Skúsme to! 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po dlhej pauze som napísala pokračovanie príbehu našich hrdiniek. Musím podotknúť, že naozaj nebola zbytočná, cítim sa oddýchnutá a plná nápadov. Kapitola je celá z pohľadu Terezy. Kapitoly z jej pohľadu budú ešte pokračovať, pretože na pohľad Kiary nemám akosi inšpiráciu. Najprv musím vymyslieť plán, ako zaútočia na pevnosť, kde uväznia Terezu.
Ale vráťme sa ku kapitole. Myslím, že postačí jedna veta. Tereza si bude musieť prejsť skúškou odvahy.

26.02.2011 (15:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 563×

9. kapitola - Les

Okolo mňa sa rozprestierala odporná tma. Omdlela som, to sa mi stáva často, buď preto, že nemám dostatok vitamínov, pretože už viac ako týždeň som jedla len suchý chlieb, alebo pri vyhrotených situáciách. A možno môj plán vyšiel a ten diabolský oheň ma pohltil, možno som už mŕtva a toto bude očistec, pretože nebo to určite nemôže byť. Za život som mala mnohé hriechy, ale najviac ma mrzí, že som nechala babku samú, ako sa má o seba postarať?

Ťahalo ma to preč, ale chcem vlastne ísť? Ťažká otázka a ešte ťažšia odpoveď, najlepšie na tom je, že sa neviem rozhodnúť. Na tvári som pocítila mokrý a hlavne príšerne studený dotyk. Pomaly som otvárala oči, nadýchla som sa a začala kašľať. Nado mnou sa skláňal Erik s Jammiem a pobavene ma sledovali.

„Vstávame, Šípková Ruženka.“ Nato sa šialene rozosmiali, až sa im podlamovali kolená. Do rukáva som si utrela vodu, ktorá mi stekala po tvári.

„Vy. Dvaja. Idioti.“ Precedila som pomedzi zuby. Myslia si, že vodou môžu len tak plytvať? Z mojich dvoch fliaš ostala už len jedna. Ako s ňou mám do pekla vydržať.

„Čo?“ ohradili sa a sadli si mi ku nohám s rukami položenými v lone. Ich výrazy mi pripomenuli niečo ako súd.

„Ty si tu pokojne spinkala, zatiaľ čo my sme museli zabezpečiť okolie. A s tou vodou sa netráp. Vidíš ten les?“ Pozrela som sa smerom, kde ukazoval, ale nič som nevidela. „Ak si so mňa strieľa, tak niečo uvidí,“ pomyslela som si, keď vyprskol smiechom.

„Vlastne, prepáč, nemôžeš ho vidieť, dokým nezaplatíš vstupné. Ale za ním je náš domov a tam, ak sa budeš správať milo a splníš všetko o čo ťa požiada náš pán, dajú ti napiť a najesť sa do sýtosti. Preto sme ťa zobudili, je najvyšší čas vyraziť, nuž, ale aj tak sa obávam, že do západu slnka cezeň neprejdeme.“ Zamračila som sa na neho a vydriapala sa na nohy. Ešte stále bolela tá rana na nohe, do ktorej sa mi zahryzol ten úbohý pes, teraz už po smrti. Nech mu je zem ľahká, predsa len to bolo božie stvorenie.

Zastali sme pred veľkým - ako to len správne nazvať – hovnom. Vyzeralo to ako dlhá step pokrytá len vyschnutou trávou. Široko ďaleko nič. Pristúpil ku mne Erik s dlhou dýkou v ruke a zadíval sa na tie moje.

„Čo chceš?“ Môj hlas znel inak, možno trochu vydesene alebo som sa naozaj bála.

„Krv. Potrebuješ zaplatiť vstup.“

„To myslíš vážne?“ Musela som sa ubezpečiť, pretože som mu neverila.

„Prosím, ver mi.“ Zadívala som sa na Jamesa a jeho povzbudivý úsmev. Vystrela som ruku, ale Erik si moju dôveru rozhodne nezískal. Vyhrnul mi rukáv a poslednýkrát sa ubezpečil, či naozaj smie. Nesmelo som mu kývla a zavrela oči.

Neznášala som pohľad na krv. Nie, vlastne som nezniesla, že kúsok zo mňa ide preč. Že už ho nikdy neuvidím (Áno, viem, že svoju krv nevidím, až kým nie je vonku). Mala som pocit, akoby som niečo stratila. Či už to je obyčajný vlas alebo pár kvapiek krvi. Zakaždým mi niečo uniklo, to bol pre mňa ten najväčší trest. Vedomie, že sa strácam. Pomaly, ale isto.

Kožou mi prenikla ostrá čepeľ a spôsobila bolesť. Do teraz som netušila, ako hlboko je schopný zájsť, ale tá bolesť ma ubezpečila, že dosť.

„Ešte ti to ošetrím.“ Oči som nechala stále zavreté, bolo to tak lepšie. Erik mi ranu vydezinfikoval niečím, čo poriadne štípalo. Potom mi ju obviazal.

„Môžeš.“ Prudko som otvorila oči, až sa svet predo mnou rozmazal. Pozrela som sa pred seba a mierne pootvorila ústa.

„Tam nevojdem.“

Chcela som si stáť za slovom, ale proti presile niekedy proste nemáte šancu. Namosúrene som kráčala, no to je moc silné slovo, skôr som len krívala za chalanmi. Ruka ma stále bolela, a to nerátam po traumatický šok. No bola som vďačná za to, že mi ju obviazal, ale ani to ma neprinútilo prestať sa na ňu pozerať.

V nohe ma tiež pichalo od vyčerpania, tempo sme neustále zrýchľovali, i keď neviem načo. Erik zašomral niečo v tom zmysle len nás zdržuje a James sa hneď chytil témy. Po pár krokoch jemné šomranie prerástlo do rozsiahlej debaty o tom, že som taká pomalá. Vždy, keď sa obzreli či sa za nimi vôbec držím, som na nich tak škaredo pozrela, že sa radšej odvrátili bez komentára, aj keď si myslím, že by radšej niečo uštipačne poznamenali.

Les bol to najstrašnejšie miesto, v akom som za svoj život bola. Ihličnaté stromy stáli okolo celej dĺžky cesty, ktorú sme zatiaľ prešli, a vyzerali akoby ju strážili. Niektoré vo mne dokonca vyvolali dojem, že sa nad nami skláňajú, čo je dosť strašidelný fakt aj bez toho, aby som to vedela na sto percent. Mali obrovské konáre, husto porastené ihličím, že vôbec nedávali možnosť preniknúť slnečným lúčom alebo zazrieť aspoň kúsoček modrej oblohy. Boli také obrovské, že som si pripadala ako mravec.

Kráčali sme po bahnitej ceste posiatej kalužami rôznych veľkostí a farieb, od zelenej až po hnedé, dokonca so zazrela aj červenú a určite neobsahovala jahodový džús. Z oboch strán, pri zemi rástli vysoké tŕnisté kry plné vrán. Teda myslím si, že to boli vrany. Nikdy som nemala zmysel na rozpoznávanie vtákov.

Pri nohách, asi do výšky členkov, sa vznášala hustá mliečna hmla, takže tím kalužiam sa čoraz ťažšie vyhýbalo.

Najstrašnejšie bolo to ticho, ktoré sa tu rozprestieralo. Dokonca, aj tie vtáky nás len mlčky pozorovali. Občas sme počuli závan vetru, ktorý sa opieral o mohutné stromy a preto zapraskali konáre alebo zavŕzgali kmene. Nedalo sa to tu zniesť, a keď sa mi v dvíhajúcej hmle začali strácať chrbty Erika a Jamesa, nebolo mi všetko jedno. So stupňujúcimi bolesťami som dobehla tesne za nich.

„Mali by sme sa utáboriť.“ To bolo to najhoršie čo som kedy počula. Vraj utáboriť, tu, v tomto lese! Vyprskla som smiechom, ale pod Erikovým vážnym pohľadom som zmĺkla a zaskučala.

„To nemyslíš vážne, však?“ Zakrútenie jeho hlavou som nebrala v úvahu a rozbehla sa dopredu. So stisnutou ritkou som si nabehla pekný náskok.

„No tak stoj! Do rána nevyjdeš a v noci je to tu až príliš nebezpečné.“ Zastala som a so slzami v očiach som sa vydala späť. Práve som si priznala porážku. Druhýkrát za deň, to neveští nič dobré. To ma rozplakalo ešte viac ako predstava, že tu mám prespať. Tu! Ešte stále mi to pripadalo absurdné. Keď som zastala pred nimi, premerala som si ich od hora až nadol. Nevyzerali, že s boja, lenže to ja dokážem zmeniť. Zarazili sa, keď mi slzy prestali tiecť a nahradil ich spokojný úsmev.

„Dobre. Tak ostávam.“

8. kapitola - Zhrnutie - 10. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skúsme to! 9. kapitola:

3. rossie přispěvatel

14.03.2011 [15:24]

Uf, máš pocit, že sa mi niečo také chce čítať? Fajn, ale len v skratke.
Áno, áno.. prišli sme nato, že si myslíš, že opisujem teba! Neopisujem!!
Na ježibaby neverím, ale ono to fakt, tak vyzerá, ja som ten les nevysádzala.
Dones aj mne, si zapijeme na môj super extra posraný monitor.
Možno sa dozvieš, to záleží len od toho, či o niekto bude čítať.
Ďakujem, ja viem, že to bolo OK. Teda aspoň dúfam, že to také v skutku bolo.

2. Sami21

14.03.2011 [14:16]

Zabudla som jedného smajla Emoticon a možno aj viacerých. Dáme si repete

1. Sami21

14.03.2011 [14:14]

"Proti presile niekedy proste nemáte šancu." To naozaj poznám, niekedy ma dokážu tak rozhodiť, že už ani neviem, čo som tvrdila na začiatku :D Ale niekedy ich rozhodím ja, to je ale zriedkavý prípad.
"Erik zašomral niečo v tom zmysle - len nás zdržuje...Áno, aj to poznám. Začne sa to nevinnými slovami a končí hotovou debatou o tom, že som taká pomalá alebo nevrlá. Zato ich mám chuť vraždiť, v base však nechcem skončiť, lenže potom tie moje "vražedné pohľady" stoja zato. Minule som dokonca povedala bratovi, "vidíš tie revolvery v mojich očiach?" rozosmial sa ako nikdy, tak som ho trošičku vyšľahala O:)
Jop, viem ktorý les opisuješ. On síce nie je až tak prehnane strašidelný, ale dá sa povedať, že večer by som okolo neho vôbec neprešla. Predsa len, už cez deň mám z neho zimomriavky. A vieš čo si hovorila? Že keď si bola malá si si myslela, že tam býva ježibaba - keby som bola malá, myslela by som si to tiež, vlastne ja si to myslím aj teraz, je to naozaj hroznééé miesto.
Poznámka - spravila si mi poriadnu chuť na jahodový džús, takže hneď ako brat vypadne z kuchyne, bože, daj nech je to skoro, bežím do chladničky a vyberám si môj milovaný džúsik.
Je presne taká tvrdohlavá ako ja! Priznať si porážku je to najponižujúcejšie čo by som mohla urobiť. Nikdy by som niečo podobné neurobila, vždy by som si stala za svojím!
V hlave mám rôzne predstavy toho čo im urobila, snáď sa to niekedy dozviem.

Kapitola bola geniálna, a tie opisy. No nemám slov. Emoticon

Přidat komentář: