobrý dôvod. Zaviedla nás do izby pre šiestich. Po celý čas, čo sme tam boli sme neprehovorili. Keď sme išli spať, ozvalo sa iba jednoduché „Dobrú.“

Nato som zaspala a ponorila som sa do ríše svojich snov.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování