OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Skúsme to! 7. kapitola

15.01.2011 (20:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 581×

7. kapitola - Lístok na druhú stranu

Tereza

Sedela som na veľkom okrúhlom kameni, meter od útesu, s hrnčekom teplého čaju v ľavej ruke. Je úžasné, čo všetko sa dá vyčarovať. Síce som vo veciach mágie nová, ale musím uznať, že už nejaké kúzla ovládam. Práve pred chvíľou som si vyčarovala ceruzku a notes. Začala som si kresliť západ slnka, tá obrovská hviezda ma vždy inšpirovala.

Jeho lúče sa odrážali od hladiny mora, ktoré sa jemne vlnilo v rytme vetra. Čajky škriekali pri útesoch a naťahovali sa o ryby, čo vytiahli zo slanej vody. Vyparovaná voda sa menila nad morom na tmavo čierne mraky.

Bola tu nádherná príroda. No každý nádych bol pre mňa ťažký, pretože som nevdychovala len vzduch, ale aj divnú pachuť krvi.  Cítila som sa z toho nevoľno, pocit bezmocnosti, strach a nebezpečenstvo. Cítila som všetky tie boje, čo sa tu odohrali, pre obsadenie územia.

S prázdnym hrnčekom som sa vydala do stanu pobaliť si veci. Dnes sme sa totiž mali premiestniť na iné miesto. Boli sme tu už pridlho a každou minútou sa zvyšuje riziko, že nás nájdu. Po ceste ku mne vietor dovial vôňu zmoknutého psa?

Zakrútila som hlavou a vliezla do stanu. Veci, ktorých vôbec nebolo málo, som nahádzala do ruksaku, ktorý som si potom vyhodila na chrbát. Vyšla som von a započúvala sa do neprirodzeného ticha, ktoré sa rozľahlo naokolo.

Sadla som si opäť na kameň a rozhodla sa dokresliť môj obraz. Každým ťahom som cítila viac a viac divné vibrovanie spoza mňa. Možno som si to len nahovárala a možno som to len nemala čomu pripísať, tak som ho utlačila do úzadia.

Kým som sa nazdala, slnko už zapadlo za obzor a obloha nad morom už nebola lagúnovo modrá, ale celkom čierna, miestami prechádzajúca do fialova. Tak preto to ticho, niečo sa stane. Mraky sa hromadili a o chvíľu, elektrický výboj vystrelil smerom k zemi a trafil do stromu na pobreží oproti mne. Strom začal horieť a pomaly z neho odpadávali uhlíky z konárov. Ozval sa ohlušujúci hrom, ktorý vyplašil nič netušiace čajky, a tie sa rozpŕchli naokolo s hlasným škrekotom. Vzduchom sa predralo hlasné zavytie.

Nemohli sme sa zmobilizovať, tak to dopadlo tak, že v poslednej chvíli sme sa pochytali za ruky. To už sa vlkolaci týčili pred nami v celej svojej kráse. Stan sme nechávali tu, pretože Kiara ho akosi nestihla zabaliť. Pár sekúnd potom ako nás stiahol vír, som pocítila divné chvenie v nohách, bolo mi nevoľno a do spánkov pravidelne vystreľovala bolesť. Pripisovala som to tomu, že toto je moje prvé premiestňovanie, ale mýlila som sa. Od tej bolesti som sa veľmi potila a bolo mi hrozne teplo, myslím, že ma až zachvátila horúčka. Musela som uvoľniť ruky, pretože ten tlak som nemohla vydržať.

Vykĺzla som sa z pevného zovretia rúk mojich kamarátov a tvrdo dopadla na chrbát. Vyrazila som si dych a nemohla sa nadýchnuť. Prvé, čo som urobila bolo, že som otvorila oči. Dívala som sa na jasnú oblohu a na veľkú žiarivú guľu známu ako Mesiac. Ponad mňa splašene preletelo pár vtákov, ktoré svojimi pápernatými krídlami rozvírili vzduch. Jemne som sa zachvela od zimy, bola som totiž prepotená, a chladný vánok ma ochladzoval až príliš. Stále som nemohla dýchať, možno som zato bola aj rada, a pomaly vydychovala vzduch.

Zavrela som oči a ponorila sa do predstáv svojho pohrebu. Nepršalo by tam, len by jemne pofukoval vietor. Bola by noc a na tmavomodrej oblohe by svietili hviezdy. Bolo by to po západe slnka a na obzore by sa ešte vynímala žiara z nedávno žiariacej gule. Prítomný by neplakali, len by mali smutné pohľady plné zármutku nad stratou blížnej osoby...

„Je mŕtva? Vôbec ju nevidím dýchať.“ Z predstáv ma vyrušil chrapľavý hlas niekde nado mnou, akoby v inom svete. Počula som ho, no strácal sa, akoby ani neexistoval, bol neskutočný.

„Možno sa len začala meniť.“ Nadhodil hlas, podľa ktorého by som povedala, že ho nezaujíma moja situácia. Trocha ma to nasrdilo, no neustále som nemohla dýchať, prebehli sekundy alebo pár hodín?

„Nemožné, pamätám si, že pri premene som sa skôr mrvil. Možno to nezvládla.“ Tretí hlas. Jediné, čo ma vytrhlo z tohto tranzu, bola ruka, ktorá sa dotkla môjho líca. Vytočilo ma to, oni nemajú právo sa ma dotýkať. Ani neviem ako, vyskočila som na nohy a premerala si troch chlapov predo mnou.

„Ešte raz sa ma dotknete...“ Cítila som bolesť v nohe, ale nedovolila som si spadnúť, to by moja hrdosť neprežila. Dívali sa na mňa obdivne, jeden posmešne, ktorý už načahoval ruku, keď som na neho skočila, mlátila som ho hlava-nehlava, nedbajúc na krv, ktorá mi začala stekať po chrbte rúk. Tí zvyšní dvaja ma chytili a odtiahli od neho. Tak som zistila, že to nebola moja krv, ale jeho. Prestala som sebou metať a uvoľnila sa.

Cítila som sa trápne zato, že ma museli odtiahnuť, ale bola som na seba hrdá, že som našla v sebe silu na zmlátenie takého ozrutného chlapa, ktorý sa teraz postavil predo mňa, a vykasával si rukávy svojho čierneho plášťa. Nechcel sa zašpiniť, aká irónia, lebo po tvári mu stekali tri pramienky krvi, ktorá mu po kvapkách ten jeho plášť špinila. Chcela som sa tým dvom vyšmyknúť, ale nešlo to, držali ma pevne. Do očí mi vyhŕkli slzy z očakávanej bolesti. Metala som sebou najviac, ako som dokázala, ale oni boli silnejší. Videla som, ako ten ozrutánsky chlap zdvihol päsť a zastavil ju tesne pred mojím bruchom. Uškrnul sa nad mojím ponížením a otočil sa.

Spravilo sa mi zle a už som nevydržala nápor žalúdka a vyvrátila som všetko, čo som zjedla. Tomu chlapíkovi to dopadlo na chrbát a otočil sa na mňa s pohľadom plným nenávisti a štipky hnevu. Opäť sa zahnal päsťou, ale teraz ma trafil naozaj. Znovu a znovu, uštedril mi peknú sériu rán do žalúdka, no tie posledné som už temer nevnímala.

„To stačí, musíme ju priniesť živú,“ ozval sa hlas po mojej pravej strane. Pustili ma a ja som dopadla na zem. Z úst sa mi tlačila von krv, vlastne nechcem vedieť odkiaľ ešte. Z posledných síl som sa postavila a rozbehla sa preč, nesmiem dopustiť, aby ma chytili.

Rozbehli sa za mnou a ja som zbadala útesy, moju spásu. Posilnená istým prívalom adrenalínu, som sa rozbehla rýchlejšie a na okraji zastala. Obzrela som sa na nich a poslednýkrát si premerala ich tváre, aby som vedela komu sa mám v druhom živote pomstiť. S úškrnom som si zahryzla do pery a otočila sa k nepokojnému moru. Bol odliv a pod útesmi sa týčili mohutné ostré skaly. Môj lístok na druhú stranu. Tri, dva, jeden. Cítila som, ako za mnou načiahol ten jeden ruku a v tej chvíli som sa odrazila. Zatvorila som oči a ponorila sa do tmy, do lepšieho života tam hore.

6. kapitola - Zhrnutie - 8. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Skúsme to! 7. kapitola: